utorok 30. januára 2018

Orechová torta s vôňou rumu a s chuťou ríbezlí

V predvečer mojich narodenín som si zmyslela, že idem upiecť tortu. Po dlhých rokoch. Rozhodovala som sa asi hodinu a keď som napokon po mnohých áno/nie vytiahla starý zošit s receptami, bolo pol deviatej. Vybrala som ten najjednoduchší recept na orechovú tortu.

Hovorila som si, že upečiem iba korpus, aby som na druhý deň mala menej roboty a nech je to teda rýchlejšie.



Lenže keď sa už cesto pieklo, dobrý medzičas ma lákal pustiť sa aj do plnky. Onedlho bola hotová. Pripravená na druhý deň som bola spolovice, čo pre mňa znamenalo polovičnú spokojnosť.
Musím však podotknúť, že vo veľkej miere mal moje rýchle pečenie na svedomí manžel, ktorý šľahal, miešal...

Po polnoci som si ľahla spať. Ale o pár minút som už opäť stála v kuchyni a chystala sa prekrojiť korpus. Nevydržala som. Len toľko spravím!
Keď sa mi to však pekne podarilo, pobádalo ma pokračovať ďalej. Dobre, natrela som rozkrojené časti a pekne na seba naukladala. Potom som už mohla s pokojným svedomím zaľahnúť. O tretej.




Dnes, teda v deň mojich narodenín, už pred siedmou ráno začal frmol. V byte sa vymieňal jeden druh nábytku. Starý za nový. Obývačka plná škatúľ. Bolo treba upratať, umyť čo sa nanosilo, potom rýchlo do obchodu kúpiť šľahačkovú smotanu do polevy a mohla som sa konečne venovať torte.
A potom vareniu, aj návšteve, napokon zloženiu sedačky a na úplný záver znovu upratať. Na to som už ale nebola sama.




Deň plný pohybu a ja si už pomaly necítim môj nedávno operovaný krk, ruky, chrbát.
Ale to všetko zľahčí pohľad na moju zimnú, zasneženú tortu.
Kto ma pozná vie, že som milovníčka bielej zimy. A keď sa jej neviem dočkať vonku, urobila som si ju aspoň takto symbolicky.




No ale poďme piecť.
Orechová torta.

cesto:
6 vajec
6 vrchovatých lyžíc práškového cukru
3 lyžice hrubej múky
3 vrchovaté lyžice mletých orechov
30 g čokolády na varenie
pol lyžičky prášku do pečiva

plnka:
250 g masla
180 g práškového cukru
3 dl mlieka
3 lyžice hrubej /hladkej/ múky
1-2 lyžice /r/umu
vanilka /vanilkový cukor, vanilková esencia.../

na potretie:
ríbezľový džem
/r/um na pokvapkanie

Ganache - čokoládová poleva:
50 g čokolády na varenie
50 ml šľahačkovej smotany
20 g masla


Postup:
Žĺtky vymiešame s práškovým cukrom dopenista, pridáme múku zmiešanú s nastrúhanou čokoládou, orechmi a práškom do pečiva. Nakoniec zľahka primiešame vyšľahaný sneh z bielkov.
Spodok tortovej formy /priemer 26 cm/ vystelieme papierom na pečenie /kruh/ a vylejeme do nej cesto.
Pečieme pri 175 st.C 45-50 minút.
Po upečení necháme korpus vychladnúť.

Medzitým z mlieka a múky uvaríme kašu, ktorú necháme tiež vychladnúť. Vymiešame zmäknuté maslo s pr. cukrom a vanilkou. Potom do tejto zmesi postupným pridávaním zapracujeme /mixérom/ vychladnutú kašu a /r/um.
Plnku môžeme rozdeliť na dve polovice a do jednej pridať cca 2 lyžice kakaa. Získame tak dve plnky. Bielu a tmavú.

Vychladnutý korpus predelíme zúbkovaným dlhým nožom na tri časti.


















Spodnú časť pokvapkáme /r/umom, natrieme ríbezľovým džemom a tmavou plnkou. Položíme strednú časť a znovu - pokvapkáme ju /r/umom, natrieme džem a rozotrieme bielu plnku. Trochu si necháme na vrch torty, prípadne boky. Na strednú časť položíme vrchnú a tú už necháme suchú.

Tortu môžeme ozdobiť podľa vlastnej fantázie a ľubovôle.
Ja som volila polonahý vzhľad,
čokoládovou polevou /ganache/ som obliala polovicu torty, nechala som ju stekať po bokoch.

Na polevu som zohriala smotanu /nesmie prísť do varu/ a horúcu som ju naliala na kúsky čokolády. Zmiešala som dohladka. Napokon treba pridať zmäknuté maslo a rovnako vymiešať, aby v nej nezostali hrudky.
Zdobila som podľa momentálnej nálady a vlastne aj podľa ročného obdobia, zimy. Škoda len, že za oknami bytu sa to tak vôbec nejaví.


Z čokolády som si urobila akúsi misku, do ktorej som položila ovocie a škoricu.
Tú si pripravíte takto: Čokoládu na varenie som roztopila a na mastný papier som si pomocou vrecúška urobila potrebný tvar. Potom som papier aj s čokoládou zvinula a dala zachladiť do chladničky. Vychladnuté to ide veľmi ľahko odlepiť.




Ovocie som vykúpala v cukrovom sirupe a po vychladnutí som ho uložila na tortu a posypala práškovým cukrom, akoby snehom.




Dobrú chuť!

štvrtok 18. januára 2018

Valašská kyselica - tradičná

Nastali dni, keď konečne teplota vzduchu klesá pod nulu a telo si automaticky pýta prijať viac energie. Tak prečo mu ju nedať? Ak tú prijatú energiu aj vhodne vydáme, nemusíme sa báť ani takejto hutnej polievky, akou je práve valašská kyselica. Je to vlastne biela príbuzná našej slovenskej, červenej kapustnice.
Kedysi ju jedávali chlapi na raňajky, aby mali cez deň dosť sily pri ťažkých prácach. 
Ja ju pripravím aspoň raz za zimu a nikdy som nepostrehla nárast hmotnosti, nestalo sa nič tragické, keď som jej zjedla za tanier alebo dva raz za deň.
Ak ste sa nezľakli a túto voňavú, chutnú polievku plánujete uvariť, máte moje sympatie.

Dobre, krátky úvod máme za sebou, poďme miesto vykecávania radšej variť. A veru, máte sa na čo tešiť.

Toto jedlo si vyžaduje minimum času, príprava je nenáročná a výsledok skvelý.

Budete potrebovať:
500 g kyslej kapusty
300 g zemiakov
100 g klobásy  
100 g slaniny
1 cibuľu
1 malú lyžicu hladkej múky
50 ml mlieka
pohár vody
200 ml kyslej smotany
čierne korenie
nové korenie
bobkový list
rascu /celú alebo mletú-podľa chuti/
soľ

Do hrnca dáme variť kapustu aj s nálevom, pridáme bobkový list, pár zrniečok nového korenia a pohár vody.




V druhom hrnci varíme na kocky nakrájané zemiaky, osolíme ich, vsypeme rascu.




Keď sú zemiaky skoro mäkké, zlejeme ich aj s vodou do hrnca s kapustou.

Slaninu nakrájame na kocky, opečieme ju na panvici, pridáme nadrobno nakrájanú cibuľu a kolieska klobásy. Restujeme.  





V miske rozhabarkujeme múku s mliekom a vlejeme do hrnca, zamiešame. Potom prisypeme osmaženú zmes cibule, slaniny a klobásy. Polievku necháme variť-prebublávať asi štvrť hodiny, občas premiešame.
Podľa chuti okoreníme, osolíme-opatrne. Ja osobne už nesolím.




