utorok, 20. júna 2017

Tihany, mesto levandule, vôní a harmónie


Do maďarskej obce Tihany na Tihanyskom polostrove pri Balatone som sa chystala už niekoľko rokov. Poznala som dve veže miestneho kostola z náprotivnej strany Balatonu, zo Zamárdi či Siófoku, ale iba v miniatúre.
Určite som tam chcela zájsť v júni, kedy sa v dedine koná levanduľový festival.

Vraj také malé Provensálsko.

Podľa legendy pochádza vôňa levandule z raja







Až tento rok, tretiu júnovú nedeľu, sa mi konečne do Tihany, hlavného duchovného mesta Balatonu a rovnako tak hlavného mesta víl dohliadajúcich na jazero, podarilo dostať. A veru, nestačila som žasnúť nad toľkou malebnosťou a idylou na každom kroku. Behom necelých troch hodín som sa ocitla v úplne inom svete. Vskutku čarovnom.

Vkusné remeselnícke výrobky sa ponúkali na každom kroku




Ale poďme od úplného začiatku. Od nedeľného rána, kedy sme sa autom a podľa určenia trasy udanej navigačnou aplikáciou Waze a pre porovnanie aj Sygicom, vydali z Nitry smer Komárom, ďalej na Kisbér, Bakonyszombathely, Csesznek, Zirc, Veszprém, Csopak, Balatonfüred. Po 2 hod. 40 min. sme dorazili do Tihany. Presnejšie, najskôr sme sa zastavili na levanduľovom poli vzdialenom od obce asi 2 km.
Po doplátanej, hrboľatej maďarskej ceste bolo požehnaním vyjsť z auta a dať si dokopy vytrasené kosti.




Na poli nebolo veľa ľudí, nevideli sme ani nikoho levanduľu zbierať. Tí, čo sa tam prechádzali, väčšinou fotili, privoniavali si k nej, všetci sme vlastne robili to isté.



 
 
V Maďarsku založili prvú solídnejšiu oblasť pre pestovanie levandule práve v Tihanyi v 20. rokoch minulého storočia. Obsah éterického oleja tu pestovanej levandule bol veľmi vysoký, dokonca prevýšila kvalitu pestovanej na pôvodných francúzskych záhonoch, preto sa levanduľa z Tihany stala svetoznámou.

Dobré podmienky pre pestovanie levandule poskytuje unikátna pôda sopečného charakteru. V dávnej minulosti tam totiž prevládala sopečná činnosť.












V príjemnom, voňavom relaxe sme sa zdržali asi polhodinu. Bol čas ísť ďalej. Priamo do Tihany, levanduľovej dedinky s cca 1400 obyvateľmi ležiacej na 80 m vysokom návrší.



Dúfala som, že v nedeľu to  tam nebude preplnené ľuďmi ako napr. v sobotu, keď do Tihany dorazia húfy autobusov s výletníkmi a zdalo sa, že to podľa mojich predpokladov naozaj vyšlo. Parkoviská na začiatku dediny boli síce plné osobných áut, ale o kus ďalej sme natrafili na súkromný dom hneď pri ceste /Kossuth Lajos utca/ s ponukou parkovania za výhodnú cenu, čo predstavovalo 300 Ft na hodinu. Jedno euro? Neveriacky som prerátavala menu, veď to je ako zadarmo. Zaparkovali sme, domáca si zapísala našu ŠPZ a platiť sme mali až pri odchode. Podľa odparkovaných hodín.




Priamo za domom s parkoviskom sa rozprestieralo vnútorné jazero Belső tó. Zaujímavosťou je, že leží 25 metrov nad hladinou jazera Balaton. Je domovom množstva vtákov.
V celom prírodnom chránenom území Tihanyského polostrova sú vzácne druhy zvierat a rastlín.  

 


Do centra Tihany, kedysi malej rybárskej dediny, sme to mali len pár minút. Čadičové domy s trstinovými strechami, klasické dedinské dvory s dreveným posedom, množstvo zelene, kvetov... tak očarujúco začínala naša prehliadka tohto výnimočného kúta Maďarska. Právom nazývaný aj klenot krajiny. A nesmiem vynechať vôňu. O nos sa vám zľahka opiera všadeprítomná aróma levandule, ruží a rôznych iných kvetov, pôsobí to na vaše zmysly ako balzam. 


Ľudové domy slúžia aj ako romantické ubytovanie pre turistov








Symbolom Tihany je Benediktínske opátstvo založené r. 1055 uhorským kráľom Ondrejom I. Pomaly sme sa pustili k nemu hore do mierneho kopca. Z pôvodného kláštora sa zachovala už len krypta v románskom slohu, ktorú podopierajú mohutné stĺpy, nad ním bol v 18. storočí vybudovaný barokový opátsky kostol s dvoma vežičkami.
Sídli v ňom Múzeum o histórii opátstva a Balatonu. Kláštor je dodnes domovom benediktínskych mníchov.
V opátskom múzeu sa každé leto usporadúvajú koncerty.

Benediktínsky kostol/kláštor. V krypte kláštora je hrobka uhorského kráľa Ondreja I.


Z opátstva sa nám naskytli fantastické pohľady na okolie, najmä na pokojný, belasý Balaton. Plachetnice a malé loďky na jeho hodvábnej hladine vyzerali, akoby sa vznášali v povetrí.
Tihanyský polostrov /kedysi ostrov/ vybieha do jazera asi 5 km a takmer spája oba brehy. Z jedného na druhý vás najrýchlejšie a cenovo výhodne prevezie kompa z mestečka Szántód KLIKNI.



