piatok 7. septembra 2018

Nitra, aj v meste sa dá prežiť horúce leto

Možno viacerí z vás prežívali tohtoročné leto bez dovolenky pri mori, či v horách. Možnože na to neboli podmienky, nedovolila vám to momentálna situácia, nech už bola akákoľvek.
Podobne ako u mňa. Zdravotné patálie. Však to poznáte.




Ale isto mi mnohí dajú za pravdu, že leto sa dá v pohode prežiť aj v meste.
I keď je to horúce leto.


Svätoplukovo námestie s dlažbou zobrazujúcou rybie šupiny.

Farebná fontána na Svätoplukovom námestí.


Niekto môže namietať. To je nuda! Veď čo už môže byť zábavné na rozpálenom asfalte, rozhorúčenom betóne? Aké už len môže byť leto bez morských vĺn, horúceho piesku, čo sa sype cez prsty, ako vydržať bez cestovania, hocijakej zmeny? A vôbec. Mesto?! Bez domu, záhrady?! Bez bazéna?! Panelák?! Hrozné!

Lenže mesto má napríklad kúpalisko. To naše leží v krásnom prostredí mestského parku Sihoť. Priamo pod hradom. Začula som aj také, vraj na kúpalisko chodia iba socky. Tak nech. Nech je teda každý, čo tam vkročí, socka.
Hlavne, že sa schladí.
Také povrchné vnímanie sveta vysporiadaným so súčasným materializmom žily nepotrhá.


Letné kúpalisko na Sihoti trochu roztrasené od tých názorov... :)

Park Sihoť s rozlohou približne 20 ha je oázou skutočného relaxu ako pre dospelých, tak i pre deti. Myslelo sa aj na športovcov, čo dokazuje skvelá in-line dráha. Nenadarmo ho navštevujú ľudia aj zo širšieho okolia. Nielen domáci. Pre tú idylu to stojí za to.

Je to moje zamilované miesto. Úplne najradšej chodím k Veľkej Hangócke /jedno z dvoch jazier parku, to väčšie/. Tam si človek jednoducho musí zresetovať hlavu. Či chce alebo nechce.


V mestskom parku na Sihoti so Starým biskupským hostincom z r. 1831, kaviarňou Lavanda Caffe, bufetmi, detským svetom, podujatiami, si prídu na svoje dospelí,
 aj deti. 

V parku na Sihoti Žabia fontána od J. Bártfaya z r. 1935 s vodníkom Žblnkom uprostred.

V parku nájdete skákacie hrady, trampolíny, štvorkolky, preliezky, siete, lezecké steny, drevené bludisko a mnoho ďalšieho.

Na hrad sa dá dostať aj chodníkom z parku.
Isto neprehliadnete reštauráciu Castellum Cafe s krásnym výhľadom na mesto,
z ktorej sa  zvyčajne šíri príjemná jazzová hudba.

V parku na Sihoti je množstvo zvierat. Napríklad na Gazdovskom dvore, ale zaujme aj obora s danielmi, muflónmi...


Na najväčšom slovenskom hrade, teda na tom našom Nitrianskom, sa v posledných rokoch veľa vecí pohlo dopredu. Dá sa navštíviť viac expozícií, vyjsť na katedrálnu vežu, počas letných prázdnin aj v noci, celkom zblízka si pozrieť dravce sokoliara Tomáša, alebo sa usadiť v letnom hradnom kine a pozrieť si nejaký dobrý film.


Hrad a podhradie.


Na hrade Diecézne múzeum.

Takéto nádherné gaštany lemujú katedrálne schody.

Hradby
Pre porovnanie ako to na hrade vyzeralo vlastne ešte nedávno a dnes

Aj sochy svätcov dýchajú novotou. Hrad prešiel za posledné roky ohromnou rekonštrukciou. 

V Nitre sa predáva aj výborná zmrzlina. Len treba nájsť ten správny stánok. Ja odporúčam napríklad Jadranskú zmrzlinu na Štefánikovej triede, oproti obchodnému centru Mlyny.
I keď mám radšej sorbet, prišla som na chuť aj smotanovej.


Je toho dosť, aby sa leto v meste dalo prežiť krásne a naplno. Ja tu nebudem menovať všetky miesta, atrakcie, podujatia, reštaurácie, to nie je účelom tohto príspevku, iba som chcela povedať, že nie je ničím hrozným zostať tu počas dovolenky. Oddýchnuť, zrelaxovať, vyžiť, sa dá aj tak.


Lesy pod Zoborom miznú raketovou rýchlosťou kvôli výstavbe domov.

