utorok 3. júla 2018

Kampánia 4.časť Monte Faito

Po včerajšom výlete na ostrov Capri, pozri TU, sme si na dnes naplánovali menšiu túru v okolitých kopcoch Monte Faito a návštevu svätyne San Michele. Po našom sv. Michala.




Ako udávala predpoveď počasia, naozaj sa ochladilo a na poobedie je dokonca hlásený dážď, preto sa do hôr vyberáme hneď po raňajkách, aby sme sa dovtedy stihli vrátiť.

Po náročných dňoch plných presunov z miesta na miesto nám takýto menší oddych v horách skutočne príde vhod. Ešte aj počasie to vedelo.

Stačí vyjsť len pár metrov nad chatu, kde sme ubytovaní, a naša túra môže začať.




V lesoch s vápencovými skalami prevládajú buky, niektoré z nich majú vraj aj cez štyristo rokov a po obvode dosahujú viac ako šesť metrov. Rastú tu však aj duby, gaštany, borovice, viacero druhov vzácnych rastlín a čo ma celkom prekvapuje, prechádzame cez celé húštiny obrovského papradia.





Vlastne ani nevieme, kam presne kráčame, pretože značenie v týchto lesoch je v podstate nulové. Nevideli sme jedinú informačnú tabuľku, nie je dokonca ani pri našej horskej chate, lebo je strhnutá, a tak sa držíme chodníka kúsok od chát, poväčšine opustených.




Asi po štvrťhodinke prichádzame k lanovke vedúcej z Castellammare di Stabia.

V jej blízkosti je reštaurácia s barom. Majú otvorené, znútra sa ozýva hlasná hudba, ale nikde ani živej duše.


Ideme ďalej za nosom. Podľa mapky, ktorú sme si vzali z recepcie, by sme takto mali prísť ku kostolíku sv. Michala nachádzajúcemu sa na vrchole hory Faito.

Až teraz naplno oceňujeme turistické značenie na Slovensku a už nás neprekvapuje, že sa radí k najlepším na svete. Alebo je rovno najdokonalejšie? Každopádne, zažívame na vlastnej koži ten markantný rozdiel.

Trasa je však nenáročná, les má svoje čaro, výhľady sú fantastické a tak nám tá absencia značenia nepokazí náladu. Veď my si poradíme...
Dostávame sa na vyhliadku, odkiaľ je nádherný pohľad na Neapolský záliv.


Neapolský záliv/ Castellamarre di Stabia

Obloha je zastretá ťažkými mrakmi, zdá sa, že dážď sa z nich spustí skôr, ako sme očakávali. Ale zatiaľ len občas slabučko spŕchne, je to sotva pár kvapiek, čo ma však znepokojuje omnoho viac, je tlmené hrmenie odkiaľsi z diaľky. Dúfam, že nepríde búrka, o nej nebola ani zmienka. Potom ma prepadne chvíľková panika, žeby zemetrasenie? Len nedávno sa zem triasla vo vnútrozemí, čo malo tragické následky.
Môj muž ma upokojuje, nie je to ani jedno z toho, na čo myslím. Ale čo dunenie spôsobuje, zostáva pre mňa záhadou.

Dobre, pokračujeme v našej túre naslepo.






Po vyše hodine sa napokon aj bez značenia dostaneme k svätyni na hore Faito, kde je okrem kostolíka, ktorý je práve v rekonštrukcii, umiestnených niekoľko vysielačov.










Panoramatický výhľad odtiaľ je naozaj úchvatný. Ťahá sa od Capri po Neapol a ďalej vidieť provinciu Caserta. Na to všetko dohliada Madona z roku 1988 obsypaná drobnými mincami pre šťastie.


Madona a Neapolský záliv, Vezuv


Z druhej strany sa nám naskytne pohľad na Sorrentský polostrov, vidíme kúsok mora, tam sme boli včera a zajtra pôjdeme. Aké zvláštne pozerať sa na tie miesta z výšky 1131 mnm.