Po vypnutí primiešame do polievky kyslú smotanu.
A máme hotovo.

Dobrú chuť!



pondelok 15. januára 2018

Rodina sa v núdzi poznáva a často je to veľké rozčarovanie

Za Hanku, spolužiačku zo strednej, dám hocikedy bez mihnutia oka ruku do ohňa. Nepoznám silnejší charakter, úprimnejšiu osobu, ako je práve ona.

Po skončení strednej sme zostali v stálom kontakte, sporadicky sme sa navštevovali, alebo si telefonovali. Vydala sa, keď my, ostatné baby z triedy, sme už s deťmi riešili rovnice so zátvorkami, antonymá, synonymá. O nič však neprišla, pretože sa jej rok po roku narodili dvaja synovia a dokonca sa jej pritrafil ešte jeden po štyridsiatke.

Jej muž je dobrák od kosti, pokojný, tichý, veľa toho nenahovorí, teda až na debaty o slonoch. O tých by vedel rozprávať hodiny. Dlhé roky s nimi pracoval a pokiaľ si nezaložil rodinu, iné pre neho neexistovalo. V podstate obidvaja pracujú so zvieratami a ich zamestnanie je pre nich zároveň koníčkom.

Hanku poznám ako silného človeka, dokázala sa zmobilizovať aj v tých najkritickejších situáciách, nepripúšťala si možnosť zlyhania.
Spravodlivosť bola u nej vždy prvoradá, rovnako ako čestnosť. A pomoc druhým. To by vám povedal každý, kto ju pozná.
Aj mne neraz pomohla, istým spôsobom ju pokladám za člena rodiny.

Preto je teda úplne prirodzené, že pomáhala aj svojim rodičom. Ako to len išlo. I keď ju od nich delila stovka kilometrov, každý druhý víkend, keď v sobotu nepracovala, zašla za nimi, porobila čo bolo treba v záhrade, v dome, navarila a keď bola so všetkým hotová, frčala domov, aby tam pokračovala v tom istom kolotoči. Dom, záhrada, domácnosť...

V dedine, kde žili jej rodičia, býval aj brat Adam. Najmladší z troch súrodencov. Stredná, Veronika, žila v hlavnom meste. Brat býval najskôr s rodinou u rodičov, potom si postavil dom a osamostatnil sa. Má to k nim však pešo len cez dve ulice.

Hanka nikdy nezabudla Adamovi a jeho žene pripomenúť, že ju majú ihneď kontaktovať, ak by bolo treba zájsť s rodičmi napríklad k lekárovi, niečo vybaviť, zariadiť, nech ju isto zavolajú, čokoľvek by sa vyskytlo. Nechcela, aby tým, že je rodičom najbližšie, cítil za nich väčšiu zodpovednosť a starostlivosť. Zároveň si ale bola vedomá toho, že ako jediná zo súrodencov funguje na maximum. A ostatní to brali ako samozrejmosť. Nesťažovala sa, ona mala svedomie čisté.

A potom sa všetko zmenilo.


Krátko po 70-ke ochorel otec. Bolo to čierne na bielom. Parkinsonova choroba.
Rodičia, ktorí mali za sebou vcelku dobrý vzťah, sa na dôchodku dostávali do čoraz väčších konfliktov, stále to však bolo v medziach normy. Starkí jednoducho trpia ponorkou, konštatovali deti. No otcova choroba ich vzájomné spolužitie dramaticky zhoršila a dokonca prišlo aj k fyzickým útokom.

Mama bola odjakživa tá, ktorá vo vzťahu hrala prím. Ťažko prijímala iný názor, už vonkoncom nijakú kritiku, zato ňou nešetrila u ostatných. Svoje rozhodnutia, názory, skutky pokladala za tie najlepšie a neomylné.
Otec sa pre pokoj v rodine radšej vždy stiahol, nemal rád hádky, ale napriek tomu to spoločne ťahali viac ako päťdesiat rokov.

Jeho choroba však znamenala začiatok konca ich celoživotného vzťahu.
Mama, mladšia od neho o štyri roky, v sebe neprejavila dostatočnú trpezlivosť, empatiu, vlastne odmietala chápať a prijať jeho stavy spojené s touto chorobou. Dokonca sa mu vysmievala, ak sa nevedel vyjadrovať, zmáhala ho depresia, ťažko sa pohyboval, alebo sa u neho prejavili znaky demencie, či keď mu zlá kombinácia liekov navodila stavy halucinácií. Došlo to tak ďaleko, že tí dvaja sa znenávideli na život a na smrť.
Mama sa sťažovala, že to s ním už ďalej nevydrží, že ak to takto pôjde ďalej, stane sa nejaká tragédia.

Po niekoľkých vzájomných fyzických atakoch, keď sa im v rukách zablysli aj nože, sa súrodenci rozhodli riešiť situáciu a to tak, že otcovi budú hľadať zariadenie, kde by bolo o neho dobre a odborne postarané. Na jeho opateru si ani jeden z nich netrúfal, nevideli teda inú možnosť.
Otec navzdory svojej chorobe chápal všetko, čo sa okolo neho deje a keď mu tento návrh predostreli, súhlasil. Vyhlásil, že beztak iné riešenie neexistuje, obojstranná nenávisť je v nich zažratá ako hrdza. A hrdzu treba zlikvidovať...
Bolo naozaj nebezpečné nechávať tých dvoch spolu.

Hanka mala kvôli tomu ako sa rozhodli zlé svedomie, navyše, keď úloha nájsť vhodné zariadenie zostala na nej.
Začala teda hľadať na internete, zamerala sa na oblasť, kde bývala, aby to za otcom nemala ďaleko. Keď už ho nemôže mať u seba, nech jej je aspoň nablízku. Nech ho má pod dohľadom.
Niekoľko zariadení pre seniorov vybrala, rozoslala žiadosti, ale predtým všetky osobne navštívila, aby sa presvedčila, že tam bude o neho postarané čo najlepšie.
Súrodenci sa dohodli, že ak bude treba, otcovi na pobyt prispejú, mama však urobila gesto a oznámila, že prípadný mesačný doplatok pôjde z jej úspor.
Hanka sa nad tým v duchu pousmiala, pretože vedela, že tie úspory vznikli len vďaka otcovmu príjmu.

Pred necelým rokom, vo februári, sa otcovi náhle priťažilo, musel byť hospitalizovaný. Hanka vybavila presun do nemocnice v mieste jej bydliska, aby mohla byť dennodenne pri ňom, aby sa necítil sám a opustený. Lekári mu nasadili novú liečbu a tá s ním urobila menšie zázraky. No i keď sa jeho stav zlepšil, z nemocnice sa domov vrátiť nemohol, stále bolo potrebné starať sa o neho. A to mama odmietla.

A opäť túto situáciu musela riešiť Hanka. Brat so sestrou všetko len z diaľky ticho pozorovali. Neprejavili najmenší záujem nejako pomôcť. Napokon Hanka zobrala otca aspoň na nejaký čas k sebe domov. Pendlovala medzi zamestnaním, domácnosťou, venovala sa synom, najmä najmladší osemročný vyžadoval nemalú pozornosť, ak mala čo len malú voľnú chvíľu, cestovala k mame, aby jej pomohla s čím bolo treba. Vtedy sa doma o všetko postaral jej muž, ešteže sa na neho mohla úplne spoľahnúť.

