Zlatokopka s diablom v tele

Možno sa vám tento príbeh nebude zdať ničím výnimočný, možno si poviete, veď čo, je to príklad ukážkovej zlatokopky. Dnes také bežné. Lenže Žaneta nie je len taká obyčajná zlatokopka, ona je navyše nebezpečná zlatokopka. Taká, čo sa k dosiahnutiu svojich cieľov neštíti ani toho najhoršieho, pokúsiť sa siahnuť inému na život.
Do bodky spĺňa všetky znaky sociopatie. Máme teda do činenia s narušenou osobnosťou.
Ale pekne po poriadku.

Ilustrácia: Pinterest

Keď mala Žaneta sedemnásť rokov, vedela celkom presne, čo chce od života. A veruže, skromná nebola. Vysnívala si bohatého muža, najlepšie majiteľa nejakého podniku a pokojne by mohol byť aj škaredý, veď predsa ide o iné kvality, samozrejme okázalý dom, luxusné auto, značkové šaty, šperky, dovolenky... Jednoducho, túžila byť zabezpečená, na vychýr, ako sa hovorí v dedinke na Kysuciach, odkiaľ pochádza, a najideálnejšie bez námahy. O to sa mal postarať už spomínaný muž.

A tak ju teda nezaujímali rovesníci, tí holobriadkovia jej boli na smiech, mútila iné vody.
Žanetino úsilie bolo zakrátko odmenené, lebo pravda, usilovná ona bola, i keď nie práve v štúdiu, kde preliezala s odretými ušami. Ale čo tam po škole, k čomu vyučenie, ona beztak bude počítať len peniaze na účte. No a k tomu jej celkom postačí to, čo sa naučila na prvom stupni ZŠ.

Miestny podnikateľ, ktorého si vyhliadla a ktorého sa jej úspešne podarilo obalamutiť "láskou", nebol vôbec škaredý, čo bol veľký bonus. Predsa len, zdieľať spoločné lôžko s nejakou ropuchou aj keď bohatou, by bolo omnoho náročnejšie. Začalo to teda viac než dobre.

Skutočnosť, že onen vysnívaný princ Pavol mal doma ženu a malého syna, brala Žaneta len ako zanedbateľnú kozmetickú chybu. A tá sa dá vždy riešiť. Stačí správny zákrok.

Na ten sa Žaneta podujala s maximálnym nasadením. Syn David sa dožadoval svojho otca, ale ona jeho smäd po ňom hasila zlostným plameňom nenávisti, verbálnych útokov, vyhrážok, vulgarizmov. Aj v tejto veci sa ukázala ako majster nad majstrov.
Svoje šťastie si predsa nenechá pokaziť nejakým pankhartom, ako ho nazývala.
Dokonca zašla za osobou zaoberajúcou sa čiernou mágiou, kam napokon chodila aj v nasledujúcich rokoch... zaklínacie formulky ju privádzali do extázy.

Pavol, dokonale zaslepený láskou k utešenej modroočke, opustil rodinu a do nového domu, ktorý si vybudoval sám rovnako ako aj svoj podnik, veď začínal od nuly, si priviedol mladosť.
Ona si so sebou priniesla len veľkú, naozaj veľkú chuť užiť si to.
Zakrátko bola svadba, lebo tehotenstvo. Prezieravé, poistené. Klasika. Nevesta, aj keď o pol hlavy vyššia od ženícha, sa hrdo a so žiarivým úsmevom niesla kostolom, pyšná na svoj úspech.
Najlepšej kamarátke Eme dávala rady: Ach! Ty si nehľadaj nejakého čuráka bez peňazí. Pozri sa na mňa a ber si príklad.

Žanete sa rozhodne nedá uprieť šarm, veď práve vďaka nemu si vždy získala, koho len chcela. Až na osoby, ktoré vidia za roh.
Ďalej manipulovanie. Pre osobný prospech neváha padnúť na samé morálne dno. No dokáže to elegantne zakamuflovať, že povrchní pozorovatelia jej švindle nespoznajú. Prosto naletia.

Ako naletel Pavol. Šťastím bez seba by bol zniesol svojej mladej žene aj modré z neba. Robil do úmoru, len aby sa mala ako v bavlnke. Aby jej nič nechýbalo, mohla si kúpiť, za čím jej srdce zapišťalo.
Je nad slnko jasné, že lacné záležitosti to neboli.
Bývalo bežné, že z obchodu neodišla skôr, pokiaľ nedostala, čo si zaumienila. Ak nebodaj Pavol preukázal náznak nevôle, začala trucovať ako sopľavé decko. Stačilo málo a vytúžený kožuch si už niesla na pleciach. Tak chutne vytešená! No neurob jej radosť.

Keď sa im narodila dcéra, zdalo sa, že šťastie je dokonalé. Raj na Zemi.

Najbližšie narodeniny Žanetu presvedčili o správnosti svojho výberu. Na dvore ju čakal novučičký Volkswagen previazaný veľkou červenou mašľou. Ako z romantického filmu. Jeden by sa rozplakal.
Pavlova láska nepoznala hraníc.
Bola hýčkaná, domácnosť viedla len povrchne, nedbalo, aj vianočnú výzdobu celého domu si za nemalé peniaze objednávala jednak z vlastnej neschopnosti, jednak z márnivosti.
Plným priehrštím rozhadzovala Pavlove peniaze a on jej nebránil, nič nezakazoval, neobmedzoval. On ju skutočne miloval.

U Žanety tento spôsob života zvýraznil absenciu empatie, stávalo sa, že už nebola schopná zakryť svoje vykalkulované reakcie, skutky.

Svoju dcéru Nelu ľúbila, o tom niet pochýb, ibaže to bola láska nezdravá, opičia.
Od útleho veku si ju pretvárala na svoj obraz. Mala ju za bábiku, ktorej už v jedenástich rokoch vytrhávala obočie, v štrnástich ju s prižmúrenými očami nechala spať spolu s mladučkým nápadníkom v detskej izbe. To nezdravé hýčkanie sa odrazilo aj na jej štúdiu, veď na gymnáziu ledva prelieza so štvorkami.
Ale nepredbiehajme.

Absolútnu radosť kazil Žanete fakt, že sa jej nijako nedarilo dostať medzi miestnu smotánku. Pavlovi na týchto veciach nezáležalo, ale ona potrebovala zvýšiť svoj kredit. Robila čo mohla, ibaže bez úspechu. Na toto nestačil ani jej príslovečný šarm, flirt či manipulovanie. A rovnako tak nepomohli peniaze v obálke, pritom jej tento spôsob komunikácie otváral dvere zakaždým, keď niečo potrebovala. V tomto prípade to ale nezabralo.
Možno to bolo aj tým, že i napriek drahým kožuchom, honosným šperkom či vysokej dávke sebavedomia, pôsobila lacno. Jej povrchnosť ju prezradila, len čo otvorila ústa.
Priateľky z tejto kategórie boli teda pre ňu nedosiahnuteľné.