Sorrentský polostrov

Keď sa dosť pokocháme malebnosťou krajiny, vojdeme dovnútra kostolíka a stretávame kňaza, ktorý by s nami rád podebatoval, keby nebolo tej nešťastnej jazykovej bariéry. Napriek chabému dorozumievaniu nám poukazuje zákutia svätyne.

Nadchne ma výhľad za dreveným oltárom, na výrobu ktorého sa použil dub až zo Slovinska, na rozjímanie a meditáciu nemôže byť ideálnejšie miesto. Dostávame obrázky svätých a zakotvíme v malej predajničke, kde kúpim zopár drobností ako pamiatku na toto pútnické miesto.




História svätyne siaha do 6. storočia. Údajne bola postavená v blízkosti miesta, kde sa svätí Catello a Antonino /patróni Castellamarre a Sorrenta/ oddávali meditácii a modlitbe.

V jednu noc sa svätý Michal archanjel zjavil obom v spánku a nariadil im vybudovať kaplnku na jeho počesť. Bola postavená vo veľmi krátkom čase aj so sochou svätého.

Vďaka pápežovej pomoci sa podarilo na kostole dokončiť strechu, čím sa jeho stav vylepšil natoľko, že sa stal miestom mnohých pútí a v roku 1392 získal titul opátstva.


V priebehu rokov sa stal jedným z najdôležitejších pútnických miest v Európe.

To, čo z neho robilo významné miesto uctievania, nádeje a modlitieb, bol zázrak mana.

Legenda hovorí, že počas invázie Turkov v Sorrente v roku 1558 sa skupine utečencov podarilo uchýliť v svätyni, kde v modlitbách žiadali sv. Michala o pomoc.

Vtedy zo sochy svätého začala vytekať zázračná tekutina, mana, a deň na to bolo mesto oslobodené od útočníkov.



Podobné zázraky sa v nasledujúcich rokoch často opakovali, čím sa toto miesto uctievania stalo skutočným pútnickým miestom pre veriacich.

V priebehu rokov bola svätyňa niekoľkokrát poškodená a prestavaná, v r. 1862 sa chrám rozpadol, sochu zasiahol blesk, preniesli ju preto do katedrály v Castellamarre di Stabia, kde je dodnes.




Súčasná podoba svätyne je z roku 1937, bola postavená na inom mieste. Na jej výstavbu použili tehly, ktoré veriaci vyniesli na vrch hory pešo ako dar pre sv. Michala. Vysvätili ju 24.9.1950.



V roku 2000 slávnostne odhalili bronzové súsošie svätých /Michela, Antonina, Catella/.




Toľko v skratke z histórie...

Obloha je čoraz olovenejšia, je čas pobrať sa späť.
Cestou si ešte nazbieram za plnú tašku dokonale tvarovaných veľkých šišiek na dekoráciu do bytu, pobavíme sa na vani s vedrom uprostred hustého lesa, ale zase nikde nevidíme nijakú informačnú tabuľku či značku, aj keď sa vraciame inou cestou.





Po hodine a pol, zastavili sme sa na chvíľu pri lanovke, sme "doma".

Dažďu visia nohy, ale pokiaľ si to rozmyslí, ideme sa ešte pozrieť na vyhliadku pod chatou, čo je len pár metrov.


Vyhliadka.

Nezdržíme sa tam však dlhšie ako päť minút, lebo sa už naozaj rozprší.
Len čo zatvoríme dvere na izbe, sú dve hodiny, spustí sa lejak. Ako vypočítané.
A tak si teda užívame poobednú siestu striedavo na izbe a na terase s výhľadom, ktorý nás neprestáva baviť.




Pohľad z izby/terasy

Po večeri dolu v reštaurácii vyjdeme von. Je pol siedmej. Už neprší, obloha sa pomaly, ale isto čistí. Oblaky sa prevaľujú nad krajinou ako para nad hrncom, odkrývajú život všade naokolo.




Popred chatu si razí cestu stádo oviec, huňatý Dunčo ich má s absolútnym rešpektom pod kontrolou.





