A máme za sebou Vianoce aj Nový rok

Tak som tu zas. Síce s takmer dvojmesačnou prestávkou, ale predsa. Nebol čas písať blogy, naplno ma zamestnalo maľovanie na kamene POZRI TU
Odsunulo nabok aj pečenie vianočných koláčov, no napokon som stihla upiecť aj tie.

Táto fotka je z minulého roku, ale je taká pekná, že som neodolala a pridala som ju k aktuálnemu blogu.

Malá vzorka z vianočnej rýchlovky.

Medzitým som si doma aj u mamy odfajkla vianočné upratovanie a poďho zase do maľovania.
Čo čert nechcel, opäť a znovu ma pochytili zdravotné problémy, tak typické pre rok 2016 /presunuli sa aj do nového roku/, no i popri nich sa mi podarilo ukončiť starý rok podľa predstáv. Stihla som všetko, čo som chcela.

Vianoce sme prežili s najstarším, ale aj s najmladším členom rodiny. Sedemročný vnuk Alexander výrazne oživil domácnosť plnú vážnych dospelých.
Chýbala len dcéra. Naozaj veľmi chýbala. Ešte, že existujú telefóny a internet...

Vidieť šťastie v detskej tvári. Čo treba viac?

Na Nový rok sme však opäť zostali len dvaja. Ak počítam chorobu, traja.
Lenivú sviatočnú nedeľu sme si s mužom spestrili vychádzkou do mestského parku, nechali sme trochu vymrznúť bacily, čo sa na nás nalepili.

Teplomer ukazoval mínus 7 stupňov. U nás na miernom kopci sa prevaľovala ukážková inverzia, všetko naokolo sa belelo a strácalo v mliečnej hmle, ale dole v meste ju rozptýlilo zubaté slnko, svet bol hneď o kúsok veselší. Hoci ja milujem aj takéto hmlisté, nostalgické počasie. Ba niekedy ho mám radšej ako to slnečné.

V parku sa motalo zopár ľudí. Cestou k jazeru Veľká Hangócka sa na nás zo stromov sypala páperovitá inovať. Ako závoj. Taká chabá náhrada za sneh. No stále lepšie ako všadeprítomná, smutná šeď.
Zimnú idylu doplnila sýkorka vyďobávajúca dobroty z vrecúška od dobrých ľudí. Našu tichú prítomnosť zjavne ignorovala. 

Pohľad na hrad je pekný v každom ročnom období a z každej strany.

Jazero ešte nebolo zamrznuté tak, aby sa po ňom dalo bezpečne prejsť. Korčuliari si teda musia ešte deň, dva počkať. Ľad pod nohami praskal, deti skúšali jeho pevnosť drevenou palicou, ovzdušie vibrovalo, cvendžalo.

Ľad ešte nebol dostatočne pevný.

Rozjímala som. V spomienkach som sa vrátila do detstva, spomenula som si na biele zimy, sánkovačku, na korčuľovanie do úmoru, až mi omŕzali prsty na nohách...
Vtedy sa pripomenul reálny chlad, začal sa mi vtierať pod kabát.

Bez knihy ani na krok. Veď ako na Nový rok, tak po celý rok.

Urobila som zopár záberov okolia, zašli sme aj kúsok ďalej k rieke pozdraviť labute a divé kačky a pobrali sme sa späť, mráz bol čoraz trúfalejší.

  

Tieto pohľady ma vrátili do detstva.

 

Aj my sme niečo priniesli pre malých operencov. Na kríky som rozvešala kúsky loja na doplnenie energie a už naozaj rýchlym krokom sme sa pobrali domov.
Vymrznutí, ale nadmieru spokojní.

Nech je nový rok aspoň taký príjemný a pohodový ako bol jeho prvý deň, nech nám prinesie viac ľudskosti, lásky a pravdaže, zdravia.

PF 2017

Maľovanie na kamene

Dlhší čas som o sebe nedala vedieť. Udialo sa toľko vecí! Nebol čas písať blogy, to ale neznamená, že som zaháľala. Posledné dni a týždne sa niesli v znamení zmien. V práci, v súkromí, dotkli sa i priateľstiev, keď to tak zhrniem, v podstate to boli pozitívne zmeny. Až na to zdravie, robí si, čo chce.

A k týmto zmenám radím aj moju momentálnu záľubu. Tou je maľovanie na kamene. Síce môj prvý maľovaný kameň uzrel svetlo sveta ešte niekedy na jar, no teraz, keď mám viac voľného času, venujem sa tomu intenzívnejšie.

Chvíľu mi trvá, pokiaľ nájdem vhodný motív, prvoradé však u mňa je, aby korešpondoval s nejakou výraznou črtou obdarovaného, jeho záľubou, aby sa ho ten darček bytostne dotýkal, aby mu urobil radosť.

Môj celkom prvý kameň bol anjelský. Inšpiráciu som našla na internete. Anjel na hojdačke pri západe slnka. Ihneď som vedela, ktorému anjelovi v ľudskej podobe bude určený. Verím, že som sa trafila.

Anjel venovaný anjelovi.

