nedeľa, 18. júna 2017

Spojené arabské emiráty Dubaj, hotel Kempinski Ajman

Nie, nejde o cestopis. Iba o zážitky a spomienky na peknú dovolenku.
Tak poďme na to.

 
Ešte niekedy v januári som od dcéry z UK dostala správu a v nej otázka: Mami, išla by si so mnou v máji do Dubaja?

Burj Khalifa, najvyššia budova na svete, pýcha Dubaja
Hm, táto destinácia ma nikdy špeciálne nelákala, bola niekde na chvoste mojich cestovateľských záujmov, ale čo neurobíte pre vlastné dieťa, že? Súhlasila som. Kriminalita je tam podľa všetkého na nízkej úrovni, bezpečnosť teda
vysoká, v tomto smere som sa nemala čoho obávať. Terorizmus som vypustila z hlavy a vraj Dubaj treba vidieť na vlastné oči, treba ho zažiť. Tak fajn, veď uvidíme.

V podstate som sa ďalej o nič nestarala. Dcéra vybrala prostredníctvom cestovnej agentúry hotel, termín, leteckú spoločnosť, izbu, stravovanie.

Naša dovolenka začína
Nikdy doteraz som si dovolenku s takým predstihom neobjednala. Ktovie, či do toho niečo nepríde.
Neprišlo.
Mesiace preleteli ako nič a nastal deň odletu. Na bratislavskom letisku sme čakali na Boeing 737-800 leteckej spoločnosti Fly Dubai, o ktorej sa neniesli príliš dobré chýry. Boli sme na to pripravené. Hovorili sme si, že tých necelých 6 hodín letu vydržíme.

Vydržali sme to bez problémov a takisto aj bez funkčných obrazoviek na sedadlách. Upresním, ja som mala šťastie, tá predo mnou fungovala na ceste tam aj späť, ale možno polovica z nich bola "hluchá". Niektorí cestujúci sa preto obracali na letušku, ktorá sa tvárila prekvapene, vraj po prílete zapíše závadu a posunie ju inžinierom spoločnosti. Ktovie, koľko už tú závadu nahlasuje. Ja som teda mohla sledovať trasu nášho letu. Ale to bolo aj všetko. Nijaké hry, hudba, filmy. Za takú "vymoženosť" bolo treba zaplatiť. Rovnako tak za nápoje. K jedlu sme dostali len malý pohárik vody a na spiatočnej ceste škatuľku dvojdecového džúsu. Ale to sme všetko vedeli vopred, vodu sme si kúpili v bezcolnej zóne, takže sa nekonalo nijaké prekvapenie. Až na tie nefunčkné obrazovky.

Jedlo v lietadle celkom zasýtilo. Na výber boli dva druhy.

Po viac ako päť hodinovom lete sme pristáli na letisku v Dubaji. Mesto svetiel, pohybu, života. Také boli moje prvé dojmy, keď sme sa ponad žiarivú pavučinu pomaly znášali na pristávaciu plochu. A ešte horúčav. Teplota sa pár metrov nad zemou ustálila na 32 st.C. A to bolo desať hodín večer ich času.
Ešte krátka poznámka, nepodstatná, ale stojí za zmienku. Hneď v letiskovej hale som zažila prekvapenie na WC, keď som zbadala toaletné misy plné vody. V prvom momente som si myslela, že sú upchaté. Prešla som do druhej kabínky, no čakalo ma to isté. Pochopila som. Zase niečo nové. Doteraz som sa s tým však nikde nestretla. Dcéra mi povedala, že ju čakalo také isté prekvapenie nedávno pri návšteve USA.

Na mobiloch sme si posunuli čas o dve hodiny dopredu a čakali na transport do emirátu Ajman, najmenšieho zo všetkých siedmich arabských emirátov. Tam sa nachádzal /klikni/ Hotel Kempinski, kde sme mali bývať.
 

Po cca 50 km sme ako jediné pasažierky minibusu dorazili do príjemne pôsobiaceho hotela. Už vstupná hala dávala tušiť komfort, luxus, pohodu.



Na privítanie sme dostali drink a spolu s ním vlhké uteráky na osvieženie.
Izbu dcéra rezervovala Deluxe a táto kategória sa nachádzala na šiestom poschodí. Všetky izby boli obrátené k moru, skutočne nádherný pohľad aj priamo z postele.



