streda 9. januára 2019

V zasneženom parku na Sihoti Nitra

Biela zima konečne dorazila aj do našich končín. Ani si neviem spomenúť, kedy naposledy u nás takto snežilo a sneh sa hneď netopil, ale vŕzgal pod nohami.




Tí, ktorí zimu nemusia, nie sú asi veľmi nadšení, ale my, čo ju môžeme, sa tešíme. 
Áno, cesty a chodníky sú nebezpečné, ale priznajme si, neboli takéto vždy, keď zima bola zimou, sneh sa na nás sypal už v novembri a po ľade sme sa šmýkali až do marca?
Dnes nasneží raz za zimu a už je všetko hore nohami.




Možno si niekto povie, veď tej sa dobre hovorí, keď sa na to všetko pozerá iba z okna obývačky. Omyl! Každé ráno sa brodím masou snehu skoro tri kilometre z nemocnice. A poobede počas vychádzok ďalšie tri. Minimálne. A užívam si to. Pokiaľ sa táto biela nádhera nezmení na kašu.




Dnes som vybrala na prechádzku do mestského parku Sihoť, lebo tam zabúdam na okolitý svet a vnímam iba blahodarný pokoj, ktorý človekom presiakne skr-naskrz.




Veď, napokon, poďte sa tam pozrieť spolu so mnou a ak budete mať cestu okolo, určite sa tam zastavte. Ale to som vám tu už písala, že navštíviť náš park Sihoť sa skutočne oplatí.

A prosím, dávajte si na seba pozor!
Aby sme sa nestretli v nemocnici, ale napríklad na Sihoti v Biskupskom hostinci na káve.




A už len zopár čarovných zákutí z parku.



















Pozri zimný park Sihoť aj TU

streda 26. decembra 2018

Zlatokopka s diablom v tele

Možno sa vám tento príbeh nebude zdať ničím výnimočný, možno si poviete, veď čo, je to príklad ukážkovej zlatokopky. Dnes také bežné. Lenže Žaneta nie je len taká obyčajná zlatokopka, ona je navyše nebezpečná zlatokopka. Taká, čo sa k dosiahnutiu svojich cieľov neštíti ani toho najhoršieho, pokúsiť sa siahnuť inému na život.
Do bodky spĺňa všetky znaky sociopatie. Máme teda do činenia s narušenou osobnosťou.
Ale pekne po poriadku.

Ilustrácia: Pinterest
Keď mala Žaneta sedemnásť rokov, vedela celkom presne, čo chce od života. A veruže, skromná nebola. Vysnívala si bohatého muža, najlepšie majiteľa nejakého podniku a pokojne by mohol byť aj škaredý, veď predsa ide o iné kvality, samozrejme okázalý dom, luxusné auto, značkové šaty, šperky, dovolenky... Jednoducho, túžila byť zabezpečená, na vychýr, ako sa hovorí v dedinke na Kysuciach, odkiaľ pochádza, a najideálnejšie bez námahy. O to sa mal postarať už spomínaný muž.

A tak ju teda nezaujímali rovesníci, tí holobriadkovia jej boli na smiech, mútila iné vody.
Žanetino úsilie bolo zakrátko odmenené, lebo pravda, usilovná ona bola, i keď nie práve v štúdiu, kde preliezala s odretými ušami. Ale čo tam po škole, k čomu vyučenie, ona beztak bude počítať len peniaze na účte. No a k tomu jej celkom postačí to, čo sa naučila na prvom stupni ZŠ.

Miestny podnikateľ, ktorého si vyhliadla a ktorého sa jej úspešne podarilo obalamutiť "láskou", nebol vôbec škaredý, čo bol veľký bonus. Predsa len, zdieľať spoločné lôžko s nejakou ropuchou aj keď bohatou, by bolo omnoho náročnejšie. Začalo to teda viac než dobre.

Skutočnosť, že onen vysnívaný princ Pavol mal doma ženu a malého syna, brala Žaneta len ako zanedbateľnú kozmetickú vadu. A tá sa dá vždy riešiť. Stačí správny zákrok.

Na ten sa Žaneta podujala s maximálnym nasadením. Syn David sa dožadoval svojho otca, ale ona jeho smäd po ňom hasila zlostným plameňom nenávisti, verbálnych útokov, vyhrážok, vulgarizmov. Aj v tejto veci sa ukázala ako majster nad majstrov.
Svoje šťastie si predsa nenechá pokaziť nejakým pankhartom, ako ho nazývala.
Dokonca zašla za osobou zaoberajúcou sa čiernou mágiou, kam napokon chodila aj v nasledujúcich rokoch... zaklínacie formulky ju privádzali do extázy.

