streda 16. novembra 2016

Maľovanie na kamene

Dlhší čas som o sebe nedala vedieť. Udialo sa toľko vecí! Nebol čas písať blogy, to ale neznamená, že som zaháľala. Posledné dni a týždne sa niesli v znamení zmien. V práci, v súkromí, dotkli sa i priateľstiev, keď to tak zhrniem, v podstate to boli pozitívne zmeny. Až na to zdravie, robí si, čo chce.

A k týmto zmenám radím aj moju momentálnu záľubu. Tou je maľovanie na kamene. Síce môj prvý maľovaný kameň uzrel svetlo sveta ešte niekedy na jar, no teraz, keď mám viac voľného času, venujem sa tomu intenzívnejšie.

Chvíľu mi trvá, pokiaľ nájdem vhodný motív, prvoradé však u mňa je, aby korešpondoval s nejakou výraznou črtou obdarovaného, jeho záľubou, aby sa ho ten darček bytostne dotýkal, aby mu urobil radosť.

Môj celkom prvý kameň bol anjelský. Inšpiráciu som našla na internete. Anjel na hojdačke pri západe slnka. Ihneď som vedela, ktorému anjelovi v ľudskej podobe bude určený. Verím, že som sa trafila.


Anjel venovaný anjelovi.

Tak to bolo aj v prípade druhého maľovaného kameňa, ktorý som pripravovala pre moju mladú kolegyňu, milovníčku kníh. Je to moderná žena, nemá rada vyumelkované veci, malo to byť teda niečo jednoduché a pritom originálne. Uvažovala som, uvažovala, keď som  si spomenula na jednu jej fotografiu zo sociálnej siete. A bolo rozhodnuté. Kameň bol o dva dni na svete a myslím, že som kolegyni podarovala aspoň trochu radosti.


Námetom mi bola fotografia kolegyne aj s jej popisom "Books are the girl´s best friends!"


Ďalším v poradí sa stal Malý princ. Vlastne som ho začala maľovať ešte pred kameňom dievčaťa s knihami, prvá myšlienka bola, že bude patriť mojej mladej kolegyni, nakoniec to dopadlo inak. Malého princa plánujem darovať už dospelému synovi, pretože má toto jedinečné dielko nesmierne rád, aj keď už nie je dieťaťom. Ak sa mi však podarí do Vianoc namaľovať ešte aspoň jedného Malého princa, potom tento bude na predaj.


Malého princa som prerábala päť večerov, najmä tváričku, tú som upravovala nespočetnekrát.


Táto zábavka ma tak chytila, že som začala maľovať ako divá. Jeden deň, jeden kameň, niekedy aj dva, tri. Podľa obtiažnosti.


Anjelov nie je nikdy dosť. Najmä na Vianoce.

Mimochodom, je to veľká piplačka, i keď to tak možno na prvý pohľad nevyzerá.


Maličké korčule na maličkom zasneženom kameni.

Počiatočná eufória pravdaže nemohla vydržať dlho, teraz sa už napríklad štvrtý deň piplem s touto dedinkou, nie a nie dať na poriadok chalúpky, aby neleteli, aby boli ako-tak verné reálu. Sú okolo celého kameňa, ale veď keď ho dokončím, fotky dám zo všetkých strán.


Slovenská dedinka asi v tretine práce.

Spočiatku som pracovala aj v noci. S týmto čičmianskym domom som začala pár minút po polnoci. Nijako sa mi vtedy nedarilo zaspať, tak som to vzdala a s úplne čerstvou mysľou som sa pustila do maľovania. Po pol štvrtej nadránom som mala hotovo. Ale aj keby hotovo nebolo, ukončila by som to tak či tak, lebo okolo tretej hodiny ma v príjemnom tichu nočného bytu vystrašili také desivé zvuky, že som skoro prišla o rozum. Možno by sa to dalo racionálne vysvetliť, však som aj úporne rozmýšľala, čo mohlo to opakované kvílenie spôsobiť, no jedno je isté. Odvtedy v noci nepracujem.


