Vždy som mala rada drevo, kameň, prírodné textílie, teda prírodné materiály a ak je to len trochu možné, vnášam ich do svojho bytu v podobe nábytku a doplnkov.
Často sa stáva, že len tak prejdem dlaňou po komode, milujem ten teplý dotyk dreva, alebo si vezmem do rúk kamene, ktoré zbieram, poobzerám ich z každej strany, možno zvláštne, ale už len pohľad na ne vyvoláva vo mne úžasnú pohodu a pokoj.
Nosím si ich od potokov, jazier, ale aj od mora, no stáva sa, že dokonca rovno z ulice, ak ma niečím zaujmú. Sú to kamene úplne obyčajné a najčastejšie biele.
Doma ich mám uložené v košíkoch, v pohároch, naukladala som ich do sklenenej vázy, z ktorej mi vyrastá bambus, alebo sú položené voľne trebárs na parapete.
No ale jedného dňa prišla zmena!
Našla som pre kamene aj iné využitie ako len jednoduchý dekoračný prvok. Dajú sa z nich totiž vyrábať zaujímavé obrazy. Vyjadrujú rôzne činnosti, ideu. Nápady som našla ako inak na internete, ihneď som sa toho chytila a prvý obraz bol čoskoro na svete.
Znázorňoval obal detskej knihy a bol to vlastne darček pre jej autorku ako poďakovanie za to, že k nám prišla besedovať do knižnice.
Ukladanie kameňov do obrazov sa mi zapáčilo a tak som pokračovala ďalej.
V albume, ktorý ma inšpiroval, som sa okamžite zamilovala do obrazu dvojice pod dáždnikom. Asi preto, lebo mám rada dážď a ten výjav mi evokoval lásku, ochranu, súdržnosť, vernosť.
Tak som si ho vyrobila a dnes má svoje stále miesto na mojom pracovnom stole.
O nejaký čas som sa pustila do ďalších dvoch obrazov. Tentoraz som si vybrala svadobný motív...
a prímorský, plážový, romantický...
Plánujem vyrobiť ešte zopár kúskov, len musím doplniť zbierku kameňov. Táto je výlučne na prácu a samozrejme, neskôr i pre radosť.
Možno si poviete: načo?! ale neverili by ste, že aj z takého množstva je dosť ťažké vybrať ten správny kameň, aby aspoň ako-tak sedeli anatomické proporcie, prípadne predmety, ktoré majú byť znázornené.
Nápad napísať príbeh o pani Alžbete mi skrsol v hlave už dávnejšie. Veď téma emigrácie rezonuje aj v súčasnosti, i keď má dnes iný rozmer ako kedysi, keď našinci unikali komunistickému režimu, jeho nezmyselnej doktríne. Jednou z množstva emigrantov bola vtedy aj 36-ročná Betka, učiteľka z Bratislavy. 8.júl 1983 pre ňu navždy zostane zlomovým, nikdy na tento piatok onoho horúceho leta nezabudne. V tento deň sa začala jej cesta za slobodou. V tento deň zbalila do dvoch kufrov to najnutnejšie pre seba a svojich päť detí, aby pod zámienkou dovolenky v Juhoslávii začala uskutočňovať svoj plán odísť do Austrálie, kde ich mal čakať vysnívaný život. Lenže, ako to už býva, zámery často nedosiahnu cieľ a presne tak to bolo aj v Betkinom prípade. K protinožcom sa nikdy nedostala a skončila paradoxne len pár desiatok kilometrov od prísne strážených československých hraníc, od domova ako sa hovorí, čo by kameňom dohodil. Úrad OSN v Belehrade poslal Betku a jej päť detí do susedného Rakúska. Austrália totiž jej žiadosť o azyl neprijala.
Betka sa rada vracia do rodnej Bratislavy
O svojej emigrácii napísala Betka knihu s názvom "Aj za ostnatým drôtom kvitnú biele margaréty," kde vykresľuje dramatické chvíle úteku a zároveň v nej odhaľuje pohnútky, ktoré ju viedli k tomuto odvážnemu, pre niekoho až neuveriteľnému, činu. Je to spoveď matky, ktorá je nekonečne vďačná deťom, že ju za tento čin neodsudzovali, práve naopak, ďakovali jej za to, že to pre ne urobila.
Do vienka dostala bojovnosť
Okolnosti jej narodenia akoby predurčovali Betku k nevšednému životu a bojovnosti.
