Jablonka a jej Jablonkové kumštovanie

Nastal ďalší pekný slnečný víkend /prvý októbrový/ a hoci som sa ešte v sobotu ráno dušovala, že po predošlých náročných cestovateľských týždňoch nevytiahnem päty z domu, už na obed sme s mužom ako draci vyštartovali za novými zážitkami.

Zvalím to všetko na cestovateľský portál Kam na víkend.

Tam mi totiž ponúkli hneď niekoľko akcií.
A že prečo som si vlastne na tú stránku klikla? Hádajte.

Takže, napriek raňajšiemu vyhláseniu rolujem stránku v mobile zhora nadol, zdola nahor... listujem strany odpredu dozadu a zase späť.
Je tam toho na mraky. V každom kúte Slovenska sa čosi deje. Až je ťažko vyberať. Čomu dať prednosť?

Netrvalo dlho a mala som to! Nočný pochod "Po stopách Čachtickej panej 2016." Druhý ročník. Na prvom som nebola, ale vyzeralo to až nebezpečne lákavo. Stúpať nočným lesom a o polnoci strašiť na hrade! Črtali sa nezabudnuteľné zážitky.
Je rozhodnuté.

Ibaže pochod mal začať až o 19. hod. na Čachtickom podzemí, pekný deň si rozhodne nenechám ujsť čakaním na večer. Preto som znovu zrolovala stránku Kam na víkend a hľadala nejaké podujatie v okolí Čachtíc. A našla som.

Obec Jablonka na Myjave, čo je len asi 20 kilometrov od Čachtíc, organizovala deň jabĺk. Konkrétne "Jablonkové kumštovanie."
To je to pravé orechové! Vlastne jablkové. Koláče, guláš, jablčný mušt, pálenka... Čo sa hodí k jeseni lepšie?
Ide sa!

Tak sme teda okolo obeda vyrazili k prvému cieľu. Na Jablonkové kumštovanie do Jablonky.

A aby som vás dlho nezabávala, v skratke to vyzeralo asi takto.

Prvé, na čo sme v dedinke natrafili, keď sme tam asi po hodine jazdy autom dorazili, boli stánky s handmade výrobkami, dokonca sa vyrábalo v priamom dianí.

Paličkovanie

Ďalej to už bolo o jablkách v akejkoľvek forme, dokonca i v drevenej, do nosa sa nám v jednej chvíli votrela vôňa podpecníkov, ale aj kotlíkového guláša.
A to všetko na Obecnom dvore v tesnej blízkosti Kultúrneho domu.

Podpecníky, z pece von!

Robili sme si chuť na guláš

Nechýbal ani konský povoz, ten na podobné akcie už neodmysliteľne patrí.
Boli sme teda na správnom mieste.

Na úvod sme si kúpili lístky za 0,40 €, za ktoré sme si mohli "vybrať" buď koláčik alebo jablčný mušt či pohárik pálenky. Naša voľba padla na svieže jablkové koláče.
Podávali sa s čajom v tradičnej kuchyni, rozvoňanej jablkami a škoricou.

Ktorý to bude?

Bolo to naše malé predjedlo pred kotlíkovým gulášom. Ten sme si chceli dať trochu neskôr, keď si všetko popozeráme. A tak sme pozerali. A popritom počúvali CM Pajtáš, teda cimbalovú kapelu z Moravy. Naživo síce hrala v sále Kultúrneho domu, kde sa všetko začínalo a na jeho dvore pokračovalo, ale neobišli sme skrátka ani my, čo sme sa motali po vonku, pretože cimbalovka sa na nás rinula z reproduktorov.

Toto bol ich veľký deň

Lis lisoval a lisoval

Predávali sa pekné a chutné domáce výrobky

Na malom kúsku zeme v záhradke starých materí sme našli aj bylinky, z tých známejších napr. rebríček obyčajný, materinu dúšku či šalviu lekársku. To ma podnietilo kúpiť si v čajovni u dôveryhodnej bylinkárky bylinkový čaj. Vybrala som si ukľudňujúci. Hodí sa a najmä teraz...

Hneď na druhý deň som začala s "ukľudňujúcou" kúrou :)

Keď sme sa už dosť napozerali na výrobky šikovných majstrov a nejakú tú vecičku som si kúpila, medziiným aj krásne drevené jabĺčka vyrobené autistickými deťmi, zašli sme ďalej do Breziny, teda do malého hája za Obecným dvorom, kde bol raj pre najmenších. Alebo, nielen pre najmenších.

Výrobky od malých autistov

Jabĺčka vyrobené malými autistami. Niektoré už visia aj u mňa doma.

