nedeľa 7. apríla 2019

Parížske močiare Gbelce

Gbelce, južnoslovenská obec v okrese Nové Zámky, bola mojím cieľom pri nedávnom výlete za doteraz nepoznaným a pritom vzácnym kútom nášho kraja. Sú ním najvýznamnejšie mokrade na Slovensku Parížske močiare. Zaujal ma už samotný názov. Prečo Parížske?


Najväčšie súvislé trstinové močiare na Slovensku. 

Na Wikipédii som sa dočítala, že v tom má vlastne prsty gróf Pálfy, ktorý sem koncom 18. storočia pozval uznávaného parížskeho odborníka na odvodňovanie pôdy. Mal za úlohu vybudovať jazero (močiar) a odvodňovací kanál pre získanie väčšieho územia poľnohospodársky využiteľnej pôdy a tak močiarom prischlo meno Parížske a potok, ktorý nimi preteká dostal názov Paríž.


Rezervácia zaberá takmer 200 hektárov, viac ako štvrtinu tvorí vodná plocha. 





Ako sa ďalej píše, v trstinových močiaroch, ktoré boli vyhlásené za národnú prírodnú rezerváciu, hniezdi približne 170 druhov vtáctva. Z nich niektoré sa nevyskytujú nikde inde na Slovensku. Preto Parížske močiare navštevujú ornitológovia z celej Európy.


Na pozorovanie vtáctva tu bola vybudovaná drevená rozhľadňa - pozorovateľňa.



Stojí na samom začiatku rezervácie, kam sme sa dostali z Trstinovej ulice v severozápadnej časti obce, kde parkujeme.


Od roku 1996 sa tu uskutočňuje medzinárodný ornitologický tábor a konferencia odborníkov ornitológov z celej Európy.

Už po úvodných krokoch sa nám nohy zabárajú do bahnitej pôdy, čo je neklamný znak toho, že sme tu správne.

Ustálená hladina

Kedysi boli močiare asi trikrát väčšie. Nachádzajú sa v katastrálnom území obcí Gbelce, Nová Vieska a Strekov.
Preskočíme nepatrné mláčky, prejdeme po úzkej drevenej lávke a už znovu máme pod nohami pevnú pôdu.

Stojíme na rozhraní dvoch náučných chodníkov.

Zastavujeme sa pri informačnej tabuli, odtiaľ je to už len na skok k pozorovateľni.

Aby som nezabudla pripomenúť, so psom je vstup do rezervácie zakázaný a váš pohyb je monitorovaný fotopascami.

















Výhľady z pozorovateľne sú fantastické, rozľahlé močiare máme pred sebou ako na dlani. Z jasnožltej trstiny podchvíľou vyletia vtáky, vznášajú sa zľahka v povetrí, až im človek závidí tú suverénnu voľnosť.





Do zvukov vtáctva z močarísk sa mieša bzukot včiel, okupujú trstinovú striešku rozhľadne, po chvíli sa odtiaľ poberieme radšej preč. Nemám chuť riešiť prípadné pichnutie a následnú alergickú reakciu, keďže s tým už mám svoje skúsenosti.
Schádzame dolu k náučnému chodníku.




Ak sa nemýlim, práve tu som uvidela Včelárika zlatého, nádherného operenca.


Územie Parížskych močiarov je napriek zásahom človeka unikátny ekosystém.


Pozvoľna kráčame rezerváciou, nikde ani živej duše, ak nepočítam kane močiarne neustále krúžiace v povetrí.


Jeden z dvoch náučných chodníkov.



Zaujímavosťou je, že za bývalého režimu sa tu plánovalo experimentovať s pestovaním ryže.

Sprevádzajú nás však rôzne zvuky, škriekanie, pískanie, trilkovanie, kvákanie, taká akustická džungľa, ale aj dajaké pokrochkávanie, občas je lomoz v trstine hlučnejší, čakáme, čo z nej vylezie, ale všetko sa to deje v bezpečnom území močiarov. Tak iba načúvame. A užívame si čaro prítomnosti.


V rezervácii sa vyskytuje viac ako 31 druhov cicavcov.

 Parížsky močiar je živený vodou z parížskeho potoka. Tečie ticho, pričom trikrát mení smer toku.
 Jeho dĺžka je približne 40 km. Vteká do rieky Hron.

Okolité scenérie sú prekrásne, keby sa tak dalo prebádať močiare trochu viac v člne! 




Trstina miestami dosahuje výšku až štyri metre.




Kačica chrapačka

Po viac ako troch kilometroch nenáročnej chôdze, pozorovania a počúvania života naokolo, sa obraciame späť.




Stále sme nestretli žiadneho človeka. Je to veľká výhoda, ten absolútny pokoj máme iba pre seba. Naplno si ho vychutnávame.
Až sa mi žiada zvolať "Postoj, chvíľa, si tak krásna!"


Postoj, chvíľa... si krásna!


Gbelce

Močiare sú hlavne pre tých, ktorí majú radi neobyčajnú obyčajnosť.

Strávili sme tu jedno obyčajné, ale pritom nádherné, harmonické popoludnie. Nebyť asi desiatich prejazdov vlakov po neďalekej trati, dalo by sa povedať, že dokonalé.
Ale aj napriek tomuto "malému obláčiku na belasom nebi" som sa cítila priam božsky!

Nič v zlom, ale takto to mám rada. Bez davu ľudí, tlačenice, štabarcu...
Veď toho si užijem v meste požehnane.


Parížsky močiar bol vytvorený umelo, je významným biotopom. 


Kačica chrapačka Anas querquedula
Trsť obyčajná Phragmites australis


Čas tu plynie pomalšie


Trstina a močiare

2 komentáre:

  1. Toľké roky som chodievala do susednej obce, no na toto miesto sme nikdy nešli :-( Práve predvčerom som si fotila kvety trste. Vôbec som nevedela, ako sa správne volá táto rastlina, ktorá tu u nás dosť hojne rastie medzi hrádzou a Dunajom. Dokonca som si spomenula aj na to, čo sme dávali pri stavbe domu na stropy. Práve túto suchú trstinu, ktorej sa hovorilo palach.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Ten palach sme mali aj my? Tuším si mi to aj hovorila, ale zabudla som :( A čo sa týka Gbeliec - močarísk, veď nič nie je stratené, keď niekedy pôjdeš zase do tej susednej obce, môžeš sa tam zastaviť, je to ozaj na skok. Hádam ti okolnosti "doprajú" :)

    OdpovedaťOdstrániť