Narodila
sa v starej Petržalke o päť týždňov skôr, ako sa očakávalo. Mama preto
nemala pre bábätko pripravené žiadne oblečenie. Vonku zúrila snehová
fujavica, záveje dosahovali dva a pol metra. Bol to extrémne studený
február roku 1947. Dunaj zamrzol, mohli po ňom prechádzať kone s kočmi.
Večer išiel otec dva kilometre pešo po pôrodnú asistentku, odmietla však
v takom nečase prísť k pôrodu. Autobusy nechodili. Našťastie dobehla
suseda.
Malá Betka prišla na svet s vykĺbenou nožičkou, navyše na
kúsku prirastenou o ľavé plece. Suseda vzala obväz, priložila k nohe
varešku, obmotala obväzom a potiahla. Potom vrátila nožičku späť do
kĺbu. Zo starej plachty nastrihala plienky, v noci ušila pre malú tri
košieľky a perinku.
Keď mala Betka asi tri týždne, ľadové kryhy
plávajúce z Rakúska spôsobili v Bratislave povodeň. Rodičia so štyrmi
deťmi sa uchýlili na povalu, tam čakali na evakuáciu. Pár dní to trvalo,
pomedzi kryhy sa nedostali ani člny. Živili sa mliekom kozy, ktorú mali
so sebou na povale. Po evakuácii ju prvýkrát uvidel lekár. Vážila vtedy
1700 gramov. Matka sa obávala, aby nebola postihnutá. Otec vtedy
vyhlásil, že je bojovníčka, prežila komplikovaný pôrod, prvý mesiac pila
len zriedené kozie mlieko, určite sa bude vedieť v živote obracať.
A jeho slová sa naplnili do bodky.
/Tento úvod zapísala sama Betka/.
Betka (14) vpravo s rodičmi a ostatnou rodinou
Manžel by s emigráciou nikdy nesúhlasil
O úteku za hranice začala Betka uvažovať ešte v roku 1968. Pokiaľ však žil jej otec, silný vlastenec a komunista, myšlienky na emigráciu zatlačila na dlhé roky do úzadia, nikdy sa ich ale úplne nevzdala. Na Vianoce roku 1982 sa jej naskytla šanca splniť si dávnu túžbu odísť za slobodou. Odvážne sny sa uberali ďaleko, až k protinožcom do Austrálie. Známi, ktorí žili v tejto krajine dlhé roky a práve trávili nejaký čas v Bratislave, jej po poskytnutí azylu prisľúbili pomoc. Skutočnosť, že bola vydatá s piatimi deťmi (najstaršie malo 17 rokov, najmladšie 4 roky), nepokladala za prekážku vo svojich plánoch. Vedela, že manžel by s emigráciou nikdy nesúhlasil, rozhodla sa preto odísť bez neho. Spolužitie s ním bolo pre ňu postupne utrpením, o rodinu sa viac-menej nestaral okrem toho, že priniesol výplatu. Navyše sa rád pozrel na dno pohárika. Vtedy z neho išiel strach. Túžila deťom zabezpečiť lepšiu budúcnosť. A život v slobodnej krajine.
Nebola vzorom pre nastupujúcu socialistickú generáciu Odmalička snívala o tom, že sa raz stane učiteľkou. Promovala na Pedagogickej fakulte v Trnave s aprobáciou slovenský jazyk a dejepis, v tom čase už mala dve deti. Neskôr sa jej narodili ďalšie tri. S prácou to nemala ľahké, učiteľov s jej aprobáciou bolo dostatok, aby to mala jednoduchšie, musela vstúpiť do strany. Prejavovala však často nesúhlas s rôznymi straníckymi praktikami týkajúcimi sa najmä neúmerného zbožňovania všetkého sovietskeho, ale aj slobody vyznania, nepravdivého ohovárania života za ostnatým drôtom. A to nemala robiť. Bolo jej oznámené, že sa nehodí za učiteľa a vychovávateľa mladej socialistickej generácie. Jej sen o učiteľstve sa rozpadal.
