streda 26. decembra 2018

Zlatokopka s diablom v tele

Možno sa vám tento príbeh nebude zdať ničím výnimočný, možno si poviete, veď čo, je to príklad ukážkovej zlatokopky. Dnes také bežné. Lenže Žaneta nie je len taká obyčajná zlatokopka, ona je navyše nebezpečná zlatokopka. Taká, čo sa k dosiahnutiu svojich cieľov neštíti ani toho najhoršieho, pokúsiť sa siahnuť inému na život.
Do bodky spĺňa všetky znaky sociopatie. Máme teda do činenia s narušenou osobnosťou.
Ale pekne po poriadku.

Ilustrácia: Pinterest
Keď mala Žaneta sedemnásť rokov, vedela celkom presne, čo chce od života. A veruže, skromná nebola. Vysnívala si bohatého muža, najlepšie majiteľa nejakého podniku a pokojne by mohol byť aj škaredý, veď predsa ide o iné kvality, samozrejme okázalý dom, luxusné auto, značkové šaty, šperky, dovolenky... Jednoducho, túžila byť zabezpečená, na vychýr, ako sa hovorí v dedinke na Kysuciach, odkiaľ pochádza, a najideálnejšie bez námahy. O to sa mal postarať už spomínaný muž.

A tak ju teda nezaujímali rovesníci, tí holobriadkovia jej boli na smiech, mútila iné vody.
Žanetino úsilie bolo zakrátko odmenené, lebo pravda, usilovná ona bola, i keď nie práve v štúdiu, kde preliezala s odretými ušami. Ale čo tam po škole, k čomu vyučenie, ona beztak bude počítať len peniaze na účte. No a k tomu jej celkom postačí to, čo sa naučila na prvom stupni ZŠ.

Miestny podnikateľ, ktorého si vyhliadla a ktorého sa jej úspešne podarilo obalamutiť "láskou", nebol vôbec škaredý, čo bol veľký bonus. Predsa len, zdieľať spoločné lôžko s nejakou ropuchou aj keď bohatou, by bolo omnoho náročnejšie. Začalo to teda viac než dobre.

Skutočnosť, že onen vysnívaný princ Pavol mal doma ženu a malého syna, brala Žaneta len ako zanedbateľnú kozmetickú chybu. A tá sa dá vždy riešiť. Stačí správny zákrok.

Na ten sa Žaneta podujala s maximálnym nasadením. Syn David sa dožadoval svojho otca, ale ona jeho smäd po ňom hasila zlostným plameňom nenávisti, verbálnych útokov, vyhrážok, vulgarizmov. Aj v tejto veci sa ukázala ako majster nad majstrov.
Svoje šťastie si predsa nenechá pokaziť nejakým pankhartom, ako ho nazývala.
Dokonca zašla za osobou zaoberajúcou sa čiernou mágiou, kam napokon chodila aj v nasledujúcich rokoch... zaklínacie formulky ju privádzali do extázy.

Pavol, dokonale zaslepený láskou k utešenej modroočke, opustil rodinu a do nového domu, ktorý si vybudoval sám rovnako ako aj svoj podnik, veď začínal od nuly, si priviedol mladosť.
Ona si so sebou priniesla len veľkú, naozaj veľkú chuť užiť si to.
Zakrátko bola svadba, lebo tehotenstvo. Prezieravé, poistené. Klasika. Nevesta, aj keď o pol hlavy vyššia od ženícha, sa hrdo a so žiarivým úsmevom niesla kostolom, pyšná na svoj úspech.
Najlepšej kamarátke Eme dávala rady: Ach! Ty si nehľadaj nejakého čuráka bez peňazí. Pozri sa na mňa a ber si príklad.

Žanete sa rozhodne nedá uprieť šarm, veď práve vďaka nemu si vždy získala, koho len chcela. Až na osoby, ktoré vidia za roh.
Ďalej manipulovanie. Pre osobný prospech neváha padnúť na samé morálne dno. No dokáže to elegantne zakamuflovať, že povrchní pozorovatelia jej švindle nespoznajú. Prosto naletia.

Ako naletel Pavol. Šťastím bez seba by bol zniesol svojej mladej žene aj modré z neba. Robil do úmoru, len aby sa mala ako v bavlnke. Aby jej nič nechýbalo, mohla si kúpiť, za čím jej srdce zapišťalo.
Je nad slnko jasné, že lacné záležitosti to neboli.
Bývalo bežné, že z obchodu neodišla skôr, pokiaľ nedostala, čo si zaumienila. Ak nebodaj Pavol preukázal náznak nevôle, začala trucovať ako sopľavé decko. Stačilo málo a vytúžený kožuch si už niesla na pleciach. Tak chutne vytešená! No neurob jej radosť.

Keď sa im narodila dcéra, zdalo sa, že šťastie je dokonalé. Raj na Zemi.

Najbližšie narodeniny Žanetu presvedčili o správnosti svojho výberu. Na dvore ju čakal novučičký Volkswagen previazaný veľkou červenou mašľou. Ako z romantického filmu. Jeden by sa rozplakal.
Pavlova láska nepoznala hraníc.
Bola hýčkaná, domácnosť viedla len povrchne, nedbalo, aj vianočnú výzdobu celého domu si za nemalé peniaze objednávala jednak z vlastnej neschopnosti, jednak z márnivosti.
Plným priehrštím rozhadzovala Pavlove peniaze a on jej nebránil, nič nezakazoval, neobmedzoval. On ju skutočne miloval.

U Žanety tento spôsob života zvýraznil absenciu empatie, stávalo sa, že už nebola schopná zakryť svoje vykalkulované reakcie, skutky.

Svoju dcéru Nelu ľúbila, o tom niet pochýb, ibaže to bola láska nezdravá, opičia.
Od útleho veku si ju pretvárala na svoj obraz. Mala ju za bábiku, ktorej už v jedenástich rokoch vytrhávala obočie, v štrnástich ju s prižmúrenými očami nechala spať spolu s mladučkým nápadníkom v detskej izbe. To nezdravé hýčkanie sa odrazilo aj na jej štúdiu, veď na gymnáziu ledva prelieza so štvorkami.
Ale nepredbiehajme.

