V zasneženom parku na Sihoti Nitra

Biela zima konečne dorazila aj do našich končín. Ani si neviem spomenúť, kedy naposledy u nás takto snežilo a sneh sa hneď netopil, ale vŕzgal pod nohami.

Tí, ktorí zimu nemusia, nie sú asi veľmi nadšení, ale my, čo ju môžeme, sa tešíme. 

Áno, cesty a chodníky sú nebezpečné, ale priznajme si, neboli takéto vždy, keď zima bola zimou, sneh sa na nás sypal už v novembri a po ľade sme sa šmýkali až do marca?
Dnes nasneží raz za zimu a už je všetko hore nohami.

Možno si niekto povie, veď tej sa dobre hovorí, keď sa na to všetko pozerá iba z okna obývačky. Omyl! Každé ráno sa brodím masou snehu skoro tri kilometre z nemocnice. A poobede počas vychádzok ďalšie tri. Minimálne. A užívam si to. Pokiaľ sa táto biela nádhera nezmení na kašu.

Dnes som vybrala na prechádzku do mestského parku Sihoť, lebo tam zabúdam na okolitý svet a vnímam iba blahodarný pokoj, ktorý človekom presiakne skr-naskrz.

Poďte sa tam pozrieť spolu so mnou a ak budete mať cestu okolo, určite sa tam zastavte. Ale to som tu už písala, že navštíviť náš park Sihoť sa skutočne oplatí.
Napr. TU

A prosím, dávajte si na seba pozor!
Aby sme sa nestretli v nemocnici, ale napríklad na Sihoti v Biskupskom hostinci na káve.

A už len zopár čarovných zákutí z parku.

Šibeničný vrch BORINA Nitra

Šibeničný vrch /218 m n.m./ alebo aj Borina v Nitre je ďalšou lokalitou v tomto meste, zdá sa, mimo záujmu Mestskej rady. Dlhé roky tento kus vzácnej zelenej oázy pustne bez toho, aby sa urobili patričné kroky k jej znovuzrodeniu, oživeniu. Pre obyvateľov mesta. Pre turistov.
Pre zelenší život.

Šibeničný vrch 218 m n.m. Pohľad z náprotivnej Kalvárie. Okolie už husto zastavané.

Šibeničný vrch nielenže patrí k jednému zo siedmich pahorkov mesta, ktoré ho charakterizujú, ale má aj svoju význačnú historickú stopu.

Už vo veľkomoravskom období tu stálo menšie útočiskové hradisko.

Na prelome 16. a 17. storočia bola na pahorku postavená strážna veža /Turecká varta/ ako obrana pred tureckými vpádmi.

Turecká varta - kultúrna pamiatka

Bola to jedna z troch pozorovateľní mesta, sledovala prístupovú cestu z juhozápadu /od Šale/. Ďalšia bola na Kalvárii /na mieste dnešnej kaplnky/ a tiež vo Veľkých Janíkovciach. Táto sa však nezachránila.
Varty mali za úlohu vysielať smerom k hradnej posádke brániacej mesto varovné signály.
Význam Tureckej varty je teda kľúčový.

Preto ma udivuje, že sa jej nedostáva takmer žiadnej pozornosti.

Pomenovanie Šibeničný vrch dostal jeden zo siedmich pahorkov Nitry v roku 1846, keď sem presťahovali šibenicu stojacu predtým pri mestskom cintoríne. Odvtedy sa uplatňovalo hrdelné právo na tomto mieste.

Nedávno sa však objavili informácie o novom výskume, pri ktorom sa zistilo, že veža je podstatne mladšia a neslúžila ako strážne miesto pred vpádom Turkov, ale ako väzenský objekt.
Pokiaľ však tieto nové tvrdenia nebudú hodnoverne podložené ďalšími archeologickými výskumami, veža pre mňa zostáva aj naďalej Tureckou vartou.

Borina alebo Šibeničný vrch, v minulosti miesto hrdelných popráv.

Kedysi bol pahorok bez porastu, až v 80. rokoch 19. storočia tu vysadili borovicové stromy, ktoré sú dnes bohato rozrastené a práve kvôli tomu prischol Šibeničnému vrchu názov Borina.

V hustej borine je ukrytá aj Turecká varta. Kto o nej nevie, nájde ju len náhodne.
Jej posledná väčšia rekonštrukcia bola prevedená v 60. rokoch 20. storočia. Odvtedy viac-menej chátra.
Pred dvomi rokmi sa konečne niečo pohlo a renesančný strážny objekt bol čiastočne opravený, vyčistený od nežiadúcej vegetácie.