Betkina promócia
Bez pomoci priateľov by nikdy nemohla vycestovať
Ešte v januári 1983 podala Betka žiadosť o devízový prísľub do Rakúska a Juhoslávie, bez neho nebolo možné požiadať o vycestovanie do Juhoslávie a západných krajín. Potvrdenie jej priklepli aj preto, že mala cestovať bez manžela. Nikomu zrejme ani len nenapadlo čo zamýšľa. Že by mohla emigrovať sama s piatimi malými deťmi. Mala to byť len niekoľkodňová dovolenka v Juhoslávii. Betka nemala našetrené nijaké peniaze. Hoci obidvaja s manželom zarábali, pri piatich deťoch nebolo možné odložiť nijaké peniaze bokom. Navyše splácali pôžičky. Krátko pred cestou odniesla do antikvariátu za plnú cestovnú tašku svojich vzácnych kníh, predala svadobné obrúčky. Na cestovné lístky do Rijeky jej požičala peniaze kolegyňa zo školy, stačila ich vrátiť z poslednej výplaty, synovec si vybavil pôžičku na päť tisíc korún, ktoré si niesla so sebou. On jediný vedel čo zamýšľa, ale ochotne pomohol. A mlčal.
Ty ešte oľutuješ čo si urobila Po príchode do Juhoslávie sa radosť z úteku pomaly premieňala na nočnú moru. Prvé dni prakticky iba cestovali. Z mesta do mesta. Rijeka, Crikvenica, Záhreb. Hotely boli v letnej sezóne beznádejne vypredané, nemali sa kde ubytovať, o posteli a streche nad hlavou mohli iba snívať. Plány jej nevychádzali, stále sa im nepodarilo dostať na austrálsky konzulát. Napokon sa na radu istého Juhoslovana pokúsili vycestovať bez víz do Rakúska. Samozrejme, colníci ich zadržali, vzali im pasy, niekoľko hodín nechali rodinu čakať v zúfalej neistote na pražiacom slnku železničnej stanice v Jesenici, potom všetkých násilím prinútili nastúpiť na vlak do Belehradu, odkiaľ sa mali vrátiť späť do Československa. Jeden z mužov zákona jej vtedy šplechol do tváre: Ty ešte oľutuješ čo si urobila! Betka si neustále kládla otázku, prečo sa k nim správajú ako k zločincom. Jednanie colníkov bolo kruté a pre ňu nepochopiteľné.
Ľudia sa za nimi obzerali V Belehrade sa im podarilo uniknúť pozornosti colníkov, najstaršia Ľudmila sa vyjadrila, že radšej skočí pod vlak ako by sa mala vrátiť domov. Túžili byť už v ďalekej Austrálii. U ľudí vzbudzovali zvedavosť. Mladá matka obklopená kopou detí a batožiny. To nebol bežný pohľad. Obzerali sa za nimi. Najhoršie bolo, že všetky peniaze čo Betka mala, sa čoskoro minuli. V peňaženke jej zostalo iba pár drobných. Trápil ich hlad, nedostatok spánku, boli vyčerpaní, zdrvení z neustálych patálií. Spali na cestách vo vlaku, často aj postojačky, na pláži alebo v parku či na schodišti obytného domu, kam sa uchýlili pred búrkou. Vyhliadky na azyl sa stávali utópiou.
Každý, kto opúšťa svoju vlasť, musí počítať s nepríjemnosťami a rizikom Podarilo sa im dostať na austrálsky konzulát v Belehrade, odtiaľ ich však poslali do kancelárie OSN (Organizácia Spojených národov) - úradu pre utečencov z východného bloku. Betka sa úradníkom snažila vysvetliť, že potrebujú byť čo najskôr vybavení. Je bez peňazí, deti sú hladné, nemajú kde spať, sú na pokraji síl. Odpoveď bola neľútostná: Milá pani, každý, kto opúšťa svoju vlasť, musí s istými nepríjemnosťami a rizikom počítať. Čakajte. Trhalo jej srdce pri pohľade na svoje utrmácané, hladné deti. Vyčítala si, do akej situácie ich dostala. Za tieto ťažkosti niesla zodpovednosť...
Austrália ich neprijala
Predsa však napokon od OSN dostali bezplatné ubytovanie v hoteli Astória aj so stravou. Hostia boli bez výnimky utečenci. Po troch týždňoch napätého čakania prišlo obrovské sklamanie. Austrália ich neprijala. Mali vycestovať do Rakúska. Svitla im však nádej, že sa do vysnenej krajiny dostanú práve odtiaľ. A hlavné bolo, že odídu z Juhoslávie, odkiaľ ich stále mohli poslať späť domov.