Pavol, dokonale zaslepený láskou k utešenej modroočke, opustil rodinu a do nového domu, ktorý si vybudoval sám rovnako ako aj svoj podnik, veď začínal od nuly, si priviedol mladosť.
Ona si so sebou priniesla len veľkú, naozaj veľkú chuť užiť si to.
Zakrátko bola svadba, lebo tehotenstvo. Prezieravé, poistené. Klasika. Nevesta, aj keď o pol hlavy vyššia od ženícha, sa hrdo a so žiarivým úsmevom niesla kostolom, pyšná na svoj úspech.
Najlepšej kamarátke Eme dávala rady: Ach! Ty si nehľadaj nejakého čuráka bez peňazí. Pozri sa na mňa a ber si príklad.

Žanete sa rozhodne nedá uprieť šarm, veď práve vďaka nemu si vždy získala, koho len chcela. Až na osoby, ktoré vidia za roh.
Ďalej manipulovanie. Pre osobný prospech neváha padnúť na samé morálne dno. No dokáže to elegantne zakamuflovať, že povrchní pozorovatelia jej švindle nespoznajú. Prosto naletia.

Ako naletel Pavol. Šťastím bez seba by bol zniesol svojej mladej žene aj modré z neba. Robil do úmoru, len aby sa mala ako v bavlnke. Aby jej nič nechýbalo, mohla si kúpiť, za čím jej srdce zapišťalo.
Je nad slnko jasné, že lacné záležitosti to neboli.
Bývalo bežné, že z obchodu neodišla skôr, pokiaľ nedostala, čo si zaumienila. Ak nebodaj Pavol preukázal náznak nevôle, začala trucovať ako decko. Stačilo málo a už si celá natešená niesla nový kožuch na pleciach. No neurob jej radosť!

Keď sa im narodila dcéra, zdalo sa, že šťastie je dokonalé. Raj na Zemi.

Najbližšie narodeniny Žanetu presvedčili o správnosti svojho výberu. Na dvore ju čakal novučičký Volkswagen previazaný veľkou červenou mašľou. Ako z romantického filmu! Jeden by sa rozplakal.
Pavlova láska nepoznala hraníc.
Bola hýčkaná, domácnosť viedla len povrchne, aj vianočnú výzdobu celého domu si za nemalé peniaze objednávala jednak z vlastnej neschopnosti, jednak z márnivosti.
Plným priehrštím rozhadzovala Pavlove peniaze a on jej nebránil, nič nezakazoval, neobmedzoval. On ju skutočne miloval.

U Žanety tento spôsob života zvýraznil absenciu empatie, stávalo sa, že už nebola schopná zakryť svoje vykalkulované reakcie, skutky.

Svoju dcéru Nelu ľúbila, o tom niet pochýb, ibaže to bola láska nezdravá, opičia.
Od útleho veku si ju pretvárala na svoj obraz. Mala ju za bábiku, ktorej už v jedenástich rokoch vytrhávala obočie, v štrnástich ju s prižmúrenými očami nechala spať spolu s mladučkým nápadníkom v detskej izbe.
Ale nepredbiehajme.

Dokonalú radosť kazil Žanete fakt, že sa jej nijako nedarilo dostať medzi miestnu smotánku. Pavlovi na týchto veciach nezáležalo, ale ona potrebovala zvýšiť svoj kredit. Robila čo mohla, ibaže bez úspechu. Na toto nestačil ani jej príslovečný šarm, flirt či manipulovanie. A rovnako tak nepomohli peniaze v obálke, pritom jej tento spôsob komunikácie otváral všade dvere zakaždým, keď niečo potrebovala. V tomto prípade to ale nezabralo.
Možno to bolo aj tým, že i napriek drahým kožuchom, honosným šperkom či vysokej dávke sebavedomia, pôsobila lacno. Jej povrchnosť ju prezradila, len čo otvorila ústa.
Priateľky z tejto kategórie boli teda pre ňu nedosiahnuteľné.

Ako dcéra rástla, svoj záujem postupne obracala iba na ňu. Už sa Pavlovi nešmajchlovala, bola si svojou neotrasiteľnou mocou istá, zbytočne mrhať energiou na nejaké zaliečanie. Jej pravá podstata sa nebezpečne drala na povrch.
Manžel o viac ako dvadsať rokov starší ju už nebavil, do hry vstúpili milenci.
On cítil, že sa niečo pokazilo, svoj žiaľ začal zalievať alkoholom, aj keď vždy vedel, kedy má dosť. Kvôli práci si nemohol dovoliť nijaké úlety, peniaze boli treba. Veľa peňazí.

