piatok 30. marca 2018

Veľká noc v Chorvátsku, 4. časť, NP Paklenica


Nadišiel čas, aby som poslednými zápiskami uzatvorila našu veľkonočnú dovolenku v Chorvátsku /2017/ a to túrou v NP Paklenica.
V predošlých častiach ste mali možnosť so mnou putovať Plitvičkami, Trogirom, Splitom a Rogoznicou, Ninom a Zadarom.


Pondelkové veľkonočné ráno je ako vymaľované. Slnko sa opiera do pohoria Velebit nad naším ubytovaním, dokonalý azúr oblohy narúša len zopár neškodných oblakov.
Pred nami sa črtá pekný, slnečný deň. Presne podľa predpovede počasia.

Voda v bazéne na dvore láka tisíckami odrazov, len do nej skočiť. Ale napriek slnečným lúčom, ktoré zalievajú  krajinu, čas na kúpanie ešte neprišiel. Na našu návštevu panenskej prírody Národného parku však áno.


Po raňajkách balíme všetko potrebné na poldňovú túru, nechýba voda, sušienky a už vyrážame zo Seline do susedného Starigradu.

Vstup do kaňonu Velika Paklenica, kam máme namierené, leží asi 2 km za Starigradom nad obcou Marasovići.

Trochu južnejšie /za Seline/ sa nachádza kaňon Mala Paklenica. Kaňony vryté do horského masívu Velebit sú od seba oddelené 500 metrov vysokou náhornou plošinou a tvoria jadro Národného parku.

Po približne 12 kilometroch zastavujeme na recepcii NP. Kúpime si vstupenky do parku a zároveň aj do jaskyne Manita Peć. Spolu zaplatíme 90 HRK. Parkovné si neúčtujú.
Dostávame malú brožúrku o NP s mapkou, aj z nej čerpám informácie do tohto blogu.

Od recepcie sa vezieme autom ešte asi 2 kilometre na jedno z parkovísk a potom sa už pešo púšťame po dobre udržiavanej ceste ku kaňonu s dĺžkou 2,5 km.





Chôdza je jediný spôsob, akým je možné poznať Paklenicu s rozlohou 95 km2. Je tu vyznačených 150 km chodníkov a ciest, my si dnes vyberáme tú k jaskyni Manita Peć, čo trvá približne 2 hodiny.

Vzduch je zakrátko prehriaty jarným slnkom, skladám zo seba mikinu a ľutujem, že som si nevzala tričko s krátkym rukávom. Božské ticho narúša len zurčanie vody v horskom potoku Velika Paklenica, teraz na jar je plný vody.



Flóra je v parku rozmanitá, vyniká tu skalná vegetácia, najmä rôzne druhy zvončekov, v kamenistej krajine prevláda vres a šalvia.
Na lúkach rastie veľa druhov orchideí a ľalií.

Zaujímavosť: Národný park Paklenica je oblasťou s výnimočne rôznorodými geomorfologickými útvarmi, ktoré, či už na zemi, alebo pod ňou, skrývajú endemické bylinné a živočíšne druhy. Z 1000 evidovaných bylinných druhov a poddruhov je endemických 79.




Míňame v skale vytesanú predajňu suvenírov, toalety, je možnosť občerstviť sa, vypiť kávu. Dostali sme sa k nedávno otvorenému Podzemnému mestu Paklenica /Titove bunkre/, čo je vlastne bývalý vojenský bunker v skalách kaňonu. Začiatkom päťdesiatych rokov minulého storočia v období studenej vojny medzi Juhosláviou a Sovietskym zväzom ho dala vybudovať juhoslovanská armáda ako sklad vojenského materiálu a bezpečný protiatómový úkryt pre najvyšších politických a vojenských predstaviteľov socialistickej Juhoslávie. Tento rozsiahly komplex nebol nikdy dokončený a tak po Stalinovej smrti v roku 1953 bunker vyprázdnili a uzavreli.
Podzemné mesto Paklenica dnes ponúka prehliadku na 1100 m2.