Ako dcéra rástla, svoj záujem postupne obracala iba na ňu. Už sa Pavlovi nešmajchlovala, bola si svojou neotrasiteľnou mocou istá, zbytočne mrhať energiou na nejaké zaliečanie. Jej pravá podstata sa nebezpečne drala na povrch.
Manžel o viac ako dvadsať rokov starší ju už nebavil, do hry vstúpili milenci.
On cítil, že sa niečo pokazilo, svoj žiaľ začal zalievať alkoholom, aj keď vždy vedel, kedy má dosť. Kvôli práci si nemohol dovoliť nijaké úlety, peniaze boli treba. Veľa peňazí.

Jeho výčitky voči synovi Davidovi z prvého manželstva narastali. Ten s ním sprvu odmietal akúkoľvek komunikáciu, neskôr mu odpustil.
Pavlovu novú rodinu preto navštevoval. Raz, keď s ním bola Žaneta v dome sama, posťažovala sa mu, že otec nemá spísaný závet, čo keby sa mu niečo stalo, čo s domom, s majetkom.
Už to bolo podozrivé. Pomaly ho pochovávala.

Potom prišiel od Žanety zásadný krok. Navrhla Pavlovi, aby si dal do poriadku majetkové záležitosti, všeličo sa môže prihodiť, bude dobré, ak tieto veci ošetrí. Má novú rodinu, je preto pochopiteľné, že sú prvoradí. Toľko na svojho stále zamilovaného manžela tlačila a využila všetky svoje ženské zbrane, až urobil to, čo po ňom žiadala. Dom zmenil majiteľa, stala sa ním Žaneta.

Ich krachujúcemu vzťahu to však nepomohlo. Naopak, všetko sa začalo ešte viac zhoršovať.

Bol to začiatok konca.

Žaneta si z prostredia, v ktorom vyrastala, vzala nie celkom šťastný vzorec správania k mužovi. Chlap znamenal jediné. Peniaze. Ten istý vzorec vštepovala dcére.

Averzia voči svojmu bielovlasému "princovi" ju zbavovala súdnosti. V podstate bol pre ňu chudák, veď už nemal žiadny majetok, ak sa nepočíta jeho podnik, ktorý už ale neprinášal také zisky, ako kedysi. Na dôvažok mu s obľubou hádzala do tváre posmešky, aký je starý a škaredý.
V malom meste na Orave sa reči o jeho súkromí šírili ako nákaza, ľudia si podávali "zaručené" informácie, stratil preto mnoho klientov.

Pavol doma prežíval doslovné inferno. Žaneta mu neustále robila naprotiveň, adrenalín jej trhal kožu, vybuchoval ako kanister s benzínom. Rozbíjala, čo jej prišlo pod ruku. Akoby ste vypustili Krakena. Odniesol si to nábytok, riad v kuchyni, dvere, Pavlova vzácna zbierka modelov lodí, prišlo aj k fyzickým stretom. Nie raz mu zdobila tvár výrazná podliatina. Ba skončil aj so zlomeným predlaktím, keď ho pri jednom z jej amokov sotila na zem a poskákala mu po ruke. Veľakrát len tak-tak unikol letiacemu nožu, v týchto chvíľach strácala akúkoľvek súdnosť.

Zasahovala mu do súkromia, ničila mobily, snorila v počítači, blokovala jeho rodinu, intrigovala, vyhrážala sa, že mu otrávi milovaného psa.
Nelu úspešne popudzovala proti nemu.

Donebavolajúca šikana.

Napriek všetkému Pavol svoju blonďavú modroočku stále miloval. Aj ich spoločnú dcéru. Celou svojou podstatou. Boli pre neho všetkým, preto ťažko niesol situáciu, v ktorej sa ocitol ani nevedel ako.
Okolie ho varovalo, ale on nikoho nepočúval. Na svoju Žanetu nedopustil jediné krivé slovo. Neosočoval ju, nešpinil, pravdu radšej zahmlieval alkoholom.
Akoby mal počarované.

Čas išiel. Nenávisť a úsilie zničiť ho, sa stupňovalo.

Žaneta vytrvalo premýšľala, ako sa nežiaduceho manžela zbaviť. Tak naozaj. Už ho nemohla ani cítiť. Znamenal pre ňu jediné. Prekážku.
Preto vymyslela diabolský plán. Začala mu do jedla a pitia postupne primiešavať jed na krysy. Celkom maličké dávky. Ale tie stačili na to, aby Pavol začal chradnúť a jeho zdravotný stav sa zhoršil natoľko, že začal počítať posledné dni. Výsledky u lekárov to len potvrdzovali. Bol pripravený na najhoršie.

To však Žanetu neuspokojilo. Až ju striasalo od nedočkavosti všetko ukončiť. V jeden jesenný večer ho nechala svojím človekom napadnúť rovno pred domom, keď odomykal bránu. Doráňaný, už beztak zničený Pavol ležal v bezvedomí, pokiaľ ho tam nenašiel sused.
Prežil. Ale nemal svedkov.

Žanetu ovládlo šialenstvo. Už verejne vyhlasovala, že ho nenávidí, manipulovala okolie vymyslenými báchorkami z ich súkromia, nechýbali ani tie najintímnejšie, seba označovala za jedinú možnú obeť, zmobilizovala koho len mohla, pripravovala si pôdu.
Snažila sa Pavla zbaviť svojprávnosti. Išlo o to vziať mu aj to posledné, čo ešte mal. Podnik.
Rozviesť sa odmietala, nijaké delenie majetku!

Vyhrotilo sa to v jedno letné popoludnie v záhradnej reštaurácii, kde sa náhodne stretli. Žanetu pochytila zúrivosť, len čo zbadala špicu jeho topánky, vzala si do hlavy, že ju sledoval. Po obvyklom ponižovaní, provokáciách a vyhrážkach, že ho dostane do basy a tam zhnije zaživa, sa Pavol radšej zvrtol na odchod. Veď čochvíľa sa tu mal stretnúť s obchodným partnerom, nesmel byť svedkom tohto teátra.
Potupa ho fackovala.

Vtedy Žaneta tasila najúčinnejšiu zbraň. Vulgarizmom zhanobila pamiatku jeho mŕtveho otca.
To sa už Pavol nezdržal a strčil do nej. Raz. Zapotácala sa. Jej celými mesiacmi masírovaní kamaráti okamžite zavolali políciu. Návnada bola hodená a on sa chytil. Celkom ľahká korisť. Odovzdane sa nechal odviesť a zrazu sa len ocitol v cele predbežného zadržania. Jeho rodina to netušila. Napokon, tú Žaneta celý čas ich spolužitia bojkotovala.

Neskôr im spolu s Nelou povedala, že Pavol je v nemocnici, potom že na psychiatrii, až kým si sami nezistili, čo je vo veci. To už ale bolo neskoro, lebo medzitým ho sudca poslal za napadnutie do väzenia, kde mal čakať na súdne pojednávanie. Žaneta totiž pri výsluchu presvedčivo zanariekala, ako to len ona vie, že má strach o život.
Pritom aj vtedy sa Pavol preukázal ako charakter a pri možnosti pozastaviť podnikanie to neurobil. Veď z čoho by žili? povedal policajtom.

Lož je pre Žanetu taká prirodzená, ako umývanie rúk. Svojimi klamstvami kŕmi okolie a schopnosť manipulovať ľudí jej dáva možnosť doťahovať plány do úspešného konca.
Je to ďalšia črta sociopatie. Zneužívať ľudí vo svoj vlastný prospech. Bez zábran a akýchkoľvek morálnych zásad. Etiky. A výčitiek.