Aj izba na nás zapôsobila krásne, príjemne, komfortne. Jediné, čo mi prekážalo, boli dvere v chodbičke spájajúce našu izbu s vedľajšou. Na druhý deň som dcéru nahovorila, aby sa pokúsila o výmenu, zistili sme však, že všetky izby našej kategórie majú rovnaké riešenie a navyše, hotel bol beznádejne plný. Ukázalo sa, že to nebol zas až taký veľký problém s výnimkou poslednej noci, kedy Rusi obývajúcu susednú izbu rámusili do skorého rána, takže som sa pred odchodom nič nevyspala, keďže sme vstávali 
už pred štvrtou.


Tu by som len tak mimochodom poznačila, že hotel obývali poväčšine občania ruskej národnosti... všade bolo počuť len ruštinu až na malé výnimky angličtiny, nemčiny či francúzštiny. A raz som začula aj slovenčinu a češtinu.   


Inak bolo super. Mali sme všetko, čo sme potrebovali a ešte viac. Každý deň sa dopĺňala voda v pollitrových fľaškách, osem na deň, káva, čaj, kozmetické prípravky, menili sa osušky podľa potreby, ktorých bolo stále akosi veľa, všetko sa skvelo čistotou, poriadkom, všade príjemne voňalo.







Klíma fičala na plné obrátky, pri 40 stupňových horúčavách sa nebolo čomu čudovať. Bola riadená centrálne, tak sme ju striedavo vypínali a zapínali.

Naše prvé raňajky v emirátoch sme si vychutnali na terase. Radosť pozerať pomedzi palmy na belostnú pláž, blankytné more, počúvať spev ale aj škrekot vtákov, ktorých bolo v rezorte na mraky.


Pohľad z jedálne na terase
Prvé raňajky na terase. Mali sme zaplatenú polpenziu.
  







Na pláži bolo dostatok ležadiel aj slnečníkov. I keď sme prišli neskôr, pred obedom, ešte vždy sa dalo nájsť voľné miesto na ležanie. Predtým sme si vypožičali príjemne nahriate osušky, brali sme si po dve, aby nám kompletne zakryli matrac na ležadlách, nebol to nijaký problém. Dalo sa požičať aj viac.

 


Personál hotela bol profesionálny, úctivý, príjemný, nevtieravý, dovolil v nás vyvolať chvíľkové pocity výnimočnosti.
Jednoducho, nemali sme k ničomu nijaké výhrady. Užívali sme si pokojnú dovolenku. Takú, akú sme si obidve priali. Bez davu a hluku ľudí. Takmer ideálne chvíle. Takmer preto, že mi trochu chýbala moja polovička, ale zase až tak tragicky som to nebrala. Bude nejaké nabudúce. Celkom určite. Mám sa na čo tešiť.


Prvé dni sme sa na slnku pohybovali opatrne, svietili sme belobou plážových nováčikov, bola tu vysoká šanca skončiť s úpalom v posteli. Pod hrubou strieškou slnečníka nám bolo perfektne, 40 stupňové teploty sme tam vnímali úplne bez problémov.


Horšie bolo chodenie po rozpálenom piesku. "Biele žeravé peklo". Aj v šľapkách som si na ňom spálila kožu na nohách.
 

Najlepšie bolo ponoriť sa do priezračného mora. Ako do vane. Doslova. Teplota vody sa blížila k 30-ke.
Keď fúkalo, tvorili sa vlny a v nich sme sa mohli hojdať donekonečna. Alebo v nich skákať.




Tým, že v hoteli sa nedala zakúpiť možnosť All Inclusive, mali sme iba polpenziu, museli sme si pitie zaobstarať individuálne. To sa ponúkalo v hoteli za astronomické ceny. Našťastie nám bola na izbu dodávaná voda vo fľaškách, dalo sa s tým celkom slušne prežiť. Horšie to bolo, keď sme dostali chuť na drink, pivo /nealkoholické/, rôzne nápoje a pod. A tak prišlo na plážovú službu. Pod každým slnečníkom /očíslovaným/ bol na
stolíku položený "ovládač", ktorým
sa dalo objednať z plážovej ponuky,
alebo sme zašli do plážového baru či k bazénu, kde sa objednávalo priamo z neho alebo pri ležadlách.


