Budem ju volať Ema.
49 ročná pekná žena, obetavá matka, manželka a kresťanka. Zatiaľ nič zvláštne, poviete si. No jej životný príbeh sa predsa len vymyká z obyčajného priemeru.
Mladí získali dvojizbový byt v okresnom meste, začali si ho pomaly zveľaďovať.
Na svet prišiel prvý syn. Dostal meno po otcovi. Pre Emu jej malá rodina znamenala celý svet. A ten bol ideálny. Dokonalý. Šťastie mohla rozdávať.
Všetko bolo ako nalinajkované.
Krátko po prvom pôrode zistila, že je opäť tehotná. Aj keď s tak rýchlym druhým tehotenstvom nepočítala, brala to ako dar, veď koľkým ženám materstvo nie je vôbec dopriate, na ďalšieho drobca sa nesmierne tešila. Jej milovaný Dávid s ňou. Navzájom sa podporovali a keď Dávid získal dobré miesto v banke, pokladali to za významný krok vpred. Znamenalo to viac financií do rodiny a tým aj väčšie možnosti v plnení snov, ich šťastie nadobúdalo ešte väčší rozmer. Mohli si dovoliť kúpiť nové, potrebné veci do bytu, zánovné auto, dokonca aj niečo odložiť na horšie časy.
Prvá chmára v dosiaľ dokonalom živote prišla v podobe ťažkej diagnózy jej mamy. Celá rodina zostala ako omráčená. Pre všetkých nastali trpké chvíle. Ema bola svojej mame oporou, pomáhala jej, ako to len išlo. Kvôli vysokému stupňu tehotenstva bola ale stále viac vyčerpaná, malý syn tiež vyžadoval neustálu opateru no a Dávid nebol pri nej vždy, keď potrebovala. Práce mal nad hlavu, často sa vracal z banky neskoro večer. Unavený, veľa toho nenarozprával, stávalo sa, že sa ani nenavečeral, hneď celý zmordovaný padol do postele a okamžite zaspal. Ema si to vyčítala, nezaťažovala ho svojimi problémami s tehotenstvom, domácnosťou, mamou, snažila sa mu doma vytvoriť absolútnu pohodu. Milovali sa, to bolo jasné. Napriek tomu mala prchavý pocit, že sa jej vzďaľuje.
Termín druhého pôrodu sa blížil. Pre veľké brucho si už nedovidela na špičky nôh, pohybovala sa ťažko, energie jej ubúdalo. Našťastie jej dosť výrazne pomáhala mladšia sestra Lenka. Mala sotva pätnásť rokov, ale mohla sa na ňu vo všetkom spoľahnúť.
V jeden večer, práve keď nakŕmila syna a uložila ho do postieľky, niekto zazvonil. Za dverami stál neznámy muž.
"Dobrý večer," pozdravil s nepriateľským výrazom v tvári a pohľad mu okamžite padol na jej objemné brucho. Ema videla, že zostal zmätený. Trvalo to však len okamih. Vystrel chrbát, opäť jej ostro pozrel do očí a spýtal sa: "Viete o tom, že váš muž spáva s mojou ženou?"
Tých pár slov ju takmer zabilo. Ostala paralyzovaná, na niekoľko desiatok sekúnd prestala dýchať. Ako keby umrela. V tej chvíli bolo po všetkom. Jej malý súkromný svet bol v troskách. Ako po živelnej katastrofe.
Chytila sa za brucho, drobec v nej ju začal nástojčivo kopať.
Ďalšie minúty, dni a týždne prežívala ako v zajatí mliečneho oparu. Akoby sa vznášala v imaginárnom svete. Všetko sa zdalo také absurdné. Niekedy mala dojem, že sú to hádam len halucinácie.
Bolo to ťažké obdobie.
Slzy, prosby, sľuby, zaprisahávanie, bolesť, pôrod a potom znovu láska. K ďalšiemu synovi. Drobný chlapček s očami ako trnky prevzal podobu svojho otca, Ema sa roztápala láskou k nemu. Malý prišiel na svet a udobril rodičov. Odpustila.
Dávid dal v banke výpoveď, so staršou kolegyňou, s ktorou sa zaplietol, prerušil všetky styky, našiel si prácu ako obchodný zástupca, mladá rodina sa pomaly spamätávala z krízy. Ema do nej vniesla opäť harmóniu, hoci tie slová neznámeho muža z osudného večera mala nadosmrti vpečatené v mozgu. No urobila všetko preto, aby ich synovia vyrastali v láske a pohode.
Začala sa viac modliť. Za pokoj v rodine, za mamino uzdravenie. Ani slovkom sa pred ňou nezmienila o tom, čo sa u nich udialo, nechcela jej spôsobovať ešte väčšiu bolesť.