Absolútnu radosť kazil Žanete fakt, že sa jej nijako nedarilo dostať medzi miestnu smotánku. Pavlovi na týchto veciach nezáležalo, ale ona potrebovala zvýšiť svoj kredit. Robila čo mohla, ibaže bez úspechu. Na toto nestačil ani jej príslovečný šarm, flirt či manipulovanie. A rovnako tak nepomohli peniaze v obálke, pritom jej tento spôsob komunikácie otváral dvere zakaždým, keď niečo potrebovala. V tomto prípade to ale nezabralo.
Možno to bolo aj tým, že i napriek drahým kožuchom, honosným šperkom či vysokej dávke sebavedomia, pôsobila lacno. Jej povrchnosť ju prezradila, len čo otvorila ústa.
Priateľky z tejto kategórie boli teda pre ňu nedosiahnuteľné.

Ako dcéra rástla, svoj záujem postupne obracala iba na ňu. Už sa Pavlovi nešmajchlovala, bola si svojou neotrasiteľnou mocou istá, zbytočne mrhať energiou na nejaké zaliečanie. Jej pravá podstata sa nebezpečne drala na povrch.
Manžel o viac ako dvadsať rokov starší ju už nebavil, do hry vstúpili milenci.
On cítil, že sa niečo pokazilo, svoj žiaľ začal zalievať alkoholom, aj keď vždy vedel, kedy má dosť. Kvôli práci si nemohol dovoliť nijaké úlety, peniaze boli treba. Veľa peňazí.

Jeho výčitky voči synovi Davidovi z prvého manželstva narastali. Ten s ním sprvu odmietal akúkoľvek komunikáciu, neskôr mu odpustil.
Pavlovu novú rodinu preto navštevoval. Raz, keď s ním bola Žaneta v dome sama, posťažovala sa mu, že otec nemá spísaný závet, čo keby sa mu niečo stalo, čo s domom, s majetkom.
Už to bolo podozrivé. Pomaly ho pochovávala.

Potom prišiel od Žanety zásadný krok. Navrhla Pavlovi, aby si dal do poriadku majetkové záležitosti, všeličo sa môže prihodiť, bude dobré, ak tieto veci ošetrí. Má novú rodinu, je preto pochopiteľné, že sú prvoradí. Toľko na svojho stále zamilovaného manžela tlačila a využila všetky svoje ženské zbrane, až urobil to, čo po ňom žiadala. Dom zmenil majiteľa, stala sa ním Žaneta.

Ich krachujúcemu vzťahu to však nepomohlo. Naopak, všetko sa začalo ešte viac zhoršovať.

Bol to začiatok konca.

Žaneta si z prostredia, v ktorom vyrastala, vzala nie celkom šťastný vzorec správania k mužovi. Chlap znamenal jediné. Peniaze. Ten istý vzorec vštepovala dcére.

Averzia voči svojmu bielovlasému "princovi" ju zbavovala súdnosti. V podstate bol pre ňu chudák, veď už nemal žiadny majetok, ak sa nepočíta jeho podnik, ktorý už ale neprinášal také zisky, ako kedysi. Na dôvažok mu s obľubou hádzala do tváre posmešky, aký je starý a škaredý.
V malom meste na Orave sa reči o jeho súkromí šírili ako nákaza, ľudia si podávali "zaručené" informácie, stratil preto mnoho klientov.

Pavol doma prežíval doslovné inferno. Žaneta mu neustále robila naprotiveň, adrenalín jej trhal kožu, vybuchoval ako kanister s benzínom. Rozbíjala, čo jej prišlo pod ruku. Akoby ste vypustili Krakena. Odniesol si to nábytok, riad v kuchyni, dvere, Pavlova vzácna zbierka modelov lodí, prišlo aj k fyzickým stretom. Nie raz mu zdobila tvár výrazná podliatina. Ba skončil aj so zlomeným predlaktím, keď ho pri jednom z jej amokov sotila na zem a poskákala mu po ruke. Veľakrát len tak-tak unikol letiacemu nožu, v týchto chvíľach strácala akúkoľvek súdnosť.

Zasahovala mu do súkromia, ničila mobily, snorila v počítači, blokovala jeho rodinu, intrigovala, vyhrážala sa, že mu otrávi milovaného psa.
Nelu úspešne popudzovala proti nemu.

Donebavolajúca šikana.

Napriek všetkému Pavol svoju blonďavú modroočku stále miloval. Aj ich spoločnú dcéru. Celou svojou podstatou. Boli pre neho všetkým, preto ťažko niesol situáciu, v ktorej sa ocitol ani nevedel ako.
Okolie ho varovalo, ale on nikoho nepočúval. Na svoju Žanetu nedopustil jediné krivé slovo. Neosočoval ju, nešpinil, pravdu radšej zahmlieval alkoholom.
Akoby mal počarované.

Čas išiel. Nenávisť a úsilie zničiť ho, sa stupňovalo.

Žaneta vytrvalo premýšľala, ako sa nežiaduceho manžela zbaviť. Tak naozaj. Už ho nemohla ani cítiť. Znamenal pre ňu jediné. Prekážku.
Preto vymyslela diabolský plán. Začala mu do jedla a pitia postupne primiešavať jed na krysy. Celkom maličké dávky. Ale tie stačili na to, aby Pavol začal chradnúť a jeho zdravotný stav sa zhoršil natoľko, že začal počítať posledné dni. Výsledky u lekárov to len potvrdzovali. Bol pripravený na najhoršie.

To však Žanetu neuspokojilo. Až ju striasalo od nedočkavosti všetko ukončiť. V jeden jesenný večer ho nechala svojím človekom napadnúť rovno pred domom, keď odomykal bránu. Doráňaný, už beztak zničený Pavol ležal v bezvedomí, pokiaľ ho tam nenašiel sused.
Prežil. Ale nemal svedkov.

Žanetu ovládlo šialenstvo. Už verejne vyhlasovala, že ho nenávidí, manipulovala okolie vymyslenými báchorkami z ich súkromia, nechýbali ani tie najintímnejšie, seba označovala za jedinú možnú obeť, zmobilizovala koho len mohla, pripravovala si pôdu.
Snažila sa Pavla zbaviť svojprávnosti. Išlo o to vziať mu aj to posledné, čo ešte mal. Podnik.
Rozviesť sa odmietala, nijaké delenie majetku!

Vyhrotilo sa to v jedno letné popoludnie v záhradnej reštaurácii, kde sa náhodne stretli. Žanetu pochytila zúrivosť, len čo zbadala špicu jeho topánky, vzala si do hlavy, že ju sledoval. Po obvyklom ponižovaní, provokáciách a vyhrážkach, že ho dostane do basy a tam zhnije zaživa, sa Pavol radšej zvrtol na odchod. Veď čochvíľa sa tu mal stretnúť s obchodným partnerom, nesmel byť svedkom tohto teátra.
Potupa ho fackovala.