Vďaka novej liečbe a rovnako tak láskyplnej, trpezlivej opatere Hanky a jej rodiny sa otcov zdravotný stav neustále zlepšoval. Ak jej otec päťkrát za sebou položil tú istú otázku, ona mu s úsmevom päťkrát na ňu odpovedala, pozorne načúvala jeho niekedy zmäteným slovám, prejavom strachu,  utvrdzovala ho, že je v bezpečí, že sa nemusí ničoho báť, chodila s ním na prechádzky do lesa, ktorý mali hneď za domom a tak otec nadobudol opäť stratenú rovnováhu a to doslova. Upokojil sa, bol z neho celkom iný, nový človek.

Lenže zatiaľ čo sa ona tešila z toho, ako sa otcov zdravotný stav zlepšuje, v pozadí rodiny sa začalo "šepkať".

To, čo sa Hanke dostalo do uší, jej vyrazilo dych.
Okolo otca sa točí len preto, lebo jej ide o jeho dôchodok, o jeho úspory, o rodičovský dom, aby mohla všetko zhrabnúť!
Absurdné!

Čo ju však zlomilo, dorazilo bola skutočnosť, že tieto rečo o nej šíril Adam. Jej malý, roztomilý brat.
Lenže čas napreduje, ľudia sa menia... alebo sa len vykryštalizuje ich podstata?
Nechápala to. Veď o rodičov sa starala celé roky a že si otca vzala teraz k sebe domov? Čo iné mala robiť? Kde sa mal podieť, keď ho prepúšťali z nemocnice? Mama sa odmietla o neho starať, Adam s Veronikou mali zrazu primalý dom, primalý byt, priveľa práce, priveľa starostí, aktivít. Mala ho nechať na ulici? V podstate sa všetci spoľahli práve na ňu. Že to opäť zariadi, vybaví, vyrieši.

A navyše, od otca nezobrala jediný cent, jeho dôchodok bol pre ňu tabu, takým niečím sa ani len v mysli nezaoberala a že jej ide o rodičovský dom? Čo si ho vari odnesie na chrbte? Žasla nad tým, ako také niečo mohlo bratovi vôbec napadnúť.

Práve Adam bol ten, ktorý pred časom začal vyjadrovať obavy, čo s domom. Hanke sa to už vtedy nepáčilo. Čo s domom? Rodičia žijú, bývajú v ňom, tak čo by s ním malo byť?!
A ak aj otec pôjde do nejakého zariadenia, ešte v ňom zostane žiť mama. No a ona musí rozhodnúť, ako sa budú veci vyvíjať ďalej. Má len niečo málo cez 70, zďaleka nie je na odpis. 

Lenže úplný šok zažila, keď sa dozvedela, že v tom Adam nie je so svojou ženou sám, že tieto lži o nej rozširuje spolu s mamou! Bolo to ako bodnutie nožom. Priamy zásah do srdca. Jej zmysel pre spravodlivosť, čestnosť jednoducho nebral toto všetko do hlavy, bola doslova ohromená, paralyzovaná z toho, že ju z niečoho takého podozrieva vlastná mama. Ako keby ju nepoznala celý život! 50 rokov je predsa dosť na to, aby rodič poznal svoje dieťa. Veď sa na ňu ako na najstaršiu z nich vždy vo všetkom spoliehala.

Pre brata zostala už len "Hentá". Nedokázal jej prísť ani na meno. Bolelo to. Nič zlé neurobila a predsa sa stala čiernou ovcou rodiny. Veronika sa hodila do neutrálnej pozície, nechcela si pohnevať brata ani sestru.

Život však išiel ďalej. Aj s tým ťažkým obvinením.
Nespravodlivým obvinením.

Po troch mesiacoch bývania u Hanky sa otec cítil tak dobre, že sa rozhodol vrátiť domov. Do svojho. Mama mlčky privolila a tak ho Hanka začiatkom leta priviezla späť. Obávala sa síce, aký bude mať ich ďalšie spolužitie priebeh, no zároveň dúfala, že keď je teraz otec na tom tak dobre, že hádam to zvládnu.

To bol však veľký omyl. Konflikty ožili, spory, hádky, roztržky sa stali súčasťou ich dní až napokon došlo k incidentu, po ktorom mama skončila so zlomenou lonovou kosťou v nemocnici. Vraj do nej na schodišti domu strčil otec. Nepoprel to, ale zároveň dodal, že sa len bránil.

A zase Hanka vybavila nemocnicu v mieste jej bydliska pre mamu a div sa svete, po prepustení neodišla nikam inam, ako k nej.
Znovu mali súrodenci primalý dom, primalý byt, priveľa práce, starostí, aktivít.

Tak sa teda Hanke začiatkom septembra, len pár dní po maminých narodeninách, začal opäť kolotoč, aký zažívala na jar. Ba bolo to ešte náročnejšie, lebo mama sa pohybovala ťažko, iba s pomocou barlí.

Ale už netrúsila reči o dcérinej chamtivosti, bola rada, že sa jej ujala. Aspoň niekto. Ani dôchodok od nej nepýtala, naopak, vybavila jej súkromnú fyzioterapiu bez toho, aby od mamy žiadala jediné euro a opäť trpezlivosť, prechádzky, oddaný prístup k chorej.
Veď, Hanka.
Ako predtým k mame, teraz chodila urobiť čo bolo treba, k otcovi. Už si ani nepamätala, kedy mala jedinú chvíľku len pre seba a aj keď si v práci vyčerpala všetku dovolenku, o oddychu nemohlo byť ani reči. Všetok ten čas venovala svojim rodičom. Raz jednému, potom druhému.

S bratom prestala komunikovať, občas jej nejakú informáciu podala sestra, ale bolo to stále o tom istom. O jej údajnej chamtivosti, vraj si všetko pekne chystá len pre seba.
Keď to Hanka predostrela mame, tá už uznala, že to preháňa a že sa aj ona mýlila.
S čím ale mama neprestala, bola kritika všetkého možného okolo nej. Od zaťa, ktorý si to chudák vôbec nezaslúžil, až po také banality, ako Hanka premiešala polievku v hrnci.

Do toho začali chodiť odpovede zo zariadení pre seniorov, na čo pomaly aj zabudla. Keď sa pre tú alternatívu rozhodli, otec bol v oveľa horšom stave zdravotnom stave ako teraz. Preto sa Hanke priečilo pokračovať v tom, no keď si uvedomila, že pre rodičov je nebezpečné zostávať spolu v jednom dome, nemala na výber nič iné, len začať dávať dokopy ohromné množstvo papierov, potvrdení, ktoré boli potrebné pre prijatie.

Otcovi opatrne oznámila, čo sa deje, ale ubezpečil ju, že je s tým vysporiadaný, že do "starobinca" pôjde. Mal už všetkého po krk, tých večných hádok, nenávisti, ničila ho aj zlá atmosféra v rodine, synove obvinenia voči Hanke. Chcel byť od toho čo najskôr preč.

Hanka napokon vybrala zariadenie iba pár kilometrov od jej domu, dôkladne si ho ešte raz prezrela a zhodnotila, že by to mohlo byť pre otca vhodné miesto na slušný, pokojný život. Že bude o neho dobre postarané.
Zlé svedomie kvôli tomu jej však nedalo spávať. Uvažovala, čo všetko by sa zmenilo, keby si ho predsa len zobrala k sebe, no aj keď bol momentálne na tom po zdravotnej stránke celkom dobre, nemohol by zostať bez stáleho dohľadu. Zo zamestnania si nemôže dovoliť odísť, synovia ešte študujú, z jedného platu a úbohého opatrovateľského príspevku by to celkom isto nezvládali.