Ak sa jej niekto vzoprel, mal to u nej nadosmrti spočítané.

Pokiaľ Pavol trávil čas vo väzení, Žaneta sfalšovala poverenia, podpisy, o ktorých neskôr povedala, že boli Neline, a podnik previedla na seba.
A bolo dokonané.

Lenže súd napokon Pavla oslobodil a tak sa po niekoľkých mesiacoch dostal na slobodu. Kam patril.
Zdrvený, sklamaný, no bez zdravotných komplikácií. Výsledky boli odrazu ukážkové, ako keby ani pred časom pomaly neumieral.

Vrátil sa do domu. Naostatok, mal v ňom právo doživotného užívania, čo Žanetu vytáčalo do nepríčetnosti a čo bol vlastne dôvod vykresliť Pavla ako nebezpečného psychopata a zbaviť ho tak tohto práva. Ako jediná majiteľka domu na to mala nárok. Dobre ten zákon poznala!

A opäť sa začali provokácie, ponižovanie, na čo Pavol nereagoval, veď bol v podmienke. Keďže stratil všetko čo mal, aj svoj podnik a nemal silu proti nej bojovať a ani nechcel škodiť dcére, hľadal si prácu, kde sa dalo. Bolo to v jeho situácii zložité. Napokon sa mu podarilo vycestovať do Talianska, v prímorskom hoteli pracoval ako čašník. Nanešťastie to bola krátkodobá záležitosť, pretože len zaskakoval za svojho známeho. Domov si však doniesol celkom slušný balík peňazí.

Vtedy Žaneta nasadila svoju prívetivú masku, čo prinieslo ovocie v podobe skvelého bazéna v záhrade. Bolo predsa také horúce leto! Urobil to pre ňu, lebo stále žil v nádeji, že sa všetko urovná a bol ochotný za minulosťou urobiť hrubú čiaru. Začať odznovu. Lebo Žanetu aj Nelu ľúbil. Navzdory prežitému.
Nenapraviteľný idealista.

Zase zostal bez prostriedkov, ale našiel si prácu, keď bol celé dni mimo domu. Medzitým sa mu podarilo dohodnúť výhodný džob v zahraničí, doladí zopár potrebných detailov a môže vycestovať.

Žanetine útoky a provokácie sa tým zintenzívnili. Potrebovala Pavla dostať za mreže za každú cenu, zbaviť sa ho natrvalo. Nezostávalo jej veľa času. Aby všetko urýchlila, zaobstarala si milenca. Mal pomôcť v jej zámere. S ním to isto pôjde ako po masle.

Pavla v mieste bydliska už nedržalo naozaj nič. Aj svojho milovaného psa odniesol radšej do útulku, lebo obavy, že ho Žaneta skutočne otrávi boli opodstatnené po tom, čo náhodne objavil načaté vrecko s jedom na potkany a myši. Dobre ukryté za potrubím v pivnici.
Pritom v ich dome nikdy žiadne krysy neboli, ak sa teda nepočíta tá jedna, v sukni.

Svojmu synovi Davidovi, s ktorým si bol čoraz bližší, sa krátko predtým posťažoval, že vykašliava krv. Necíti sa dobre. Keď mu poslal fotku s nájdeným jedom, mal oprávnené podozrenie, že mu Žaneta opäť dávkuje kúsočky červených granúl.

Do odchodu za hranice zostávalo pár dní. Pobalil sa radšej v predstihu, aby na nič nezabudol. Možno tým chcel podvedome urýchliť cestu. Možno niečo tušil. Už uznal, že je nebezpečná.
Žaneta mu tašku vyhádzala, veď bolo treba konať. Dráždiť nervy. Vyvolať roztržku.
Toto sa opakovalo niekoľkokrát, Pavol zaťal zuby, počítal hodiny.

Jediné, čo ešte potreboval zariadiť, bol predaj jeho motorky. Z čiastky, ktorú za ňu dostal, vydelil značnú časť dcére Nele. No a čo, že držala s mamou, že sa ho nikdy nezastala, peniaze sú peniaze a tie treba brať, pokiaľ sa dávajú.
Napokon, je jeho dcérou!
I keď vypočítavou.

Žaneta vedela, že ak sa v posledných hodinách pred jeho odchodom nezmobilizuje, jej šanca zbaviť sa ho podľa plánu, klesne na nulu. A to sa nesmelo stať! Nijaké také, že si bude behať po slobode a nebodaj sa ešte zaktivizuje, osvieti ho a začne si na niečo nárokovať. Niečo požadovať! Alebo nanovo zbohatne!

Bola otrávená ako to jablko. Súdny človek nestačí žasnúť.

Keď sa Pavol vracal v jeden večer domov, napadol ho na tichej, tmavej ulici jej milenec. Utŕžil niekoľko dobre mierených rán, nemal čas ani zalapať po dychu, a už po chlapíkovi nezostal ani smrad. Zmizol ako gáfor.

Pavol urobil chybu, že nešiel na políciu. Hovoril si, že je to beztak zbytočné, pretože Žaneta mala zmanipulovaných ľudí aj tam. Navyše, neboli žiadni svedkovia.
Urobil toľko chýb!
Túžil len po jedinom. Byť od nej čo najďalej. Tešil sa na nové začiatky.

Ľutoval, čo kedysi spravil, že kvôli nej opustil rodinu, že bol zaslepený, že sa nechal obaláchať láskou. Preto nevracal údery, podrazy, intrigy. Kvôli výčitkám. Kvôli potrebe pykať.
Za tú dávnu chybu však už zaplatil. A zaplatil všetkým, čo mal.
Veril, že jeho femme fatale si už vybrala všetko, po čom prahla.
No mýlil sa. Žaneta s obludným charakterom nemala dosť. Chcela aj jeho slobodu a život.

Odvoz do zahraničia Pavlovi sľúbil známy, ktorý sa mu ale dva dni pred odchodom neozýval. Telefón nebral, skúsil ho teda vyhľadať osobne. V byte mu nikto neotváral, ale poznal podniky, kam si občas koncom týždňa zašiel. Nikde ho však nebolo, tak sa sklamaný vrátil domov. Vôbec nečakal, že len čo otvorí dvere na dome, ktorý mu kedysi patril, skočí mu po krku Žanetin milenec. Následne sa začala odohrávať scéna ako zo zlého filmu.

Milenec o dve hlavy vyšší a 50 kíl ťažší ešte na prahu domu paralyzoval Pavla riadnou dávkou obranného spreja. Potom zaútočil. Udieral, kopal, Pavol skrútený na podlahe padal do krátkych mdlôb, nemohol urobiť celkom nič. Nič! A oni si ho fotili! Fotky poslali z Pavlovho mobilu jeho príbuznému a synovi Davidovi.
Absurdné!

Pavol krvácal z hlavy, krv sa mu rinula na roztrhaný pulóver, nohavice. Žaneta mu do tváre chrstla za džbán studenej vody, aby sa prebral, milenec ho na to zovrel svojimi oceľovými ramenami a do hrdla mu lial whisky. Všetko bude vierohodnejšie, keď ten trpák riadne nafúka!
Vzali mu veci. Kľúče, kabát, samozrejme aj mobil, aby nemohol volať políciu. Aby nemohol odísť.
Žaneta mu nezabudla značne odľahčiť peňaženku. O stovky eur. Tie mal Pavol pripravené do zahraničia. Veď pracoval, predal motorku, mal teda pri sebe väčšiu hotovosť.
Dobitý Pavol si pýtal telefón, chcel si zavolať pomoc. Vtedy k nemu opäť pristúpil milenec a dvakrát do neho kopol. "Tu máš telefón." zachechtal sa.