Vtedy Žaneta tasila najúčinnejšiu zbraň. Vulgarizmom zhanobila pamiatku jeho mŕtveho otca.
To sa už Pavol nezdržal a strčil do nej. Raz. Zapotácala sa. Jej celými mesiacmi masírovaní kamaráti okamžite zavolali políciu. Návnada bola hodená a on sa chytil. Celkom ľahká korisť. Odovzdane sa nechal odviesť a zrazu sa len ocitol v cele predbežného zadržania. Jeho rodina to netušila. Napokon, tú Žaneta celý čas ich spolužitia bojkotovala.

Neskôr im spolu s Nelou povedala, že Pavol je v nemocnici, potom že na psychiatrii, až kým si sami nezistili, čo je vo veci. To už ale bolo neskoro, lebo medzitým ho sudca poslal za napadnutie do väzenia, kde mal čakať na súdne pojednávanie. Žaneta totiž pri výsluchu presvedčivo zanariekala, ako to len ona vie, že má strach o život.
Pritom aj vtedy sa Pavol preukázal ako charakter a pri možnosti pozastaviť podnikanie to neurobil. Veď z čoho by žili? povedal policajtom.

Lož je pre Žanetu taká prirodzená, ako umývanie rúk. Svojimi klamstvami kŕmi okolie a schopnosť manipulovať ľudí jej dáva možnosť doťahovať plány do úspešného konca.
Je to ďalšia črta sociopatie. Zneužívať ľudí vo svoj vlastný prospech. Bez zábran a akýchkoľvek morálnych zásad. Etiky. A výčitiek.

Ak sa jej niekto vzoprel, mal to u nej nadosmrti spočítané.

Pokiaľ Pavol trávil čas vo väzení, Žaneta sfalšovala poverenia, podpisy, o ktorých neskôr povedala, že boli Neline, a podnik previedla na seba.
A bolo dokonané.

Lenže súd napokon Pavla oslobodil a tak sa po niekoľkých mesiacoch dostal na slobodu. Kam patril.
Zdrvený, sklamaný, no bez zdravotných komplikácií. Výsledky boli odrazu ukážkové, ako keby ani pred časom pomaly neumieral.

Vrátil sa do domu. Naostatok, mal v ňom právo doživotného užívania, čo Žanetu vytáčalo do nepríčetnosti a čo bol vlastne dôvod vykresliť Pavla ako nebezpečného psychopata a zbaviť ho tak tohto práva. Ako jediná majiteľka domu na to mala nárok. Dobre ten zákon poznala!

A opäť sa začali provokácie, ponižovanie, na čo Pavol nereagoval, veď bol v podmienke. Keďže stratil všetko čo mal, aj svoj podnik a nemal silu proti nej bojovať a ani nechcel škodiť dcére, hľadal si prácu, kde sa dalo. Bolo to v jeho situácii zložité. Napokon sa mu podarilo vycestovať do Talianska, v prímorskom hoteli pracoval ako čašník. Nanešťastie to bola krátkodobá záležitosť, pretože len zaskakoval za svojho známeho. Domov si však doniesol celkom slušný balík peňazí.

Vtedy Žaneta nasadila svoju prívetivú masku, čo prinieslo ovocie v podobe skvelého bazéna v záhrade. Bolo predsa také horúce leto! Urobil to pre ňu, lebo stále žil v nádeji, že sa všetko urovná a bol ochotný za minulosťou urobiť hrubú čiaru. Začať odznovu. Lebo Žanetu aj Nelu ľúbil. Navzdory prežitému.
Nenapraviteľný idealista.

Zase zostal bez prostriedkov, ale našiel si prácu, keď bol celé dni mimo domu. Medzitým sa mu podarilo dohodnúť výhodný džob v zahraničí, doladí zopár potrebných detailov a môže vycestovať.

Žanetine útoky a provokácie sa tým zintenzívnili. Potrebovala Pavla dostať za mreže za každú cenu, zbaviť sa ho natrvalo. Nezostávalo jej veľa času. Aby všetko urýchlila, zaobstarala si milenca. Mal pomôcť v jej zámere. S ním to isto pôjde ako po masle.

Pavla v mieste bydliska už nedržalo naozaj nič. Aj svojho milovaného psa odniesol radšej do útulku, lebo obavy, že ho Žaneta skutočne otrávi boli opodstatnené po tom, čo náhodne objavil načaté vrecko s jedom na potkany a myši. Dobre ukryté za potrubím v pivnici.
Pritom v ich dome nikdy žiadne krysy neboli, ak sa teda nepočíta tá jedna, v sukni.

Svojmu synovi Davidovi, s ktorým si bol čoraz bližší, sa krátko predtým posťažoval, že vykašliava krv. Necíti sa dobre. Keď mu poslal fotku s nájdeným jedom, mal oprávnené podozrenie, že mu Žaneta opäť dávkuje kúsočky červených granúl.

Do odchodu za hranice zostávalo pár dní. Pobalil sa radšej v predstihu, aby na nič nezabudol. Možno tým chcel podvedome urýchliť cestu. Možno niečo tušil. Už uznal, že je nebezpečná.
Žaneta mu tašku vyhádzala, veď bolo treba konať. Dráždiť nervy. Vyvolať roztržku.
Toto sa opakovalo niekoľkokrát, Pavol zaťal zuby, počítal hodiny.

Jediné, čo ešte potreboval zariadiť, bol predaj jeho motorky. Z čiastky, ktorú za ňu dostal, vydelil značnú časť dcére Nele. No a čo, že držala s mamou, že sa ho nikdy nezastala, peniaze sú peniaze a tie treba brať, pokiaľ sa dávajú.
Napokon, je jeho dcérou!
I keď vypočítavou.

Žaneta vedela, že ak sa v posledných hodinách pred jeho odchodom nezmobilizuje, jej šanca zbaviť sa ho podľa plánu, klesne na nulu. A to sa nesmelo stať! Nijaké také, že si bude behať po slobode a nebodaj sa ešte zaktivizuje, osvieti ho a začne si na niečo nárokovať. Niečo požadovať! Alebo nanovo zbohatne!

Bola otrávená ako to jablko. Súdny človek nestačí žasnúť.

Keď sa Pavol vracal v jeden večer domov, napadol ho na tichej, tmavej ulici jej milenec. Utŕžil niekoľko dobre mierených rán, nemal čas ani zalapať po dychu, a už po chlapíkovi nezostal ani smrad. Zmizol ako gáfor.