Onedlho prišla ďalšia rana. Mama zomrela. Len pár mesiacov po dovŕšení 50-ky. Zbytočná smrť. Ema jej odchod niesla ťažko. Bola však veľkou oporou ako otcovi, tak aj sestre Lenke. Tá trávila takmer všetok čas s ňou, zo školy jej prvá cesta viedla do ich bytu. Ona vedela o Dávidovej nevere a nedokázala preto premôcť odpor voči nemu. Za sestru by dala život, jej mladé, vášnivé srdce odmietalo takú zradu pochopiť a odpustiť.
Mesiace ubiehali, čas pomaly obrusoval hrany vo vzťahu medzi Emou a Dávidom a ich opätovná láska vyvrcholila Eminým tretím tehotenstvom.
Na dieťa sa veľmi tešili a keby to bolo dievčatko, šťastie by bolo dokonalé. Raz v noci mala Ema živý sen s mamou, na ktorý nikdy nezabudne. V ňom ju mama presviedčala, že celkom isto porodí vytúženú dcéru. Od tej chvíle o tom nepochybovala a všetko pripravovala na príchod malej princezničky.
A tá sa naozaj narodila. Krásne bábätko si všetci okamžite zamilovali.
Zdalo sa, že kríza v rodine je zažehnaná, že ťažké obdobie je definítivne preč.
Po maminej smrti sa ale pridružili otcove problémy so srdcom. Nemocnice, operácie, rekonvalescencia... Starší brat mal tiež svojich starostí dosť, nemohol byť zakaždým k dispozícii, keď bolo potrebné. A Lenka bola príliš mladá. Navyše ju čakala maturita.
Ema niekedy nevedela, kam skôr skočiť. Bola však plná lásky a tá jej pomáhala prekonať starosti, ktoré musela čas od času riešiť.
Deti rástli, vychovávala ich k vzájomnej svornosti. Dávidovu aféru zastrčila kdesi do kúta mysle, nepripomínala mu starý hriech, aj keď to ešte občas veľmi zabolelo. Chcela, aby ako rodičia pred deťmi nezlyhali, aby im išli príkladom. Presne tak, ako to ona videla u svojich rodičov.
A potom prišiel deň, kedy sa všetko zmenilo a mladá rodina sa znovu ocitla v zložitej situácii.
Počas služobnej cesty sa Dávidovo auto na zľadovatenej ceste dostalo do šmyku a stalo sa neovládateľným. Výsledkom bola ťažká havária.
Jeho zranenia - otras mozgu, zlomená stehenná kosť, roztrieštená panva, rozbitý močový mechúr, strata veľkého množstva krvi - boli natoľko vážne, že mu lekári nedávali nádej na prežitie.
Lekárka, ktorá Emu informovala o jeho zdravotnom stave skonštatovala, že to by muselo zasiahnuť samo nebo, aby prežil. A ak áno, zostane ochrnutý.
V krajskej nemocnici ho operovali celú noc. Ema sa spolu s rodinou modlila za jeho záchranu, za to, aby zostal nažive. Nedokázala si predstaviť, že by ho stratila. Bol stále jej jedinou láskou a vedela, že ňou zostane navždy.
Jeho stav bol ale po operácii natoľko vážny, že sa rozhodla zavolať kňaza. Bola veriaca, nechcela dopustiť, aby jej muž zomrel v hriechu.
Lekári robili čo mohli, ona za ním chodila každý deň na ARO, modlila sa a prosila...
Jej blízki sa zatiaľ starali o ich tri malé deti, ktoré nechápali, čo sa deje.
Dávid ležal v kóme 2 týždne. Potom si jeden z lekárov všimol, že po jej návštevách začal reagovať, jeho stav sa zakaždým máličko zlepšil. A tak chodila dennodenne za ním, rozprávala mu, čo jej zišlo na myseľ, neúnavne sa ho usilovala priviesť k prebratiu z kómy.
Vyšlo to.
Z krajskej nemocnice ho následne previezli do FN v Bratislave, kde ho čakali ďalšie operácie. Miestnym lekárom sa ho podarilo dostať na nohy a prognóza, že zostane ochrnutý, sa teda nenaplnila.
Ema bola šťastím celá bez seba.
Lenže osud si pre nich pripravil ešte jedno prekvapenie.
Po ťažkom zranení panvy a močového mechúra zostal Dávid impotentný.
V tom okamihu dôsledky tohto verdiktu nedokázali celkom dobre domyslieť. Aké to bude pre oboch ťažké. Ako bude Dávid trpieť, pretože zmysly zostali neporušené, iba telo bolo zmrzačené.