Organizátori šikovne vymysleli vyžitie aj pre deti. V Brezine boli pre ne pripravené rôzne zábavné atrakcie, podotýkam, čisto prírodné, dokonca sa mohli povoziť na malých oslíkoch a na dosah mali aj zopár domácich zvierat ako napr. husy, kozy či ovce.

Brezina, raj nielen pre deti

 

Niekomu je sveta žiť

Maľovanie pieskom

Husy vyzerali, že vôbec nechápali, čo sa to okolo nich deje

A ovciam to bolo očividne ukradnuté

Z Breziny sme sa pomaly presunuli do Pálenice. Vlastne som doteraz ešte v nijakej nebola a tak ma trochu vyviedla z konceptu rozmernosť prístrojov, nástrojov, celého toho pálenkového aparátu. Zdalo sa mi to príliš veľké a komplikované. Ako stroj budúcnosti z Verneovky.

Veselé okno do pálenice. Ktovie, prečo? :)

Z Pálenice sme sa v slnečnom, vidieckom opojení vrátili späť na Obecný dvor a pristavili sa pri kováčovi a jeho mladom učňovi. Toto remeslo ma, ani neviem prečo, vždy uchvacovalo. Možno je pre mňa fascinujúca sila ohňa, to, že dokáže so železom robiť divy, alebo vidím príťažlivosť tohto remesla v sile chlapov v kožených vestách a ich schopnosti ovládať oheň a kov. Pravdepodobne to bude všetko dohromady.

Kováč je proste chlap!

Po obdivnej zastávke pri kováčovi konštatujeme, že nastal čas na guláš. Také prirodzené premostenie.
Lenže, guláš už nebol!
Neveriacky nazerám do prázdnych kotlov a skutočne, sú prázdne.
Hladných bolo priveľa a gulášu primálo.

S prázdnym žalúdkom sa nám už motať nechce.
Chvíľu sa rozhodujeme, kde sa najesť, či to vezmeme rovnou čiarou do Čachtíc a tam vyhľadáme nejakú reštauráciu, kolibu alebo to je jedno, hlavne, nech tam varia...
Vtom nám oči padnú na miestnu reštauráciu, ktorú máme rovno pod nosom a tak je výber jasný.

Našli sme si miesto na terase, objednali jedlo a všetko by bolo fajn, až na to, že som sa zrejme znepáčila jednej ose prieskumníčke...
Schytala som to od nej priamo pod pazuchu. 

Po okamžitom opuchu, sčervenaní a triaške ma pochytili obavy, že na nijaký nočný pochod sa nepôjde. No už o hodinu sa moja ruka dostávala do normálu a tak sa cesta na Čachtický hrad opäť stala reálnou. 

Pred odchodom z Jablonky sme sa ešte raz pristavili pri drevenej búdke s podpecníkmi, aby som kus koláča kúpila domov pre dcéru.

Tu sme sa dali do reči s vartášom pece na kolesách.

Fotograf a zároveň vartáš podpecníkov

A čo nezistíme?! Tento sympatický pán vartáš bol tiež z Nitry ako my a dokonca vysvitlo, že je majiteľom dobre známej Fotogalérie Trafačka, nitriansky fotograf František Kolář.

Nezaprel sa, oslovil ma kvôli mojej zrkadlovke, ktorou som na neho už pri našom príchode mierila. Zaregistrovala som vtedy jeho váhanie povedať mi čosi na adresu fotoaparátu a fotenia, pohľady na prístroj v mojej ruke boli zrejmé, urobil to však až pri našom odchode. A dobre spravil.

Dali sme dlhšiu reč na tému všetko. Našli sme spoločných známych, ale dostala som aj krátky výklad o fotografovaní, bola som pozvaná na jeho kurzy, výstavy a pod., prebrali sme všeličo, až sme skoro zmeškali odchod do Čachtíc.
Vďaka za zaujímavý rozhovor, pán František.
Bola to pekná bodka na záver.

V Jablonke sme prežili jedno príjemné popoludnie babieho leta /aj keď s miernou dávkou jedu/ a týmto chcem vyjadriť úprimný obdiv organizátorom, že aj v takej malej dedinke /k 1.1.2011- 477 duší/ vedia urobiť zaujímavé a vydarené podujatie, ktoré priláka ľudí zo širokého okolia, trebárs aj zo vzdialenejšej Nitry.

Ďakujeme, Jablonka.
Neboli sme u vás naposledy.

No a ako to vyzeralo a dopadlo na nočnom pochode po stopách krvavej grófky, o tom už v nasledujúcom blogu.