Turecká varta v zajatí boriny. Aké významné miesto a aké zabudnuté! A momentálne zamrežované z bezpečnostných dôvodov.

Keď som sa pred viac ako dvadsiatimi rokmi rozhodovala, v akej časti Nitry sa s rodinou usadiť, presvedčila ma nie veľmi zastavaná mestská časť Čermáň pre svoju tichú polohu, kde sa človek cítil ako na dedine a pritom blízko centra, kam sa dá prejsť pešo v priebehu štvrťhodinky a autom za pár minút. No a páčili sa mi výhľady na Kalváriu, Zobor, Borinu.

Pohľad na Kalváriu z Boriny. A dom na dome...

Dnes už mám výhľady z veľkej miery zastavané, je tu väčší pohyb, ruch, no stále sa tu dá ešte nažívať v relatívnom pokoji.

Pohľad na Čermáň zo Šibeničného vrchu.

Chýba nám tu však zelené miesto, kde by človek mohol úplne vypnúť, kde by mu zmizli z očí domy, paneláky, obchody, autá, kde by sa mohol prechádzať iba v mĺkvej spoločnosti stromov, sadnúť si do ich priateľských tieňov, nechať sa pohltiť prítomnosťou a iba vdychovať ich čistú vôňu.

Vlastne to miesto nám nechýba, máme ho pred očami, na skok, ibaže nie v takej forme, akú by ľudia pre dobrý pocit uvoľnenia uvítali.

Je ním Šibeničný vrch, medzi domácimi známy ako Borina.

Predstavte si, že tu sedíte na lavičke v tieni a vôni borovíc...

Naozaj sa tu nadýchate čistej borovicovej vône.

Ako spomína moja svokra, v 50. rokoch minulého storočia sem chodievala ako dieťa zo Starého mesta s rodičmi na sánkovačku.
To som chodila s mojimi deťmi presne po štyridsiatich rokoch aj ja. Z Čermáňa.

Dolu kopcom to ide v zime na snehu dobre.

Ale vtedy po vojne bolo na Čermáni iba pár domov, taká nenápadná dedinka a tam, kde dnes stojí sídlisko Klokočina, rozbiehali sa doširoka iba nedozerné role, polia. Okolo Boriny skoro nič nebolo. Žiadne stavby.

Tajomný Šibeničný vrch

To isté mi hovorí moja 84. ročná mama. Za jej mladých čias si sem vyšla na prechádzky, zbožňovala sedieť na lúke, vyhrievať sa na slnku, čítať, debatovať s kamarátkami, alebo len tak pozorovať okolie.
Spomína si, že sa tu konali aj kultúrne akcie.

Toto všetko by nám mohla Borina poskytnúť aj dnes.

Uznáte, že toto miesto má svoje čaro?

Je síce možné poprechádzať sa po tomto tajomnom kúsku lesa, veď to robím pravidelne, ale srdce mi trhá, keď vidím, aké je to všetko spustnuté, zanedbané, pritom má Borina obrovské možnosti.

Z Boriny sú pekné výhľady aj na Zobor.

Zelená nám v Nitre chýba!

Cyklisti si v lesíku označili nebezpečné miesta trás.

Z východnej strany Boriny. Smer Kalvária.

Vyčistiť ju, spevniť chodníky, osadiť osvetlenie, umiestniť lavičky, vyčarovať čarovné zákutia, postaviť knižné búdky, možno pamätníky /sochy/ pripomínajúce dejiny, pre deti vyhotoviť prírodné ihriská, herne, lezeckú či online dráhu, vyhliadku, cyklistický chodník, hoci cyklisti tu brázdia hrboľaté chodníky už teraz, pridať informačné tabule o histórii miesta, strážnu vežu dostať do stavu, aký jej prináleží, využiť lúky na piknik, pozostatky amfiteátra zase na kultúrne podujatia, veď kde inde by lepšie vynikli historické slávnosti, napr. šermiarske súboje či nejaké dobové divadlo pod holým nebom, o tajomných akciách počas /v našich končinách novodobého sviatku/ Halloweenu ani nehovorím. Sme predsa na Šibeničnom vrchu!

Cyklista

Tu najviac cítiť poryvy vetra a počuť šumenie borovíc. A možno ešte šepot duší...

Na tomto mieste by sa mohli konať rôzne kultúrne podujatia

Šibeničný vrch má veľký potenciál.

Nachádza sa tu aj pásmo hygienickej ochrany vodného zdroja.

Ale aj vykrývač.