Nočná adrenalínová práca na čičmianskom vzore.

Momentálne mám menší pracovný útlm, asi toho bolo na začiatok priveľa. Babrem sa s tou dedinkou a rozmýšľam, či ju na pár dní odložiť bokom, medzitým spraviť niečo iné, ale nedá mi to, chcem ukončiť, čo som začala. Zaťala som sa, ja sa len tak ľahko nevzdám.


Pri tejto práci sa učím trpezlivosti, lebo ja som veľmi netrpezlivý človek, chcela by som všetko hneď, takže je to pre mňa zároveň aj taká malá terapia.
A ako si pri tom vyčistím hlavu je zbytočné sa aj zmieňovať.


Zaláskované.

A také klasické vianočné.
 
A opäť zaláskované.

Keď už bol ten supermesiac, táto maľba nesmela chýbať. Inšpiráciu som tiež našla na webe.


Kamene zbieram, kde sa dá. Ak natrafím na taký, čo sa dá pekne postaviť, že vyzerá ako určený na dekoráciu, radosť mám o to väčšiu.


Dôležitý je vhodný kameň.


No a už len na záver. Uvítam od Vás každý jeden originálny návrh a potom Vám ho opäť predstavím. Samozrejme, na kameni.

Ďakujem, že ste ma navštívili.

Viac na FB

nedeľa 23. októbra 2016

Limoncello, citrónový likér plný slnka

Z poslednej dovolenky v Kampánii sme si odniesli veľa krásnych zážitkov, máme naozaj na čo spomínať, ale okrem zážitkov sme si domov priniesli aj fantastický nápoj typický pre túto oblasť a to limoncello. 






Tento likér  sa vyrába z citrónov, ktorým sa v Kampánii mimoriadne darí, vraj sa tu pestujú najušľachtilejšie citróny na svete. Vyzerali skutočne ušľachtilo!





Limoncello sme popíjali už počas dovolenky a tento nápoj nám veru učaroval. Preto sme si ako suvenír z dovolenky kúpili hneď tri fľašky. Žiaľ, po suveníre už po nejakom čase nebolo ani stopy.
Nevadí. Zistila som totiž, že tento skvelý citrónový nápoj sa dá pripraviť aj doma a jeho príprava je navyše mimoriadne jednoduchá.


Keď som kupovala v Amalfi pre mamu túto utierku, vôbec som si neuvedomila, že je na nej recept na limoncello. Zistila som to až doma, keď si ju prezerala. To už bolo na likér zarobené.


Nič mi už nebránilo v tom, aby som sa pustila do jeho prípravy.
Veľmi rada sa podelím o ňu s vami, doprajem vám ten kúsok slnečného Talianska, pretože keď zatvoríte oči a chlipnete si z limoncella, ocitnete sa priamo na slnečnom ostrove Capri, alebo trebárs v Sorrente, Positane, nuž ale nebudeme trochárčiť, rovno na celom Amalfskom čarovnom pobreží!




Nechcem vás už toľko zabávať, poďme rovno na to.

Potrebujeme:
8 veľkých citrónov
1 liter 90% konzumného liehu
600 gramov kryštálového cukru
1 liter vody

Postup nájdete v popise pod fotkami.


Použila som 9 citrónov. V recepte je síce uvedených 8 /veľkých/, ale ja som zvolila deväť kvôli číslu, ktoré som si priniesla z Amalfi. Tak nech to sedí. A napokon, citróny, ktoré sa predávajú u nás, nie sú také veľké ako v Kampánii.


Citróny dobre umyjeme pod tečúcou vodou a tenkou škrabkou olúpeme kôru. Iba žltú časť! Je dôležité dbať na to, aby sme nelúpali bielu časť, ktorá je horká a nápoj by znehodnotila.