Od fontány k pešej zóne.

Navyše, Nitra bola založená na siedmich pahorkoch, nie je teda vôbec nudná. Na severe začína rozpínať svoje ladné línie Tribečské pohorie. Zdá sa, že Pyramídy, čo sa týči nad Nitrou, sa dá z historického centra priam dotknúť. Kúsok ďalej od Pyramídy sa nachádza vrch Zobor /587 m n. m./, jeden zo siedmich pahorkov. Alebo aj trochu vzdialenejší Dražovský kopec s románskym kostolíkom z 11.-12. storočia.


Zoborské lesy ukrývajú kilometre náučných chodníkov.

Dražovský kostolík je postavený na skalnatom kopci, takmer na okraji strmého zrázu. 

Dražovský kostolík svätého Michala archanjela. Výnimočné miesto.
 V jeho blízkosti sa od roku 2013 koná obľúbené podujatie "Piknik Raňajky v tráve," ktoré sa nesie v duchu impresionizmu.


Pri kostolíku.


Pyramída. Kedysi, keď sem premávala lanovka, fungovala tu reštaurácia. V súčasnosti je v prevádzke aspoň bufet. 


Keby sa niekomu žiadalo túlať sa lesnými cestami, náučnými chodníkmi /majú dĺžku 14,7 km/, užije si to tu do sýtosti. Turisti, cyklisti.
Škoda len lanovky, ktorá tu v minulosti premávala, no teraz nie je toho, kto by povolil jej znovupostavenie. Nemyslí sa na tých, ktorí kopce nedokážu zdolať po svojich a predsa by si radi pozreli mesto z vtáčej perspektívy.


Pohľad na časť mesta z Pyramídy.

Po cyklotrasách...

Výstavba v Nitre v posledných rokoch expanduje.


Ak prídete do Nitry s deťmi, prehliadku mesta si môžete uľahčiť jazdou v turistickom zelenom vláčiku.
Alebo keď chcete zdravšie, využite zelené smart bicykle.

Dúfam však, ak prídete vlakom, že vás neznechutí hneď z príchodu pohľad na starú železničnú stanicu a o kus ďalej na rozostavanú autobusovú...

Aj tu je ešte čo vylepšovať, zdokonalovať, no veríme. Minimálne ja.

Moje leto v meste bolo krásne. Síce horúce, ale výnimočné. Možno práve aj tým, že som ho po dlhých rokoch strávila bez onoho mora.

Apropo, v byte sa dalo tiež v pohode prežiť. Ešte na jar sme si dali namontovať klímu, čo sa ukázalo ako najlepšia investícia tohto roku.

Ponúkam vám zopár fotografií z môjho archívu /nenašla som medzi tou záľahou fotiek zábery všetkých pamiatok a zaujímavých miest/, tak prípadne niekedy nabudúce. A možno ich pre vás nafotím znovu. Koniec koncov, je to moja obľúbená činnosť.
Verím, že vás podnietia k návšteve tohto bezpochyby malebného historického mesta.

Zaujme v každom ročnom období.


/Fotky by sa mali pre lepšiu kvalitu obrazu rozkliknúť. Dajú sa potom prezerať v rade za sebou./


Ďalší zo siedmich pahorkov, Kalvária. V popredí Pribinovo námestie.

Univerzity.

Cestou na hrad. Socha sv. Jána Nepomuckého, Župné nám.

Mariánsky stĺp v blízkosti hradu.

 
Kostoly v Nitre, pohľad z katedrálnych schodov.

Posledná večera na hrade.

Nový futbalový štadión sa hrdo vyníma!

Dravce sokoliara Tomáša.

Corgoň, symbol Nitry. Kováč zo 16. st. Legenda hovorí, že zachránil mesto, keď Turci napadli hrad. Rozkotúľal medzi nich obrovské kamene, čím spôsobil chaos a aj svojou mohutnou postavou a nevídanou silou vzbudzoval strach. Podopiera časť budovy Kluchovho paláca na Pribinovom námestí. Ak sa dotknete jeho palca na nohe, splní sa vám, čo si budete priať. Vraj. 


Detail súsošia z Mariánskeho stĺpa.  


Smer Nitra.
Kalvária.

Tiež obyvateľ mesta...

Trojfigurálne súsošie Ukrižovania


A zase ďalší zo siedmich pahorkov, Borina - Šibeničný vrch s výškou 218 n.m. býval miestom popráv, preto ten názov.
Ukrýva Tureckú vartu vybudovanú na prelome 16. a 17. st. 

Ďalekohľadom si Nitru a okolie pekne priblížite.