Jeho výčitky voči synovi Davidovi z prvého manželstva narastali. Ten s ním sprvu odmietal akúkoľvek komunikáciu, neskôr mu odpustil.
Pavlovu novú rodinu preto navštevoval. Raz, keď s ním bola Žaneta v dome sama, posťažovala sa, že otec nemá spísaný závet, čo keby sa mu niečo stalo, čo s domom, s majetkom.
Už to bolo podozrivé. Pomaly ho pochovávala.

Potom prišiel od Žanety zásadný krok. Navrhla Pavlovi, aby si dal do poriadku majetkové záležitosti, všeličo sa môže prihodiť, bude dobré, ak tieto veci ošetrí. Má novú rodinu, je preto pochopiteľné, že sú prvoradí. Toľko na svojho stále zamilovaného manžela tlačila a využila všetky svoje ženské zbrane, až urobil to, čo po ňom žiadala. Dom zmenil majiteľa, stala sa ním Žaneta.

Ich krachujúcemu vzťahu to však nepomohlo. Naopak, všetko sa začalo ešte viac zhoršovať.

Bol to začiatok konca.

Žaneta si z prostredia, v ktorom vyrastala, vzala nie celkom šťastný vzorec správania k mužovi. Chlap znamenal jediné. Peniaze. Ten istý vzorec vštepovala dcére.

Averzia voči svojmu bielovlasému "princovi" ju zbavovala súdnosti. V podstate bol pre ňu chudák, veď už nemal žiadny majetok, ak sa nepočíta jeho podnik, ktorý už ale neprinášal také zisky, ako kedysi.
V malom meste na Orave sa reči o jeho súkromí šírili ako nákaza, ľudia si podávali "zaručené" informácie, stratil preto mnoho klientov.

Doma prežíval doslovné inferno. Žaneta mu neustále robila naprotiveň, adrenalín jej trhal kožu, vybuchoval ako kanister s benzínom. Rozbíjala doma, čo jej prišlo pod ruku. Akoby ste vypustili Krakena. Odniesol si to nábytok, riad v kuchyni, dvere, Pavlova vzácna zbierka modelov lodí, prišlo aj k fyzickým stretom. Nie raz mu zdobila tvár výrazná podliatina. Ba skončil aj so zlomeným predlaktím, keď ho raz pri jednom z jej amokov sotila na zem a poskákala mu po ruke.

Zasahovala mu do súkromia, ničila mobily, snorila v počítači, blokovala jeho rodinu, intrigovala, vyhrážala sa, že mu otrávi milovaného psa.
Nelu úspešne popudzovala proti nemu.

Napriek všetkému Pavol svoju blonďavú modroočku stále miloval. Aj ich spoločnú dcéru. Celou svojou podstatou. Boli pre neho všetkým, preto ťažko niesol situáciu, v ktorej sa ocitol ani nevedel ako.
Okolie ho varovalo, ale on nikoho nepočúval. Na svoju Žanetu nedopustil jediné krivé slovo. Neosočoval ju, nešpinil, pravdu radšej zahmlieval alkoholom.
Akoby mal počarované.

Čas išiel. Nenávisť a úsilie zničiť ho, sa stupňovalo.

Žaneta vytrvalo premýšľala, ako sa nežiaduceho manžela zbaviť. Tak naozaj. Už ho nemohla ani cítiť. Znamenal pre ňu jediné. Prekážku.
Preto vymyslela diabolský plán. Začala mu do jedla a pitia postupne primiešavať jed na krysy. Celkom maličké dávky. Ale tie stačili na to, aby Pavol začal chradnúť a jeho zdravotný stav sa zhoršil natoľko, že začal počítať posledné dni. Výsledky u lekárov to len potvrdzovali. Bol pripravený na najhoršie.

To však Žanetu neuspokojilo. Až ju striasalo od nedočkavosti všetko ukončiť. V jeden jesenný večer ho nechala svojím človekom napadnúť rovno pred domom, keď odomykal bránu. Doráňaný, už beztak zničený Pavol ležal v bezvedomí, pokiaľ ho tam nenašiel sused.
Prežil. Ale nemal svedkov.

Žanetu ovládlo šialenstvo. Už verejne vyhlasovala, že ho nenávidí, manipulovala okolie vymyslenými báchorkami z ich súkromia, nechýbali ani tie najintímnejšie, seba označovala za jedinú možnú obeť, zmobilizovala koho len mohla, pripravovala si pôdu.
Snažila sa Pavla zbaviť svojprávnosti. Išlo o to vziať mu aj to posledné, čo ešte mal. Podnik.
Rozviesť sa odmietala, nijaké delenie majetku!

