Kampánia - I.časť

V týchto dňoch je tomu presne rok, čo sme trávili poznávaciu dovolenku v talianskej Kampánii. Celý rok mi trvalo, pokiaľ som sa dostala k zápiskom o tejto ceste.
Nevadí, za ten čas sa tam toho veľa nezmenilo a ja verím, že pre vás, ktorí sa tam chystáte, bude tento blog aspoň trochu užitočný.

Sorrentský polostrov, v diaľke ostrov Capri

Bolo to vtedy rýchle a nečakané rozhodnutie. S Kampániou ako cieľom našej dovolenky sme vôbec nerátali, vlastne sme s dovolenkou nepočítali vôbec. Keď sa však naskytla príležitosť odcestovať, akosi spontánne padla voľba práve na túto časť Talianska, ktorú sme chceli navštíviť už niekoľko rokov, ale zatiaľ sme to "zvládli" iba po Rím.

Na prípravu sme mali štyri dni. Vybrať ubytovanie, rezervovať ubytovanie, ako vždy to bolo cez booking.com rezervujte si ubytovanie TU aj vy určiť trasu, určiť program na desať dní, naštudovať čo-to o regióne, o pamiatkach, prelúskať sa radami, recenziami, nech sme čo najviac pripravení na prípadné, nečakané udalosti.

Cestou do nášho cieľa, čo bolo ubytovanie v horskej chate v kopcoch Monte Faito, prespíme v Toskánsku. Konkrétne v dedinke Badia Agnano. V kláštore z roku 970. Mala som sen, aspoň raz byť súčasťou takého miesta. Som k nemu tak blízko... Veď uvidíme. 

V piatok 1.9.2016 o 6.50 hod. vyrážame z Nitry. S plnou nádržou a s tým úžasným pocitom, keď vás čaká niečo nové, nepoznané, keď vás čakajú nové zážitky, keď začína dobrodružstvo. Naskakuje vám z toho husia koža a rozbúcha sa srdce.

Opúšťame Slovensko, kúpime rakúsku diaľničnú známku za 9,90 € a už sa oddáme len pokojnej jazde po skvelej rakúskej diaľnici. Smer Taliansko. Toskánsko. Badia Agnano. Z Nitry tam je to 1068 km. Sledujem ubiehajúcu krajinu za oknom auta. Naša prvá dlhšia zastávka je na vyhliadke asi 400 km od domu. Pred Wolfsbergom.

Krajina naokolo je skutočne nádherná, srdce medzi stromami to trefne vystihuje.




Po polhodinovom oddychu sadáme späť do auta a zastavujeme po ďalších 200 km pri Autogrille na kávu a malé občerstvenie.
Inak, káva Lungo je za prijateľnú cenu 1,10 €.





Ďalšiu zastávku si dáme pred Bolognou. Čo čert nechcel, následne za ňou sa dostávame do zápchy. Keby sme sa nezastavili na Lungo, keby sme sa zdržali kratšie...
V duchu si omieľam tieto zbytočnosti, no pravdaže, nič mi to nepomôže.

Po viac ako polhodinovom čakaní na odstránenie havárie niekoľko km pred nami, sa znovu rozbiehame po diaľnici. Tá nás stála od talianskych hraníc po Bucine 40,40 €. Do Badia Agnano prichádzame o 20.15 hod. Už sa stmieva, ale domáci, mladí a sympatickí vlastníci kláštora nás čakajú a srdečne vítajú. Vtedy ešte netušíme, že je to prvé, ale aj posledné srdečné jednanie v Taliansku. No o tom neskôr.
Ubytovanie sme našli /ako inak/ cez Booking.com a na jednu noc nás stálo 38 € s raňajkami a mestskou daňou Il Bosso di Toscana B&B. Vynikajúca cena, vynikajúce ubytovanie. Kláštor z r. 970, kde neskôr sídlila škola, ma uchvátil a najmä, splnil sa mi sen! Bývala som na takom netradičnom mieste! Aj keď len pár hodín, ale predsa. Priznávam, v noci ma trochu zmáhal strach. Áno, z duchov... našťastie sa žiadni nekonali. Nábytok v kláštore je pôvodný z r. 1600-1700. Všetko dokonale zladené, čisté, príjemné. Má to svoju atmosféru. Trochu tajomnú. Pred spánkom sa ešte na chvíľu prejdeme tichou dedinkou a opäť ráno, len čo sa naraňajkujeme.