Na Kalvárii nájdete úžasný pokoj, dokonalé miesto na meditáciu alebo aj čítanie knihy.


Kalvária. Kaplnka Božieho hrobu v posledných zábleskoch slnka.

Teraz trochu večerných pohľadov.


Radnica z r. 1880 v mäkkom svetle pouličných lámp. V súčasnosti tu sídli turistické informačné centrum NISYS 
a Ponitrianske múzeum.


Radnica a pešia zóna

Hrad v žiari reflektorov

A trochu farebnosti.


V zime je fontána zakrytá a počas Adventu tu stojí Vianočné mestečko




utorok 3. júla 2018

Kampánia 4.časť Monte Faito

Po včerajšom výlete na ostrov Capri, pozri TU, sme si na dnes naplánovali menšiu túru v okolitých kopcoch Monte Faito a návštevu svätyne San Michele. Po našom sv. Michala.




Ako udávala predpoveď počasia, naozaj sa ochladilo a na poobedie je dokonca hlásený dážď, preto sa do hôr vyberáme hneď po raňajkách, aby sme sa dovtedy stihli vrátiť.

Po náročných dňoch plných presunov z miesta na miesto nám takýto menší oddych v horách skutočne príde vhod. Ešte aj počasie to vedelo.

Stačí vyjsť len pár metrov nad chatu, kde sme ubytovaní, a naša túra môže začať.




V lesoch s vápencovými skalami prevládajú buky, niektoré z nich majú vraj aj cez štyristo rokov a po obvode dosahujú viac ako šesť metrov. Rastú tu však aj duby, gaštany, borovice, viacero druhov vzácnych rastlín a čo ma celkom prekvapuje, prechádzame cez celé húštiny obrovského papradia.





Vlastne ani nevieme, kam presne kráčame, pretože značenie v týchto lesoch je v podstate nulové. Nevideli sme jedinú informačnú tabuľku, nie je dokonca ani pri našej horskej chate, lebo je strhnutá, a tak sa držíme chodníka kúsok od chát, poväčšine opustených.




Asi po štvrťhodinke prichádzame k lanovke vedúcej z Castellammare di Stabia.

V jej blízkosti je reštaurácia s barom. Majú otvorené, znútra sa ozýva hlasná hudba, ale nikde ani živej duše.


Ideme ďalej za nosom. Podľa mapky, ktorú sme si vzali z recepcie, by sme takto mali prísť ku kostolíku sv. Michala nachádzajúcemu sa na vrchole hory Faito.

Až teraz naplno oceňujeme turistické značenie na Slovensku a už nás neprekvapuje, že sa radí k najlepším na svete. Alebo je rovno najdokonalejšie? Každopádne, zažívame na vlastnej koži ten markantný rozdiel.

Trasa je však nenáročná, les má svoje čaro, výhľady sú fantastické a tak nám tá absencia značenia nepokazí náladu. Veď my si poradíme...
Dostávame sa na vyhliadku, odkiaľ je nádherný pohľad na Neapolský záliv.


Neapolský záliv/ Castellamarre di Stabia

Obloha je zastretá ťažkými mrakmi, zdá sa, že dážď sa z nich spustí skôr, ako sme očakávali. Ale zatiaľ len občas slabučko spŕchne, je to sotva pár kvapiek, čo ma však znepokojuje omnoho viac, je tlmené hrmenie odkiaľsi z diaľky. Dúfam, že nepríde búrka, o nej nebola ani zmienka. Potom ma prepadne chvíľková panika, žeby zemetrasenie? Len nedávno sa zem triasla vo vnútrozemí, čo malo tragické následky.
Môj muž ma upokojuje, nie je to ani jedno z toho, na čo myslím. Ale čo dunenie spôsobuje, zostáva pre mňa záhadou.

Dobre, pokračujeme v našej túre naslepo.






Po vyše hodine sa napokon aj bez značenia dostaneme k svätyni na hore Faito, kde je okrem kostolíka, ktorý je práve v rekonštrukcii, umiestnených niekoľko vysielačov.










Panoramatický výhľad odtiaľ je naozaj úchvatný. Ťahá sa od Capri po Neapol a ďalej vidieť provinciu Caserta. Na to všetko dohliada Madona z roku 1988 obsypaná drobnými mincami pre šťastie.


Madona a Neapolský záliv, Vezuv


Z druhej strany sa nám naskytne pohľad na Sorrentský polostrov, vidíme kúsok mora, tam sme boli včera a zajtra pôjdeme. Aké zvláštne pozerať sa na tie miesta z výšky 1131 mnm.