Vyhrotilo sa to v jedno letné popoludnie v záhradnej reštaurácii, kde sa náhodne stretli. Žanetu pochytila zúrivosť, len čo zbadala špicu jeho topánky, vzala si do hlavy, že ju sledoval. Po obvyklom ponižovaní, provokáciách a vyhrážkach, že ho dostane do basy a tam zhnije zaživa, sa Pavol radšej zvrtol na odchod. Veď čochvíľa sa tu mal stretnúť s obchodným partnerom, nesmel byť svedkom tohto teátra.
Potupa ho fackovala.

Vtedy Žaneta tasila najúčinnejšiu zbraň. Vulgarizmom zhanobila pamiatku jeho mŕtveho otca.
To sa už Pavol nezdržal a strčil do nej. Raz. Zapotácala sa. Jej celými mesiacmi masírovaní kamaráti okamžite zavolali políciu. Návnada bola hodená a on sa chytil. Celkom ľahká korisť. Odovzdane sa nechal odviesť a zrazu sa len ocitol v cele predbežného zadržania. Jeho rodina to netušila. Napokon, tú Žaneta celý čas ich spolužitia bojkotovala.

Neskôr im spolu s Nelou povedala, že Pavol je v nemocnici, potom že na psychiatrii, až kým si sami nezistili, čo je vo veci. To už ale bolo neskoro, lebo medzitým ho sudca poslal za napadnutie do väzenia, kde mal čakať na súdne pojednávanie. Žaneta totiž pri výsluchu presvedčivo zanariekala, ako to len ona vie, že má strach o život.
Pritom aj vtedy sa Pavol preukázal ako charakter a pri možnosti pozastaviť podnikanie to neurobil. Veď z čoho by žili? povedal policajtom.

Lož je pre Žanetu taká prirodzená, ako umývanie rúk. Svojimi klamstvami kŕmi okolie a schopnosť manipulovať ľudí jej dáva možnosť doťahovať plány do úspešného konca.
Je to ďalšia črta sociopatie. Zneužívať ľudí vo svoj vlastný prospech. Bez zábran a akýchkoľvek morálnych zásad. Etiky. A výčitiek.

Ak sa jej niekto vzoprel, mal to u nej nadosmrti spočítané.

Pokiaľ Pavol trávil čas vo väzení, Žaneta sfalšovala poverenia, podpisy a podnik previedla na seba.
A bolo dokonané.

Lenže súd napokon Pavla oslobodil a tak sa po niekoľkých mesiacoch dostal na slobodu. Kam patril.
Zdrvený, sklamaný, no bez zdravotných komplikácií. Výsledky boli odrazu ukážkové, ako keby ani pred časom pomaly neumieral.

Vrátil sa do domu. Naostatok, mal v ňom právo doživotného užívania, čo Žanetu vytáčalo do nepríčetnosti. A opäť sa začali provokácie, ponižovanie, na čo Pavol nereagoval, veď bol v podmienke. Keďže stratil všetko čo mal, aj svoj podnik a nemal silu proti nej bojovať, hľadal si prácu, kde sa dalo. Bolo to v jeho situácii zložité. Napokon sa mu podarilo vycestovať do Talianska, v prímorskom hoteli pracoval ako čašník. Nanešťastie to bola krátkodobá záležitosť, pretože len zaskakoval za svojho známeho. Domov si však doniesol celkom slušný balík peňazí.

Vtedy Žaneta nasadila svoju prívetivú masku, čo prinieslo ovocie v podobe skvelého bazéna v záhrade. Bolo predsa také horúce leto! Urobil to pre ňu, lebo stále žil v nádeji, že sa všetko urovná a bol ochotný za minulosťou urobiť hrubú čiaru. Začať odznovu. Lebo Žanetu aj Nelu ľúbil. Navzdory prežitému.
Nenapraviteľný idealista.

Zase zostal bez prostriedkov, ale našiel si prácu, keď bol celé dni mimo domu. Medzitým sa mu podarilo dohodnúť výhodný džob v zahraničí, doladí zopár potrebných detailov a môže vycestovať.

Žanetine útoky a provokácie sa tým zintenzívnili. Potrebovala Pavla dostať za mreže za každú cenu, zbaviť sa ho natrvalo. Nezostávalo jej veľa času. Aby všetko urýchlila, zaobstarala si milenca. Mal pomôcť v jej zámere. S ním to isto pôjde ako po masle.

Pavla v mieste bydliska už nedržalo naozaj nič. Aj svoju milovanú kóliu radšej odniesol do útulku, lebo obavy, že Žaneta psa skutočne otrávi boli opodstatnené po tom, čo náhodne objavil načaté vrecko s jedom na potkany a myši. Dobre ukryté za rúrami v pivnici.
Pritom v ich dome nikdy žiadne krysy neboli, ak sa teda nepočíta tá jedna, v sukni.