Pavol urobil chybu, že nešiel na políciu. Hovoril si, že je to beztak zbytočné, pretože Žaneta mala zmanipulovaných ľudí aj tam. Navyše, neboli žiadni svedkovia.
Urobil toľko chýb!
Túžil len po jedinom. Byť od nej čo najďalej. Tešil sa na nové začiatky.

Ľutoval, čo kedysi spravil, že kvôli nej opustil rodinu, že bol zaslepený, že sa nechal obaláchať láskou. Preto nevracal údery, podrazy, intrigy. Kvôli výčitkám. Kvôli potrebe pykať.
Za tú dávnu chybu však už zaplatil. A zaplatil všetkým, čo mal.
Veril, že jeho femme fatale si už vybrala všetko, po čom prahla.
No mýlil sa. Žaneta s obludným charakterom nemala dosť. Chcela aj jeho slobodu a život.

Odvoz do zahraničia Pavlovi sľúbil známy, ktorý sa mu ale dva dni pred odchodom neozýval. Telefón nebral, skúsil ho teda vyhľadať osobne. V byte mu nikto neotváral, ale poznal podniky, kam si občas koncom týždňa zašiel. Nikde ho však nebolo, tak sa sklamaný vrátil domov. Vôbec nečakal, že len čo otvorí dvere na dome, ktorý mu kedysi patril, skočí mu po krku Žanetin milenec. Následne sa začala odohrávať scéna ako zo zlého filmu.

Milenec o dve hlavy vyšší a 50 kíl ťažší ešte na prahu domu paralyzoval Pavla riadnou dávkou obranného spreja. Potom zaútočil. Udieral, kopal, Pavol skrútený na podlahe padal do krátkych mdlôb, nemohol urobiť celkom nič. Nič! A oni si ho fotili! Fotky poslali z Pavlovho mobilu jeho príbuznému a synovi Davidovi.
Absurdné!

Pavol krvácal z hlavy, krv sa mu rinula na roztrhaný pulóver, nohavice. Žaneta mu do tváre chrstla za džbán studenej vody, aby sa prebral, milenec ho na to zovrel svojimi oceľovými ramenami a do hrdla mu lial whisky. Všetko bude vierohodnejšie, keď ten trpák riadne nafúka!
Vzali mu veci. Kľúče, kabát, samozrejme aj mobil, aby nemohol volať políciu. Aby nemohol odísť.
Žaneta mu nezabudla značne odľahčiť peňaženku. O stovky eur. Tie mal Pavol pripravené do zahraničia. Veď pracoval, predal motorku, mal teda pri sebe väčšiu hotovosť.
Dobitý Pavol si pýtal telefón, chcel si zavolať pomoc. Vtedy k nemu opäť pristúpil milenec a dvakrát do neho kopol. "Tu máš telefón." zachechtal sa.

A tak stačilo spraviť už len jediné. Vytočiť číslo polície. Aká "náhoda", že na miesto činu prišiel Žanetin známy policajt, ktorému krátko predtým robila intenzívnu volebnú kampaň! Ktorý bol manželom jej najlepšej kamarátky a ktorý ju vždy okamžite informoval, len čo sa niečo šuchlo. Veď s tým sa neraz pochválila aj Pavlovi, že má informácie z prvej ruky.

Pavol sa vyhrážal, chcel ma zabiť! fňukala Žaneta. Bojí sa o život!
Napokon, je len slabá žena, nie? Ženy sú vždy obeťami. Tie krehké, nevinné stvorenia.
Že krváca? Je opitý a spadol na stolík, o ten si rozbil hlavu.
Má predsa aj svedka!
Takto to treba zapísať!

Zaslúžila by prinajmenšom Oscara za svoj výkon.

Pavla vzali do nemocnice, zašili tržnú ranu na hlave, nerobili žiadne ďalšie vyšetrenia, odtiaľ bol následne odvedený do cely predbežného zadržania. Ocitol sa za podobných okolností znovu tam, kde minulý rok.

Rodina tušila, že sa deje niečo zlé, pretože ešte pred celým incidentom Pavol komunikoval ako so synom Davidom, tak aj s najbližším príbuzným. Spomenul, že hľadá svojho známeho-šoféra. Nevie sa mu dovolať, v byte nie je a netuší, čo s dopravou. Ide domov a napíše mail prepravnej spoločnosti, ktorú mal v zálohe.
Potom už len dostali tie fotky. Celý scenár si nebolo ťažké domyslieť.
Veď Žanetu dokonale poznali.

Na druhý deň sa z dôveryhodných zdrojov dozvedeli, čo sa stalo.
Potvrdilo sa tak ich podozrenie, že jeho žene ohavné plány vyšli.

Všetci Pavlovi blízki to predpokladali. Iba nepočítali s tým, že jej všetko tak hladko prejde.
Pavol urobil obrovskú chybu, keď sa nebránil, keď nepodal žalobu. Vedeli, že načisto rezignoval. Že je psychicky na dne. Už predtým trpel depresiami, vyhliadky nového života mu však dali nádej... a rovnako tak aj im.

O niekoľko hodín Pavol cestoval miesto do zahraničia za prácou, do väzenia.

Žaneta sa smeje. Spolu s Nelou. Spolu s milencom. Spolu s podobne vynaliezavými, rovnako skazenými priateľkami. Lebo už jej zostali len také. Uvedomelí ľudia ju zďaleka obchádzajú.

"Objavilo sa raz jedno mladé dievča bez prostriedkov a dnes má všetko. 
Celkom šikovné vzhľadom k tomu, že inak nebolo priveľmi duchaplné. 
Pravdou však je, že na to, ako sa k tomu dopracovať, netreba priveľkú inteligenciu. Ono stačia iné kvality..."

A tak si človek kladie otázku. To naozaj neexistuje spravodlivosť? Taká ľudská.
Alebo musí prísť iba spravodlivosť najvyššieho?

Čo myslíte, dočká sa jej Pavol?

streda 19. decembra 2018

Zimné maľované kamene

Minuloročné vianočné kamienky úplne prvé po operácii.

Sú tomu už tri roky, čo som sa vážnejšie pustila do maľovania kameňov. Viac o tom píšem TU
Uteká to.