Nastrúhanú kôru vložíme do sklenenej nádoby a zalejeme 1 litrom 90% konzumného liehu. /Dostanete kúpiť v lekárňach/.


Nádobu zakryjeme alobalom, upevníme gumičkou a odložíme na tmavé chladné miesto 

na dobu 30 dní.


Každý deň rodiace sa limoncello premiešame.


Po 30 dňoch získame takúto nádhernú žltú farbu.


Do hrnca vsypeme 600 g kryštálového cukru a zalejeme ho 1 litrom vody. Uvaríme sirup.


Uvarený sirup necháme vychladnúť a zmiešame s precedeným citrónovým výluhom.






Už hotový likér prelejeme cez sitko do čistých fliaš. Ja som použila tie z originál limoncella. 


Limoncello uložíme do chladničky. Z uvedených surovín som získala 2 litre likéru.


Podáva sa vychladený, najlepšie v horúcich letných dňoch, ale nie je to podmienka.

Vynikajúco chutí kedykoľvek.

sobota 22. októbra 2016

Jablková roláda

Je sobota večer a ja opäť a zas surfujem po internete, hľadám nejaký fajn recept k zajtrajšiemu obedu. Z mrazničky som vytiahla bravčové karé a ja už naozaj neviem, ako ho pripraviť. Pritom sa internet len tak hemží lákavými receptami, mnohé z nich ma už inšpirovali, ale dnes som tuším v koncoch.

Moja fantázia, čo sa kuchárskeho umenia týka, je na dosť slabej úrovni, radšej sa nechám viesť,  pekne krok za krokom.

Ale občas sa predsa len stane, že si overené recepty pospájam, takže sa aká-taká fantázia predsa len prejaví. Nič mimoriadne, priznávam. Napokon, nemôžeme byť všetci majstri vo varení, niekto tu musí byť aj laikom.

Keď mi počas varenia alebo pečenia zostane trochu času a v baterke vo fotoaparáte trochu šťavy, svoje výtvory si odfotím, aby som sa o ne mohla podeliť s vami. Nestáva sa to často, no sem-tam ma to pochytí. Ako napríklad aj minulý víkend.

Bola to v podstate klasika. Polievka z tekvice hokaido, bravčová panenka obalená v slanine, šampiňónová omáčka, opekané zemiaky. Ako dezert jablková roláda.

Tak ak budete v koncoch čo uvariť, ako teraz ja, možno vás toto moje menu navnadí.

Nezostáva mi iné, iba zaželať vám dobrú chuť.

A ja idem hľadať ďalej...



Slaninka vyzerá byť viac prepečená, ale aj tak chutila :)

Jablková roláda

Cesto: 6 vajec, 6 PL pr. cukru, 6 PL polohrubej múky, 1/2 prášku do pečiva, 2 PL kakaa. Postup je klasický: žĺtky vymiešame s cukrom, zvlášť vyšľaháme bielka. Do vymiešaných žĺtkov striedavo pridávame múku zmiešanú s kakaom a s práškom do pečiva a vyšľahané bielka. Zľahka spojíme. Cesto vylejeme na plech vystlaný papierom na pečenie. Čas pečenia cca 15 minút, teplota 180-190°C. Korpus po upečení zrolujeme aj s papierom na pečenie a necháme vychladnúť. Plnka: asi 5-6 jabĺk očistíme, nakrájame na menšie kúsky, vložíme do hrnca. Pridáme kr. cukor /50g/, vanilkový cukor /1 PL/, škoricu, citrónovú šťavu z pol citróna, dusíme asi štvrťhodinu. Potom pridáme Zlatý klas /2 PL/ rozmiešaný v 50 ml vody. Necháme zovrieť a vypneme. Primiešame 50 g masla. Vychladnutú roládu rozbalíme, navrstvíme na ňu mierne vychladnutú jablkovú zmes, opatrne zrolujeme a na záver posypeme pr. cukrom.