Prejdeme znovu na vyhliadku a necháme sa unášať úchvatným divadlom končiaceho dňa.




Zbytočné každé slovo, stačí sa len pozerať a všetko je povedané.











Vezuv














Strávili sme viac-menej oddychový deň, zajtra nás už opäť čaká jazda autom po preplnených cestách. Chystáme sa znovu do Positana a ešte kúsok ďalej do nemenej malebného mesta Amalfi.
No a na ďalší deň Neapol... Tešíme sa.

utorok 15. mája 2018

Obyčajná nedeľa v Tribečskom pohorí

Tie najobyčajnejšie chvíle sú tie najkrajšie.

A presne také som si vychutnávala ostatnú nedeľu, ktorá bola zároveň sviatkom všetkých matiek.

I keď už deti so mnou nebývajú, nezabudli na mňa...

Ako ich pozdravy, potešili ma tiež tieto úplne jednoduché, ale zato krásne kvietky.

Práve tak to mám rada.
Keď sa krása skrýva v jednoduchosti.

Pompéznosť ma privádza do pomykova a nie je mi vlastná.


Na to, že v kalendári sa zároveň skvelo meno Servác, čo je jeden zo svätých zamrznutých /netreba sa hádam o tom rozpisovať/, teplota vonku tomu nenasvedčovala. Tento rok si tradičné ochladenie v tomto období príroda trošku posunula.






Ovzdušie bolo horúce, azúrovú oblohu nezastieral jediný mrak.
No a kto by v takýto pekný deň trčal medzi štyrmi stenami, keď nemusí, že?
Von to lákalo od samého rána.


Ako súčasť rehabilitácií po operácii mám odporučenú chôdzu.
To ani nemuselo byť, pretože chôdzu milujem. Znamená pre mňa ten najkrajší a najprirodzenejší pohyb vôbec. Chodila som vždy rada a veľa. Kilometre chôdze.
A najmä v prírode.


A práve tým, že som bola naučená na dlhé vzdialenosti, mám s tým teraz problém. Priveľa chôdze mi privodí zhoršenie zdravotného stavu.

Takže ak to prepísknem, trochu sa zabrzdím a kráčam menej. To znamená asi tak 6-7 km.
A niekedy treba dať prestávku aj po týchto číslach.

Preto som sa v túto slnečnú májovú nedeľu vybrala na ozaj nenáročnú prechádzku do lesov Tribečského pohoria, kde sa na jednom z kopcov vypínajú aj pozostatky rozľahlého hradu Gýmeš.





Chcela som si naplno užiť ticha, čistého vzduchu, podmanivých pohľadov, doslova rajských chvíľ.




Za dedinkou Kostoľany pod Tribečom sme zaparkovali na mieste, kde sa cesta rozchádza smerom k najvyššiemu vrchu pohoria Tribeč, alebo do lesov, cez ktoré sa dá dostať k zrúcaninám hradu Gýmeš, ale aj do dediny Jelenec. K Remitáži.
Pomedzi farebné, voňavé lúky sa púšťame práve týmto smerom.
Cez rekreačné zariadenie Jedliny.




Boli časy, keď sme týmito končinami prechádzali na bicykloch, je to fajn cyklistická trasa. Na bicyklovanie si však musím ešte nejaký ten rok počkať.
Spomíname aj na zimy, keď bola lesná cesta zasypaná snehom a zdolávali sme ju na bežkách.
Alebo zaspomíname na zamrznuté rybníky na Jelenci a naše korčuľovanie. To bolo ešte minulú zimu. Nedávno a pritom akoby odvtedy prešlo more času.
Tieto aktivity sú teraz pre mňa také vzdialené...