 

   

 

 

Také čarovné chvíle si predsa nemôžeme nechať ujsť. Veď kedy sa zase budeme môcť ráno prejsť kamennými uličkami takými úzkymi, že nimi vo dvojici ledva prejdete? Kedy sa nám zase pošťastí dýchať ranný toskánsky vzduch, taký voňavý a čistý, až zadúša? 
Vychutnávame si posledné chvíle v slnečnom Toskánsku a o 10. hod sa už vydávame na cestu smer juh. Sorrentský polostrov. Nabití energiou a očakávaním.
Pred cestou ešte doplníme palivo na samoobslužnej pumpe za 20 €.
Vyrážame!
Pred nami je 450 km.

Kampánia - názov pochádza od Rimanov, ktorí túto oblasť nazývali Campania Felix - Šťastná Kampánia.

Za úsek asi 400 km diaľnice platíme 28,90 €. Pred mestom Castellammare di Stabia ležiacom pod vrchom Monti Lattari ďalšie 2 €. Premávka na polostrove hustne, ale to sme očakávali. Je to turisticky príťažlivé miesto. Náš cieľ sa blíži. Sýtozelené pohorie sa nevzrušene čnie nad morom a chaosom tam dolu, a kdesi na jednom z jeho početných kopcov nás čaká ubytovanie. Nad mestom Vico Equense Wikipedia

Castellammare di Stabia

Naša navigácia Sygic nás po prvý raz na tejto ceste sklame, asi od tej úmornej horúčavy dostala závrat. A my závrat prežívame, keď sa snažíme po neviemkoľkom obliehaní uličiek v meste Castellammare di Stabia dostať do strmého kopca, kam nás vedie červená čiara v navigácii. Vôbec sa nám to nepozdáva, ale Sygic predsa vie, čo robí...
Ale nevedel.
A hustla nielen premávka na ceste, ale aj atmosféra v aute. Ako keby mal čochvíľa vybuchnúť Vezuv neďaleko nás.

V diaľke Vezuv

Keď asi po polhodinovom štveraní sa nášho auta do vrchov, jačaní kolies na neupravenej lesnej ceste a zavýjaní motora, povieme A dosť! je skutočne najvyšší čas. Tá cesta, ako sme potom zistili, by nás nedoviedla nikam. Teda na samý vrchol možno áno, ale k nášmu ubytovaniu by sme sa cez kopec museli pretrmácať pešo. Hotové bláznovstvo. Horko-ťažko sa na úzkej štrkovej vozovke otáčame a mierime späť dolu, do mesta. Na pobrežie. Navigácia je už načisto mimo, nasplietala nám také cestičky, že by sme sa nimi možno dostali aj na Mesiac. Na ňu sa teda nemôžeme spoliehať. Držíme sa výlučne tabúľ a tak napokon cestu k nášmu penziónu v horách nájdeme. Medzitým sa zastavujeme na benzínke v Castellammare di Stabia dotankovať za 50 €.
Pobrežie vyzerá veľmi pekne. Po dva razy zastavujeme a vystupujeme z auta, aby sme si spravili nejaké zábery a zároveň sa trochu ponaťahovali po dlhom sedení.

Castellammare di Stabia

Konečne prichádzame na  B&B San´t Angelo Al Belvedere. Je 17. hod. Ubytujeme sa. Po ešte čerstvých a pekných spomienkach na kláštor v Toskánsku, sme jednoduchosťou izby, v ktorej máme stráviť celý týždeň, trochu zaskočení. Napokon, uzavreli sme, budeme v nej len prespávať, to sa dá. Terasa je však krásna, rozmerná, s úchvatným panoramatickým výhľadom na Sorrentský polostrov. Šok zažívame v kúpeľni pri pohľade na sprchový kút o rozmeroch 60x60 cm. Musíme sa smiať, však iné nám ani nezostáva. Aj ja, úzka, drobná osôbka som mala pri sprchovaní problém hýbať sa v ňom. Najlepším riešením bolo otvoriť dvere, ale i tak sa človek trochu obúchal.

Naša izba s veľkou terasou je vpravo hore.

