streda 28. septembra 2016

Už nechcem byť opicou /múdrou?/

Nedávno som natrafila na blog jednej známej, ba u nás najznámejšej moderátorky, kde ľuďom odporúča začať láskou od seba samých. Jednoducho, pestovať sebalásku.Takú nefalšovanú, poctivú.
Iba tak by sa nám malo uľaviť na duši, iba vtedy prestaneme k sebe priťahovať indivíduá liečiace si na nás svoje vlastné komplexy, len tak sa vyhneme situáciám, z ktorých vychádzame ako korunovaní blbci. V skratke povedané, so zdravým sebaprijatím začneme byť šťastnejší a vyrovnanejší. A mať na háku to, čo nám neprijatým intenzívne vstupuje do snov a podkopáva naše úbohé sebavedomie. 

V mojom veku, keď už mám toho odžitého celkom dosť a skúseností nemálo, mala by som byť so svojím sebaprijatím vyrozumená, moje dni by mali byť plné pohody a ľahkosti.

Lenže nie sú.

Chyba je bez debaty vo mne. Snažiť sa každému vyhovieť, neprichádzať do konfliktov, radšej sa urobiť hluchou, slepou, nemou. Alebo aj hlúpou.

Niekto ma varuje: "Daj si pozor, tvoja dôvera je zneužitá. Radšej ani nechci vedieť, čo o tebe "tvoj" človek hovorí."
Ale ja sa to predsa len dozviem.
Som šokovaná, znechutená, sklamaná, zabolí to. Poznáte ten trýznivý pocit, že? Krivdu, ktorou vás zavalili.

Hovorím si... Ako mohol? Čo to trepe ten môj človek? Veď je to klamstvo! Nehorázne. Očividná snaha vyšplhať sa na najvyšší bod sveta, vesmíru. Aj keď po krivých schodoch a s pokrivenou chrbticou. Taký mladý a taký podrazák! Či podrazáčka?

Osoba, ktorá mi bola počas pracovného dňa blízko, najbližšie, zradila. Túžila excelovať. Vyniknúť. Iba ja, ja, ja...
A čo moje nápady, moja práca, moja snaha... a ešte férovosť? Mlčala som a nemusela.
Čo teraz? Vybaviť si to s ním raz a navždy, alebo sa urobiť ako vždy hluchou, slepou, hlúpou?

Sama som si na vine, volila som totiž druhú možnosť. Nechcelo sa mi páliť mosty. Ani neviem, prečo. Tuším som naozaj nenapraviteľná naivka ako to tvrdí moja sestra.

No prichádza zmena. Veď je už načase. Skladám ruky z očí, úst aj uší, nemienim byť už opicou, tromi opicami. I keď sú vraj múdre.

Väčšia sebadôvera, vyššia miera sebalásky.
To je prvé, s čím by som mala začať.

Neviem, či mi to bude na úvod stačiť, ale hovorí sa, že aj snaha sa počíta.

Ako napísala známa moderátorka, zasiať prvý pevný bod sebalásky sa dá kedykoľvek. Prostou vďakou.

Ďakujem za život. Ďakujem za každý prežitý deň, za zdravie mojich blízkych, za mier, ďakujem za skúsenosť, ktorá mi otvorila oči...

Amen.

:O

Foto: Internet

štvrtok 1. septembra 2016

Je mi to ľúto

Odišiel človek. Tam, odkiaľ už niet návratu. Stačili na to dve rany zo samopalu. Skončil rýchlo a dramaticky, taký bol aj celý jeho život. Pomerne krátky život.

Sú toho plné noviny. Aj plný internet. Článkov, komentárov, obvinení, invektív. Ale i dohadov.

Podvody, machinácie, zákulisné ťahy, špinavé peniaze.
Je pravda, lietal v tom. Nebol však nijakým ojedinelým jazdcom.
Asi sa niekde stala chyba. Diery, záplaty.
Nedokonalosti využil vo svoj prospech. No úprimne, koľkí tak existujú? A existovať budú. Vysoko a ešte vyššie.

Vraj bolo treba zobrať spravodlivosť do vlastných rúk. Názor človeka, ľudí. Nejaká pomýlená predstava. Čo ak by takýmto spôsobom, vraždou, zobral do rúk spravodlivosť každý, koho ošmekli? Mali by sme tu Divoký západ. Na to slúži istá inštitúcia, odtiaľ treba začať.

Nechcem viac ako mám, neženiem sa za mamonom, mám jasno v tom, čo potrebujem. Držím sa zákonov.

Apropo, zákony!

Neplatia na mňa žiadne lákadlá, oblbováky, udička môže byť hodená, ale nezasiahne cieľ.
Mohla som patriť k skupine ošklbaných, no nestalo sa tak. Pre dôvody uvedené vyššie.
Dovolím len toľko, koľko uznám za vhodné.
Preto je podľa mňa krátkozraké vidieť iba jednu stranu mince. Sú dve.

Podvádzal ako podvádzajú mnohí, ale nezabil ako zabili jeho.

Odišiel človek, pre niekoho potkan, odpad, pre mňa ľudská bytosť. So svojimi chybami, nedokonalosťami, ale aj dobrotou. Hoci si nad týmto mojím vyjadrením budú teraz mnohí ťukať na čelo a hodia kameňom, ja som ju v tom človeku našla. A zažila som ju. Obyčajnú, ľudskú dobrotu.

Pre mňa odišiel kamarát a viem, že patrím k tej smiešnej hŕstke ľudí, ktorým je to naozaj ľúto.

Je mi to ľúto.

No tak hoď prvý kameňom ty, čo si bez viny.

Iba toľko som chcela.