piatok 14. októbra 2016

Nočný pochod na Čachtický hrad alebo po stopách krvavej grófky, 2. ročník

Konečne sa dostávam k tomu, aby som napísala o nočnom pochode na Čachtický hrad, ktorý sa konal prvú októbrovú sobotu tohto roku. Aj keď odvtedy prešlo niekoľko dní, zmienim sa o tejto akcii, lebo je možné, že niekto z vás dostane chuť ísť po stopách krvavej grófky na budúci rok, samozrejme za predpokladu, že sa ho organizátorom podarí opäť zrealizovať. Tak aby ste mali aspoň akú-takú predstavu o jeho priebehu.

Čachtický hrad z Višňového, tam smerujeme

Ako som sa už spomenula TU klikni bol to pekný slnečný deň babieho leta, predpoveď počasia sľubovala rovnako peknú a na toto ročné obdobie aj teplú noc.
Začiatok pochodu bol avizovaný na 19 hod. Miesto Čachtické podzemie. Záujemcovia o nočný výstup na hrad mali hodinu na to, aby sa zaregistrovali a kúpili si vstupenky. Tak sme sa teda už pred 18 hod. v bufete na Čachtickom podzemí registrovali. K vstupenkám za 5 eur na hlavu sme dostali aj kvapku Báthoryčkinej krvi, v preklade, deci červeného vína. Začínalo to veľmi dobre.
 
Vtedy tam posedávala len hŕstka ľudí, vedeli sme však, že účasť bude niekoľkonásobne vyššia. Na sociálnej sieti sa na nočný pochod nahlásili asi dve stovky ľudí.
Dúfali sme, že neprídu všetci.
Prišli. A mnohí z nich na poslednú chvíľu, takže sa registrácia o čosi natiahla a tak sa vyrazilo až krátko pred pol ôsmou.

Mnoho ľudí prišlo na poslednú chvíľu a tak sa začiatok pochodu posunul
My zaregistrovaní zatiaľ čakáme na lúke. Je príjemný večer, takže nám to nerobí nijaký problém.

Bolo nás ako hadov. Dlhý, naozaj dlhý zástup. Svetielkujúci zástup. Tým, že sme čakali na lúke za bufetom, nedostali sme sa na samý začiatok pochodu. Tam sa zhrčili všetci tí, ktorí prišli poslední. Zvyknutí na rýchlejšie tempo z našich túr, bolo pre nás utrpením kráčať pomalšie v zástupe a tak sme sa my rýchlejší, za hundrania tých pomalších, prepracovali do prvej línie.

Svetielkujúci pochod

Počas pochodu oľutujem chvíľu, keď som prepásla prvý ročník, kedy sa ho zúčastnilo asi 30 ľudí.
Vtedy to mohlo mať svoje čaro, atmosféru, teraz sa nám však podobné pocity vyhýbajú. To, že ideme nočným lesom po cestách s desivou minulosťou, si akosi ani nestačíme uvedomovať. Všade je plno svetla, človečiny, stúpame si doslova na päty, očakávané tajomno sa vytratilo s hlukom a cigaretovým dymom fajčiacich pochodujúcich.

Naša trasa vedie z Čachtíc do Višňového. Hodnú chvíľu kráčame po asfaltke, až po niekoľkých desiatkach minút schádzame do lesa a cez most ponad riečku sa dostávame na lúku, z ktorej sa čo nevidieť vynoríme a už sa ocitáme v dedine Višňové.
 
Cesta lesom viedla aj cez riečku

Pod hradným kopcom zostávame chvíľu stáť a čakáme na druhú polovicu zástupu.
Krásu čistej noci opäť zahnusí cigaretový dym. Asi po tretíkrát ľutujem, že som sa na to vôbec dala. Na  ľútosť je však neskoro, krátim teda dych a myšlienkami som už hore na hrade.