Anjel z úplných začiatkov.
Za toto obdobie som ich namaľovala hádam okolo stovky. Väčšinu z nich som darovala s vlastným výberom tém, ale vyskytli sa aj priame objednávky s konkrétnou požiadavkou.
Strávila som pri nich more času, boli dni, ba dokonca týždne, keď pre mňa existovali len kamene, farby a štetec. Maľovala som a maľovala. Koľkokrát až do rána.

Popritom som stihla niečo rýchlo navariť, upratať, dať do poriadku domácnosť, ale nezostával mi čas na iné. Napr. na čítanie kníh alebo na samotné písanie. Ba niekedy ani na to, aby som si vyšla von nadýchať sa čerstvého vzduchu.
Kamene sa stali prioritou.

Prvé kamienkové Vianoce.


Ako išiel čas, môj zrak sa stával čoraz slabším. Nepomáhali ani okuliare, vnímala som vtedy detaily skreslene, a že to boli detaily!
Milimetrové. Takže som musela pracovať viac-menej popamäti.

Keď ma po jednom takomto maratóne odviezla sanitka, bola som nútená dať si pauzu. Zistilo sa totiž, že s krčnou chrbticou nie je všetko v poriadku, preto sa aj stupňovali zdravotné problémy súvisiace so sklonenou hlavou... ale nebudem vás zaťažovať podrobnou diagnózou.

Prišla operácia, rehabilitovanie. Len čo to bolo trochu možné, vytiahla som opäť kamene a farby a štetce. Maľovala som znovu. No už nie v takom rozsahu.

Ale aby toho nebolo málo, začala štrajkovať zase ruka. Takmer do roka a do dňa prišla na rad ďalšia operácia. Moja záľuba tým dostala na frak.

Hoci mám ľavú ruku na 6 týždňov úplne odstavenú v ortéze, rozhodla som sa prijať a zrealizovať objednávku na vianočný darček. Nič som však nesľúbila naisto, pretože som nevedela dopredu povedať, ako sa mi bude pracovať len s jednou rukou, napr. otvárať tuby, podchytávať, obracať kameň a pod. Ale potom som si predstavila ľudí, ktorí maľujú ústami, nohami a vedela som, že toto je oproti tomu nič. Že to dám.

A tak sa mi za dva týždne s menšími aj väčšími pauzami podaril kameň, ktorého predstavu som dúfam, novej majiteľke splnila. Mala to byť drevenica na kraji lesa, sneh, srnka, jeleň... krajinka so štedrou dávkou snehu.


Začínam...
Náčrt by bol.

Už nechýba veľa. Iba srnka a jeleň, ohrada. A dorobiť detaily.

Je hotovo!

Kameň je pripravený na odovzdanie.

Neviem odhadnúť, ako to pôjde budúci rok, pretože ma ešte nejaké rezania čakajú, už teraz však viem, že maľovanie mi bude chýbať.

A tak si teda už len spomínam na staré dobré časy, prezerám fotky kameňov, ktoré majú dávno nových majiteľov a poviem vám, je to dobrý pocit. Prirodzene, najviac ma teraz zaujali tie zimné.

Dala som ich dokopy, tak ak chcete, zaspomínajte si spolu so mnou, aj keď ich poznáte.
Pozri aj TU

"Prajem vám všetkým vianočné sviatky plné pohody, rodinného šťastia, harmónie a nezabúdajte, že nič nie je viac ako zdravie a láska." 


Zimné kamene



















utorok 27. novembra 2018

Šibeničný vrch BORINA Nitra

Šibeničný vrch /218 m n.m./ alebo aj Borina v Nitre je ďalšou lokalitou v tomto meste, zdá sa, mimo záujmu Mestskej rady. Dlhé roky tento kus vzácnej zelenej oázy pustne bez toho, aby sa urobili patričné kroky k jej znovuzrodeniu, oživeniu. Pre obyvateľov mesta. Pre turistov.
Pre zelenší život.

Šibeničný vrch 218 m n.m. Pohľad z náprotivnej Kalvárie. Okolie už husto zastavané.

Šibeničný vrch nielenže patrí k jednému zo siedmich pahorkov mesta, ktoré ho charakterizujú, ale má aj svoju význačnú historickú stopu.

Už vo veľkomoravskom období tu stálo menšie útočiskové hradisko.

Na prelome 16. a 17. storočia bola na pahorku postavená strážna veža /Turecká varta/ ako obrana pred tureckými vpádmi.


Turecká varta - kultúrna pamiatka

Bola to jedna z troch pozorovateľní mesta, sledovala prístupovú cestu z juhozápadu /od Šale/. Ďalšia bola na Kalvárii /na mieste dnešnej kaplnky/ a tiež vo Veľkých Janíkovciach. Táto sa však nezachránila.
Varty mali za úlohu vysielať smerom k hradnej posádke brániacej mesto varovné signály.
Význam Tureckej varty je teda kľúčový.

Preto ma udivuje, že sa jej nedostáva takmer žiadnej pozornosti.

Pomenovanie Šibeničný vrch dostal jeden zo siedmich pahorkov Nitry v roku 1846, keď sem presťahovali šibenicu stojacu predtým pri mestskom cintoríne. Odvtedy sa uplatňovalo hrdelné právo na tomto mieste.

Nedávno sa však objavili informácie o novom výskume, pri ktorom sa zistilo, že veža je podstatne mladšia a neslúžila ako strážne miesto pred vpádom Turkov, ale ako väzenský objekt.
Pokiaľ však tieto nové tvrdenia nebudú hodnoverne podložené ďalšími archeologickými výskumami, veža pre mňa zostáva aj naďalej Tureckou vartou.


Borina alebo Šibeničný vrch, v minulosti miesto hrdelných popráv.

Kedysi bol pahorok bez porastu, až v 80. rokoch 19. storočia tu vysadili borovicové stromy, ktoré sú dnes bohato rozrastené a práve kvôli tomu prischol Šibeničnému vrchu názov Borina.

V hustej borine je ukrytá aj Turecká varta. Kto o nej nevie, nájde ju len náhodne.
Jej posledná väčšia rekonštrukcia bola prevedená v 60. rokoch 20. storočia. Odvtedy viac-menej chátra.
Pred dvomi rokmi sa konečne niečo pohlo a renesančný strážny objekt bol čiastočne opravený, vyčistený od nežiadúcej vegetácie.


Turecká varta v zajatí boriny. Aké významné miesto a aké zabudnuté! A momentálne zamrežované z bezpečnostných dôvodov.

