štvrtok 1. septembra 2016

Je mi to ľúto

Odišiel človek. Tam, odkiaľ už niet návratu. Stačili na to dve rany zo samopalu. Skončil rýchlo a dramaticky, taký bol aj celý jeho život. Pomerne krátky život.

Sú toho plné noviny. Aj plný internet. Článkov, komentárov, obvinení, invektív. Ale i dohadov.

Podvody, machinácie, zákulisné ťahy, špinavé peniaze.
Je pravda, lietal v tom. Nebol však nijakým ojedinelým jazdcom.
Asi sa niekde stala chyba. Diery, záplaty.
Nedokonalosti využil vo svoj prospech. No úprimne, koľkí tak existujú? A existovať budú. Vysoko a ešte vyššie.

Vraj bolo treba zobrať spravodlivosť do vlastných rúk. Názor človeka, ľudí. Nejaká pomýlená predstava. Čo ak by takýmto spôsobom, vraždou, zobral do rúk spravodlivosť každý, koho ošmekli? Mali by sme tu Divoký západ. Na to slúži istá inštitúcia, odtiaľ treba začať.

Nechcem viac ako mám, neženiem sa za mamonom, mám jasno v tom, čo potrebujem. Držím sa zákonov.

Apropo, zákony!

Neplatia na mňa žiadne lákadlá, oblbováky, udička môže byť hodená, ale nezasiahne cieľ.
Mohla som patriť k skupine ošklbaných, no nestalo sa tak. Pre dôvody uvedené vyššie.
Dovolím len toľko, koľko uznám za vhodné.
Preto je podľa mňa krátkozraké vidieť iba jednu stranu mince. Sú dve.

Podvádzal ako podvádzajú mnohí, ale nezabil ako zabili jeho.

Odišiel človek, pre niekoho potkan, odpad, pre mňa ľudská bytosť. So svojimi chybami, nedokonalosťami, ale aj dobrotou. Hoci si nad týmto mojím vyjadrením budú teraz mnohí ťukať na čelo a hodia kameňom, ja som ju v tom človeku našla. A zažila som ju. Obyčajnú, ľudskú dobrotu.

Pre mňa odišiel kamarát a viem, že patrím k tej smiešnej hŕstke ľudí, ktorým je to naozaj ľúto.

Je mi to ľúto.

No tak hoď prvý kameňom ty, čo si bez viny.

Iba toľko som chcela.