Utečenecký tábor v Traiskirchene
Po ceste plnej nečakaných komplikácií, kedy ich juhoslovanskí colníci na hraniciach surovo vyhodili z vlaku pre podozrenie z ilegálneho opustenia krajiny, pričom všetky doklady mali v poriadku, sa po nekonečných prestupoch úplne vyčerpaní ocitli v rakúskom utečeneckom tábore Traiskirchene neďaleko Viedne. Bol to jediný zberný tábor v Rakúsku. Utečenci ho prezývali láger. Rodina sa ihneď po príchode dostala do tzv. karantény. To znamenalo, že sa nemohli z budovy pohnúť ani na krok, deti nesmeli vyjsť na dvor, hoci bolo horúce leto, všade ich sprevádzali policajti či už do jedálne, na lekárske prehliadky, fotenie na "lágerkartu" alebo na rozhovory-interview ohľadom žiadosti o azyl. V izbách o rozmere asi 3x4 metra spalo niekedy aj 15-20 ľudí. Ušli za slobodou, cítili sa však ako väzni.
Utečenecký tábor v Traiskirchene, foto Wikipedia
Šálka z Československa
Zo zberného tábora v Traiskirchene ich po týždni presunuli do penziónu (bývalý internát) v malebnom mestečku na úpätí hôr Payerbach v Dolnom Rakúsku, kde žilo veľa emigrantov aj z Československa. Konečne sa cítili slobodne a mali vlastnú izbu! V nej bolo šesť postelí, stôl, dve stoličky, jedna skriňa. Na chodbe spoločné tri záchody pre 6 izieb, teda asi 25 ľudí a v pivnici štyri sprchy pre sto ľudí. Boli však radi, že majú strechu nad hlavou. Dostali aj prvé vreckové. Mohli si kúpiť zopár maličkostí. Pre Betku to znamenalo štvrť kila kávy a odrazu si z toľkých druhov v regáli ani nevedela vybrať. Kúpila si aj šálku, z jedálne penziónu totiž nesmeli vynášať jedlo ani riad, a keď si šálku neskôr prezerala, rozosmiala sa. Bola vyrobená v Československu. Takže prvá vec, ktorú si v emigrácii kúpila, bola z jej domova.
Betka s deťmi a "adoptovanou" dcérou po rokoch opäť v Payerbachu. Pred dverami penziónu, kde žili 11 mesiacov
Nečakaná návšteva im spôsobila šok
V jeden augustový deň dostali predvolanie do Traiskirchenu. Nemali potuchy o čo ide, dúfali, že sa dozvedia nejaké informácie ohľadne žiadosti o azyl v Austrálii, ale riaditeľ utečeneckého tábora im kládol otázky týkajúce sa spokojnosti v penzióne, nič mimoriadne. Keď čakali na mikrobus, ktorý ich mal zaviesť späť do Payerbachu, zažili šok. Na druhej strane ulice na nich čakal Betkin najmladší brat a mama. O chvíľu pochopila, že brat mal za úlohu prehovoriť sestru k návratu do vlasti. Odsudzoval jej útek, ale prehovoriť sa mu ju nepodarilo.
Neskôr sa dozvedela, prečo boli všetci predvolaní na pohovor do tábora. Rakúska televízia skrytou kamerou natočila ich rozhovor a vo večernom spravodajstve odvysielala reportáž, kde Betku oslavovali ako matku-hrdinku, ktorá sama s piatimi maloletými deťmi ušla spoza ostnatého drôtu.
Austrália ich odmietla druhý raz
Počas čakania na oznámenie o prijatí či neprijatí do Austrálie si Betka našla prácu ako pomocná sila v kuchyni jednej reštaurácie v mestečku, neskôr vypomáhala v miestnom hoteli. Staršie dcéry sa zatiaľ starali o mladších súrodencov a aj o ostatné deti v penzióne. Synovia museli nastúpiť do základnej školy a keďže nevedeli po nemecky, nebolo to pre nich jednoduché. Pretieklo veľa sĺz, odmietania, búrenia, pokiaľ si ako-tak zvykli. Pri ďalšom predvolaní do Traiskirchenu na interview sa mali dozvedieť konečný verdikt žiadosti o azyl. Austrália ich znovu odmietla. Dôvody? Betka nebola rozvedená, rozbili by tak rodinu. Ďalším argumentom bolo, že miesto matky piatich detí je v domácnosti, má ešte štvorročné dieťa, mala by byť pri ňom. V tom prípade by boli pre krajinu ďalší sociálny prípad.