Všetko bolo napokon vybavené, otec sa mohol previeť do zariadenia. Ani jeden zo súrodencov neprejavil záujem pomôcť jej v tejto veci, bola na všetko sama. Teda, spolu s jej rodinou.
Rodičia sa už odmietli navzájom stretnúť a tak sa naplánovala výmena. Mama sa mala odviezť domov, otec medzitým z domu.
Taká veľká, neprekonateľná bola ich nenávisť.
Nepochopiteľné, smutné.

Blížili sa Vianoce. Tri týždne pred nimi došlo k výmene. Otec sa ubytoval v zariadení, mamu Hankin syn odviezol domov s tým, že po ňu opäť prídu pred sviatkami, ktoré strávi u nich. Nikto iný totiž mamu nepozval. Ani otca. Vzhľadom k ich obojstrannej zášti bolo jasné, že ich Hanka nemôže mať na sviatky obidvoch. Aj keď to otcovi navrhla. Lenže keď sa dozvedel, že u nej bude mama, rezolútne odmietol.

Po trojmesačnom pobyte u dcéry sa mame ďakovalo za všetko len veľmi ťažko. Predtým, ako tak urobila, neodpustila si ťažký povzdych, že sa bude musieť postarať o seba sama, lebo veď nikto o ňu nemá záujem. To bola pre Hanku facka, z ktorej sa asi nespamätá nikdy.
Ale predsa sa len pri rozlúčke prekonala a napokon horko-ťažko prehodila: Ďakujem, že si ma prichýlila.

Hanka chodila za otcom skoro každý deň. Býval na izbe s veselým dedkom, ten jej vždy podával správy čo sa udialo za ten čas, čo tam nebola, žartoval, hádzal vtipy jeden za druhým, no otec sa nesmial. A čo bolo ešte zvláštnejšie, odmietal opustiť izbu. Od príchodu z nej nevyšiel, pokiaľ to nebolo nutné. Nechcel sa zúčastňovať na spoločných aktivitách, nechodil pozerať televíziu, ani sa poprechádzať po dvore. Nezapojil sa do komunity, iba často stával v okne a pozeral do neznáma.

Hanka z toho mala hlavu v smútku a on keď videl, že sa tým sužuje, utešoval ju. "Milá moja, môžeš pokojne spávať, je mi dobre. Som spokojný." 
No ona nespávala. Nahlodávali ju výčitky, v kútiku duše vedela, že spokojný nie je.
Celá situácia ju mrzela, zožierala, hľadala spôsob, ako to vyriešiť. Na nič však neprišla.

Čo ale pre pokoj duše urobila bolo, že prelomila vnútornú bariéru a napísala k sviatkom pohľadnicu aj Adamovi, hoci jej tak ublížil. A aj keď predtým vyhlásila, že už nemá brata a nechce ho nikdy vidieť, premohla svoj odmietavý postoj a v duchu mu odpustila.
S tým bola teda vysporiadaná.

Otca si na Vianoce nezobral nikto. Ani Veronika, ani Adam.
Jeho rodina bola v troskách. On bol v troskách.
Celý život sa mu premietal pred očami, videl muža, ktorý sa usiloval, pracoval, zabezpečoval, miloval, odpúšťal.
Dnes mu nezostalo nič.
Ba nie tak celkom.
Zostala mu Hanka. A jej rodina.

A ešte Parkinson.
Prišiel ho na sviatky navštíviť s plnou vervou.
Už nestával v okne izby sám. Bol jeho prítomnosťou taký plný, až z toho cítil zmätok.
Roztriasol sa...

Momentálne je jeho zdavotný stav natoľko zhoršený, že Hanka je nútená hľadať ďalšie zariadenie, kde mu budú vedieť poskytnúť sústavnú zdravotnú starostlivosť.
A pravdaže, opäť sama.

štvrtok 14. decembra 2017

Pre manžela sa obetovala

Vyrastali sme spolu, bola to v detstve moja najlepšia kamarátka. Spolu s jej starším bratom sme tvorili súčasť jednej skvelej detskej partie. Potom sme sa presťahovali a naše cesty sa na pár rokov rozišli. Ale po čase sa opäť spojili.
Budem ju volať Ema.
49 ročná pekná žena, obetavá matka, manželka a kresťanka. Zatiaľ nič zvláštne, poviete si. No jej životný príbeh sa predsa len vymyká z obyčajného priemeru.

Ema sa s vysokým, čiernookým Dávidom zoznámila na prahu dvadsiatky. Bola to taká klasická zaľúbenosť. Pamätám sa, ako sa až vznášala šťastím, ako sa k svojmu fešnému Dávidovi podchvíľou zamilovane pritískala, v očiach jej pritom vybuchoval ohňostroj lásky. Ako inak, bola svadba. Veď tehotenstvo všetko posúrilo. Jej rodičom síce Dávid nebol až tak pochuti, napriek tomu sa stal novým členom rodiny.

Mladí získali dvojizbový byt v okresnom meste, začali si ho pomaly zveľaďovať.
Na svet prišiel prvý syn. Dostal meno po otcovi. Pre Emu jej malá rodina znamenala celý svet. A ten bol ideálny. Dokonalý. Šťastie mohla rozdávať.
Všetko bolo ako nalinajkované.

Krátko po prvom pôrode zistila, že je opäť tehotná. Aj keď s tak rýchlym druhým tehotenstvom nepočítala, brala to ako dar, veď koľkým ženám materstvo nie je vôbec dopriate, na ďalšieho drobca sa nesmierne tešila. Jej milovaný Dávid s ňou. Navzájom sa podporovali a keď Dávid získal dobré miesto v banke, pokladali to za významný krok vpred. Znamenalo to viac financií do rodiny a tým aj väčšie možnosti v plnení snov, ich šťastie nadobúdalo ešte väčší rozmer. Mohli si dovoliť kúpiť nové, potrebné veci do bytu, zánovné auto, dokonca aj niečo odložiť na horšie časy.

Prvá chmára v dosiaľ dokonalom živote prišla v podobe ťažkej diagnózy jej mamy. Celá rodina zostala ako omráčená. Pre všetkých nastali trpké chvíle. Ema bola svojej mame oporou, pomáhala jej, ako to len išlo. Kvôli vysokému stupňu tehotenstva bola ale stále viac vyčerpaná, malý syn tiež vyžadoval neustálu opateru no a Dávid nebol pri nej vždy, keď potrebovala. Práce mal nad hlavu, často sa vracal z banky neskoro večer. Unavený, veľa toho nenarozprával, stávalo sa, že sa ani nenavečeral, hneď celý zmordovaný padol do postele a okamžite zaspal. Ema si to vyčítala, nezaťažovala ho svojimi problémami s tehotenstvom, domácnosťou, mamou, snažila sa mu doma vytvoriť absolútnu pohodu. Milovali sa, to bolo jasné. Napriek tomu mala prchavý pocit, že sa jej vzďaľuje.

Termín druhého pôrodu sa blížil. Pre veľké brucho si už nedovidela na špičky nôh, pohybovala sa ťažko, energie jej ubúdalo. Našťastie jej dosť výrazne pomáhala mladšia sestra Lenka. Mala sotva pätnásť rokov, ale mohla sa na ňu vo všetkom spoľahnúť.

V jeden večer, práve keď nakŕmila syna a uložila ho do postieľky, niekto zazvonil. Za dverami stál neznámy muž.
"Dobrý večer," pozdravil s nepriateľským výrazom v tvári a pohľad mu okamžite padol na jej objemné brucho. Ema videla, že zostal zmätený. Trvalo to však len okamih. Vystrel chrbát, opäť jej ostro pozrel do očí a spýtal sa: "Viete o tom, že váš muž spáva s mojou ženou?"