A tak stačilo spraviť už len jediné. Vytočiť číslo polície. Aká "náhoda", že na miesto činu prišiel Žanetin známy policajt, ktorému krátko predtým robila intenzívnu volebnú kampaň! Ktorý bol manželom jej najlepšej kamarátky a ktorý ju vždy okamžite informoval, len čo sa niečo šuchlo. Veď s tým sa neraz pochválila aj Pavlovi, že má informácie z prvej ruky.

Pavol sa vyhrážal, chcel ma zabiť! fňukala Žaneta. Bojí sa o život!
Napokon, je len slabá žena, nie? Ženy sú vždy obeťami. Tie krehké, nevinné stvorenia.
Že krváca? Je opitý a spadol na stolík, o ten si rozbil hlavu.
Má predsa aj svedka!
Takto to treba zapísať!

Zaslúžila by prinajmenšom Oscara za svoj výkon.

Pavla vzali do nemocnice, zašili tržnú ranu na hlave, nerobili žiadne ďalšie vyšetrenia, odtiaľ bol následne odvedený do cely predbežného zadržania. Ocitol sa za podobných okolností znovu tam, kde minulý rok.

Rodina tušila, že sa deje niečo zlé, pretože ešte pred celým incidentom Pavol komunikoval ako so synom Davidom, tak aj s najbližším príbuzným. Spomenul, že hľadá svojho známeho-šoféra. Nevie sa mu dovolať, v byte nie je a netuší, čo s dopravou. Ide domov a napíše mail prepravnej spoločnosti, ktorú mal v zálohe.
Potom už len dostali tie fotky. Celý scenár si nebolo ťažké domyslieť.
Veď Žanetu dokonale poznali.

Na druhý deň sa z dôveryhodných zdrojov dozvedeli, čo sa stalo.
Potvrdilo sa tak ich podozrenie, že jeho žene ohavné plány vyšli.

Všetci Pavlovi blízki to predpokladali. Iba nepočítali s tým, že jej všetko tak hladko prejde.
Pavol urobil obrovskú chybu, keď sa nebránil, keď nepodal žalobu. Vedeli, že načisto rezignoval. Že je psychicky na dne. Už predtým trpel depresiami, vyhliadky nového života mu však dali nádej... a rovnako tak aj im.

O niekoľko hodín Pavol cestoval miesto do zahraničia za prácou, do väzenia.

Žaneta sa smeje. Spolu s Nelou. Spolu s milencom. Spolu s podobne vynaliezavými, rovnako skazenými priateľkami. Lebo už jej zostali len také. Uvedomelí ľudia ju zďaleka obchádzajú.

"Objavilo sa raz jedno mladé dievča bez prostriedkov a dnes má všetko. 
Celkom šikovné vzhľadom k tomu, že inak nebolo priveľmi duchaplné. 
Pravdou však je, že na to, ako sa k tomu dopracovať, netreba priveľkú inteligenciu. Ono stačia iné kvality..."

A tak si človek kladie otázku. To naozaj neexistuje spravodlivosť? Taká ľudská.
Alebo musí prísť iba spravodlivosť najvyššieho?

Čo myslíte, dočká sa jej Pavol?

Zamilovať sa do Helmuta bol pre Ivanu riadny životný kotrmelec

Nasledujúci príbeh o mojej priateľke Ivane je dokonalou ukážkou manipulátora a obete v partnerskom vzťahu.

Ivana sa zo smrti svojho muža spamätávala veľmi dlho a bola presvedčená, že po takej veľkej láske, akú prežívala s ním, sa už nikdy nezamiluje. Nikto a nič nemohlo predsa nahradiť jej milovaného Andreja.
Mala ledva päťdesiat a život akoby skončil aj pre ňu.

Niekoľko dobrých priateľov, na ktorých sa mohla spoľahnúť, mama a synova rodina, najmä vnuk Marek, znamenali pre ňu celý svet. K tomu nepotrebovala žiadneho chlapa. V spomienkach bola stále so svojím mužom.

Od Andrejovej predčasnej smrti ubehlo päť rokov, keď vcelku pokojný život narušilo mamino úmrtie. Ivana sa ocitla v zložitom období, mala pocit, akoby jej amputovali časť tela a ona sa potápala, pomaly a bez možnosti záchrany. Duševná bolesť bola rovnako silná ako fyzická. Ak nie intenzívnejšia.
A práve vtedy sa na scéne objavil Helmut z Viedne. Sympatický, zábavný, pripravený zbaviť ju clivoty. Síce o štrnásť rokov starší, ale stále šarmantný.

Ivana sa za tie roky samoty stiahla do seba aj čo sa týkalo ženskosti. Pokladala sa za nezaujímavú, tuctovú a už vôbec nie príťažlivú. Pritom to bola stále krásna žena, aj melanchólia, ktorú nosila v sebe, pôsobila u nej podmaňujúco.

Odrazu tu bol niekto, kto mal o ňu záujem, kto si pomaly, ale isto získaval jej priazeň a srdce. Začali sa s Helmutom stretávať, veľa sa rozprávali, dokázal ju pobaviť, rozosmiať. Mal taký krásny úsmev!
A bolo to tu. Bum! Zamilovala sa.

Zdravý rozum sa ju snažil držať v racionálnej rovine, ale srdce už bolo stratené. A malo prevahu.

Pomaly, ale isto sa vzďaľovala zabehnutému životu, dokonca aj svojim blízkym, priateľom. Od samého začiatku, bez toho, aby si to uvedomovala, sa Helmutovi vo všetkom podvolila. Vyžadoval absolútnu pozornosť a oddanosť. Bezvýhradnú poslušnosť.
Bola tou novou láskou taká zaskočená a zároveň pohltená, až mala strach, že o ňu príde, keď sa mu nebude prispôsobovať tak, ako si nárokoval.

Stretávali sa tri až štyrikrát do týždňa. Buď prišiel Helmut za ňou do Bratislavy, alebo išla ona za ním do Viedne.
Ivana sa už pred nejakým časom rozhodla, že predá veľký, trojizbový byt a nájde si menší. Helmut predostrel návrh na kúpu spoločného bytu v Hainburgu, vlastne mal už jeden vhodný na ruke. A vraj sa jej bude určite páčiť.

Aj keď bol byt v dezolátnom stave, Ivana si vedela predstaviť, že po rekonštrukcii by to nemuselo byť zlé bývanie. Súhlasila. Vybavila si úver.
Byt kúpili na polovicu. U právnika podpísali zmluvu, v ktorej stálo, že byt nemôže predať jeden bez súhlasu druhého. Vedela, že ak by sa náhodou nepohodli, dostala by sa do patovej situácie, lenže akosi to vtedy neriešila. Dúfala, že k niečomu takému nepríde.