 


V diaľke sa črtala ďalšia zaujímavosť obce. Miesto tihanyskej ozveny. Z opátstva k nej viedla úzka cesta - Pisky sétány - z jednej strany lemovaná tradičnými stavbami, v ktorých nechýbala napr. reštaurácia, kaviarne, ale takisto tam natrafíte na skanzen pod holým nebom, z druhej strany sa zrkadlila nečujná hladina Balatonu.
Za zmienku stojí fakt, že miestne nehnuteľnosti patria k najdrahším v Maďarsku.





Tihanyská ozvena. Písalo o nej mnoho maďarských básnikov. Podľa legendy žila v Tihanyi pyšná princezná, ktorá vlastnila niekoľko kôz so zlatou srsťou. Za svoju pýchu bola potrestaná jazerným kráľom. Nechal jej stádo zmiznúť v jazere, zostali po ňom  len kozie kopytá v piesku. Princezná odvtedy musela ozvenou odpovedať každému, kto sa v dedine ukázal.

Miesto ozveny

Keď sme došli na miesto ozveny, práve si tam skúšala jej silu nejaká tínedžerka. Zvolala čosi po maďarsky smerom k opátskemu kostolu. Kedysi sa vracala ozvena až 15 slabík, dnes sa kvôli výstavbe budov stojacim v ceste a možno aj vďaka klimatickým zmenám vrátia horko-ťažko tri. A naozaj. Ozvena sa dievčaťu vrátila, ale slabučká.

Plánovali sme prejsť celou dedinou a potom sa vrátiť na ulicu Pisky sétány, kde sme si vyhliadli príjemnú reštauráciu s výhľadom na Balaton.
Inak, reštaurácií, kaviarní, remeselníckych výrobkov bolo na každom kroku neúrekom.
Hrnčiarsky dom, Levanduľový dom, Marcipánový dom, Múzeum bábik, krajkárstvo, hrnčiarske dielne, to je len malý výpočet z toho, čo môžete v Tihanyi vidieť a navštíviť.
Ak by vás z chodenia boleli nohy, môžete sa previezť miestnym vláčikom.












 
 

Neodolala som a niečo som si z tých krásnych vecí kúpila. Napr. aj blúzku s čipkou.



Vyskúšali sme levanduľovú zmrzlinu, ale ponúkalo sa napr. aj levanduľové pivo.





















Prešli sme Kalváriou, do centra sme sa vrátili po schodoch ústiacich vedľa paprikového domu.
  





Ťažko je vymenovať všetko, čo ma očarilo. Aspoň fotky napovedia...















Kamene, síce nie maľované, ale pekné.


Na záver nášho výletu sme sa vrátili na ulicu Pisky Sétány, aby sme ochutnali niečo z maďarských špecialít.


Ja som si však namiesto perkeltu, na ktorý som si robila celý deň chuť, omylom objednala paprikáš. Jednoducho som dostala okno a nedokázala som si spomenúť na to, že perkelt sa volá perkelt.
Miesto toho mi stále po rozume chodil paprikáš. Preto som si objednala "hungary paprikaš". Dodnes nechápem, ako som sa k tomu jedlu/názvu dopracovala. Zrejme boli za tým tie tunajšie víly... ako vravím, čarovné miesto.
S obavami som čakala, čo mi čašníčka prinesie.
Napokon to nebolo až také zlé, pretože predo mňa postavila tanier s plnenou paprikou. Hm, posledné dni som si na ňu robila veľkú chuť. Náhoda?



Môj chlap si zase až tak tradičné maďarské jedlo neobjednal. Skôr viedenské... klasika.



Po skvelej večeri a hlbokom rozjímaní nad nesmrteľnosťou chrústa s upokojujúcim pohľadom na jazero, sme sa pobrali k autu. Aj keď sa nám ešte nechcelo, zdvihli sme kotvy ako sa hovorí, pretože doma ma čakali ešte nejaké povinnosti.








Na záver sme si pre prípad hladu počas cesty domov kúpili slané praclíky od chlapíka v ľanovom odeve ako vystrihnutého z historického časopisu. Bez nich sme predsa výlet nemohli ukončiť.
Dopadlo to tak, že hlad sa nedostavil, praclíky som iba ochutnala, väčšia časť zostala na ráno pre môjho chlapa. 


















Posledný záber z auta a pred nami už bola ničím nerušená cesta do Nitry. Vlastne, ak nepočítam tú hroznú vozovku s asfaltovými záplatami, 3D výmoľmi a pod., tak áno, bola nerušená. Až na...




krátku zastávku na vyhliadke pri obci Csesznek. Už pri ceste do Tihany nás upútala zrúcanina hradu, plánovali sme zistiť čo je zač, preto sme ho nemohli obísť bez povšimnutia.


 
Doma som zistila, že KLIKNI


Keď to zhrniem, prežili sme nádherný, pokojný, nezabudnuteľný deň. Spoznali sme zase niečo nové, obohatilo to naše vedomosti, obzory, zanechalo stopu v srdci.

Cestovanie je dar omnoho cennejší ako materiálna vec, povedal raz niekto.
A ja s tým výrokom do bodky súhlasím.


Posledná zaujímavosť: Vraj pomenovanie Tihany pravdepodobne pochádza zo slovanského slova „ticho“a Balaton sa dá do slovenčiny preložiť ako "Blatenské jazero."

Tak ako, navnadila som vás na výlet do Tihany?
Ak áno, šťastnú cestu a veľa nádherných, nezmazateľných zážitkov!