O týždeň po páde
Tým, že z Višňového stúpame po strmejšom úseku, niektorí pred nami nevládzu a tak ich predbiehame, pretože nám robí problém spomaľovať, paradoxne vtedy strácam na sile. To sa mi stane osudným. Pri predbiehaní si zvolím zlý terén, vlastne, ono ani nebolo veľmi na výber, a tak sa šmyknem na prachovom povrchu a padám. Len trochu, nič tragické. Rýchle sa pozviecham, zdá sa, že to bola zanedbateľná záležitosť. Bolesť sa ohlási až o nejaký čas.


Je krátko pred desiatou večer, keď vstupujeme na hrad

Na nočnom hrade je živo. Presuniem sa do najtmavšieho možného kúta zrúcaniny a vzhliadnem k oblohe. Je posiata hviezdami. Nádherný pohľad. Upokojujúci. Aspoň niečo. Blýskajú svetlá fotoaparátov, ale je to prirodzené. Ľudia si chcú zvečniť neobyčajnú chvíľu.
Usilujem sa zachytiť svoje vlastné predstavy o dávnej minulosti, spomeniem si na Nižňánskeho Čachtickú pani, ale nechať sa tými predstavami aspoň na moment uniesť, je nemožné.
Naokolo je príliš veľa ruchu.

Obloha bola posiata hviezdami. Verte mi.


 




Baterka bola nevyhnutnou súčasťou pochodu

V podzemí hradu
Tu to malo svoju atmosféru


Pozrieme si nadzemie, podzemie, posedíme, vydýchneme si po dvojhodinovej túre a vydáme sa na cestu späť. Z hradu priamo do Čachtíc.
Teraz to už ide ako masle. Veď čoby nie, keď ideme dolu kopcom.

Je jedenásť, keď sa dostaneme do dediny, pristavíme sa pri drevenej soche Báthoryčky na námestí a vydáme sa na poslednú časť pochodu. Do Čachtického podzemia.


Do Čachtíc sme dorazili hodinu pred polnocou

Aj tu však narážame na celé húfy ľudí. Nie je čas na rozjímanie, na malé zastavenie, na trochu tej našej chvíle.

V Čachtickom podzemí

Ktovie, ktoré nápisy sú tie pravé

Indície

V hrozivom podzemí s hrozivou minulosťou
 



Nálezy z podzemia
Pochod sa skončil desivou bodkou.
Napriek tomu, že naše očakávania boli splnené asi tak spolovice, nakoniec som rada, že sme sa nočného pochodu zúčastnili.
Organizátorom patrí obdiv a vďaka, že sa vôbec do tohto projektu pustili. Nápad vynikajúci, len by bolo dobré dotiahnuť detaily pre budúce ročníky. Zrejme ani oni nepočítali s takým veľkým záujmom ľudí.
Keby sa táto akcia robila dva, trikrát za sezónu, počet účastníkov by sa rozdelil. Vtedy by sme si to určite zopakovali.  Len ktovie, čo to všetko obnáša, aké je pozadie, či by to bolo vôbec možné. Stálo by to však za zváženie.

Na záver dodám, že ma celkom prekvapila účasť malých detí /8-10ročných/, za našich mladých čias už dávno zahrievali postele a aj téma krvavej grófky by bola v tomto prípade diskutabilná, no to už nechám na rodičov, na ich svedomie.
Iba mi bolo krpcov ľúto, keď na neustále otázky adresované rodičom, kedy už budú na mieste, dostávali odpovede typu "Ešte raz sa to spýtaš a jednu ti strelím..." 

Ja som si z nočného pochodu odniesla zážitok síce nie stopercentný, ale zato nový, nepoznaný.
A aj to sa ráta.

Úprimne vám radím, vyskúšajte to, vaše dojmy môžu byť celkom odlišné od tých mojich.

Želám vám veľa pekných, nezabudnuteľných chvíľ.