 

Sprchový kút s rozmermi 60x60 cm. Ako by povedal môj 8-ročný vnuk, taký pidi :)

Nádherný výhľad z terasy na vysvietené pobrežie. V pozadí ostrov Capri.

Pohľad na ostrov Ischia

Iba podotknem, že keď som hľadala ubytovanie, tých s normálnou pozemskou cenou už bolo ako šafranu. Keďže sme plánovali nájsť pre nás strategické miesto, z ktorého sa dostaneme všade navôkol za približne rovnaký čas, našla som tento penzión /cena za 7 nocí 420 €/, ktorý, ako bolo uvedené, sa nachádzal cca 15 km od centra Vico Equense. Lenže, čo som si už nevšimla bol fakt, že tých 15 km odjazdíme takmer výlučne v kopcoch. A to niečo trvalo. Samé serpentíny. Časovo dali zabrať. Ubytovaní sme totiž boli v nadmorskej výške niečo cez 1000 metrov.
Nuž, aj majster tesár sa niekedy utne.

Skladáme batožinu, veľmi sa na izbe nezdržiavame. Slnko sa skláňa k obzoru, vychádzame teda na vyhliadku priamo pod oknami, kde sa už zišla celkom slušná hŕstka ľudí.
Druhý deň našej cesty, sobotu, končíme týmito prekrásnymi výhľadmi.

Vezuv

Na vyhliadke

Západ slnka nad ostrovom Ischia

Na ďalší deň, nedeľu, sme si naplánovali menší oddych. Povedali sme si, že to bude kúpanie v mori a možno malá prehliadka mesta Positana. Veď je vzdialené len nejakých 20 km. A z mesta Meta di Sorrento, kam sme mali najskôr namierené, zanedbateľných 14 km.
Lenže zatiaľ čo u nás na Slovensku prejdeme 14 zanedbateľných kilometrov za štvrť hodinu, v Kampánii to môže trvať aj trikrát toľko.

Pokiaľ zídeme z nášho ubytovania serpentínami do centra mesta Vico Equense, prejde skoro hodina. Premávka je priam tragická. Ďalšiu polhodinu trvá, kým sa dostaneme do mesta Meta di Sorrento. I keď je to len 6 km. Pred mestom sa tvoria zápchy, vybočujeme z nich a vychádzame na vyhliadku. Z nej vidíme náš cieľ. Pláž, na ktorej sa o chvíľu budeme slniť. Hm, možno o chvíľu, možno o poriadne dlhú chvíľu.

Meta di Sorrento

 

S parkovaním v Mete di Sorrento nie je veľký problém. Parkovacích miest je dostatok a poľahky nachádzame aj voľné. Nášho čierneho žrebca na štyroch kolesách necháme asi 300 m od pláže a na 6 hodín nás to stojí 4 €. Vstupné na pláž 14 €.
Je horúco! Už aby sme boli v mori.

V Mete di Sorrento

Domy sú, ako je tu zvykom, vystavané na bralách

Pláže v Mete

Na jednej z pláží si niekto takto pekne spestril deň :)

Na pláži s čiernym sopečným pieskom

Toto je jediný deň, ktorý strávime kúpaním v mori. Vieme, že v iné dni nám na podobné aktivity nezostane čas, program máme nabitý, tak si to naplno vychutnávame. A po prvých náročných dňoch zaslúžene oddychujeme. Posunuli sme si aj cestu do Positana. Hoci tam prídeme v podvečer, hovoríme si, nič sa nedeje, aj vtedy bude mať isto svoju nenapodobiteľnú atmosféru a napokon, pôjdeme tam ešte raz, cestou do mesta Amalfi, ktoré je od neho vzdialené 18 kilometrov.

Po niekoľkých hodinách na pláži a menšej prehliadke Mety di Sorrento, vyrážame odtiaľ o 17.15 hod. Ako sme plánovali, smer Positano. 14 kilometrov.

Cesty na Sorrentskom polostrove sú naozaj beznádejne plné, pomalé. Niektoré úseky ideme rýchlejšie, potom sa celá kolóna kdesi zadrhne a napredujeme krokom. Slnko sa pomaly skrýva za kopce, je nám jasné, že Positano, toto fotogenické miesto, kde domčeky vyzerajú ako naskladané farebné hračky na skale, v žiari slnka neuvidíme. Už asi kilometer pred Positanom sú popri ceste nahusto odparkované autá. Nenachádzame jediné voľné miesto. Nezostáva nám iné, iba zaparkovať priamo v centre, čo nás stojí 5 € na 1.40 hod. Po nekonečných a ešte raz nekonečných schodoch, skutočne obdivujem domácich ako to dennodenne zvládajú, sa dostaneme na známu positanskú pláž. Stiahnuté štíhle slnečníky ju ticho strážia, aby mohla na druhý deň opäť zažiariť v plnej kráse.