Tak to bolo aj v prípade druhého maľovaného kameňa, ktorý som pripravovala pre moju mladú kolegyňu, milovníčku kníh. Je to moderná žena, nemá rada vyumelkované veci, malo to byť teda niečo jednoduché a pritom originálne. Uvažovala som, uvažovala, keď som  si spomenula na jednu jej fotografiu zo sociálnej siete. A bolo rozhodnuté. Kameň bol o dva dni na svete a myslím, že som kolegyni podarovala aspoň trochu radosti.

Námetom mi bola fotografia kolegyne aj s jej popisom "Books are the girl´s best friends!"

Ďalším v poradí sa stal Malý princ. Vlastne som ho začala maľovať ešte pred kameňom dievčaťa s knihami, prvá myšlienka bola, že bude patriť mojej mladej kolegyni, nakoniec to dopadlo inak. Malého princa plánujem darovať už dospelému synovi, pretože má toto jedinečné dielko nesmierne rád, aj keď už nie je dieťaťom. Ak sa mi však podarí do Vianoc namaľovať ešte aspoň jedného Malého princa, potom tento bude na predaj.

Malého princa som prerábala päť večerov, najmä tváričku, tú som upravovala nespočetnekrát.

Táto zábavka ma tak chytila, že som začala maľovať ako divá. Jeden deň, jeden kameň, niekedy aj dva, tri. Podľa obtiažnosti.

Anjelov nie je nikdy dosť. Najmä na Vianoce.

Mimochodom, je to veľká piplačka, i keď to tak možno na prvý pohľad nevyzerá.

Maličké korčule na maličkom zasneženom kameni.

Počiatočná eufória pravdaže nemohla vydržať dlho, teraz sa už napríklad štvrtý deň piplem s touto dedinkou, nie a nie dať na poriadok chalúpky, aby neleteli, aby boli ako-tak verné reálu. Sú okolo celého kameňa, ale veď keď ho dokončím, fotky dám zo všetkých strán.

Slovenská dedinka asi v tretine práce.

Spočiatku som pracovala aj v noci. S týmto čičmianskym domom som začala pár minút po polnoci. Nijako sa mi vtedy nedarilo zaspať, tak som to vzdala a s úplne čerstvou mysľou som sa pustila do maľovania. Po pol štvrtej nadránom som mala hotovo. Ale aj keby hotovo nebolo, ukončila by som to tak či tak, lebo okolo tretej hodiny ma v príjemnom tichu nočného bytu vystrašili také desivé zvuky, že som skoro prišla o rozum. Možno by sa to dalo racionálne vysvetliť, však som aj úporne rozmýšľala, čo mohlo to opakované kvílenie spôsobiť, no jedno je isté. Odvtedy v noci nepracujem.

Nočná adrenalínová práca na čičmianskom vzore.

Momentálne mám menší pracovný útlm, asi toho bolo na začiatok priveľa. Babrem sa s tou dedinkou a rozmýšľam, či ju na pár dní odložiť bokom, medzitým spraviť niečo iné, ale nedá mi to, chcem ukončiť, čo som začala. Zaťala som sa, ja sa len tak ľahko nevzdám.


Pri tejto práci sa učím trpezlivosti, lebo ja som veľmi netrpezlivý človek, chcela by som všetko hneď, takže je to pre mňa zároveň aj taká malá terapia.
A ako si pri tom vyčistím hlavu je zbytočné sa aj zmieňovať.

Zaláskované.

A také klasické vianočné.

 

A opäť zaláskované.

Keď už bol ten supermesiac, táto maľba nesmela chýbať. Inšpiráciu som tiež našla na webe.

Kamene zbieram, kde sa dá. Ak natrafím na taký, čo sa dá pekne postaviť, že vyzerá ako určený na dekoráciu, radosť mám o to väčšiu.

Dôležitý je vhodný kameň.

No a už len na záver. Uvítam od Vás každý jeden originálny návrh a potom Vám ho opäť predstavím. Samozrejme, na kameni.

Ďakujem, že ste ma navštívili.

Viac na FB

Limoncello, citrónový likér plný slnka

Z poslednej dovolenky v Kampánii sme si odniesli veľa krásnych zážitkov, máme naozaj na čo spomínať, ale okrem zážitkov sme si domov priniesli aj fantastický nápoj typický pre túto oblasť a to limoncello. 

Tento likér  sa vyrába z citrónov, ktorým sa v Kampánii mimoriadne darí, vraj sa tu pestujú najušľachtilejšie citróny na svete. Vyzerali skutočne ušľachtilo!

Limoncello sme popíjali už počas dovolenky a tento nápoj nám veru učaroval. Preto sme si ako suvenír z dovolenky kúpili hneď tri fľašky. Žiaľ, po suveníre už po nejakom čase nebolo ani stopy.
Nevadí. Zistila som totiž, že tento skvelý citrónový nápoj sa dá pripraviť aj doma a jeho príprava je navyše mimoriadne jednoduchá.

Keď som kupovala v Amalfi pre mamu túto utierku, vôbec som si neuvedomila, že je na nej recept na limoncello. Zistila som to až doma, keď si ju prezerala. To už bolo na likér zarobené.