Príťažlivá prírodná scenéria je akoby predurčená k natáčaniu filmov o slávnom Vinnetuovi. Každý pozná, nemusím sa bližšie rozpisovať.
Pri mohutných skalách, kde sú označené miesta natáčania, na chvíľu zastavujeme a necháme sa unášať predstavami.



Onedlho sa dostaneme do najužšej a zároveň najsugestívnejšej časti kaňonu, široký je len 30 metrov. Sme v zovretí takmer rovných vápencových skál. Na nich sú ako mravci rozlezení lezci, alpinisti, pre ktorých sú tieto miesta ideálnym cvičiskom.

Už viac ako polstoročie alipinistickej tradície a športového horolezectva radí Paklenicu medzi najznámejšie horolozecké destinácie.

Na skalách nieje nijakou výnimkou vidieť aj celkom malé deti, ktoré ledva vyliezli z plienok. Samozrejme, tie najmenšie sú zachytené všetkými štyrmi kúsok nad zemou. Pôsobia ako drobní chrobáci. Väčšie si však trúfnu liezť vyššie. Neuveriteľné...
Nestačíme sa čudovať a zároveň obdivovať týchto zapálených športovcov. Začujeme medzi nimi slovenčinu aj češtinu.



Keď sme sa dosť napozerali, pokračujeme ďalej. 
Cesta sa čoraz viac zužuje, občas musíme vystúpiť po kamenných schodoch. 
Treba si dávať pozor na vlhkých úsekoch, najmä v oblasti bystrín a potoka. 



Slnko, ktoré pred chvíľou pohltil kaňon, nám opäť svieti na chrbty, opieram sa o teplú skalu a nechám ho, nech mi prehreje trochu stuhnuté kosti.



Paklenica tvorená vápencom a dolomitom, vyniká veľkým počtom krasových javov, ako sú škrapy, žľaby, závrty, jaskyne, priepasti...




A už sme pri odbočke, ktorá vedie k Anića kuk, skale s nadmorskou výškou 712 m. Keďže máme namierené k jaskyni Manita Peć, odbočujeme vľavo k Anića luka.







Cestou sa nám naskytnú nádherné pohľady na pôsobivú hradbu masívu Anića kuk i na kaňon, ktorý máme pod sebou. Fascinujúca príroda vyráža dych.





Zastavujeme sa pri prameni s pitnou vodou, malé osvieženie príde vhod.




Príjemná a nenáročná lesná cesta nás zavedie k rozcestiu, kde si posedíme na lavičke, zjeme nabalené sušienky a potom sa pustíme smerom vľavo, po úzkom chodníku hore do kopca, čo mierne zrýchli tep.




Sú to také čarovné, mystické chvíle, výhľady nezabudnuteľné, až z toho človeku zviera srdce. Vrcholky Velebitu sú ešte pokryté snehom, tu nižšie sa však vo svojej kráse ukazuje flóra aj fauna.

 




Vegetácia vo Velebite je na prímorskej strane stredomorská, na vnútrozemskej naopak stredoeurópska, dokonca alpská.

Velebit obývajú aj mnohé druhy zvierat, ktoré sú inde v Európe už vzácne. Napr. orol skalný, sup bielohlavý, mačka divá, hadiar krátkoprstý, vlk, medveď hnedý. Opäť sa tu rozmnožili rysy, ktoré sem prišli zo Slovinska.









Tesne pod jaskyňou Manita Peć krátko oddychujeme, pre mňa je priam rajom ľahnúť si na vyhriate skaly, kochať sa výhľadmi na Velebit a nechať sa maznať slnečnými lúčmi.




Ešte niekoľko stoviek metrov do vrchu a prídeme na vyhliadku kúsok od jaskyne.