Plánovala nový byt zrekonštruovať a až potom sa do neho nasťahovať, lenže Helmut s tým zásadne nesúhlasil. A bol aj proti väčšej rekonštrukcii, ktorú Ivana mienila zrealizovať zo svojich vlastných prostriedkov.

Napokon si presadil, že sa bude prerábať počas bývania. Opäť ustúpila a tak sa studený, špinavý a hlavne nezariadený provizórny byt stal jej novým domovom.

To všetko ale odľahčila predstava peknej renovácie.

Ivane sa podarilo predať byt v Bratislave, vyplatila úver a veľkú časť zo zostávajúcich peňazí investovala do nového zariadenia bytu v Hainburgu.

Ibaže, ukázalo sa, že pre Helmuta je dôležitejšie niečo iné. A to auto Mitsubishi Jeep. Presvedčil ju o výhodnosti kúpy, uvoľnila teda financie. Až neskôr pochopila, že auto malo vlastne slúžiť na prevoz ďalšieho jeho rozmaru, loďky zo Švédska.

Auto využíval najmä Helmut, keďže ona nevlastnila vodičské oprávnenie.
Potom mal zrazu na ruke výhodnú kúpu pozemku v Hainburgu, aby bolo autá kde odstaviť. Vlastnil tri, z toho jedno patrilo Ivane.

Ivana chcela dať nejaké peniaze aj synovi, aby mu kompenzovala to, že predala byt, v ktorom vyrastal. No Helmut ju presvedčil, že to nie je správne rozhodnutie. A tak bol pozemok.
To nestačilo, zmyslel si kúpiť karavan. Rád a veľa cestoval, jeho snom bolo spoznávať Európu a najlepšie takouto formou dopravy.
Ona už peniaze nemala, tak si vzal úver, čo v jeho veku pokladala za dosť riskantné. Povedala si však, že je to jeho rozhodnutie. Beztak by ju nepočúval, keby sa mu to snažila vyhovoriť.

Zatiaľ sa teda zdalo, že je všetko tak, ako má byť. Že sa milujú a sú šťastní.
No ich vzťah fungoval najmä pre Ivaninu prispôsobivosť. Helmut si ju absolútne podmanil. Počúvala ho na slovo.
Pritom je to inteligentná, múdra žena, no ani nevedela ako a stala sa obeťou manipulátora.

Helmut ju vozil denne do Bratislavy do práce a po skončení pracovnej doby zase späť do Hainburgu.

Celý čas mimo zamestnania trávila len s ním. Na rodinu, vnuka, priateľky nezostávalo miesto. Dokonca, ak sa raz za čas chcela stretnúť s vnukom, bolo zle-nedobre, vyčítal jej, že sa nechá od syna a jeho ženy iba zneužívať. Nedokázal pochopiť, že je to jej jediná rodina, že ich miluje, že má právo sa s nimi stretávať.

Ivana mala krátko pred odchodom do dôchodku. Tento fakt sa stal častou témou ich rozhovorov. Helmut bol skriktne proti tomu, aby pokračovala v práci. Tlačil na ňu, nech už toho nechá. Chcel cestovať po Európe, ako si to vysníval.

Bol to asi jej podvedomý protest voči jeho neprimeraným nárokom, jednoducho sa rozhodla, že v zamestnaní zotrvá. Mala rada svoju prácu, pracovala v úžasnom kolektíve, nepáčila sa jej predstava penzistky. A cestovať môžu aj tak. Na to si bude čerpať dovolenku. Na ich cesty po starom kontinente, na ktoré sa naozaj párkrát vybrali.

Treba spomenúť, že Helmut sa po celý čas trvania ich vzťahu stretával s bývalou priateľkou Hanou, zhodou okolností tiež Slovenkou. Ivana to brala racionálne, chápala, že majú spoločné väzby na bývalú prácu, na minulosť, veď spolu žili 17 rokov. Dokonca sa jej páčilo, že sa nerozišli v zlom.

Postupom času ale vychádzalo na povrch, ako sa o nej Hana škaredo vyjadruje. Helmut začal byť opatrnejší a prestal ju spomínať. Alebo sa smial, že je šibnutá.
Lenže, akoby sa spustila lavína, Ivana sa začala dozvedať veci, čo ju šokovali a pomaly sa jej začali otvárať oči.

Vrchol všetkého bol, keď sa jej donieslo, že Hana sa stále prezentuje ako Helmutova životná partnerka a on nenamieta. Počas doby, keď bola Ivana v zamestnaní, trávil čas u nej doma, alebo chodili na spoločné nákupy, prechádzky a potom popoludní vyzdvihol Ivanu v práci a odviezol ju do Hainburgu. Len aby nemala šancu stretnúť sa s nikým iným a mať trochu vlastného súkromia.

Kruh sa uzatváral, Ivana strácala trpezlivosť. Veď Helmut žil vlastne dva životy.
Bola priveľmi veľkorysá, príliš ústupčivá, benevolentná.
Verila v partnerský život, ale ten ich niesol známky hniloby.

Aby sa z toho všetkého spamätala, vybrala sa na dovolenku do Grécka so svojimi dvomi dlhoročnými priateľkami. Boli pre ňu ako rodina. Ony ju aj najviac navštevovali v Hainburgu, vedeli o všetkom, nemala pred nimi nijaké tajnosti.
Syn Helmuta prekukol dávno, lenže Ivana si myslela, že skrátka žiarli.
Pritom to bolo práve naopak. Žiarlil Helmut. A chorobne.

Naplno sa to potvrdilo, keď za ňou o pár dní priletel do Grécka, aby ju skontroloval, či tam nie je s nejakým mužom. V jeho predstavách to mal byť Grék.
Keď ho ráno uvidela stáť vo dverách izby, neverila vlastným očiam. Prvotriedna prepadovka. Dôkaz. Corpus delicti.

Spokojný, že ju našiel s kamarátkami, dokonca na spoločných posteliach, mu vrátilo istotu a náramne sa na nich bavil. Ivana cítila strašnú potupu.
Ako napríklad vtedy, keď ho prichytila pri tom, ako jej kontroloval nohavičky... Alebo keď ju sledoval na ceste k pedikérke, kaderníčke, vlastne všade, kam sa pohla bez jeho sprievodu.
Lebo ničomu a nikomu neveril.

Už bola rozhodnutá tento nezdravý, nikam nevedúci vzťah ukončiť.
Pochopila, že on sa Hany nikdy nevzdá a že jeho obmedzovanie slobody, ponižovanie, pohŕdanie, vulgárnosti, ktoré postupne v stave žiarlivosti na ňu chŕlil aj pred cudzími ľuďmi, sú prejavom chorobného manipulátorstva.
Jej hrdosť, sloboda, názory, boli udupané pod čiernu zem.

Po tom, ako mu oznámila, že sa s ním chce rozísť, začalo ozajstné peklo.
Vyhrážky, zlomyseľnosti, nekonečné dohadovanie, nezmyselné rozhovory.


Najal si istého človeka, ktorý ju celé dni pozoroval, čo robí v práci, kedy odchádza, kedy prichádza, dokonca aj jej kolegyňu. Tieto informácie chcel použiť ako vydieranie s tým, že ich predloží zamestnávateľovi ako zneužívanie pracovného času.