Po roku emigrácie dostali vlastný byt
Betka sa nakoniec sna o Austrálii vzdala a požiadala o azyl v Rakúsku. Tým sa všetko pohlo dopredu. Po jedenástich neľahkých mesiacoch v penzióne im rakúske ministerstvo vnútra pridelilo starší byt v Ansfeldene pri Linzi. Na sídlisku, kde sa byt nachádzal, bývali iba emigranti alebo tzv. Volksdeutsche, teda Nemci a Rakúšania, národnostné menšiny z Rumunska, Maďarska, Juhoslávie, sudetskí Nemci, ktorí museli po vojne opustiť krajinu. Pre nich v Ansfeldene vybudovali drevené baraky (bolo ich niekoľko tisíc) a potom OSN postavila sociálne byty, paneláky bez ústredného kúrenia. V nich sa striedali iba utečenci. A práve takýto byt bol pridelený aj Betke a jej deťom. Osudová jazda vlakom
Tesne pred odchodom z penziónu v Payerbachu ich opäť navštívila mama tentoraz so staršou sestrou a zase s jasnou úlohou, prehovoriť ju k návratu. O tom nemohlo byť ani reči. Bola však šťastná, že sa mohla vidieť s milovanými.
S najstaršou dcérou si išli byt do Ansfeldenu najskôr pozrieť. Cesta vlakom do Linzu bola pre Betku osudová. Oslovil ju muž, Rakúšan s krásnymi modrými očami a v momente ako na neho pozrela, sa do peknej svetlovlásky vášnivo a navždy zaľúbil.
Na fotografii Betkina mama a sestra s deťmi v Payerbachu na jar roku 1984.
Sestra mala vtedy za úlohu presvedčiť ju o návrate do vlasti
Pocit viny, že všetkých sklamala
Muž s modrými očami menom Egon ju chodil navštevovať, jeho láska nepoznala hraníc. Pomáhal jej s deťmi, aj finančne, plánoval svadbu. City boli obojstranné. Betka napísala manželovi do Bratislavy, aby podal žiadosť o rozvod, sám žil od jej odchodu vo vzťahu, problém to teda nebol. Našla si aj s dcérami zamestnanie v továrni na výrobu okuliarov. Pracovala manuálne na dve smeny. Spočiatku sa zdalo, že prácu nezvládne, zaťala sa však a po čase podávala nadpriemerné výkony. Na skromné zariadenie bytu si zobrala pôžičku. Egon sa k nej nasťahoval a stal sa platným členom rodiny. Avšak po dvoch rokoch spoločného žitia situáciu s mnohopočetnou rodinou nezvládol a na istý čas odišiel. Betka sa nervovo zrútila. Nápor práce, zodpovednosti, silný pocit viny, že sklamala svojich najbližších, problémy, ktorým musela čeliť za posledný rok jej podlomili duševné zdravie. Bola nútená vyhľadať psychiatra.
S Egonom v roku 1984
Deti v roku 1985
Aj za ostnatým drôtom kvitnú biele margaréty Úryvok z knihy...
Pri poslednom stisku lekárovej ruky cítila, ako sa jej vracia chuť do života, telo sa jej napĺňalo novou životnou silou. Ani si neuvedomila, že si nahlas pospevuje. Tie tri kilometre domov sa rozhodla prejsť pešo. Na polceste zostala stáť na moste cez rieku Traun, pozorovala prúd rieky. Na brehu zbadala jej najmilšie kvety. Zbehla dolu, natrhala peknú kyticu, pozdravila kačky, labute. Na chvíľu si sadla sa lavičku a obdivovala biele margaréty.
"Musím sa prestať ľutovať, som povinná dokončiť, čo som začala. Nepatrí sa vracať z polcesty," napomenula sa v duchu.
Hravo vybehla po strmom kopci, tešila sa na deti. O dva dni začnú prázdniny, bude mať dosť času sa im venovať. Teší sa aj na Kurta, najradšej by objala celý svet!
Rozprávkový koniec
Egon sa zakrátko k svojej osudovej láske vrátil a v roku 1990 sa zosobášili. Presťahovali sa do Viedne, kde žijú dodnes. S deťmi ich stále viaže silné puto, často sa navštevujú, mama zostala pre ne pilierom, u nej a Egona nachádzajú záštitu, vracajú im lásku, ktorú im obaja dávali celé roky.
K 25. výročiu emigrácie matke podarovali originálne poďakovanie za to, že riskovala, aby im umožnila lepší život.