Z 53 priepastí a 37 jaskýň, koľko sa ich v Národnom parku Paklenica skýva, je jaskyňa Manita peć najzaujímavejšia. Získa si vás už svojou prvou dvoranou, a potom aj 80 000 rokmi starými nezvyčajnými okrasami, stalaktitmi i stalagmitmi, podobajúcimi sa na organ, helmu a čarodejnicu, po ktorých sú aj pomenované.

Je to najväčšia jaskyňa v tunajšom národnom parku. Dosahuje dĺžku 175 m a tvoria ju dve veľké siene. Je dobre sprístupnená a len pre obmedzený počet návštevníkov. Vstup je výlučne so sprievodcom, otvorená je iba 2 hodiny denne (do 13.00).





Po prehliadke jaskyne sa púšťame naspäť do údolia. Nechávame za sebou prekrásne scenérie pohoria Velebit, prechádzame chodníkom popod listnaté stromy, aby sme sa asi po hodine dostali opäť ku kaňonu.




Lesy pokrývajú dve tretiny NP od bukových po lesy borovice čiernej. Po nej je vlastne pomenovaná Paklenica. Presnejšie, po miazge borovice čiernej, tzv. pakline, ktorá sa používala ako náter na lode a často aj ako liečebný prostriedok.
Zaujímavosť: Paklenica znamená v preklade Peklo.







Na zdolanie všetkých vrchov a chodníkov Paklenice je potrebných niekoľko dní, a tak ak ju zase budeme chcieť navštíviť, ubytujeme sa opäť v Seline, odkiaľ to sem máme na skok. 





Pokiaľ sa dostaneme na pobrežie v Starigrade, je niečo po štvrtej. Slnko sa pomaly, ale isto skláňa k obzoru. Deň sa chýli ku koncu. Bol to však nádherný deň.




Plánovali sme sa najesť v miestnej reštaurácii a vybrali sme si tú priamo pri mori, Restaurant Marin.
Z terasy je na more priamy výhľad. Romantické. Čarovné. Čo však kazí inak dokonalú atmosféru, je studený vietor a tak si obliekame vetrovky, ktoré sme v Paklenici nemuseli vôbec vytiahnuť.

Obsluha je ako vždy priateľská a dokonca nám po hlavnom jedle čašník prináša ako pozornosť podniku dezert a rakiju. Keď môj muž zaprotestuje, že nemôže, lebo je vodič, čašník iba hodí rukou, že "nema problema". Však sme v Chorvátsku, kde tuším nikto nema problema... :)




Po výbornom neskorom sviatočnom obede sa presunieme k moru, kde si, ako inak, zbieram kamene, tentoraz aj za účelom maľovania. Pozri Maľované kamene




Ešte som sa mora dosť nenabažila a tak sa vyberiem k zrúcanine protitureckej obrannej veže zo 16. storočia Večka kula na myse Stara kula.




Vietor čerí morskú hladinu, v mohutných príbojoch ju ženie k brehu, zapiera sa aj do mňa. No mne to nevadí, naplno si užívam posledné chvíle pri mori a snívam o tom, že raz budem žiť na pobreží a takéto prechádzky nebudú pre mňa ničím výnimočným.




Posledný večerný pohľad na tajomnú krásu chorvátskej hory Velebit s najvyším vrchom, Vaganski vrh, ktorý sa štverá do takmer 1 800 metrov nm a už sa vezieme na ubytovanie do Seline, aby sme v utorok ráno vyrazili na cestu domov, na Slovensko.
Spokojní a šťastní.




Prežili sme niekoľko nádherných, nezabudnuteľných dní v krásnej krajine, akou Chorvátsko bez debaty je. Chcela som vám mojimi článkami ukázať, že aj takýmto spôsobom sa dajú prežiť veľkonočné sviatky a že užiť si to pri mori môžeme aj mimo hlavnej sezóny, že k nemu nemusíme chodiť výlučne za slnením a kúpaním.