Znížil sa aj k takej podlosti, že jej z notebooku skopíroval všetku korešpodenciu na sociálnych sieťach, v mailoch, či v osobných zložkách. Dokonca vytlačil posledný list, ktorý jej napísal muž pred smrťou a ukazoval ho známym po Bratislave, aby ju kompromitoval.

Napriek tomu sa Ivana nechala neskôr uprosiť a zostala s ním ešte nejaký čas bývať v spoločnom byte v Hainburgu. Ale žili v ňom ako dvaja cudzí ľudia a ona sa už chystala na rekonštrukciu bytu, ktorý zdedila po smrti svojej sestry. Tam sa plánovala odsťahovať, čo Helmutovi aj povedala. Ten jej ale neveril. Nepredpokladal, že by nazbierala silu opustiť ho.
Bol si istý svojou prevahou.

Na vianočné sviatky toho roku odišiel s jeho bývalou? partnerkou Hanou na dovolenku k sestre do Švédska. Ivana mu povedala, že keď sa vráti, ju už v Hainburgu nenájde.
Iba sa pohŕdavo uškrnul.

Ale tak aj bolo. Počas jeho neprítomnosti sa odsťahovala. Spolu s nevestou a najlepšími priateľkami pobalila čo bolo jej, zároveň teda mohli dosvedčiť, čo si z bytu vzala a čo nie.

Po návrate od sestry jej ihneď zavolal a obvinil ju, že mu ukradla jeho veci. Od večera do polnoci to bolo asi osem výhražných, osočujúcich telefonátov.
Áno, Ivana omylom vzala deku, ktorá nepatrila jej, tiež hrebeň a naberačku. Lenže obvinil ju aj z krádeže signálnej pištole. Tú však neskôr našiel.

Po tie tri veci, deku, hrebeň, naberačku, si prišiel do jej nového bytu osobne a v podstate v pokoji  sa porozprávali. Ivana ho prosila, nech už prestane s psychickým týraním. Chcela, aby sa rozišli v mieri.
Napriek sľubu, že s tým prestane, znovu jej zavolal s tým, že sa s ňou musí naliehavo stretnúť.

Do Auparku, na miesto stretnutia, prišla pre istotu aj so synom. Ten ho slušne a zároveň dôrazne požiadal o to, aby skončil so slovnými atakmi voči Ivane, aby ju nechal na pokoji. Neskôr jej Helmut tvrdil, že syn mal pod stolom jeho signálnu pištoľ a chcel mu streliť do tváre, čo bol holý nezmysel.

Ivana s ním chcela riešiť majetkové vysporiadanie a viackrát sa ho pýtala, či jej zaplatí za nábytok, ktorý nechala v byte v Hainburgu. Povedal, že si nechá kuchyňu a šatník, ostatné si môže zobrať.
Potom však zmenil rétoriku. Oznámil jej, že mu zmizla zbierka mincí od jeho otca. Nepriamo ju obvinil z krádeže.
Nedalo sa s ním nijako dohodnúť.

Ivana trvala na tom, aby predali byt v Hainburgu, platila stále polovicu nákladov, aj keď v ňom nebývala. Naviac, on si prenajal byt v Bratislave blízko Hany a tak to boli v Rakúsku vyhodené peniaze.
Odmietol.
Dostala sa do patovej situácie, čoho sa na začiatku obávala a čo si vtedy myslela, že sa nikdy nestane.

Trvalo ešte celý rok, pokiaľ sa s ním na predaji bytu dohodla, čo ju stálo nesmiernu energiu, ubralo jej to kus života.
Bola však šťastná, že sa napokon vymanila spod jeho vplyvu, že sa dostala z područia tohto manipulátora s peknou vizážou.

"Rozdielnosť pováh, životných skúseností a hlavne plánov do budúcnosti som chcela riešiť postupne počas spoločného života," hovorí Ivana.

"Zjavne som podcenila neschopnosť tolerancie a adaptability staršieho človeka, ktorý pod pojmom spoločný život videl len vlastné zaopatrenie. Navariť, upratať, postarať sa o jeho pohodlie mi nerobilo problém, pokiaľ som z jeho strany nenarazila na odmietanie mojich blízkych, priateľov, mojich potrieb. Hodiny rozhovorov, ktoré sa končili akým-takým konsenzom už ráno boli rozmetané na prach, pretože sa zobudil s úplne opačným riešením.

Zo spoločného bývania ma vytlačil vlastnou paranojou a chorobnou posadnutosťou pomsty. Hystericky prognózoval môj život bez neho v čiernych farbách a ako som sa mala možnosť neskôr dozvedieť, takto sa rozlúčil so všetkými svojimi partnerkami. 
Vyhrážkami.

Jediná Hana pri ňom zotrváva, neprekáža jej psychická tyrania, znevažovanie, jeho vzťahy, nevšíma si to, iba si spokojne sedí a štrikuje." Pousmeje sa Ivana na záver svojho rozprávania.

Dodáva, že skúsenosť s Helmutom v nej zanechala nedôveru voči všetkým mužom.
Chvíľu zauvažovala, či jeho slová, že nikdy nestretol takú ženu ako je ona má brať ako lichôtku, alebo sa má hanbiť za to, že sa nechala tak ľahko zmanipulovať.

"Vieš, ja som prežila pekné manželstvo so skvelým chlapom," zasníva sa krátko. "Dnes to dokonca vnímam ako zradu voči nemu, že som si začala s iným mužom a navyše, psychopatom." 

Možno ešte niekoho stretneš, niekoho normálneho, s kým budeš šťastná, usilujem sa ju trochu povzbudiť. "Ach! Ten 1,5 ročný preplesk s ním mi stačil, mám po šesťdesiatke, už nikoho nepotrebujem." 

A naozaj, je spokojná so svojou rodinou, prácou, pravidelne sa stretáva s priateľkami, mastia karty, chodia do kina, cestujú, občas zájde na synovu chalupu, kde sa vždy zotaví z prílišných aktivít.
Žije bez nátlaku, slobodne a šťastne.
A s čistými spomienkami na svojho milovaného Andreja.

Stretnutie s Betkou, ktorá emigrovala sama s piatimi malými deťmi, záver jej príbehu

Dnes bol výnimočný deň. Stretla som sa s pani Alžbetou. Tou, ktorá pred vyše tridsiatimi rokmi emigrovala sama s piatimi nedospelými deťmi.
/Čítaj TU/

Konečne sme sa stretli. Dve Vodnárky!

Tí, ktorí občas zablúdia na môj blog, pani Alžbetu z Viedne poznajú.
Vedia, že v roku 1983 sa rozhodla opustiť socialistické Československo. Nie sama, ale s piatimi nedospelými deťmi. Mladá žena prežila ťažké chvíle a jej sen usadiť sa v Austrálii, napokon nevyšiel.
Po mnohých peripetiách skončila vo Viedni, len pár desiatok kilometrov od rodnej Bratislavy.

Osud chcel, že práve v Rakúsku stretla muža svojho života. Ich láska pretrvala vyše tridsať rokov. Až do januára tohto roku. Presne pred mesiacom od nej odišiel na svoju poslednú cestu.


O svojej emigrácii napísala Betka knihu Aj za ostnatým drôtom kvitnú biele margaréty

Na základe tejto knihy a jej voľného pokračovania A pozdravujte mi domovinu som zase ja spísala Betkin príbeh TU

S Betkou sme sa spoznali pred niekoľkými rokmi prostredníctvom sociálnej siete. Hneď sme si padli do oka, aj keď len na diaľku.