Tých pár slov ju takmer zabilo. Ostala paralyzovaná, na niekoľko desiatok sekúnd prestala dýchať. Ako keby umrela. V tej chvíli bolo po všetkom. Jej malý súkromný svet bol v troskách. Ako po živelnej katastrofe.  
Chytila sa za brucho, drobec v nej ju začal nástojčivo kopať.

Ďalšie minúty, dni a týždne prežívala ako v zajatí mliečneho oparu. Akoby sa vznášala v imaginárnom svete. Všetko sa zdalo také absurdné. Niekedy mala dojem, že sú to hádam len halucinácie.

Bolo to ťažké obdobie.
Slzy, prosby, sľuby, zaprisahávanie, bolesť, pôrod a potom znovu láska. K ďalšiemu synovi. Drobný chlapček s očami ako trnky prevzal podobu svojho otca, Ema sa roztápala láskou k nemu. Malý prišiel na svet a udobril rodičov. Odpustila.

Dávid dal v banke výpoveď, so staršou kolegyňou, s ktorou sa zaplietol, prerušil všetky styky, našiel si prácu ako obchodný zástupca, mladá rodina sa pomaly spamätávala z krízy. Ema do nej vniesla opäť harmóniu, hoci tie slová neznámeho muža z osudného večera mala nadosmrti vpečatené v mozgu. No urobila všetko preto, aby ich synovia vyrastali v láske a pohode.
Začala sa viac modliť. Za pokoj v rodine, za mamino uzdravenie. Ani slovkom sa pred ňou nezmienila o tom, čo sa u nich udialo, nechcela jej spôsobovať ešte väčšiu bolesť.

Onedlho prišla ďalšia rana. Mama zomrela. Len pár mesiacov po dovŕšení 50-ky. Zbytočná smrť. Ema jej odchod niesla ťažko. Bola však veľkou oporou ako otcovi, tak aj sestre Lenke. Tá trávila takmer všetok čas s ňou, zo školy jej prvá cesta viedla do ich bytu. Ona vedela o Dávidovej nevere a nedokázala preto premôcť odpor voči nemu. Za sestru by dala život, jej mladé, vášnivé srdce odmietalo takú zradu pochopiť a odpustiť.

Mesiace ubiehali, čas pomaly obrusoval hrany vo vzťahu medzi Emou a Dávidom a ich opätovná láska vyvrcholila Eminým tretím tehotenstvom.
Na dieťa sa veľmi tešili a keby to bolo dievčatko, šťastie by bolo dokonalé. Raz v noci mala Ema živý sen s mamou, na ktorý nikdy nezabudne. V ňom ju mama presviedčala, že celkom isto porodí vytúženú dcéru. Od tej chvíle o tom nepochybovala a všetko pripravovala na príchod malej princezničky.
A tá sa naozaj narodila. Krásne bábätko si všetci okamžite zamilovali. 
Zdalo sa, že kríza v rodine je zažehnaná, že ťažké obdobie je definítivne preč.

Po maminej smrti sa ale pridružili otcove problémy so srdcom. Nemocnice, operácie, rekonvalescencia... Starší brat mal tiež svojich starostí dosť, nemohol byť zakaždým k dispozícii, keď bolo potrebné. A Lenka bola príliš mladá. Navyše ju čakala maturita.
Ema niekedy nevedela, kam skôr skočiť. Bola však plná lásky a tá jej pomáhala prekonať starosti, ktoré musela čas od času riešiť.

Deti rástli, vychovávala ich k vzájomnej svornosti. Dávidovu aféru zastrčila kdesi do kúta mysle, nepripomínala mu starý hriech, aj keď to ešte občas veľmi zabolelo. Chcela, aby ako rodičia pred deťmi nezlyhali, aby im išli príkladom. Presne tak, ako to ona videla u svojich rodičov.

A potom prišiel deň, kedy sa všetko zmenilo a mladá rodina sa znovu ocitla v zložitej situácii.
Počas služobnej cesty sa Dávidovo auto na zľadovatenej ceste dostalo do šmyku a stalo sa neovládateľným. Výsledkom bola ťažká havária.
Jeho zranenia - otras mozgu, zlomená stehenná kosť, roztrieštená panva, rozbitý močový mechúr, strata veľkého množstva krvi - boli natoľko vážne, že mu lekári nedávali nádej na prežitie.
Lekárka, ktorá Emu informovala o jeho zdravotnom stave skonštatovala, že to by muselo zasiahnuť samo nebo, aby prežil. A ak áno, zostane ochrnutý.

V krajskej nemocnici ho operovali celú noc. Ema sa spolu s rodinou modlila za jeho záchranu, za to, aby zostal nažive. Nedokázala si predstaviť, že by ho stratila. Bol stále jej jedinou láskou a vedela, že ňou zostane navždy.
Jeho stav bol ale po operácii natoľko vážny, že sa rozhodla zavolať kňaza. Bola veriaca, nechcela dopustiť, aby jej muž zomrel v hriechu.
Lekári robili čo mohli, ona za ním chodila každý deň na ARO, modlila sa a prosila...
Jej blízki sa zatiaľ starali o ich tri malé deti, ktoré nechápali, čo sa deje.

Dávid ležal v kóme 2 týždne. Potom si jeden z lekárov všimol, že po jej návštevách začal reagovať, jeho stav sa zakaždým máličko zlepšil. A tak chodila dennodenne za ním, rozprávala mu, čo jej zišlo na myseľ, neúnavne sa ho usilovala priviesť k prebratiu z kómy.
Vyšlo to.

Z krajskej nemocnice ho následne previezli do FN v Bratislave, kde ho čakali ďalšie operácie. Miestnym lekárom sa ho podarilo dostať na nohy a prognóza, že zostane ochrnutý, sa teda nenaplnila.
Ema bola šťastím celá bez seba.

Lenže osud si pre nich pripravil ešte jedno prekvapenie.
Po ťažkom zranení panvy a močového mechúra zostal Dávid impotentný.
V tom okamihu dôsledky tohto verdiktu nedokázali celkom dobre domyslieť. Aké to bude pre oboch ťažké. Ako bude Dávid trpieť, pretože zmysly zostali neporušené, iba telo bolo zmrzačené.

Po prepustení z nemocnice absolvoval kúpeľnú liečbu v Kováčovej. Zostal na invalidnom dôchodku. Vládal chodiť iba s pomocou zdravotnej palice. Aj to len niekoľko metrov.
Ema sa o neho starala ako len vládala. Podporovala ho psychicky, pomáhala mu prechádzať náročným obdobím, stála verne a trpezlivo pri ňom. Napriek tomu sa nedokázal so svojou situáciou zmieriť, k nej a aj k deťom sa začal správať chladne.
Pokúšali sa viesť intímny život, no ukázalo sa, že lekári sa nemýlili. To Dávida zlomilo úplne.

Načisto stratil záujem o rodinu, komunikácia s ním bola veľmi zložitá. Vyvrcholilo to tým, že sa od nich odsťahoval k rodičom.

Medzitým, ako ona riešila problémy s Dávidom, otcov zdravotný stav sa zhoršil natoľko, že potreboval sústavnú opateru. Prišlo k otázke doopatrovania. Súhlasila.
Presťahovala sa s deťmi z mestského bytu do rodičovského domu a starala sa aj o otca.

Dávid za nimi chodil sporadicky, možno každý druhý týždeň, na narodeniny, na Vianoce, sem-tam zatelefonoval. Deti čoskoro zistili, že sa musia vo všetkom obracať na mamu, že u otca nepochodia. Starostlivosť o rodinu ponechal celkom na Emu, on nemal záujem.
Napriek tomu nehľadala únik v mimomanželskom vzťahu, ani jej nenapadlo riešiť svoju situáciu neverou. Bola vydatá žena a to bolo pre ňu sväté. Ešte viac sa upriamila na modlitby, na Boha.
Nazdávala sa, že hádam raz nastane zvrat a on sa k nim vráti. Tak naplno.