Keď som sa pred viac ako dvadsiatimi rokmi rozhodovala, v akej časti Nitry sa s rodinou usadiť, presvedčila ma nie veľmi zastavaná mestská časť Čermáň pre svoju tichú polohu, kde sa človek cítil ako na dedine a pritom blízko centra, kam sa dá prejsť pešo v priebehu štvrťhodinky a autom za pár minút. No a páčili sa mi výhľady na Kalváriu, Zobor, Borinu.


Pohľad na Kalváriu z Boriny. A dom na dome...

Dnes už mám výhľady z veľkej miery zastavané, je tu väčší pohyb, ruch, no stále sa tu dá ešte nažívať v relatívnom pokoji.


Pohľad na Čermáň zo Šibeničného vrchu.

Chýba nám tu však zelené miesto, kde by človek mohol úplne vypnúť, kde by mu zmizli z očí domy, paneláky, obchody, autá, kde by sa mohol prechádzať iba v mĺkvej spoločnosti stromov, sadnúť si do ich priateľských tieňov, nechať sa pohltiť prítomnosťou a iba vdychovať ich čistú vôňu.




Vlastne to miesto nám nechýba, máme ho pred očami, na skok, ibaže nie v takej forme, akú by ľudia pre dobrý pocit uvoľnenia uvítali.

Je ním Šibeničný vrch, medzi domácimi známy ako Borina.


Predstavte si, že tu sedíte na lavičke v tieni a vôni borovíc...

Naozaj sa tu nadýchate čistej borovicovej vône.

Ako spomína moja svokra, v 50. rokoch minulého storočia sem chodievala ako dieťa zo Starého mesta s rodičmi na sánkovačku.
To som chodila s mojimi deťmi presne po štyridsiatich rokoch aj ja. Z Čermáňa.


Dolu kopcom to ide v zime na snehu dobre.

Ale vtedy po vojne bolo na Čermáni iba pár domov, taká nenápadná dedinka a tam, kde dnes stojí sídlisko Klokočina, rozbiehali sa doširoka iba nedozerné role, polia. Okolo Boriny skoro nič nebolo. Žiadne stavby.


Tajomný Šibeničný vrch

To isté mi hovorí moja 84. ročná mama. Za jej mladých čias si sem vyšla na prechádzky, zbožňovala sedieť na lúke, vyhrievať sa na slnku, čítať, debatovať s kamarátkami, alebo len tak pozorovať okolie.
Spomína si, že sa tu konali aj kultúrne akcie.

Toto všetko by nám mohla Borina poskytnúť aj dnes.


Uznáte, že toto miesto má svoje čaro?


Je síce možné poprechádzať sa po tomto tajomnom kúsku lesa, veď to robím pravidelne, ale srdce mi trhá, keď vidím, aké je to všetko spustnuté, zanedbané, pritom má Borina obrovské možnosti.




Z Boriny sú pekné výhľady aj na Zobor.

Zelená nám v Nitre chýba!

Cyklisti si v lesíku označili nebezpečné miesta trás.

Z východnej strany Boriny. Smer Kalvária.

Vyčistiť ju, spevniť chodníky, osadiť osvetlenie, umiestniť lavičky, vyčarovať čarovné zákutia, postaviť knižné búdky, možno pamätníky /sochy/ pripomínajúce dejiny, pre deti vyhotoviť prírodné ihriská, herne, lezeckú či online dráhu, vyhliadku, cyklistický chodník, hoci cyklisti tu brázdia hrboľaté chodníky už teraz, pridať informačné tabule o histórii miesta, strážnu vežu dostať do stavu, aký jej prináleží, využiť lúky na piknik, pozostatky amfiteátra zase na kultúrne podujatia, veď kde inde by lepšie vynikli historické slávnosti, napr. šermiarske súboje či nejaké dobové divadlo pod holým nebom, o tajomných akciách počas Halloweenu ani nehovorím. Sme predsa na Šibeničnom vrchu!


Cyklista

Tu najviac cítiť poryvy vetra a počuť šumenie borovíc. A možno ešte šepot duší...

Na tomto mieste by sa mohli konať rôzne kultúrne podujatia

Šibeničný vrch má veľký potenciál.

Nachádza sa tu aj pásmo hygienickej ochrany vodného zdroja.



Ale aj vykrývač.

V blízkosti sú dva cintoríny. Jeden cez cestu smerom na severozápad židovský...
Tých nápadov by bolo neúrekom, je len na tých, ktorí o tom môžu rozhodnúť, ako s týmto výnimočným miestom s veľkým potenciálom, naložia.

Stojí za povšimnutie.

Veď zeleného je v Nitre tak pramálo!

Druhý v bezprostrednej blízkosti lesíka.




Borina v zlate zapadajúceho slnka.

Ešte posledný pohľad na hustú zeleň a môžem ísť domov. Tadiaľto vchádzam aj odchádzam...

pondelok 12. novembra 2018

Kúpele Bojnice LD Lysec


Kúpele Bojnice
Mesiac v kúpeľoch. Ako by som tam tie štyri týždne vydržala? Veď by ma ten stereotyp zabil!
Taká bola moja argumentácia, prečo odmietnuť kúpele po operácii.

Čas, dokedy som si liečenie mohla vybrať sa krátil, okolie na mňa naliehalo, aby som išla, veď ti to len pomôže! a tak som sa začiatkom septembra rozhodla, že dobre teda, pôjdem.
Napokon, žiadanku potvrdenú od lekára som mala už od mája. Bolo ju treba len riadne vyplniť, o čo sa postarala moja obvodná lekárka, a tak som sa s ňou vybrala do poisťovne.

LD Lysec
Slovenské kúpele veľmi nepoznám, nie som kúpeľný či wellnessový typ, asi pred 18 rokmi som bola len v Brusne po operácii žlčníka, no zato mi v mysli zostal obraz liečebného domu Lysec v Bojniciach, kde som pred 9 rokmi navštívila mamu. Už vtedy som si povedala ak niekedy kúpele, potom tam.

Síce som v poisťovni najskôr opáčila, či by nebolo niečo v Piešťanoch, je to predsa len o čosi bližšie, poznám to tam a tie kúpele vyzerajú ozaj krásne. Ibaže na kúpeľnom ostrove mali voľné LD už iba s veľmi vysokým doplatkom a dochádzať na procedúry z mesta sa mi vôbec nežiadalo. Aj keď tam by to už bolo bez dodatočných príplatkov.

Bolo mi povedané, že idem neskoro. Operovaná som bola v novembri m.r. a do roka musí byť liečenie absolvované.
Preto už nebolo veľmi z čoho vyberať.