Druhý deň nášho pobytu oslavovali svoj sviatok matky. Dcéra na pláži objednala drinky, za ktoré by zaplatila 30 €, ale keďže sme mali na izbe 50 % zľavový kupón do plážového baru, využila ho a platila "len" 15 €. Cez teminál. Tento spôsob platby sme využívali potom stále. Pripravené jednodolárovky  sme rozdávali iba ako všimné personálu, dirhamy sme nemali vôbec. Ani ich nebolo treba.


Ako sme sa dozvedeli od zástupcu partnerskej cestovnej kancelárie, All Inclusive nie je v emirátoch úplne bežný. Ponúka ho len malý počet hotelov a to z jediného a prozaického dôvodu. Pre nich totiž All Inclusive znamená ruinovanie hoteliérstva. Ak chceš mať niečo navyše človeče, klient, priplať si za to. Taká je ich filozofia.

Jedlo bolo skvelé a najmä dezerty




Rovnako sme sa dozvedeli, že v emirátoch nie je napr. povolené telefonovanie cez sociálne siete a rôzne aplikácie. Mohla som sa ja čudovať, prečo sa nemôžem telefonicky spojiť s mužom cez Whats App ani cez Messenger. Ani internetové stránky s "nevhodným" obsahom tu neotvoríte.



Ajman






Na štvrtý deň od príchodu sme si naplánovali Dubaj. Večer predtým sme sa nahlásili službe, ktorá mala na starosti hotelové transfery. Premávali medzi hotelom a Dubajom zdarma.
V utorok o desiatej doobeda sme už sedeli v plnom minibuse bez klimatizácie a mierili do asi 50 km vzdialeného Dubaja. Vystúpili sme na autobusovej stanici pri obchodnom centre Dubai Mall s tým, že späť pôjdeme o 18.30.

Dubaj


Nejdem opisovať naše putovanie po obchodnom centre, v ktorom sme nakoniec zakotvili, pretože hoci sme mali snahu zájsť na rôzne známe miesta Dubaja, horúčava nás po piatich minútach vonku zahnala späť do klimatizovaných priestorov. Povedali sme si, že to skúsime neskôr.

Dubai Mall
A nebudem sa tváriť, že by mi nakupovanie bolo nejako extra proti vôli. Nechala som dcéru, nech sa "vyblázni", ja som buď prezerala a skúšala tovar s ňou, alebo keď ma to už prestalo baviť, čakala som ju vonku pred obchodmi, sledovala som pritom život v obrovskom morskom akváriu či len tak život v obrovskom nákupnom centre.
Pravdaže, tých 1200 obchodov nebolo v našich silách pozrieť, úplne nám stačila desatina z nich.






Trochu mi bolo ľúto, že všetko, čo som chcela vidieť v Dubaji, sa zmrštilo do jednej nákupnej hrče, ale hovorila som si, že keď sa sem vrátim s mužom, celkom isto Dubai Mall obídeme a potom to bude iba o poznávaní mesta.

Okolo piatej sme sa znovu odhodlali vyjsť do ulíc, urobili sme však len malý okruh okolo obchodného centra, pokochali sa pohľadom na okolitú líniu mrakodrapov, ale prím hrala najvyššia budova sveta Burj Khalifa s výškou 828m, do ktorej sme pôvodne chceli zájsť, no napokon z toho zišlo. Dvíhala sa do výšky štíhla, elegantná, pompézna, pyšne sa vynímala nad celým emirátom, dávala najavo svoju nadradenosť. Napokon, ako celý Dubaj. Všetko sa až nadúvalo pýchou, luxusom, bohatstvom, ale aj čistotou, poriadkom. Vtedy si človek položí otázky, kto a kde sme my? Hráme sa tu na malom piesočku a myslíme si, že sme pupkom sveta. Nie sme.








Tie cesty!







Pomaly sme sa vydali k autobusovej zastávke, kde sme mali počkať na hotelový minibus. Ten však ani po polhodine nedorazil, alebo išiel skôr, nevedeli sme.