Sestra Lenka stála celý čas po jej boku, ale aj ona mala svoju prácu, svoj súkromný život. Prešli roky, vydala sa. Onedlho po svadbe pochovali otca. Nedočkal sa ani vytúženej, poslednej vnučky.
Lenka sa spolu s manželom rozhodla postaviť dom na rodičovskom pozemku. Aj keď mali obaja v krajskom meste prácu a pekný byt, chcela byť sestre nablízku. Mať to k sebe iba cez dvor. Spájalo ich silné puto. Veď Ema jej vlastne nahradila mamu. 

Emine a Dávidove deti dospeli, dokončili školy, našli si prácu, partnerov, ale osamostatnila sa len dcéra, synovia stále žijú doma s mamou.
Na otcovu neprítomnosť si zvykli a aj keď by ho počas dospievania neraz potrebovali, veľkej pozornosti sa nedočkali.
Ema však voči nemu nikdy nezatrpkla, svojím spôsobom Dávida stále ľúbila.

Preto po 27 rokoch neľahkého manželstva, kedy sa mu za každých okolností snažila byť oporou zostala šokovaná, keď jej oznámil, že sa chce nechať rozviesť. Dôvodom mala byť iná žena, ktorú miluje.
Nechápala, čo sa jej to snaží povedať. Zase iná žena? Prečo? A čo s ňou? Ako je možné, že ich láska, o ktorej si kedysi mysleli, že bude večná, že vydrží až za hrob, vyhasla. Veď sa tak snažila. Usilovala sa mu porozumieť, stála vždy pri ňom. V dobrom aj v zlom. Bola naozaj taká slepá?
Je láska skutočne slepá?

Nerozumela, prečo sa to všetko muselo stať, prečo ju život takto skúša.
Cítila sa hlboko ponížená, sklamaná, bolelo to. Opäť.

Čo ešte viac zhoršovalo celú situáciu bol fakt, že jej to oznámil dva dni pred Štedrým dňom. Aj keď najskôr rodinu ubezpečil, že sviatky strávi ako vždy s nimi, rozmyslel si to a neprišiel. Boli to prvé Vianoce bez neho.

Ema si chcela o všetkom pohovoriť. Bola pripravená odpustiť. Možno je to len krátky úlet, zaľúbenie, ktoré čochvíľa vyprchá.
No Dávid trval na svojom, chce rozvod aj keby čo bolo.

Ema pred sebou videla iného muža. Zaľúbenosť ho zmenila, ožil, v očiach mu iskrilo. Ako kedysi dávno pri nej.
Nebolo šance. Stratí ho navždy. Všetkému je koniec.

Pol roka po Vianociach ich rozviedli.
Ema sa napokon so všetkým zmierila.
Pochopila, že nemá význam držať Dávida vo vzťahu nasilu.
Ale aj tak v nej navždy zostane nezodpovedaná jednoduchá otázka.
Prečo? 

nedeľa 19. novembra 2017

Autom po Európe 1. časť - Wertheim, Gent, De Haan, Bruggy

O mestách ako Bruggy, De Haan v Belgicku či o francúzskom romantickom Colmare a nemenej pôsobivej dedine Eguisheim, som snívala pekných pár rokov. Rozhodnutie splniť si ďalší sen prišlo len niekoľko dní pred samotným vycestovaním.
Ostatné mestá a miesta, ktoré sme  navštívili, sme si prihodili podľa trasy a miesta ubytovania.

Náš osemdňový európsky trip rozdelím do troch častí.
V tejto prvej budete mať možnosť spoznať minimálne prostredníctvom mojich fotografií Wertheim v Nemecku, Gent, De Haan a Bruggy v Belgicku.


Keď sme dávali dokopy trasu, zahrnuli sme do nej aj nemecké mestečko Weeze, kde žije moja dcéra. Chcela som sa s ňou stretnúť ešte pred jej nadchádzajúcim odletom za oceán. Preto sme pôvodný plán ísť do Belgicka cez Francúzsko zmenili a cestu obrátili. To znamenalo, že na rad prišlo najskôr Nemecko.

26.10.2017 vo štvrtok o 8.30 hod. štartujeme nášho francúzskeho svetobežníka.
Prvé ubytovanie máme rezervované v dedinke Schollbrunn neďaleko mesta Wertheim v Nemecku. Zhodnotili sme, že po 840 km a približne 8 hodinách jazdy to bude tak akurát.

Wertheim

Ráno teda nemusíme vstávať príliš zavčasu, počítali sme s pohodlnou jazdou a aj s tým, že nám po príchode na ubytovanie zostane čas na malé preskúmanie nemeckého vidieka.

Pokojnú jazdu neruší vôbec nič, nijaké zápchy, kontroly, užívame si slastný pocit slobody a ľahkosti ako vždy, keď niekam vycestujeme. Dokonalá idyla. Vydrží nám presne 260 km. Jedna jediná myšlienka a všetko sa mení. V momente ako vyskočí odkiaľsi z tej mojej hŕby mozgových závitov, prepadne ma zdesenie a zaleje horúčava. Takmer bez dychu sa spýtam: "Zobrali sme tašky pre Henku?" Telo mám odrazu ako huspeninu, keď môj muž odpovie, že zobral všetko, čo bolo v predsieni. Skutočne, ledva lapám po dychu. Už som si istá, že to, čo malo byť v predsieni, nebolo.
Zastavujeme na najbližšom odpočívadle, kontrolujeme batožinový priestor, trikrát vyberiem kufre, tašky, ale tie, o ktorých je reč, tam naozaj nie sú.

To, čo som myslela, že nám sa nikdy nestane, sa práve v tej chvíli deje. Dôležité veci pre dcéru zostali doma v taškách pekne nachystané v detskej izbe.
Tie pocity sa nedajú ani opísať. To je hádam zlý sen!

Nezostáva iné, iba obrátiť auto a vrátiť sa späť do Nitry. V polovici Rakúska!
Časová strata 5 hodín. Úmysel prejsť prvý deň v relatívnej pohode cca 800 km a 8 hodín sa zmenil na 1360 km a 13 hodín.
Napriek tomu stíhame ubytovanie včas, o 21.15 už parkujeme pred penziónom Heidi´s Häuschen.

Ubytovanie v Schollbrunne

Dodnes ale nerozumiem tomu, ako som mohla prehliadnuť tri veľké tašky pripravené v izbe, v ktorej som v to ráno bola trikrát! Večer pred odchodom som si povedala, keď som ich položila k ostatnej batožine v preplnenej predsieni, že nie je možné, aby som ráno na ne zabudla, také neexistuje! a preto som ich vrátila späť. Len nech o tie tašky nezakopávame. A veru sme nezakopli...



Po dobrom a zaslúženom spánku v naozaj skvelom ubytovaní sa okolo deviatej ráno zastavujeme v neďalekom meste Wertheim. Je to krásne, pokojné mestečko s malebnými uličkami a majestátnymi pozostatkami hradu z roku 1192. Počasie nám praje, sú z neho krásne pohľady na mesto a široké okolie.


Hrad vo Wertheime










Nad mestom Wertheim
Pohľad na hrad od rieky vo Wertheime
V uliciach Wertheimu
Pri rieke vo Wertheime

Okolo jednej popoludní sa vydávame na cestu do Weeze vzdialeného asi 380 km. Je piatok, premávka v okolí väčších miest viazne, zápchy pribúdajú a hustnú, predpokladaný čas príchodu sa predĺži o celú hodinu. Čas v kolónach si krátim čítaním knihy.