LD Mier Bojnice, nachádza sa tu prijímacia kancelária

Piešťany som teda vylúčila a s malou dušičkou sa spýtala na LD Lysec v Bojniciach. Už mi tieklo do topánok.
Sprvu sa zdalo, že z Lysca nebude nič. Všetko obsadené! Potom sa našlo jediné voľné miesto, len som sa mala rozhodnúť, či mi nebude vadiť, že budúca spolubývajúca je ročník 1940. O celých 27 rokov viac. Nevadilo mi to. Bola som rada, že Lysec vyšiel. Aj keď s doplatkom, ktorý spolu s kúpeľným poplatkom a mestskou daňou činil cca 220 €.

LD Lysec stratený v zeleni

Keďže času nebolo nazvyš, liečenie mi obratom odsúhlasili s presným termínom nástupu 9. október.

Aby sa mi začiatok lepšie znášal, prvé 3 dni som začínala spolu s manželom. Zaplatil si program Vital+, ktorý zahŕňa návštevu lekára a procedúry plus wellness.
Dobre som spravila, lebo hneď z úvodu som pomaly nevedela, čia som.

Lysec, recepcia
Po prihlásení na recepcii s "vlažnou" recepčnou nasledovalo ubytovanie v peknej izbe s balkónom na 3. poschodí, lekárska prehliadka, procedúry, pravdaže medzitým obed, kde sa nás ujala Janka s dobrou náladou a tá jej vydržala celý čas môjho pobytu. Ako aj jej kolegyni Ivke. Nevideli ste radostnejšiu čašníčku.

Musím povedať, že už samotný pohľad na LD Lysec zapôsobil na mňa blahodarne, liečivo. Zaplavený bohato zakvitnutými muškátmi, s množstvom drevín naokolo pôsobí tento žltý dom s červenou strechou v údolí skutočne malebne, upokojujúco.


LD Lysec je obsypaný kvetmi a zeleňou

Lysec, na tejto strane som mala izbu. 

Čaro prítomnosti

Rovnako tak park priamo pod oknami. Stačí prejsť pár krokov a už sa stanete jeho súčasťou, kde sa dá fantasticky vypnúť, relaxovať. Vlastne celý kúpeľný areál je miestom blahodarného odpočinku, pokoja, môžete sa v ňom prechádzať donekonečna, je to dokonalý balzam na dušu.

Park v bezprostrednej blízkosti LD Lysec

Aby som nezabudla, po odchode môjho muža som dostala na izbu spolubývajúcu a napokon to bola pani len o dva roky staršia ako ja a od prvej chvíle sme si rozumeli, čo je veľmi dôležité, ak máte spolu bývať takú dlhú dobu.
Takže som aj v tomto ohľade dopadla nadmieru dobre.

LD Lysec, posedenie vonku pri káve v objatí kvetov je malou slávnosťou
Kúpeľný areál je nádherný, doslova ma uchvátil. Aj napriek výhradám domácich /Bojničanov/, že kúpele už nie sú tým čo bývali, ja hovorím, to je dobre. Lebo kúpele rozkvitajú.
Veď ak niekto má tie peniaze, nech ich použije pre ľudí.

Je treba napredovať, meniť zabehnuté stereotypy. Nemôžeme predsa len obdivovať zahraničie, aké to tam majú krásne, upravené, zveľadené a zároveň byť odporcom všetkého nového u nás. Ukážme aj my svetu, že vieme byť svetoví. Napríklad hoci tou najbanálnejšou vecou, akou je čistota okolia. Lebo v bojnických kúpeľoch je čisto.


Myslím si, že neobstoja ani výkriky, ako sa tam pľundruje príroda. Čo sa mi dostalo do uší, zmizli len staré, choré stromy, areál bol vyčistený od buriny, divo rastúcej zelene, všetko je upravené, lístie, ktoré zo stromov doslova pršalo, však je jeseň, likvidoval na to určený stroj.

Celý areál kúpeľov je oázou pokoja a tak to má byť. Veď sa tam chodia ľudia liečiť. A mám pocit, že všetci naokolo boli spokojní, chválili si, pomaly brázdili lesné chodníky, odpočívali na lavičkách, pozorovali veveričky, divé kačky, ryby v jazierkach, mlčky rozjímali, alebo si zašli na kávu do Bašty pri prameni, odkiaľ sa do okolia nenásilne rozliehala relaxačná hudba.







Bašta pri prameni, kúpele Bojnice

Termálne jazierko pri prameni



Poviem vám, že keď som prvý raz zbadala toto čarovné údolie, prestala som dýchať.
Takže asi takto to vyzerá v raji, hovorila som si.






Pri prameni, kúpele Bojnice

Deň čo deň som po areáli nachodila niekoľko kilometrov aj keď som na odporúčanie lekárky kvôli napuchnutému členku mala dodržiavať pokoj s vyloženou nohou, nedokázala som odolať krásnemu jesennému počasiu a rovnako tak nádhernému prostrediu. A nemala som stále dosť. Za celý mesiac, čo som tam bola, ma tie prechádzky neomrzeli. Práve naopak, chýbajú mi. V meste to už nie je ono.


Tak skočí?





Prameň, kúpele Bojnice

Niekedy som sa vybrala do Bojníc, sú od kúpeľov vzdialené asi 5 minút pešej chôdze. Aj v zámku som bola. Dokonca dvakrát. Tiež v ZOO.


Vrátim sa na moment k tej prvej návšteve zámku, keď som sa v jeden piatok ocitla na poslednej prehliadke celkom sama. A napriek tomu sa konala. Ďakujem týmto ešte raz sprievodkyni, že sa mi osobitne venovala :)

Bojnice sú neuveriteľne pokojné, tak trochu ospanlivé, čo je ale výrazným plusom.
Pri zámku sa dá pobudnúť hodiny bez toho, aby vás to omrzelo.




Ideálne miesto na liečbu tela aj ducha.


V Bojniciach na káve

Bojnický zámok

Bojnice

Bola aj princezná :) 

O zábavu či kultúru je v kúpeľoch tiež postarané. Kúpeľná kaviarnička ako z francúzskych ulíc  ponúka práve tú kultúru. Zábavu napr. Kaviareň pod platanom. Naozaj je umiestnená pod ohromným platanom, ktorému síce na jeseň lístie uschne, ale z veľkej väčšiny neopadá, lebo vyrastá nad termálnym bazénom, čo zrejme spôsobuje, že teplá voda poskytuje listom teplo a vlhkosť a tak zostáva na konároch až do jari, keď ho vytlačí nové.