 
Už sa na nás začala lepiť únava, mali sme v úmysle odchytiť nejaký taxík a vrátiť sa do Ajmanu ním.
Keď sme znovu prišli pred Dubai Mall, všade sa tlačilo nesmierne veľa ľudí.


Ihneď som vedela, koľká bije! Najväčšia tancujúca fontána na svete sa chystala predviesť svoje tanečné kreácie.  Ako dobre, že ten autobus nešiel, alebo sme ho nestihli!




Zrazu celý priestor naokolo zaplnila melódia. Naskočila mi husia koža. Bola to hudba z filmu Sedem statočných, moja najobľúbenejšia. To je ako na objednávku. Neuveriteľné! Voda vytryskla mohutným prúdom niekoľko metrov do výšky, údajne až do 152 metrov. Celé predstavenie vypichla hra svetiel.
Fascinujúce. Ohromujúce. Nádherné. Doteraz som nič podobné nezažila. Poviem vám, zážitok na celý život.
Nezabudnuteľné!





Zdržali sme sa na päť predstavení a vybrali sa konečne pohľadať taxík. Čo čert nechcel, "odchytil" nás Uber. Bolo mi jasné, že treba zjednávať a dohodnúť si cenu vopred a aj keď nám ju povedali, cca 17 € z Dubaja do Ajmanu, vedela som, že bude o niečo vyššia. Možno 50 €? Ale že to bude 70 €, s tým som teda nerátala. Moje chabé znalosti angličtiny mi bránili brániť sa, dcéra na to nemá náturu, tak sme zaplatili. Čo iné sme mali robiť? Boli sme rady, že sme v hoteli.


Naša dovolenka pokračovala v príjemnom, pomalom tempe. Slnili sme sa, plávali, relaxovali a ja som čítala knihu Dievča vo vlaku, ktorú som dostala ešte k predminulým Vianociam.


Okrem toho som sa prechádzala po nádhernej, bieloskvúcej 500 m dlhej pláži. Hore-dolu a späť. Niekoľkokrát.
Všetko bolo dokonalé. Viac k tomu nemám čo dodať. Iba odporúčať.







Prišiel čas odchodu. Ako som spomenula vyššie, odchádzali sme skoro ráno, pre hluk z vedľajšej izby som spala asi dve hodiny. Hovorila som si, že veď v lietadle to doženiem. Omyl.

Dovidenia, Dubaj
V našej trojke sedel mladý muž z Ománu. Moslim, ktorý pred niekoľkými rokmi študoval v Bratislave.
Prerozprávali sme celý let. Skvelý záver dovolenky. Povedal mi o ich svete viac ako by som sa dozvedela hneď z niekoľkých publikácií.
Pozýval ma do Ománu, kde sa to nehemží turistami ako v Dubaji, ukazoval mi fotky z rôznych kútov jeho krajiny aj z kadejakých slávností, akcií.
Ani neviem ako a ocitli sme sa v Bratislave.

Ako po prílete do Dubaja, aj tu som bola prekvapená, šokovaná. Naším stavom WC v priestoroch pred pasovou kontrolou. Žiadna sláva to nebola, priam otras. Za ten krátky čas som zabudla ako to u nás vyzerá.

Sme teda na Slovensku.
Dovolenka skončila, nastali všedné dni.

A ja si hovorím, že po neviem koľký raz vyzbieram odpadky pod oknami nášho bytového domu. Dubaj to síce nebude, ale aspoň jeden deň sa budem cítiť, že žijem v civilizovanej krajine. Škoda, že o ďalší deň tam budú znovu nahádzané špaky, obaly z keksov, umelohmotné fľaše...
Ach, tí hrdí Slováci!

Inak, bola to nezabudnuteľná dovolenka. 

4 komentáre:

  1. Tak ty si už v raji bola.....:-) Krásne fotky, krásne čítanie.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Som rada Evi, že si ti dobre čítalo a pozeralo :) Ďakujem.

      Odstrániť
  2. Ďakujem... ďakujem za virtuálny cestovateľský zážitok Jani..skvelý článok ako vždy :-)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Marika, teší ma, že si si takto pocestovala a páčilo sa ti ;) Ďakujem.

      Odstrániť