Ubytujeme sa v penzióne Pension Peters v Twistedene a večer strávime s dcérou.

Ubytovanie v Twistedene
Weeze
V sobotu ráno zadávame do navigácie belgické mesto Gent - hlavné mesto provincie Východné Flámsko, čo je nejakých 200 km z Twistedenu. Cez Holandsko tentoraz len prechádzame, zastavujeme iba raz, dotankovať. Ako autu, tak i nám treba tekutiny a trochu prestávky.

Obchádzame aj Antverpy, kam sme mali pôvodne namierené. Ale po početných cestovateľských článkoch a turistických tipoch meníme plán a rozhodujeme sa pre historické mesto Gent, ktoré mnohí prirovnávajú k Parížu. Samozrejme, v menšom vydaní. Parkujeme kúsok od centra v parkovacom podzemnom dome. Niečo cez 6 € na pol dňa. Len niekoľko krokov a už stojíme pred katedrálou sv. Bavona, kde si okrem iného pozrieme slávny doskový oltár od Huberta a Jana van Eycka /bratia/. Za túto vymoženosť ale platíme 4€/os.

Gent, katedrála sv. Bavona


Gent

Hoci sme sa chystali na plavbu po vodných kanáloch, upúšťame od tohto zámeru kvôli počasiu, ktoré sa nám nezdá na vyhliadkovú a tak trochu aj romantickú plavbu práve ideálne. Slnko nemá najmenšiu šancu predrať sa cez husté mračná, navyše trochu viac fúka. V jednej chvíli vyťahujem kožené rukavičky.



No i tak je čo pozerať. Nádherné a znamenite zachované historické centrum, radnica, kostol sv. Mikuláša, zvonica, hrad Gravensteen priamo v cenre mesta, malebné nábrežie Graslei, Korenlei,  čarovné uličky s priam rozprávkovými domami, úhľadné námestia... na najvýznamnejšom z nich sa zdržíme trochu dlhšie, na Vrijdagmarkte alebo aj Piatočnom námestí, pri soche Jacoba van Arteveldeho /gentský hrdina, ktorý v čase storočnej vojny vrátil mestu prosperitu/. Každý piatok a sobotu sa na tomto mieste konajú farmárske trhy, preto je všade naokolo samý stánok, ale aj rada reštaurácií, vinárničiek, krčiem, Beerhausov - pivných domov. I známa taverna Dulle Griet.
 
Centrum Gentu
 


Nábrežie Graslei, Korenlei

Socha Jacoba van Arteveldeho





Je sobota, oddychový deň, kedy obyvatelia Gentu vychádzajú do ulíc, do obchodov, kaviarní a pod. Zdá sa, že väčšinou na bicykloch. Je ich všade na stovky. Prirátajte k tomu turistov a máte z toho slušnú masu ľudí, s ktorou ale vždy na cestách počítame.
Ako som sa už v niektorom z blogov zmienila, svet je v pohybe. Musíme to rešpektovať.
Je však ťažké zachovať si trpezlivosť na obchodnej ulici s desiatkami predajní aj nám známych značiek. Len tak zo zvedavosti vojdem do Primarku, no po piatich minútach odtiaľ prchám, je to tam hotové šialenstvo. Už nech sme z dohľadu tejto ulice čo najďalej!

Jedna z plných obchodných ulíc





Zaujmú ma električky dlhé ako naše vlaky alebo aj dlhšie. So siedmimi vozňami. Križujú si mesto hore-dolu, razia si cestu pomedzi ľudí, je až neuveriteľné, že všetci do jedného vyviaznu bez ujmy na životoch. Zdá sa mi to neuveriteľne chaotické.

Hrad Gravensteen



 
Na každom rohu rozvoniava čokoláda a tak nesmú chýbať tradičné belgické vafle, pivo, ale ani slávne čokoládové pralinky či cukrovinky Cuberdons, tzv. gentské nosy.



Mesto je naozaj pôsobivé, nebanujem, že som mu dala prednosť pred Antverpmi.


Navečer začne trochu mrholiť a my sa presunieme na ďalšie ubytovanie B&B Vila De Keyser do mesta Eeklo vzdialeného len asi 20 km od Gentu. Je to pre nás strategické miesto. Nie ďaleko k moru a k Bruggám, ale ani do Luxemburska, kde bola naplánovaná naša ďalšia zastávka o dva dni. No nepredbiehajme.


Toto ubytovanie je v podstate súčasťou domu.

Ubytovanie v Eeklo


Domáci pán je milý, keď nám spolu s manželkou prinesú raňajky, názorne nám poukazuje každú maličkosť, napr. aj to, ako si máme vychutnať pudingový koláč s čerstvými jahodami.


V nedeľu ráno sa vydáme na cestu k Severnému moru. Do De Haan. Je to len 54 km. Toto miesto v Západnom Flámsku som túžila navštíviť celé roky. Možno vďaka najdlhšej pláži v Belgicku, možno kvôli piesočným dunám hojne porastenými trávami, alebo pre romantickú atmosféru prímorského letoviska. Bude to isto všetko dohromady. Môj sen prechádzať sa v zime po piesočnej pláži Severného mora sa naplnil.


Promenáda v De Haan

Mimochodom, tie krásne zatrávnené duny majú na svedomí miestni obyvatelia. Prímorský veterný ráz počasia spôsoboval a aj spôsobuje ich časté vymieľanie, preto boli domáci nútení spevniť duny vysadením trávy a vytvoriť tak val chrániaci De Haan pred vplyvom mora. Presne na princípe protipovodňových hrádzí. V roku 1886 sa navyše rozhodlo pre zalesnenie piesočných dún, pretože samotné zatrávnenie vďaka veľkému výskytu zajacov poľných nestačilo. Zajace v dunách  hrabali nory a tým narúšali ich pevnosť.

De Haan

S parkovaním nieje vôbec žiadny problém, auto odstavíme priamo pri pláži a bez poplatku. Ako inak, fúka tu silný vietor, ktorý mi strháva klobúk z hlavy, tak ho nakoniec strčím do tašky.
Pláž je na určitých úsekoch posiata veľkými modrými fľakmi. Sú to vyplavené medúzy. Hm, podobné sme videli napr. v Maroku, ale modré určite nie.


Modré medúzy



Užívam si prítomnosť okamihu, nemyslím na nič, moje myšlienky odvieva vietor kamsi do diaľky. Zbieram mušle, trochu sa bavím s veľkým psom, čo sa na mňa nalepil. Zrejme si ma pomýlil s hračkou, nástojčivo sa dožaduje mušlí, ktoré ukrývam v dlani. Prídem tak o každý pekný úlovok.
Keď sa ma pes nabaží, resp., keď si nájde svojho majiteľa, pozorujem vlnenie mora, jeho spenený príboj, idem tak ďaleko, až mi voda obmýva topánky, neodolám a omočím si aj ruky. Voda sa zdá byť pomerne teplá. Čajky na mňa začudovane škriekajú, smejem sa. A som šťastná. Neviem sa mora nabažiť.





Napokon sa predsa len poberiem za mužom, ktorý má predo mnou menší náskok, prejdeme po drevenom moste a zalesneným, chráneným územím k autu, ale ešte zastavujeme asi po kilometri, aby sme sa prebrodili pieskovými dunami až k bunkru z druhej sv. vojny, ktorý aj dnes naháňa hrôzu. Je však odtiaľ úžasný výhľad na celú pláž a nekonečné more.






Jeden z početných bunkrov na pobreží. Fúka tu tak, že mám čo robiť, aby ma neodnieslo do mora.
 