Kúpeľná kaviarnička

Platan nad bazénom a kaviarňou

No a práve v Kaviarni pod platanom sa konajú každý večer tanečné zábavy so vstupným 2 €, ja som však nebola ani na jednej :)
Zato v Kúpeľnej kaviarničke na kultúrne večery áno a bolo skvele.

Mimochodom, z izby sa dali za rána pozorovať jelene a srny prechádzajúce po Aleji Slovanov.
No a aby som niečo povedala aj o samotnom liečení...

Ranný pohľad z izby
Všetky procedúry sa vykonávali v podstate pod jednou strechou, bazény, plynové injekcie, teplé zábaly sa síce nachádzali v LD Mier, chodby však boli prepojené a tak sa dalo prechádzať v papučkách a v županoch.

Procedúry som nastavené podľa zdravotného stavu pri príchode. Kúpeľný preukaz sa mi ale za pobyt 3 či 4 x prepracovával, pretože mi niektoré úkony nerobili dobre a tak boli zamenené za iné alebo celkom vylúčené.
Mladá lekárka s dredmi je veľmi milá, šikovná, so záujmom o pacienta. Podobne jej sestrička.

Čakanie na procedúru, perličkový kúpeľ
Celkovo správanie, záujem, empatia mladého personálu v LD Lysec výrazne vedie proti tomu staršiemu. Mladučké fyzioterapeutky sú usmievavé, milé, vždy dobre naladené, bez zbytočných komentárov voči občas zmätenému pacientovi.

LD Lysec, bar

Trochu horšie to už bolo na recepcii, kde sa ako jediná ľudsky a profesionálne správala mladá Veronika.
Hoci treba dodať, že aj klienti boli všelijakí, no práve pri rozmaroch niektorých týpkov sa ukáže ich profesionalita.


Areál kúpeľov kúpajúci sa v zlate :)

Večer aj noc svietila celá Alej Slovanov, pokračuje až k Bašte pri prameni

Jedlo bolo síce skôr klasické, ale zato výborné. Domáce. Na raňajky švédske stoly.
Ani raz som si nepotrebovala nič dochutiť. Ku každému obedu je podaný zákusok, za celý mesiac sa ani jeden neopakoval, k večeri ovocie.
Šaláty pripravovali famózne!

Park pod oknami
V kúpeľoch sa inak máte možnosť stretnúť so zaujímavými úkazmi. Napríklad ako ľudia dokážu pri náhodnom stretnutí v priebehu piatich minút vyrozprávať celú anabázu svojej rodiny. Je jedno, že vás vidia prvý a posledný raz v živote, dozviete sa /aj názorne v mobile/ kto má aký dom, aké domy majú ich deti, vnúčence, čo za školy vyštudovali, akú významnú prácu vykonávajú, kde všade boli na dovolenke atď. Bolo to pre mňa tak trochu nepochopiteľné, lebo stačilo sa ísť prejsť, posadiť sa na lavičku, pozdraviť, odzdraviť a už ste sa viezli...

Ale ak sa malo dotyčným uľaviť, prečo by som im to nedopriala?
Napokon, ľudské príbehy mám rada. Preto som si týchto ľudí vždy so záujmom vypočula.


Areál kúpeľov, dom Slávia
Nepáčilo sa mi jediné. A to hlasné posudzovanie aj odsudzovanie poväčšine starších žien všetkého naokolo. Najideálnejším objektom pre ne boli mladé ženy, ich zovňajšok. Alebo aj to, kto si čo a koľko naložil pri raňajkách na tanier, kto sa s kým baví, lebo to je zaručene známka toho, že spolu niečo majú...

Nedalo sa to nepočuť.

LD Mier
Takže aj takto to chodí v kúpeľoch. Treba sa však od podobných vecí odosobniť a užívať si zaslúžený pokoj, pohodu.


Ja som si tú svoju vychutnávala. Zbožňovala som prechádzky osamote, najradšej som chodila k Bašte pri prameni, do blízkosti termálneho jazierka, tam som nachádzala ozajstný mier v duši.

Raj na Zemi

Zlatožltá jeseň

LD Lysec ponúka aj komerčné masáže, kaderníctvo, kozmetiku, pedikúru - využila som. Rovnako tak v ňom nájdete obchod s odevami, kozmetikou, liečebnými prípravkami. A v bare sa predávajú tie najlepšie zákusky! Ja som si obľúbila Vtáčnik, bol ako sen!

Vtáčnik ako sen
Chýba tu však lekáreň.

Divé kačice naučené na človečinu

Posledný týždeň za mnou opäť prišiel muž a strávili sme zostávajúcich 8 dní spolu. Raz sme si odskočili aj do pomerne blízkych Čičmian. V prvú nedeľu v mesiaci sme využili deň bezplatného vstupného do múzeií a galérií a zašli si do zámku.

Čičmany
Počas tých štyroch  týždňov som sa niekoľkokrát stretla aj s dvomi bývalými spolužiačkami, ktoré žijú v Bojniciach a v Prievidzi, čo bol krásny bonus k celému pobytu.


Romantických zákutí je v kúpeľoch neúrekom



Čisto, upravene, zeleno, to sú bojnické kúpele


Jánov kúpeľ v pozadí

Areál kúpeľov, Alej Slovanov vysadená desiatkami mladých stromov, hore vyhliadka Čajka

A viete čo? Ani sa mi napokon nechcelo ísť z kúpeľov domov. Stále som nebola dosť nasýtená prechádzkami po tom raji, lebo áno, tak som sa tam cítila.


Kúpele Bojnice, termálny bazén v LD Mier
Ak by som mala ešte niekedy ísť do kúpeľov, celkom isto to budú práve Bojnice. A viem, že keď tam niekedy nabudúce prídem, lebo mám v pláne občas si tam zájsť len tak na jedno poobedie, že budú zase o niečo krajšie, malebnejšie, pretože sa tam stále čosi nové chystá...

Napríklad LD Kozlišov. Možno nabudúce prídem už tam.

Lebo pre mňa sú BOJNICKÉ KÚPELE NAJ.


Pavinič v celej svojej kráse

Tajomno podvečera

Pompézny Lysec
A ešte...

Sčervenieva sa

Keď nesvieti slnko. Pri termálnom jazierku

Povedali by ste, že je 2. novembra?

Naša pýcha

Krásavci

Cez deň či večer, vždy čarovné