A tak sa teda oddávam už len prítomnosti, počúvam vtáčí orchester, vážne mu konkuruje cvrlikanie svrčkov, sledujem prelietavé motýle, vytrvalé včely, čmeliaky, ktoré svojím zavalitým telom rozvibrujú povetrie, rôzny hmyz, čo putuje v prachu cesty ktovie kam, privoniavam lúčnym kvetom, na alergiu v tom momente akosi pozabudnem, nechám si týmto rýdzim svetom vyčistiť myseľ, je mi krásne, obyčajne, božsky. Vtom ma muž upozorní na srnku len pár metrov od nás. Zostaneme nepohnuto stáť a sledujeme jej ľahké poskakovanie lúkou, aby sa napokon skryla do húštiny stromov.




Vzduch je nabitý horúčavou, tiene stromov sú pre nás blahodarnou úľavou.
Na lesnej ceste obchádzame niekoľko bahnitých mlák, ktoré zostali po predvčerajšej búrke, okupujú ich krvilačné komáre. Ja tieto liahne dotieravých mini upírov radšej preskáčem.







































Sem-tam nás obehnú sporadickí cyklisti, ale aj dve, tri autá a motorky, pritom je tu prejazd pre ne zakázaný.
Zostáva po nich len benzínový zápach, medzi hustými stromami ťažko miznúci.




Napriek celej tej idyle všade naokolo /s výnimkou áut/, začíname cítiť chrbát, nohy, mňa navyše otláčajú tenisky, preto sa otáčame a pomaly sa vraciame k Jedlinám.
Beztak mi mobilná aplikácia ukazuje, že sme prešli necelé 3 km, keď počítam cestu späť, bude to na aktuálne pomery tak akurát.

A predsa sa ešte odkloníme z trasy, zláka nás veľká farebná lúka a tajomno blízkeho lesa.








Aj tu nás však obiehajú autá, preto sa s konečnou platnosťou poberieme späť.




I keď je už únava zrejmá /horúci deň nás načisto odrovnal/ a ja ledva stúpam s pľuzgiermi na nohách, navrhnem ešte kratučkú zastávku v dedinke Kostoľany pod Tribečom pri kostolíku sv. Juraja. Viem, že sú odtiaľ nádherné výhľady do širokého okolia a tak teda zastavujeme a nejakú tú chvíľu sa na tom malebnom mieste zdržíme.


Pohľad od kostolíka do údolia a na zrúcaniny hradu Gýmeš

Kostolík bol postavený koncom 9. storočia až začiatkom 10. storočia.
Zažil mnohé premeny, bol niekoľkokrát prestavaný a v 50. rokoch minulého storočia sa nachádzal v havarijnom stave, dokonca ho na dva roky uzavreli, keď hrozilo jeho zrútenie.
Rekonštrukcia prebiehala dlhý čas, až sa mu dostalo súčasnej podoby.

Kostol sv. Juraja je jednou z troch najstarších stojacich sakrálnych stavieb na Slovensku pochádzajúcich z veľkomoravského obdobia.

V roku 2009 bol zaradený do zoznamu Európskeho kultúrneho dedičstva.
Od februára 2018 sa v kostolíku opäť konajú sv. omše.




Z kopca, na ktorom je kostolík postavený, sú takéto čarovné výhľady do okolia.




Celý kraj pôsobí idylicky, až človeku zviera srdce nad toľkou poéziou prírody.




Bol to jeden nádherný, pokojný deň, úplne obyčajný a pritom jedinečný.
Jedinečný práve vo svojej jednoduchosti.
Taký, aké sú pre mňa najviac.

Ani tých 6,9 km nebolo celkom márnych. Unavili, ale zároveň prospeli.

No a ako ukončiť taký skvelý deň? U mňa bez debaty knihou.




Verím, že ste túto sviatočnú nedeľu prežili rovnako príjemne ako ja a tiež, že ste nezabudli na svoje mamy.

Tá moja sa potešila okrem črepníkového cyklámenu aj tomuto maľovanému kameňu v podobe srdca, na ktorý som namaľovala jej obľúbené lúčne kvety.




Dúfam, že onedlho zažijem rovnako pekný deň a zároveň prajem podobné obyčajné a pritom nevšedné chvíle aj vám, ktorí ste zablúdili na môj blog.