Svojmu synovi Davidovi, s ktorým si bol čoraz bližší, sa krátko predtým posťažoval, že vykašliava krv. Necíti sa dobre. Keď mu poslal fotku s nájdeným jedom, mal oprávnené podozrenie, že mu Žaneta opäť dávkuje kúsočky červených granúl.

Do odchodu za hranice zostávalo pár dní. Pobalil sa radšej v predstihu, aby na nič nezabudol. Možno tým chcel podvedome urýchliť cestu. Možno niečo tušil. Už uznal, že je nebezpečná.
Žaneta mu tašku vyhádzala, veď bolo treba konať. Dráždiť nervy. Vyvolať roztržku.
Toto sa opakovalo niekoľkokrát, Pavol zaťal zuby, počítal hodiny.

Jediné, čo ešte potreboval zariadiť, bol predaj jeho motorky. Z čiastky, ktorú za ňu dostal, vydelil značnú časť dcére Nele. No a čo, že držala s mamou, že sa ho nikdy nezastala, peniaze sú peniaze a tie treba brať, pokiaľ sa dávajú.
Napokon, je jeho dcérou!
I keď vypočítavou.

Žaneta vedela, že ak sa v posledných hodinách pred jeho odchodom nezmobilizuje, jej šanca zbaviť sa ho podľa plánu, klesne na nulu. A to sa nesmelo stať! Nijaké také, že si bude behať po slobode a nebodaj sa ešte zaktivizuje, osvieti ho a začne si na niečo nárokovať. Niečo požadovať! Alebo nanovo zbohatne!

Bola otrávená ako to jablko. Súdny človek nestačí žasnúť.

Keď sa Pavol vracal v jeden večer domov, napadol ho na tichej, tmavej ulici jej milenec. Utŕžil niekoľko dobre mierených rán, nemal čas ani zalapať po dychu, a už po chlapíkovi nezostal ani smrad. Zmizol ako gáfor.

Pavol urobil chybu, že nešiel na políciu. Hovoril si, že je to beztak zbytočné, pretože Žaneta mala zmanipulovaných ľudí aj tam. Navyše, neboli žiadni svedkovia.
Urobil toľko chýb!
Túžil len po jedinom. Byť od nej čo najďalej. Tešil sa na nové začiatky.

Ľutoval, čo kedysi spravil, že kvôli nej opustil rodinu, že bol zaslepený, že sa nechal obaláchať láskou. Preto nevracal údery, podrazy, intrigy. Kvôli výčitkám. Kvôli potrebe pykať.
Za tú dávnu chybu však už zaplatil. A zaplatil všetkým, čo mal.
Veril, že jeho femme fatale si už vybrala všetko, po čom prahla.
No mýlil sa. Žaneta s obludným charakterom nemala dosť. Chcela aj jeho slobodu a život.

Odvoz do zahraničia Pavlovi sľúbil známy, ktorý sa mu ale dva dni pred odchodom neozýval. Telefón nebral, skúsil ho teda vyhľadať osobne. V byte mu nikto neotváral, ale poznal podniky, kam si občas koncom týždňa zašiel. Nikde ho však nebolo, tak sa sklamaný vrátil domov. Vôbec nečakal, že len čo otvorí dvere na dome, ktorý mu kedysi patril, skočí mu po krku Žanetin milenec. Následne sa začala odohrávať scéna ako zo zlého filmu.

Milenec o dve hlavy vyšší a 50 kíl ťažší ešte na prahu domu paralyzoval Pavla riadnou dávkou obranného spreju. Potom zaútočil. Po jednom z úderov Pavol dopadol na stolík, z ktorého zletela váza spolu s ich pohármi s vínom. Ležal v črepinách na zemi, nemohol urobiť celkom nič. Nič! A oni si ho fotili! Fotky poslali z Pavlovho mobilu jeho príbuznému a synovi Davidovi.

Pavol krvácal z hlavy, krv sa mu rinula na roztrhaný pulóver, nohavice. Milenec ho zovrel svojimi oceľovými ramenami, Žaneta mu do hrdla liala silnú whisky. Všetko bude vierohodnejšie, keď ten trpák riadne nafúka!
Vzali mu všetky veci. Kľúče, kabát, samozrejme aj mobil, aby nemohol volať políciu. Aby nemohol odísť.
Nezabudla mu značne odľahčiť peňaženku. O stovky eur. Tie mal Pavol pripravené do zahraničia. Veď pracoval, predal motorku, mal teda pri sebe väčšiu hotovosť.

A tak stačilo spraviť už len jediné. Vytočiť číslo polície.
Pavol sa vyhrážal! fňukala Žaneta. Bojí sa o život!
Napokon, je len slabá žena, nie? Ženy sú vždy obeťami. Tie krehké, nevinné stvorenia...
Že krváca? Je opitý a spadol na stolík, o ten si rozbil hlavu.
Má predsa aj svedka!