Mali sme plány, že sa stretneme vo Viedni, lenže vždy, keď som tam bola, nezostal na to čas. Navyše, posledné roky mala viac starostí, nechcela som ju teda zbytočne zaťažovať.
Starala sa totiž o svojho chorého manžela, životnú lásku, muža, ktorý jej výrazne a osudovo pomohol počas emigrácie.
On na ňu prakticky za tým ostnatým drôtom čakal...

Betka so svojou veľkou láskou už počas choroby

Prežili spolu tri krásne desiatky rokov, pomohol jej s výchovou detí, veľa cestovali, prežívali spolu dobré aj zlé a potom prišla ťažká choroba.
Betka sa o neho starala do poslednej chvíle, aj keď to bolo občas nad jej sily, aj keď si myslela, že to už ďalej nezvládne.

Krátko pred smrťou jej za všetko poďakoval, povedal, že vie, aký s ním má kríž a vyjadril túžbu odísť... len nech sa jej už uľaví.

Obidvaja plakali, ona mu ďakovala za to, že jej dal možnosť byť znovu šťastnou, milovanou, že sa postaral o jej päť detí, že im všetkým poskytol domov, dal im pocit jedinečnosti.
Veď zase boli rodina.

Potom ho prepustila do svetla...

Takto mi to dnes všetko vyrozprávala, keď sme sa konečne po tých asi siedmich rokoch virtuálneho priateľstva stretli.

Od detí totiž dostala víkendový pobyt v slovenských termálnych kúpeľoch na malé zotavenie a trochu zabudnutia. A nám už nič nebránilo osobnému stretnutiu.

Všetko sa to zbehlo veľmi rýchlo a ja som jej chcela podarovať niečo na pamiatku, zároveň to mal byť darček k blížiacim sa narodeninám. No a kto ma pozná, ľahko si domyslí, že to mohol byť jedine maľovaný kameň Maľované kamene

Lenže času bolo tak strašne málo, že som si najskôr netrúfala pustiť sa do toho. Určite to nestihnem, hovorila som si, veď mám na to len dva dni a z toho môžem maľovať akurát tak po nociach... a čo s mojou krčnou chrbticou, ktorú som mala len nedávno operovanú... naozaj to dám?

Pravdaže som nevydržala a maľovať som začala. Síce za denného svetla, ale pokračovať som mohla až po polnoci. Do tretej nadránom.

Ibaže inak sa maľuje za denného svetla a inak pod umelým osvetlením.
Už boli chvíle, keď som bola presvedčená, že kameň nebude.

Napokon predsa bol. Síce nie celkom podľa predstáv, ale dúfala som, že moje ženské poňatie znamenia Vodnára sa bude Betke páčiť.

Nebol čas na detaily, lepšie prepracovanie pozadia, detailov, ale čo bolo podstatné, že som maľovala srdcom...

Vodnárka pre Vodnárku

Betke sa kameň páčil. A mne sa páčili naše spoločné chvíle.

Betka si svojho manžela, svoju osudovú lásku, ponecháva v srdci.
V jej spomienkach stále žije, celý čas hovorila len o ňom a ja som so zaujatím počúvala.
Veď taká nevšedná láska je dožičená len vyvoleným.

Betka, ďakujem za príjemné chvíle, bolo mi s tebou naozaj krásne. 

Rodina sa v núdzi poznáva a často je to veľké rozčarovanie

Za Hanku, spolužiačku zo strednej, dám hocikedy bez mihnutia oka ruku do ohňa. Nepoznám silnejší charakter, úprimnejšiu osobu, ako je práve ona.

Po skončení strednej sme zostali v stálom kontakte, sporadicky sme sa navštevovali, alebo si telefonovali. Vydala sa, keď my, ostatné baby z triedy, sme už s deťmi riešili rovnice so zátvorkami, antonymá, synonymá. O nič však neprišla, pretože sa jej rok po roku narodili dvaja synovia a dokonca sa jej pritrafil ešte jeden po štyridsiatke.

Jej muž je dobrák od kosti, pokojný, tichý, veľa toho nenahovorí, teda až na debaty o slonoch. O tých by vedel rozprávať hodiny. Dlhé roky s nimi pracoval a pokiaľ si nezaložil rodinu, iné pre neho neexistovalo. V podstate obidvaja pracujú so zvieratami a ich zamestnanie je pre nich zároveň koníčkom.

Hanku poznám ako silného človeka, dokázala sa zmobilizovať aj v tých najkritickejších situáciách, nepripúšťala si možnosť zlyhania.
Spravodlivosť bola u nej vždy prvoradá, rovnako ako čestnosť. A pomoc druhým. To by vám povedal každý, kto ju pozná.
Aj mne neraz pomohla, istým spôsobom ju pokladám za člena rodiny.

Preto je teda úplne prirodzené, že pomáhala aj svojim rodičom. Ako to len išlo. I keď ju od nich delila stovka kilometrov, každý druhý víkend, keď v sobotu nepracovala, zašla za nimi, porobila čo bolo treba v záhrade, v dome, navarila a keď bola so všetkým hotová, frčala domov, aby tam pokračovala v tom istom kolotoči. Dom, záhrada, domácnosť...

V dedine, kde žili jej rodičia, býval aj brat Adam. Najmladší z troch súrodencov. Stredná, Veronika, žila v hlavnom meste. Brat býval najskôr s rodinou u rodičov, potom si postavil dom a osamostatnil sa. Má to k nim však pešo len cez dve ulice.

Hanka nikdy nezabudla Adamovi a jeho žene pripomenúť, že ju majú ihneď kontaktovať, ak by bolo treba zájsť s rodičmi napríklad k lekárovi, niečo vybaviť, zariadiť, nech ju isto zavolajú, čokoľvek by sa vyskytlo. Nechcela, aby tým, že je rodičom najbližšie, cítil za nich väčšiu zodpovednosť a starostlivosť. Zároveň si ale bola vedomá toho, že ako jediná zo súrodencov funguje na maximum. A ostatní to brali ako samozrejmosť. Nesťažovala sa, ona mala svedomie čisté.

A potom sa všetko zmenilo.

Krátko po 70-ke ochorel otec. Bolo to čierne na bielom. Parkinsonova choroba.
Rodičia, ktorí mali za sebou vcelku dobrý vzťah, sa na dôchodku dostávali do čoraz väčších konfliktov, stále to však bolo v medziach normy. Starkí jednoducho trpia ponorkou, konštatovali deti. No otcova choroba ich vzájomné spolužitie dramaticky zhoršila a dokonca prišlo aj k fyzickým útokom.

Mama bola odjakživa tá, ktorá vo vzťahu hrala prím. Ťažko prijímala iný názor, už vonkoncom nijakú kritiku, zato ňou nešetrila u ostatných. Svoje rozhodnutia, názory, skutky pokladala za tie najlepšie a neomylné.
Otec sa pre pokoj v rodine radšej vždy stiahol, nemal rád hádky, ale napriek tomu to spoločne ťahali viac ako päťdesiat rokov.