Nič mi už nebránilo v tom, aby som sa pustila do jeho prípravy.
Veľmi rada sa podelím o ňu s vami, doprajem vám ten kúsok slnečného Talianska, pretože keď zatvoríte oči a chlipnete si z limoncella, ocitnete sa priamo na slnečnom ostrove Capri, alebo trebárs v Sorrente, Positane, nuž ale nebudeme trochárčiť, rovno na celom Amalfskom čarovnom pobreží!

Nechcem vás už toľko zabávať, poďme rovno na to.

Potrebujeme:
8 veľkých citrónov
1 liter 90% konzumného liehu
600 gramov kryštálového cukru
1 liter vody

Postup nájdete v popise pod fotkami.

Použila som 9 citrónov. V recepte je síce uvedených 8 /veľkých/, ale ja som zvolila deväť kvôli číslu, ktoré som si priniesla z Amalfi. Tak nech to sedí. A napokon, citróny, ktoré sa predávajú u nás, nie sú také veľké ako v Kampánii.

Citróny dobre umyjeme pod tečúcou vodou a tenkou škrabkou olúpeme kôru. Iba žltú časť! Je dôležité dbať na to, aby sme nelúpali bielu časť, ktorá je horká a nápoj by znehodnotila.

Nastrúhanú kôru vložíme do sklenenej nádoby a zalejeme 1 litrom 90% konzumného liehu.

Nádobu zakryjeme alobalom, upevníme gumičkou a odložíme na tmavé chladné miesto 

na dobu 30 dní.

Každý deň rodiace sa limoncello premiešame.

Po 30 dňoch získame takúto nádhernú žltú farbu.

Do hrnca vsypeme 600 g kryštálového cukru a zalejeme ho 1 litrom vody. Uvaríme sirup.

Uvarený sirup necháme vychladnúť a zmiešame s precedeným citrónovým výluhom.

Už hotový likér prelejeme cez sitko do čistých fliaš. Ja som použila tie z originál limoncella. 

Limoncello uložíme do chladničky. Z uvedených surovín som získala 2 litre likéru.

Podáva sa vychladený, najlepšie v horúcich letných dňoch, ale nie je to podmienka.

Vynikajúco chutí kedykoľvek.

Jablková roláda

Je sobota večer a ja opäť a zas surfujem po internete, hľadám nejaký fajn recept k zajtrajšiemu obedu. Z mrazničky som vytiahla bravčové karé a ja už naozaj neviem, ako ho pripraviť. Pritom sa internet len tak hemží lákavými receptami, mnohé z nich ma už inšpirovali, ale dnes som tuším v koncoch.

Moja fantázia, čo sa kuchárskeho umenia týka, je na dosť slabej úrovni, radšej sa nechám viesť,  pekne krok za krokom.

Ale občas sa predsa len stane, že si overené recepty pospájam, takže sa aká-taká fantázia predsa len prejaví. Nič mimoriadne, priznávam. Napokon, nemôžeme byť všetci majstri vo varení, niekto tu musí byť aj laikom.

Keď mi počas varenia alebo pečenia zostane trochu času a v baterke vo fotoaparáte trochu šťavy, svoje výtvory si odfotím, aby som sa o ne mohla podeliť s vami. Nestáva sa to často, no sem-tam ma to pochytí. Ako napríklad aj minulý víkend.

Bola to v podstate klasika. Polievka z tekvice hokaido, bravčová panenka obalená v slanine, šampiňónová omáčka, opekané zemiaky. Ako dezert jablková roláda.

Tak ak budete v koncoch čo uvariť, ako teraz ja, možno vás toto moje menu navnadí.

Nezostáva mi iné, iba zaželať vám dobrú chuť.

A ja idem hľadať ďalej...

Slaninka vyzerá byť viac prepečená, ale aj tak chutila :)

Jablková roláda

Cesto: 6 vajec, 6 PL pr. cukru, 6 PL polohrubej múky, 1/2 prášku do pečiva, 2 PL kakaa. Postup je klasický: žĺtky vymiešame s cukrom, zvlášť vyšľaháme bielka. Do vymiešaných žĺtkov striedavo pridávame múku zmiešanú s kakaom a s práškom do pečiva a vyšľahané bielka. Zľahka spojíme. Cesto vylejeme na plech vystlaný papierom na pečenie. Čas pečenia cca 15 minút, teplota 180-190°C. Korpus po upečení zrolujeme aj s papierom na pečenie a necháme vychladnúť. Plnka: asi 5-6 jabĺk očistíme, nakrájame na menšie kúsky, vložíme do hrnca. Pridáme kr. cukor /50g/, vanilkový cukor /1 PL/, škoricu, citrónovú šťavu z pol citróna, dusíme asi štvrťhodinu. Potom pridáme Zlatý klas /2 PL/ rozmiešaný v 50 ml vody. Necháme zovrieť a vypneme. Primiešame 50 g masla. Vychladnutú roládu rozbalíme, navrstvíme na ňu mierne vychladnutú jablkovú zmes, opatrne zrolujeme a na záver posypeme pr. cukrom.