Zaslúžila by prinajmenšom Oscara za svoj výkon.

Pavla vzali do nemocnice, zašili ranu na hlave, nerobili žiadne ďalšie vyšetrenia, odtiaľ bol následne odvedený do cely predbežného zadržania. Ocitol sa za podobných okolností znovu tam, kde minulý rok.

Rodina tušila, že sa deje niečo zlé, pretože ešte pred celým incidentom Pavol komunikoval ako so synom Davidom, tak aj s najbližším príbuzným. Spomenul, že hľadá svojho známeho-šoféra. Nevie sa mu dovolať, v byte nie je a netuší, čo s dopravou. Ide domov a napíše mail prepravnej spoločnosti, ktorú mal v zálohe.
Potom už len dostali tie fotky. Celý scenár si nebolo ťažké domyslieť.
Veď Žanetu dokonale poznali.

Na druhý deň sa z dôveryhodných zdrojov dozvedeli, čo sa stalo.
Potvrdilo sa tak ich podozrenie, že jeho žene ohavné plány vyšli.

Všetci Pavlovi blízki to predpokladali. Iba nepočítali s tým, že jej všetko tak hladko prejde.
Pavol urobil obrovskú chybu, že sa nebránil, že nepodal žalobu. Vedeli, že načisto rezignoval. Že je psychicky na dne. Už predtým trpel depresiami, vyhliadky nového života mu však dali nádej... a rovnako tak aj im.

O niekoľko hodín Pavol cestoval miesto do zahraničia za prácou, do väzenia.

Žaneta sa smeje. Spolu s Nelou. Spolu s milencom. Spolu s podobne vynaliezavými, rovnako skazenými priateľkami. Lebo už jej zostali len také. Uvedomelí ľudia ju zďaleka obchádzali.

"Objavilo sa raz jedno mladé dievča bez prostriedkov a dnes má všetko. 
Celkom šikovné vzhľadom k tomu, že inak nebolo priveľmi duchaplné. 
Pravdou však je, že na to, ako sa k tomu dopracovať, netreba priveľkú inteligenciu. Ono stačia iné prednosti..."

A tak si človek kladie otázku. To naozaj neexistuje spravodlivosť? Taká ľudská.
Alebo musí prísť iba spravodlivosť najvyššieho?

Čo myslíte, dočká sa jej Pavol?

streda 19. decembra 2018

Zimné maľované kamene

Minuloročné vianočné kamienky úplne prvé po operácii.

Sú tomu už tri roky, čo som sa vážnejšie pustila do maľovania kameňov. Viac o tom píšem TU
Uteká to.

Anjel z úplných začiatkov.
Za toto obdobie som ich namaľovala hádam okolo stovky. Väčšinu z nich som darovala s vlastným výberom tém, ale vyskytli sa aj priame objednávky s konkrétnou požiadavkou.
Strávila som pri nich more času, boli dni, ba dokonca týždne, keď pre mňa existovali len kamene, farby a štetec. Maľovala som a maľovala. Koľkokrát až do rána.

Popritom som stihla niečo rýchlo navariť, upratať, dať do poriadku domácnosť, ale nezostával mi čas na iné. Napr. na čítanie kníh alebo na samotné písanie. Ba niekedy ani na to, aby som si vyšla von nadýchať sa čerstvého vzduchu.
Kamene sa stali prioritou.

Prvé kamienkové Vianoce.


Ako išiel čas, môj zrak sa stával čoraz slabším. Nepomáhali ani okuliare, vnímala som vtedy detaily skreslene, a že to boli detaily!
Milimetrové. Takže som musela pracovať viac-menej popamäti.

Keď ma po jednom takomto maratóne odviezla sanitka, bola som nútená dať si pauzu. Zistilo sa totiž, že s krčnou chrbticou nie je všetko v poriadku, preto sa aj stupňovali zdravotné problémy súvisiace so sklonenou hlavou... ale nebudem vás zaťažovať podrobnou diagnózou.

Prišla operácia, rehabilitovanie. Len čo to bolo trochu možné, vytiahla som opäť kamene a farby a štetce. Maľovala som znovu. No už nie v takom rozsahu.

Ale aby toho nebolo málo, začala štrajkovať zase ruka. Takmer do roka a do dňa prišla na rad ďalšia operácia. Moja záľuba tým dostala na frak.

Hoci mám ľavú ruku na 6 týždňov úplne odstavenú v ortéze, rozhodla som sa prijať a zrealizovať objednávku na vianočný darček. Nič som však nesľúbila naisto, pretože som nevedela dopredu povedať, ako sa mi bude pracovať len s jednou rukou, napr. otvárať tuby, podchytávať, obracať kameň a pod. Ale potom som si predstavila ľudí, ktorí maľujú ústami, nohami a vedela som, že toto je oproti tomu nič. Že to dám.