Preklad:
Priviedla si nás na svet a zaprisahala si sa, že tu budeš stále pre nás a nikdy nás neopustíš.
Sme ti povďační, darovala si nám budúcnosť.
Vieš, čo je v živote dôležité: Byť tu jeden pre druhého, nikto nie je rád sám.
Ďakujeme Ti mama, že nás ľúbiš, aj my Ťa milujeme.
Šťastná Betka s rodinou
Napísala päť kníh
Po dopísaní spomienok o emigráciičitatelia žiadali pokračovanie. Boli zvedaví na ďalšie osudy rodiny. Preto sa rozhodla napísať voľné pokračovanie s názvom A pozdravujte mi domovinu.
Písanie sa jej zapáčilo, pustila sa do tretej knihy. Tentoraz to bol skutočný príbeh o živote nevidiacich manželov s názvom Svetielka v temnotách.
Vyšli jej ešte dve knihy Viktória, neobzeraj sa a Štvorlístok pre Ivanu.
Spisovateľka Betka
Betkino vyjadrenie na záver
Po odchode z domova som sa rozhodla žiť v cudzej zemi sama s deťmi a len pre ne. Ani vo sne mi nezišlo na um, že niekoho stretnem a dokonca, že sa vydám.
Iste, deti pomaly odchádzali zo spoločnej domácnosti, ale rodina sa stále zväčšovala o zaťov, vnúčatá a neskôr nevesty. Dnes mám sedem vnukov, dve pravnučky.
S manželom žijeme vo Viedni v útulnom byte v krásnom prostredí, žiaľ, jeho zdravotný stav nie je taký dobrý, ako by sme si priali.
Už šesť rokov sa o neho s oddanosťou starám a prajem si z celého srdca, aby sme mohli ešte zopár rokov spolu pobudnúť. Som mu veľmi vďačná za pomoc v čase, keď sme nič nemali. Za jeho oddanosť, za to, že mi dal pocítiť, aké je to byť milovaná.
Pomohol mi vychovať tri mladšie deti. Vďaka nemu som videla kus sveta.
Je to muž môjho života.
Každý večer odchádza do postele s vyznaním lásky, ktorá ani po 32 rokoch nestratila nič na sile.
Láska na celý život. Betka s Egonom na jar 2016
Betka s deťmi, 2016
Betka, Egon a vnúčatá
Šťastná rodina, Betka, Alexandra, Ľudmila, Martin, Michal, Jana
S pojmom AcroYoga som sa prvýkrát stretla minulý rok, keď som si na sociálnej sieti všimla fotografiu jednej mojej mladej priateľky Radky, na ktorej bola v takej akrobatickej póze, že mi to skôr pripadalo ako celkom vydarená fotomontáž, nie ako cvičebný úkon. K fotke mala len krátky popis AcroYoga, lietanie. Nevenovala som tomu príliš veľkú pozornosť, ale keď u nej postupne podobné fotografie pribúdali a ja som bola presvedčená, že o nijakú fotomontáž nejde, začala som sa zaujímať o toto cvičenie viac už aj preto, že sama sa venujem strečingu, ktorý má k joge veľmi blízko. Lenže to, čo som videla na fotkách, sa líšilo od toho, čo som doteraz poznala. Zistila som, že v Nitre sa AcroYoge venuje len Radka a jej kamarátka Lenka. Preto som sa rozhodla lietajúcu Radku osloviť, položiť jej zopár otázok a dozvedieť sa tak o tomto cvičení viac. Jej zaujímavé rozprávanie si nenechám iba pre seba, určite upúta aj vás.
Začala s flyfitom, akrobaciou na závesných šáloch
Na úplnom začiatku všetkého bol úžas, začína svoje rozprávanie Radka. A bola to práve priateľka Lenka, ktorá ho spôsobila. Pamätala som si ju ešte zo stredoškolských čias ako bacuľku, dievča, ktoré si so športom ruku veľmi nepodávalo. Keď som ju stretla po rokoch, nespoznávala som ju. Predo mnou stála mladá žena s postavou ako lusk, štíhla, pevná, sebavedomá, plná energie. Prirodzene vo mne jej zmena vyvolala zvedavosť a zároveň inšpiráciu. Vtedy som prvýkrát počula o flyfite, ktorému sa Lenka venovala a na ktorý ma pozvala. Ide o akrobatické cvičenie na závesných šáloch. Od prvého momentu som si ho zamilovala. A tak sa začala moja cesta k lepšej postave a vlastne aj k AcroYoge.