Severné more

Je nedeľné predpoludnie, pláž sa len tak hmýri ľuďmi. Je fajn vidieť rodiny s deťmi, mladých, starších. Po prechádzke zájdu na nedeľný obed do reštaurácií, spoločne a v pohode strávia sviatočný deň. Inak sa to pri mori ani nedá.





Piesok mám všade, v topánkach, vo vlasoch, v očiach, škrípe medzi zubami. Vybúcham si ho dlaňou aj z hrubých pančúch, napadne mi, aké to musí byť zúfalé, ak sa niekto ocitne v pieskovej búrke. 







Rovnako ako De Haan, splnila sa mi túžba vidieť Bruggy. Kvôli početným kanálom im prislúcha aj pomenovanie Benátky severu. Myslím, že vysoké percento prítomných turistov sa ich rozhodlo navštíviť po vzhliadnutí filmu V Bruggách. V ňom ste si toto romantické mesto so stredovekou atmosférou jednoducho museli zamilovať. Inak tomu nebolo ani u mňa. Trvalo celých 9 rokov, pokiaľ som sa sem dostala. 
Moje sny sa plnia a ja to pomaly nestačím vstrebávať. Som šťastná. To je celé.  Nič viac a nič menej.



Keď sme už pri návštevnosti Brúgg, najväčší turistický rozmach nastal v priebehu 20. storočia, kedy ich navštívilo viac ako milión turistov ročne. Tento trend pokračuje dodnes.
 


Z pláže v De Haan do Brúgg je to slabých 18 km. Na radu domáceho parkujeme v podzemnej garáži miestnej železničnej a autobusovej stanice, odkiaľ sa do centra dostaneme za zhruba 10 minút pešej chôdze. Platiť budeme pri odchode.

Stanica v Bruggách

Tehlové domy ožiarené slnkom sa pekne vynímajú na pozadí modrej oblohy ako napr. Nemocnica sv. Jána, ktorá tomuto účelu slúžila do 19. storočia. Je to komplex starovekých budov z r. 1181 a dnes je v nej múzeum. Tam sa mi pri fotení rovnakého objektu prihovorí mladík hovoriaci po anglicky a ak som dobre rozumela, spomenie scénu z filmu, zahľadí sa na vežu pred sebou, zasníva sa... to ma utvrdí v tom, čo som si myslela, že veľa ľudí je tu práve vďaka nemu-filmu.

Stará nemocnica, dnes múzeum

V Bruggách

Po romantických uličkách plných architektonických skvostov sa dostaneme ku všetkým významným aj menej známym pamiatkam. Nechávame za sebou Chrám Matky Božej s vežou vysokou niečo cez 122 metrov, čo znamená, že je to najvyššia stavba v Bruggách. V Katedrále sv. Spasiteľa /Sint-Salvatorskathedraal/ zapaľujem sviečku, rozjímam, uvedomujem si všadeprítomnú výnimočnosť.

Chrám Matky Božej v Bruggách

Katedrála sv. Spasiteľa

Kamennými ulicami prúdia zástupy ľudí, každú chvíľu počuť klopot konských kopýt, okolo vás prehrmí koč s výletníkmi. Ak zavriete vtedy oči, máte možnosť preniesť sa na okamih o niekoľko stoviek rokov dozadu... ale pozor! aby vás tie koče náhodou neprevalcovali. Alebo davy turistov.


V jednej chvíli sa priženie chmára, vtedy zosilnie vietor a dokonca slabo spŕchne. Potom opäť vyjde slnko, stojíme práve na najznámejšom a najnavštevovanejšom Trhovom námestí /Goote Markt/ s jeho dominantou, Zvonicou /Belfried/ s 83 cm odchýlkou, teda je mierne šikmá. Ak si chcete pozrieť Bruggy z vtáčej perspektívy, stačí vyjsť na vrchol tejto veže ak zdoláte 366 schodov. Ešte doma sme mysleli, že toto si určite nenecháme ujsť, no kvôli počasiu, keď bolo viac zamračené ako slnečno, sme od toho upustili. Presne ako v Gente. Zrazu sa nad domami ako z perníka objavuje dúha. Ale už o chvíľu sa opäť zamračí. Všetko sa zopakuje niekoľkokrát, slnko, mračná, spŕška, slnko...

Obchody v Bruggách
 
Goote Markt /Trhové námestie


A bola dúha



Rozhodneme sa prejsť pešo k štyrom mlynom, ktoré sa nachádzajú na okraji centra. Tak si čo najlepšie vychutnáme atmosféru mesta zapísaného od roku 2000 do zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Čím viac sa vzďaľujeme od centra, tým sú uličky prázdnejšie, po turistoch niet takmer ani stopy, ale čarovných zákutí práveže pribúda. Naplno vstrebávame úžasný pokoj mimo centra.


Belgické pralinky na každom kroku








 
Mlyny v Bruggách

Od mlynov sa popri rieke Reie vraciame do centra, míňame Gentskú bránu na rohu ulice Langestraat.
A už sme znovu pri kanáloch, jeden za druhým ich brázdia výletné člny.
Jeseň všetkému dodáva ešte väčšiu malebnosť, možno preto som si vybrala návštevu Brúgg práve teraz, keď si užívam svoje najmilovanejšie obdobie.

Gentská brána



 

Rybí trh /Vishmarkt/ dnes zíva prázdnotou, je nedeľa, trhy sa konajú od pondelka do soboty.
Pomotáme sa po okolitých uličkách, kde napriek jeseni cítiť atmosféru Vianoc, vôbec mi to však neprekáža, práve naopak.
 



Dostávame sa na námestie Burg s Radnicou, čo je naozaj veľkolepá gotická stavba, a s Bazilikou sv. Krvi, kde je uložená schránka uchovávajúca kvapku Kristovej krvi. Nachádza sa tu aj múzeum.
nachádza schránka, uchovávajúca kvapku Kristovej krvi

Čítajte viac na: http://www.walkers.sk/bruggy.php
Walkers.sk - cestovateľský portál
Práve v tomto kostole s mystickou atmosférou som sa dokázala najvernejšie preniesť do stredoveku, vedela som si predstaviť mníchov v sutanách ako klopkajú po kamennej dlažbe, ako sa ukrývajú za kamennými stĺpmi... V hornej časti, ktorá je sprístupnená turistom, nachádzam úžasný pokoj, sadám si a za sugestívne pôsobiacej hudby nechám myšlienky plynúť do stratena, strácam pojem o čase...

Námestie Burg, Radnica, Bazilika sv. Krvi

Trhové námestie večer


Stmieva sa, svetlá podmanivo osvetlia všetky pamiatky, domy, ideme sa navečerať a potom sa poprechádzať po večernom centre.








 Radnica, Námestie Brug
 
 


Na stanicu do garáže prichádzame krátko pred dvadsiatou hodinou. Parkovali sme sedem hodín, zaplatili sme 11,40 €.


Vishmarkt

Čítajte viac na: http://www.walkers.sk/bruggy.php
Walkers.sk - cestovateľský portál
Vishmarkt

Čítajte viac na: http://www.walkers.sk/bruggy.php
Walkers.sk - cestovateľský portál

Do Eeklo na ubytovanie, čo je 27 km, sa vraciame kúsok aj po vysvietenej diaľnici.

Taká menšia zaujímavosť -  Belgické diaľnice sú osvetlené a je možné ich vidieť aj z Mesiaca. Takýto luxus si dovolí ešte Luxembursko, ktoré tiež zabezpečuje osvetlenie na svojich 150 km diaľnic, čo si vyskúšame zajtra na vlastnej koži.

Z Luxemburska sa presunieme na ďalšie ubytovanie do Francúzska, ale o tom v ďalšej časti.