A tak sa mi za dva týždne s menšími aj väčšími pauzami podaril kameň, ktorého predstavu som dúfam, novej majiteľke splnila. Mala to byť drevenica na kraji lesa, sneh, srnka, jeleň... krajinka so štedrou dávkou snehu.


Začínam...
Náčrt by bol.

Už nechýba veľa. Iba srnka a jeleň, ohrada. A dorobiť detaily.

Je hotovo!

Kameň je pripravený na odovzdanie.

Neviem odhadnúť, ako to pôjde budúci rok, pretože ma ešte nejaké rezania čakajú, už teraz však viem, že maľovanie mi bude chýbať.

A tak si teda už len spomínam na staré dobré časy, prezerám fotky kameňov, ktoré majú dávno nových majiteľov a poviem vám, je to dobrý pocit. Prirodzene, najviac ma teraz zaujali tie zimné.

Dala som ich dokopy, tak ak chcete, zaspomínajte si spolu so mnou, aj keď ich poznáte.
Pozri aj TU

"Prajem vám všetkým vianočné sviatky plné pohody, rodinného šťastia, harmónie a nezabúdajte, že nič nie je viac ako zdravie a láska." 


Zimné kamene



















utorok 27. novembra 2018

Šibeničný vrch BORINA Nitra

Šibeničný vrch /218 m n.m./ alebo aj Borina v Nitre je ďalšou lokalitou v tomto meste, zdá sa, mimo záujmu Mestskej rady. Dlhé roky tento kus vzácnej zelenej oázy pustne bez toho, aby sa urobili patričné kroky k jej znovuzrodeniu, oživeniu. Pre obyvateľov mesta. Pre turistov.
Pre zelenší život.

Šibeničný vrch 218 m n.m. Pohľad z náprotivnej Kalvárie. Okolie už husto zastavané.

Šibeničný vrch nielenže patrí k jednému zo siedmich pahorkov mesta, ktoré ho charakterizujú, ale má aj svoju význačnú historickú stopu.

Už vo veľkomoravskom období tu stálo menšie útočiskové hradisko.

Na prelome 16. a 17. storočia bola na pahorku postavená strážna veža /Turecká varta/ ako obrana pred tureckými vpádmi.


Turecká varta - kultúrna pamiatka

Bola to jedna z troch pozorovateľní mesta, sledovala prístupovú cestu z juhozápadu /od Šale/. Ďalšia bola na Kalvárii /na mieste dnešnej kaplnky/ a tiež vo Veľkých Janíkovciach. Táto sa však nezachránila.
Varty mali za úlohu vysielať smerom k hradnej posádke brániacej mesto varovné signály.
Význam Tureckej varty je teda kľúčový.

Preto ma udivuje, že sa jej nedostáva takmer žiadnej pozornosti.

Pomenovanie Šibeničný vrch dostal jeden zo siedmich pahorkov Nitry v roku 1846, keď sem presťahovali šibenicu stojacu predtým pri mestskom cintoríne. Odvtedy sa uplatňovalo hrdelné právo na tomto mieste.

Nedávno sa však objavili informácie o novom výskume, pri ktorom sa zistilo, že veža je podstatne mladšia a neslúžila ako strážne miesto pred vpádom Turkov, ale ako väzenský objekt.
Pokiaľ však tieto nové tvrdenia nebudú hodnoverne podložené ďalšími archeologickými výskumami, veža pre mňa zostáva aj naďalej Tureckou vartou.


Borina alebo Šibeničný vrch, v minulosti miesto hrdelných popráv.

Kedysi bol pahorok bez porastu, až v 80. rokoch 19. storočia tu vysadili borovicové stromy, ktoré sú dnes bohato rozrastené a práve kvôli tomu prischol Šibeničnému vrchu názov Borina.

V hustej borine je ukrytá aj Turecká varta. Kto o nej nevie, nájde ju len náhodne.
Jej posledná väčšia rekonštrukcia bola prevedená v 60. rokoch 20. storočia. Odvtedy viac-menej chátra.
Pred dvomi rokmi sa konečne niečo pohlo a renesančný strážny objekt bol čiastočne opravený, vyčistený od nežiadúcej vegetácie.


Turecká varta v zajatí boriny. Aké významné miesto a aké zabudnuté! A momentálne zamrežované z bezpečnostných dôvodov.