Na jednej strane drina, na druhej zábava
Niekedy začiatkom minulého roku som na sociálnej sieti uvidela video s akrobatickým cvičením vo dvojici a úplne ma dostalo, pokračuje Radka vo svojom rozprávaní. Bola to nádherná harmónia dvoch tiel, súhra tvarov, dokonalá symfónia. Zhodou náhod ho videla aj Lenka a mala z neho podobné pocity. Začala pátrať a zistila, že sa jedná o AcroYogu, čo je v podstate fyzické cvičenie, ktoré spája prvky jógy, akrobacie a umenia. Pátrali sme spolu ďalej, zaujímalo nás, kde by sme sa v našom okolí mohli k nemu dostať a prišli sme na to, že v Nitre sa týmto cvičením nikto nezaoberá. Ale potešilo nás zistenie, že sa mal v blízkej dobe konať dvojdňový workshop AcroYogy a pravdaže sme si ho nemohli nechať ujsť. Získali sme tam prvotné skúsenosti, k tomu sme našli veľa informácií na webe čo sa týkalo cvikov, techniky, v tomto je internet naozaj skvelý, jednoducho sme boli z AcroYogy unesené. Je to síce na jednej strane drina, ale zároveň veľká zábava.
Radka a Lenka AcroYoga Nitra
Skúšali, padali a lietali v parku alebo u Lenky v záhrade
Povedali sme si, že to určite chceme robiť a tak sme sa začali s Lenkou vo voľnom čase stretávať buď v parku, alebo u nej v záhrade. Skúšali sme cviky, ktoré sme sa naučili na workshope, alebo ktoré sme si odpozerali z internetu. Takže sme skúšali, padali, lietali a pritom sa smiali. Pre nás bolo o niečo horšie, že nám chýbal tretí článok, tzv. spoter, spojka medzi cvičiacou dvojicou. Spoter má objektívny pohľad na partnerov, je to akýsi pozorovateľ, napomáha k zlepšovaniu cvičebných póz, dohliada na to, aby sa letec /flyer/ dostal bezpečne na zem, pomohol pri akýchkoľvek pošmyknutiach. Takže na veľa vecí sme museli prísť samy.
Začali v prírode
Hodiny sú vo forme jamov
Flyfit išiel stranou, zostala len AcroYoga. S Lenkou sme vytvorili amatérsky športový tím s názvom AcroYoga Nitra. Z parku a záhrady sme sa presunuli do telocvične TGNR na Bratislavskej ulici v Nitre, kde lietame každý štvrtok od 18.45. Naše hodiny sú vo forme jamov, to znamená, že ak niekto dostane na AcroYogu chuť, môže prísť a pridať sa. Nie je to nijako obmedzené a ani to nie je vyslovene vedená hodina. Buď prídu páry, ale nevadí, ak príde aj jednotlivec, nejako sa popárime, vyskúšame cviky jeden s druhým, vymeníme si partnerov, pozície, všetci robia čo len chcú. To je na jamoch fajn, že keď máme rôznych baserov /ten, čo je dole na zemi/, rôznych flyerov /ten, čo je hore/, vyskúšate si aké je to lietať, aké je to byť s niekým iným, učíte sa, spoznávate a zabávate sa, prijímate a dávate si energiu na rôznych úrovniach. A zároveň relaxujete.
Dôležitá je komunikácia
Na začiatku hodiny je rozcvička formou zábavy. Párové cvičenia, aby sa ľudia pri tom uvoľnili, zasmiali, dali do pohody. Zacvičíme si strečing, ponaťahujeme chrbticu, zvykneme si dávať vzájomný odpor, tzv. counterbalance. V AcroYoge ho používame často, napríklad pri ukladaní basera flyerom. To znamená, že baser /základ/ nepríde a neľahne si sám na podložku, chytí sa s flyerom /letcom/ za ruky a ten ho pomaličky spúšťa na podložku a pritom použijú vzájomný odpor. Preto counterbalance zahŕňame aj do rozcvičky. Po nej sa prejde k základným pózam. Ukážeme ľuďom jednoduchý flow /plynulý prechod z jednej pozície do druhej/, nenáročné pózy, aby sme ich na začiatok nevystrašili, potom ich to postupne naučíme od základov. Ak sa im nedarí, rozdelíme si ich, ja polietam jedného, Lenka druhého, ukážeme im, že sa to dá, len treba na sebe pracovať a čo je nevyhnutné, musia spolu komunikovať. Tešíme sa s nimi, ak zdolajú nejakú výzvu, prekonajú strach. Získajú tak vnútornú silu a tá im často pomôže aj v bežnom živote.