Ja osobne takúto dovolenku iba odporúčam.

Zdravý cviklový šalát s mrkvou a zelerom

Počas veľkonočných sviatkov si doprajeme viac ťažších jedál, veď bez toho by ani Veľká noc nebola, napr. bez tradičnej veľkonočnej baby,  ale predtým by sme mohli zjesť niečo ľahšie a pripraviť tak žalúdok na sviatočné hodovanie.

U nás je preto na programe zdravý cviklový šalát, do ktorého sa môže pridať koreňová zelenina podľa vlastnej chuti. U mňa je to mrkva a zeler.



Nie je to síce nijaký prevratný recept, ba je taký jednoduchý a bežný, že si ho musíte pripraviť.

Budete potrebovať naozaj minimum surovín.
- surovú cviklu, mrkvu, zeler 
- 1 citrón
- javorový sirup alebo med
- konopné semienka
- lístky mäty
- olivový olej
- soľ

/môžete pridať aj jablko, celý šalát nádherne zjemní/



Koreňovú zeleninu postrúhajte na väčšom strúhadle, pokvapkajte citrónovou šťavou, pridajte asi 2 lyžice olivového oleja, lyžicu javorového sirupu alebo medu, trošku soli, za hrsť konopných semienok a nakoniec malé kúsky mäty. Ak nemáte čerstvú, ktorá je najlepšia, použite napr. mrazenú.





K šalátu si môžete pripraviť napr. hydinové mäso, potreté koreninami zmiešanými s olejom. Iba ho krátko z oboch strán opečieme.
Alebo ho jesť samotný, čo je najlepšia varianta. Aspoň pre mňa.






Je hotovo a mne nezostáva iné, iba zaželať vám dobrú chuť!

štvrtok 15. marca 2018

Bravčové plátky na cibuli dusené vo vlastnej šťave s rajčinovým pretlakom

Uvádzam dnes veľmi starý, veľmi jednoduchý a veľmi dobrý recept.
Pamätám si ho z detstva a ja mám tak rada oprašovanie všetkého starého a dobrého!
Preto sa aj dostáva k ostatným receptom na mojom blogu.





Bravčové mäso nakrájané na menšie, tenké plátky sa dusí na surovej cibuli spočiatku bez miešania, vlastne si ho takmer celé varenie nevšímame.

A čo môže byť pri varení lepšie, keď nie to, že sa jedlo pripraví takpovediac samo?

Vhodnou prílohou sú varené zemiaky.


Budete potrebovať:
1 kg bravčového karé alebo stehna
3-4 veľké cibule
rajčinový pretlak
olej
mleté čierne korenie
štipku cukru
soľ 
Kto si chce mäso na tanieri posypať syrom, tak si ešte pripraví tvrdý syr. 

Postup:
Cibuľu očistíme, nakrájame na menšie kúsky a vložíme do hrnca, do ktorého sme pridali trochu oleja. Umyté a osušené mäso nakrájame na tenučké plátky, kladieme ich na surovú cibuľu, osolíme, posypeme korením. Prvú vrstvu pokryjeme ďalšími plátkami mäsa a znovu osolíme, okoreníme. A znovu plátky... soliť, koreniť. Keď už máme všetko mäso uložené, hrniec prikryjeme a mäso s cibuľou necháme na nízkej teplote pomaly dusiť.
Nemiešame!




Pokiaľ sa mäso dusí, pripravíme si prílohu. Najlepšie sú obyčajné varené zemiaky.

Občas môžeme nazrieť do hrnca, ako sa to vyvíja. Asi po hodine dusenia pláty, ktoré budú k sebe prilepené, opatrne varechou rozdelíme. Pre istotu vyskúšame, či je mäso dostatočne mäkké. Pridáme rajčinový pretlak, štipku cukru.
Premiešame, necháme prevrieť a máme hotovo.


Mäso si môžeme posypať syrom