Sorrentský polostrov

Keď sa dosť pokocháme malebnosťou krajiny, vojdeme dovnútra kostolíka a stretávame kňaza, ktorý by s nami rád podebatoval, keby nebolo tej nešťastnej jazykovej bariéry. Napriek chabému dorozumievaniu nám poukazuje zákutia svätyne.

Nadchne ma výhľad za dreveným oltárom, na výrobu ktorého sa použil dub až zo Slovinska, na rozjímanie a meditáciu nemôže byť ideálnejšie miesto. Dostávame obrázky svätých a zakotvíme v malej predajničke, kde kúpim zopár drobností ako pamiatku na toto pútnické miesto.




História svätyne siaha do 6. storočia. Údajne bola postavená v blízkosti miesta, kde sa svätí Catello a Antonino /patróni Castellamarre a Sorrenta/ oddávali meditácii a modlitbe.

V jednu noc sa svätý Michal archanjel zjavil obom v spánku a nariadil im vybudovať kaplnku na jeho počesť. Bola postavená vo veľmi krátkom čase aj so sochou svätého.

Vďaka pápežovej pomoci sa podarilo na kostole dokončiť strechu, čím sa jeho stav vylepšil natoľko, že sa stal miestom mnohých pútí a v roku 1392 získal titul opátstva.


V priebehu rokov sa stal jedným z najdôležitejších pútnických miest v Európe.

To, čo z neho robilo významné miesto uctievania, nádeje a modlitieb, bol zázrak mana.

Legenda hovorí, že počas invázie Turkov v Sorrente v roku 1558 sa skupine utečencov podarilo uchýliť v svätyni, kde v modlitbách žiadali sv. Michala o pomoc.

Vtedy zo sochy svätého začala vytekať zázračná tekutina, mana, a deň na to bolo mesto oslobodené od útočníkov.



Podobné zázraky sa v nasledujúcich rokoch často opakovali, čím sa toto miesto uctievania stalo skutočným pútnickým miestom pre veriacich.

V priebehu rokov bola svätyňa niekoľkokrát poškodená a prestavaná, v r. 1862 sa chrám rozpadol, sochu zasiahol blesk, preniesli ju preto do katedrály v Castellamarre di Stabia, kde je dodnes.




Súčasná podoba svätyne je z roku 1937, bola postavená na inom mieste. Na jej výstavbu použili tehly, ktoré veriaci vyniesli na vrch hory pešo ako dar pre sv. Michala. Vysvätili ju 24.9.1950.



V roku 2000 slávnostne odhalili bronzové súsošie svätých /Michela, Antonina, Catella/.




Toľko v skratke z histórie...

Obloha je čoraz olovenejšia, je čas pobrať sa späť.
Cestou si ešte nazbieram za plnú tašku dokonale tvarovaných veľkých šišiek na dekoráciu do bytu, pobavíme sa na vani s vedrom uprostred hustého lesa, ale zase nikde nevidíme nijakú informačnú tabuľku či značku, aj keď sa vraciame inou cestou.





Po hodine a pol, zastavili sme sa na chvíľu pri lanovke, sme "doma".

Dažďu visia nohy, ale pokiaľ si to rozmyslí, ideme sa ešte pozrieť na vyhliadku pod chatou, čo je len pár metrov.


Vyhliadka.

Nezdržíme sa tam však dlhšie ako päť minút, lebo sa už naozaj rozprší.
Len čo zatvoríme dvere na izbe, sú dve hodiny, spustí sa lejak. Ako vypočítané.
A tak si teda užívame poobednú siestu striedavo na izbe a na terase s výhľadom, ktorý nás neprestáva baviť.




Pohľad z izby/terasy

Po večeri dolu v reštaurácii vyjdeme von. Je pol siedmej. Už neprší, obloha sa pomaly, ale isto čistí. Oblaky sa prevaľujú nad krajinou ako para nad hrncom, odkrývajú život všade naokolo.




Popred chatu si razí cestu stádo oviec, huňatý Dunčo ich má s absolútnym rešpektom pod kontrolou.





Prejdeme znovu na vyhliadku a necháme sa unášať úchvatným divadlom končiaceho dňa.




Zbytočné každé slovo, stačí sa len pozerať a všetko je povedané.











Vezuv














Strávili sme viac-menej oddychový deň, zajtra nás už opäť čaká jazda autom po preplnených cestách. Chystáme sa znovu do Positana a ešte kúsok ďalej do nemenej malebného mesta Amalfi.
No a na ďalší deň Neapol... Tešíme sa.