Keď som sa pred viac ako dvadsiatimi rokmi rozhodovala, v akej časti Nitry sa s rodinou usadiť, presvedčila ma nie veľmi zastavaná mestská časť Čermáň pre svoju tichú polohu, kde sa človek cítil ako na dedine a pritom blízko centra, kam sa dá prejsť pešo v priebehu štvrťhodinky a autom za pár minút. No a páčili sa mi výhľady na Kalváriu, Zobor, Borinu.


Pohľad na Kalváriu z Boriny. A dom na dome...

Dnes už mám výhľady z veľkej miery zastavané, je tu väčší pohyb, ruch, no stále sa tu dá ešte nažívať v relatívnom pokoji.


Pohľad na Čermáň zo Šibeničného vrchu.

Chýba nám tu však zelené miesto, kde by človek mohol úplne vypnúť, kde by mu zmizli z očí domy, paneláky, obchody, autá, kde by sa mohol prechádzať iba v mĺkvej spoločnosti stromov, sadnúť si do ich priateľských tieňov, nechať sa pohltiť prítomnosťou a iba vdychovať ich čistú vôňu.




Vlastne to miesto nám nechýba, máme ho pred očami, na skok, ibaže nie v takej forme, akú by ľudia pre dobrý pocit uvoľnenia uvítali.

Je ním Šibeničný vrch, medzi domácimi známy ako Borina.


Predstavte si, že tu sedíte na lavičke v tieni a vôni borovíc...

Naozaj sa tu nadýchate čistej borovicovej vône.

Ako spomína moja svokra, v 50. rokoch minulého storočia sem chodievala ako dieťa zo Starého mesta s rodičmi na sánkovačku.
To som chodila s mojimi deťmi presne po štyridsiatich rokoch aj ja. Z Čermáňa.


Dolu kopcom to ide v zime na snehu dobre.

Ale vtedy po vojne bolo na Čermáni iba pár domov, taká nenápadná dedinka a tam, kde dnes stojí sídlisko Klokočina, rozbiehali sa doširoka iba široké role, polia. Okolo Boriny skoro nič nebolo. Žiadne stavby.


Tajomný Šibeničný vrch

To isté mi hovorí moja 84. ročná mama. Za jej mladých čias si sem vyšla na prechádzky, zbožňovala sedieť na lúke, vyhrievať sa na slnku, čítať, debatovať s kamarátkami, alebo len tak pozorovať okolie.
Spomína si, že sa tu konali aj kultúrne akcie.

Toto všetko by nám mohla Borina poskytnúť aj dnes.


Uznáte, že toto miesto má svoje čaro?


Je síce možné poprechádzať sa po tomto tajomnom kúsku lesa, veď to robím pravidelne, ale srdce mi trhá, keď vidím, aké je to všetko spustnuté, zanedbané, pritom má Borina obrovské možnosti.




Z Boriny sú pekné výhľady aj na Zobor.

Zelená nám v Nitre chýba!

Cyklisti si v lesíku označili nebezpečné miesta trás.

Z východnej strany Boriny. Smer Kalvária.

Vyčistiť ju, spevniť chodníky, osadiť osvetlenie, umiestniť lavičky, vyčarovať čarovné zákutia, postaviť knižné búdky, možno pamätníky /sochy/ pripomínajúce dejiny, pre deti vyhotoviť prírodné ihriská, herne, lezeckú či online dráhu, cyklistický chodník, hoci cyklisti tu brázdia hrboľaté chodníky už teraz, pridať informačné tabule o histórii miesta, strážnu vežu dostať do stavu, aký jej prináleží, využiť lúky na piknik, pozostatky amfiteátra zase na kultúrne podujatia, veď kde inde by lepšie vynikli historické slávnosti, napr. šermiarske súboje či nejaké dobové divadlo pod holým nebom, o tajomných akciách počas Halloweenu ani nehovorím. Sme predsa na Šibeničnom vrchu!


Cyklista

Tu najviac cítiť poryvy vetra a počuť šumenie borovíc. A možno ešte šepot duší...

Na tomto mieste by sa mohli konať rôzne kultúrne podujatia

Šibeničný vrch má veľký potenciál.

Nachádza sa tu aj pásmo hygienickej ochrany vodného zdroja.



Ale aj vykrývač.

V blízkosti sú dva cintoríny. Jeden cez cestu smerom na severozápad židovský...
Tých nápadov by bolo neúrekom, je len na tých, ktorí o tom môžu rozhodnúť, ako s týmto výnimočným miestom s veľkým potenciálom, naložia.

Stojí za povšimnutie.

Veď zeleného je v Nitre tak pramálo!

Druhý v bezprostrednej blízkosti lesíka.




Borina v zlate zapadajúceho slnka.

Ešte posledný pohľad na hustú zeleň a môžem ísť domov. Tadiaľto vchádzam aj odchádzam...