Naše hodiny sú plné zábavy, smiechu a radosti.
Zábava, radosť, hra. Aj to je AcroYoga.
Niektoré akrobatické pózy vyzerajú náročne, ale zdanie klame
Cvičenie trvá dve hodiny. Väčšinou sa za ten čas snažíme ukázať čo najviac, aby ľudia vedeli, kam sa vydať v AcroYoge, aby si aj nový člen vedel vybrať, že toto je pre mňa zaujímavé, toto skúsim a keď si povie, že nie, nejde mi to, chcem niečo iné, dobre, prejdeme na inú pózu. Aby ich neodradilo, že niečo nevedia. Lebo to je úplne normálne. Niektoré akrobatické cviky vyzerajú dosť náročne a pritom sú niekedy ľahšie ako základné pózy, ktoré sú zamerané viac na techniku. Dôležité je byť pri cvičení spevnený, svaly musia byť napnuté, jednoducho, byť ako struna. Inak si človek môže ublížiť.
Svaly musia byť napnuté. Ako struna.
Vystúpila zo svojej komfortnej zóny
Vždy som mala problém byť naboso. Hocikde. Zo začiatku teda bolo pre mňa strašné dať dolu ponožky, dotýkať sa telo na telo. Dnes sa na tom už iba smejem. AcroYoga ma naučila prekonať tento blok v hlave, vybudovala vo mne sebadôveru, naučila ma lepšej komunikácii, keď to zhrniem, prinútila ma vystúpiť zo svojej komfortnej zóny. Otvorila som sa ľuďom, ktorých by som inak bežne obišla, alebo by som nechcela, aby sa ma dotýkali. No zrazu zistíte, že vám to nerobí nijaký problém, že sa naučíte načúvať tomu druhému, že sa od toho druhého učíte. Je to vzájomné. Trpezlivosť, porozumenie, harmónia. V tomto uponáhľanom svete akési spomalenie. Pri cvičení nepotrebujem hudbu, vnímam seba, partnera, je to vtedy náš svet. Ako keby sa nám spojili mysle. Sústredím sa na nás dvoch.
Práve pre toto mám ArcoYogu rada.
Trpezlivosť, porozumenie, harmónia.
AcroYoga dáva iný rozmer
AcroYoga je o dôvere. Môžem sa chytiť kamarátky a nie je to divné. Dáva to iný rozmer. Tomu druhému človeku sa musíte odovzdať, musíte mu veriť absolútne vo všetkom, lebo inak to nepôjde. Nemôžete ma strach, blok v hlave. Niekedy sa však tomu neubránim ani ja, najmä, keď chceme s Lenkou vyskúšať niečo nové. Keďže sme výškovo aj váhovo skoro rovnaké, bojím sa, že ma neudrží, no keď sa odhodlám, potlačím strach a dôverujem, podarí sa to. Alebo ak mi niečo nejde s jedným človekom a s ďalším sa mi to podarí, je to pre mňa skvelý pocit, že wau! Takto máličko stačilo spraviť, aby som to dokázala a vďaka tomu človeku, jeho načúvaniu sa to podarilo. Je to o inej technike, o inom prechytení, nastavení tela. Dôverovala som, načúvala a porozumeli sme si.
Pred rokom nevedela urobiť stojku ani o stenu
Či už človek pri cvičení lieta alebo je na zemi, používa svaly celého tela. Tie sa čoskoro spevnia, ste ohybnejší, tým sa pre vás skvalitní bežný život. Pred rokom som nedokázala urobiť stojku ani o stenu, mala som veľmi slabé ramená. Dnes ju urobím v priestore a pritom dokážem mávať nohami. Lenka udrží 70 kg chlapa v základnej polohe front bird čo je tiež úžasné. Toto cvičenie mi dalo fyzickú zdatnosť, sebavedomie, hovorí na záver Radka a usmieva sa. Spokojná, vyrovnaná mladá žena, ktorej AcroYoga zmenila život v tom najlepšom slova zmysle a ktorá sa stala jeho neodmysliteľnou súčasťou.