V blízkosti sú dva cintoríny. Jeden cez cestu smerom na severozápad židovský...

Tých nápadov by bolo neúrekom, je len na tých, ktorí o tom môžu rozhodnúť, ako s týmto výnimočným miestom s veľkým potenciálom, naložia.

Stojí za povšimnutie.

Veď zeleného je v Nitre tak pramálo!

Druhý v bezprostrednej blízkosti lesíka.

Borina v zlate zapadajúceho slnka.

Ešte posledný pohľad na hustú zeleň a môžem ísť domov. Tadiaľto vchádzam aj odchádzam...

Staré kasárne Nitra

V Nitre máme skrytý poklad. Zahalený do bohatej zelene.
Staré kasárne.

Park

Táto časť mesta bola pre mňa vždy veľkou neznámou a zakaždým, keď som išla okolo, premáhala ma zvedavosť a túžba dostať sa za plot, ktorý tento objekt spoľahlivo chráni od vonkajšieho sveta.

Ale napokon prišiel deň, keď som sa dostala za bránu onoho tajomného miesta a ohromilo ma absolútnym pokojom, svojou vyváženou nehybnosťou. A ešte obrovským potenciálom.

Nemocnica

Staré kasárne ležia na Martinskom vrchu, na ktorom sa už v 8. a  9. storočí rozprestieralo husto osídlené mohutné hradisko.

Ako som sa dočítala na stránke TIC Nitra, súčasťou areálu bol aj románsky kostol sv. Martina z 11.stor. Jeho počiatky siahajú možno až do veľkomoravského obdobia. V okolí kostola bolo objavené pohrebisko z 9. stor. a cintorín z 11. stor.

Pavilón nemocnice

Od 80. rokov 19. storočia tu sídlila vojenská posádka. Nachádzal sa tu jeden z piatich sústreďovacích táborov Uhorska.


Prvá časť tábora bola postavená v r. 1882 s názvom Šiator Tábor. Tvorilo ho 10 murovaných budov a 24 drevených barakov s príslušenstvom pre 300 stálych a až pre 1200 prechodne ubytovaných vojakov.

Dôstojnícky pavilón s 22 izbami

Jedna z budov nemocnice

Začiatkom 90. rokov 19. storočia v areáli postavili vojenskú nemocnicu s dvoma menšími pavilónmi. V medzivojnovom období bol areál doplnený o ďalšie budovy.

Pri príležitosti veľkých manévrov v r. 1887 navštívil kasárne cisár František Jozef I. 
Bol ubytovaný vo veliteľskej budove, kde bola pri tejto príležitosti zrealizovaná štuková výzdoba a doplnené honosné zariadenie.

Toľko v skratke z histórie.

Veliteľská budova

V súčasnosti patria kasárne k najvýznamnejším zachovaným vojenským pamiatkam na Slovensku.

Od r. 2011 je 13 objektov zapísaných v Ústrednom zozname pamiatkového fondu:
veliteľská budova, dôstojnícke pavilóny, obytné budovy, strážnica, hostinec, kolkáreň, hlavná budova nemocnice, nemocničné pavilóny a park.

Strážnica zabezpečovala vstup do areálu. Neskôr sa z nej stala väznica.

Obytná budova

Kolkáreň

Budova hostinca

Areál Starých kasární je v podstate mierumilovným zeleným ostrovom uprostred husto zastavaného okolia. Napriek jeho pôvodnému účelu. Nadobudnete dojem, že ste sa ocitli celú večnosť od mestského virvaru, pritom sa nachádzate takmer v jeho centre.

Veľká škoda, že kompetentní areál už dávno nesprístupnili verejnosti.
Ja osobne by som si ho vedela predstaviť ako múzejnú expozíciu, akýsi skanzen. Interiér budov by mohol získať voľakedajší vzhľad aj s jeho pôvodným vybavením, kde by sa ľudia mali možnosť vrátiť do čias jeho živého pulzovania. Zachoval by sa tak pekný obraz dejín vojenskej armády.

Exteriér je ideálnym miestom na relax, malebný park na začiatku areálu nabáda k oddychu, človek by tu vedel maximálne vypnúť, len tak si hovieť a na nič nemyslieť.

Ako som už spomenula, Staré kasárne majú veľký potenciál a ja len dúfam, že čoskoro budú otvorené pre nás všetkých, že to nebude len výsadou zriedkavých podujatí.

Jedno také podujatie sa tu bude konať už o pár dní, tak neváhajte a choďte sa do tohto malého raja pozrieť. Vyzerá to lákavo.

Bližšie informácie  TU!