Po prepustení z nemocnice absolvoval kúpeľnú liečbu v Kováčovej. Zostal na invalidnom dôchodku. Vládal chodiť iba s pomocou zdravotnej palice. Aj to len niekoľko metrov.
Ema sa o neho starala ako len vládala. Podporovala ho psychicky, pomáhala mu prechádzať náročným obdobím, stála verne a trpezlivo pri ňom. Napriek tomu sa nedokázal so svojou situáciou zmieriť, k nej a aj k deťom sa začal správať chladne.
Pokúšali sa viesť intímny život, no ukázalo sa, že lekári sa nemýlili. To Dávida zlomilo úplne.
Načisto stratil záujem o rodinu, komunikácia s ním bola veľmi zložitá. Vyvrcholilo to tým, že sa od nich odsťahoval k rodičom.
Medzitým, ako ona riešila problémy s Dávidom, otcov zdravotný stav sa zhoršil natoľko, že potreboval sústavnú opateru. Prišlo k otázke doopatrovania. Súhlasila.
Presťahovala sa s deťmi z mestského bytu do rodičovského domu a starala sa aj o otca.
Dávid za nimi chodil sporadicky, možno každý druhý týždeň, na narodeniny, na Vianoce, sem-tam zatelefonoval. Deti čoskoro zistili, že sa musia vo všetkom obracať na mamu, že u otca nepochodia. Starostlivosť o rodinu ponechal celkom na Emu, on nemal záujem.
Napriek tomu nehľadala únik v mimomanželskom vzťahu, ani jej nenapadlo riešiť svoju situáciu neverou. Bola vydatá žena a to bolo pre ňu sväté. Ešte viac sa upriamila na modlitby, na Boha.
Nazdávala sa, že hádam raz nastane zvrat a on sa k nim vráti. Tak naplno.
Sestra Lenka stála celý čas po jej boku, ale aj ona mala svoju prácu, svoj súkromný život. Prešli roky, vydala sa. Onedlho po svadbe pochovali otca. Nedočkal sa ani vytúženej, poslednej vnučky.
Lenka sa spolu s manželom rozhodla postaviť dom na rodičovskom pozemku. Aj keď mali obaja v krajskom meste prácu a pekný byt, chcela byť sestre nablízku. Mať to k sebe iba cez dvor. Spájalo ich silné puto. Veď Ema jej vlastne nahradila mamu.
Emine a Dávidove deti dospeli, dokončili školy, našli si prácu, partnerov, ale osamostatnila sa len dcéra, synovia stále žijú doma s mamou.
Na otcovu neprítomnosť si zvykli a aj keď by ho počas dospievania neraz potrebovali, veľkej pozornosti sa nedočkali.
Ema však voči nemu nikdy nezatrpkla, svojím spôsobom Dávida stále ľúbila.
Preto po 27 rokoch neľahkého manželstva, kedy sa mu za každých okolností snažila byť oporou zostala šokovaná, keď jej oznámil, že sa chce nechať rozviesť. Dôvodom mala byť iná žena, ktorú miluje.
Nechápala, čo sa jej to snaží povedať. Zase iná žena? Prečo? A čo s ňou? Ako je možné, že ich láska, o ktorej si kedysi mysleli, že bude večná, že vydrží až za hrob, vyhasla. Veď sa tak snažila. Usilovala sa mu porozumieť, stála vždy pri ňom. V dobrom aj v zlom. Bola naozaj taká slepá?
Je láska skutočne slepá?
Nerozumela, prečo sa to všetko muselo stať, prečo ju život takto skúša.
Cítila sa hlboko ponížená, sklamaná, bolelo to. Opäť.
Čo ešte viac zhoršovalo celú situáciu bol fakt, že jej to oznámil dva dni pred Štedrým dňom. Aj keď najskôr rodinu ubezpečil, že sviatky strávi ako vždy s nimi, rozmyslel si to a neprišiel. Boli to prvé Vianoce bez neho.
Ema si chcela o všetkom pohovoriť. Bola pripravená odpustiť. Možno je to len krátky úlet, zaľúbenie, ktoré čochvíľa vyprchá.
No Dávid trval na svojom, chce rozvod aj keby čo bolo.
Ema pred sebou videla iného muža. Zaľúbenosť ho zmenila, ožil, v očiach mu iskrilo. Ako kedysi dávno pri nej.
Nebolo šance. Stratí ho navždy. Všetkému je koniec.
Pol roka po Vianociach ich rozviedli.
Ema sa napokon so všetkým zmierila.
Pochopila, že nemá význam držať Dávida vo vzťahu nasilu.
Ale aj tak v nej navždy zostane nezodpovedaná jednoduchá otázka.
Prečo?