Positano už v tieni

Mestečko v skalách

 

Poprechádzame sa uličkami centra, nakukneme do kostola, niekoľkých obchodov, čosi malé kúpime, ale keďže nechceme platiť ďalšie parkovné, pustíme sa k autu, ktoré máme na samom začiatku mesta.
Po stovkách schodoch, ktoré znovu a zas nemajú konca, sa dostávame skoro bez dychu, k autu. Vlastne, ja sa zdržím pri obchodíkoch povedľa cesty a môj chlap uteká po auto sám. Medzitým nakúpim nejaké ovocie a pomaly mu idem oproti.

V samotnom meste sa nie je kde autom otočiť, tak sa vezieme smerom na Amalfi s tým, že na najbližšom možnom mieste sa zvrtneme. Taká príležitosť sa objavuje až asi kilometer za Positanom. Ale zároveň sa nám núka jedno prázdne miesto na parkovanie za krajnicou.

Ikony povedľa cesty

Ani nemusíme nič hovoriť. Využívame túto náhodou ponúknutú možnosť, zaparkujeme, tentoraz pravdaže bez platenia, a pešo sa vraciame ten kilometer späť do mesta. Keď sem prídeme o pár dní, možno už večerné Positano neuvidíme a to by bola obrovská škoda!
Veď uznajte! Treba využiť ponúknuté šance.

 

 

 

Zámerne sa teraz o Positane nerozpisujem, nechám si to do blogu o Amalfi.
Beztak je toho na prvé tri dni dosť.

Ukončenie tretieho dňa /návrat z Positana na ubytovanie/ končí dramaticky. Opäť sa zblázni naša navigácia Sygic, keď nás v meste Vico Equense navedie na trasu do kopca spletitými úzkymi uličkami. Celkom ako v labyrinte. V jednej z nich takmer zostaneme trčať. Čím vyššie sa štveráme, a veruže je to riadna stúpačka, tým viac sa i tak úzka cesta zužuje. Už šúchajú pneumatiky, zrkadlá a aj boky auta o kameň... ten zvuk! A je to tu! Zostávame zakliesnení. Medzi kamennými domami. Motor reve ostošesť, spojka dymí, smrdí, som presvedčená, že načisto zhorí. Nie je možné cúvať a zdá sa, že hore tiež nevyjdeme. Je mi do plaču. Ja som inak v podobných situáciách dosť chladnokrvná, ale teraz sa ma pomaly začína chytať panika. Hodiny ukazujú 22.hod. Predstava, že nám auto zostane v noci zaseknuté niekde v uličkách neznámeho mesta, ma desí. Vyšli by sme síce zadnými dverami, ale čo potom?! V hlave sa mi premietajú tie najhoršie scenáre, no radšej mlčím.
A Sygic si tvrdohlavo ukazuje svoje. Len choďte hore, nabáda nás červená čiara s šípkou. Späť dolu je to beztak nemožné. Čert nech berie Sygic! Mali sme ísť po svojom.
Napokon všetko končí dobre. Môj chlap to dal. Síce s oškretým autom, ale hlavne, že sme odtiaľ vyviazli. Po jedenástej večer sa živí a zdraví dostávame na ubytovanie.

Na tento zážitok naozaj nikdy nezabudnem. No na druhej strane, bude na čo spomínať.

Na dnes myslím, stačí.
Idem chronologicky, nabudúce to bude štvrtý deň, pondelok, a teda Pompeje a sopka Vezuv.
Ďalší deň, utorok, ostrov Capri.
V stredu túra na Monte Faito.
Vo štvrtok Positano, Amalfi.
V piatok Neapol.
Sobota presun do Toskánska. Mesto Ferrara.
V nedeľu, 10.9.2016 návrat domov, zastávka v Rakúsku na vyhliadkovej veži na vrchole Pyramidenkogel nad jazerom Wörthersee.