Jeho choroba však znamenala začiatok konca ich celoživotného vzťahu.
Mama, mladšia od neho o štyri roky, v sebe neprejavila dostatočnú trpezlivosť, empatiu, vlastne odmietala chápať a prijať jeho stavy spojené s touto chorobou. Dokonca sa mu vysmievala, ak sa nevedel vyjadrovať, zmáhala ho depresia, ťažko sa pohyboval, alebo sa u neho prejavili znaky demencie, či keď mu zlá kombinácia liekov navodila stavy halucinácií. Došlo to tak ďaleko, že tí dvaja sa znenávideli na život a na smrť.
Mama sa sťažovala, že to s ním už ďalej nevydrží, že ak to takto pôjde ďalej, stane sa nejaká tragédia.

Po niekoľkých vzájomných fyzických atakoch, keď sa im v rukách zablysli aj nože, sa súrodenci rozhodli riešiť situáciu a to tak, že otcovi budú hľadať zariadenie, kde by bolo o neho dobre a odborne postarané. Na jeho opateru si ani jeden z nich netrúfal, nevideli teda inú možnosť.
Otec navzdory svojej chorobe chápal všetko, čo sa okolo neho deje a keď mu tento návrh predostreli, súhlasil. Vyhlásil, že beztak iné riešenie neexistuje, obojstranná nenávisť je v nich zažratá ako hrdza. A hrdzu treba zlikvidovať...
Bolo naozaj nebezpečné nechávať tých dvoch spolu.

Hanka mala kvôli tomu ako sa rozhodli zlé svedomie, navyše, keď úloha nájsť vhodné zariadenie zostala na nej.
Začala teda hľadať na internete, zamerala sa na oblasť, kde bývala, aby to za otcom nemala ďaleko. Keď už ho nemôže mať u seba, nech jej je aspoň nablízku. Nech ho má pod dohľadom.
Niekoľko zariadení pre seniorov vybrala, rozoslala žiadosti, ale predtým všetky osobne navštívila, aby sa presvedčila, že tam bude o neho postarané čo najlepšie.
Súrodenci sa dohodli, že ak bude treba, otcovi na pobyt prispejú, mama však urobila gesto a oznámila, že prípadný mesačný doplatok pôjde z jej úspor.
Hanka sa nad tým v duchu pousmiala, pretože vedela, že tie úspory vznikli len vďaka otcovmu príjmu.

Pred necelým rokom, vo februári, sa otcovi náhle priťažilo, musel byť hospitalizovaný. Hanka vybavila presun do nemocnice v mieste jej bydliska, aby mohla byť dennodenne pri ňom, aby sa necítil sám a opustený. Lekári mu nasadili novú liečbu a tá s ním urobila menšie zázraky. No i keď sa jeho stav zlepšil, z nemocnice sa domov vrátiť nemohol, stále bolo potrebné starať sa o neho. A to mama odmietla.

A opäť túto situáciu musela riešiť Hanka. Brat so sestrou všetko len z diaľky ticho pozorovali. Neprejavili najmenší záujem nejako pomôcť. Napokon Hanka zobrala otca aspoň na nejaký čas k sebe domov. Pendlovala medzi zamestnaním, domácnosťou, venovala sa synom, najmä najmladší osemročný vyžadoval nemalú pozornosť, ak mala čo len malú voľnú chvíľu, cestovala k mame, aby jej pomohla s čím bolo treba. Vtedy sa doma o všetko postaral jej muž, ešteže sa na neho mohla úplne spoľahnúť.

Vďaka novej liečbe a rovnako tak láskyplnej, trpezlivej opatere Hanky a jej rodiny sa otcov zdravotný stav neustále zlepšoval. Ak jej otec päťkrát za sebou položil tú istú otázku, ona mu s úsmevom päťkrát na ňu odpovedala, pozorne načúvala jeho niekedy zmäteným slovám, prejavom strachu,  utvrdzovala ho, že je v bezpečí, že sa nemusí ničoho báť, chodila s ním na prechádzky do lesa, ktorý mali hneď za domom a tak otec nadobudol opäť stratenú rovnováhu a to doslova. Upokojil sa, bol z neho celkom iný, nový človek.

Lenže zatiaľ čo sa ona tešila z toho, ako sa otcov zdravotný stav zlepšuje, v pozadí rodiny sa začalo "šepkať".

To, čo sa Hanke dostalo do uší, jej vyrazilo dych.
Okolo otca sa točí len preto, lebo jej ide o jeho dôchodok, o jeho úspory, o rodičovský dom, aby mohla všetko zhrabnúť!
Absurdné!

Čo ju však zlomilo, dorazilo bola skutočnosť, že tieto rečo o nej šíril Adam. Jej malý, roztomilý brat.
Lenže čas napreduje, ľudia sa menia... alebo sa len vykryštalizuje ich podstata?
Nechápala to. Veď o rodičov sa starala celé roky a že si otca vzala teraz k sebe domov? Čo iné mala robiť? Kde sa mal podieť, keď ho prepúšťali z nemocnice? Mama sa odmietla o neho starať, Adam s Veronikou mali zrazu primalý dom, primalý byt, priveľa práce, priveľa starostí, aktivít. Mala ho nechať na ulici? V podstate sa všetci spoľahli práve na ňu. Že to opäť zariadi, vybaví, vyrieši.

A navyše, od otca nezobrala jediný cent, jeho dôchodok bol pre ňu tabu, takým niečím sa ani len v mysli nezaoberala a že jej ide o rodičovský dom? Čo si ho vari odnesie na chrbte? Žasla nad tým, ako také niečo mohlo bratovi vôbec napadnúť.

Práve Adam bol ten, ktorý pred časom začal vyjadrovať obavy, čo s domom. Hanke sa to už vtedy nepáčilo. Čo s domom? Rodičia žijú, bývajú v ňom, tak čo by s ním malo byť?!
A ak aj otec pôjde do nejakého zariadenia, ešte v ňom zostane žiť mama. No a ona musí rozhodnúť, ako sa budú veci vyvíjať ďalej. Má len niečo málo cez 70, zďaleka nie je na odpis. 

Lenže úplný šok zažila, keď sa dozvedela, že v tom Adam nie je so svojou ženou sám, že tieto lži o nej rozširuje spolu s mamou! Bolo to ako bodnutie nožom. Priamy zásah do srdca. Jej zmysel pre spravodlivosť, čestnosť jednoducho nebral toto všetko do hlavy, bola doslova ohromená, paralyzovaná z toho, že ju z niečoho takého podozrieva vlastná mama. Ako keby ju nepoznala celý život! 50 rokov je predsa dosť na to, aby rodič poznal svoje dieťa. Veď sa na ňu ako na najstaršiu z nich vždy vo všetkom spoliehala.

Pre brata zostala už len "Hentá". Nedokázal jej prísť ani na meno. Bolelo to. Nič zlé neurobila a predsa sa stala čiernou ovcou rodiny. Veronika sa hodila do neutrálnej pozície, nechcela si pohnevať brata ani sestru.

Život však išiel ďalej. Aj s tým ťažkým obvinením.
Nespravodlivým obvinením.

Po troch mesiacoch bývania u Hanky sa otec cítil tak dobre, že sa rozhodol vrátiť domov. Do svojho. Mama mlčky privolila a tak ho Hanka začiatkom leta priviezla späť. Obávala sa síce, aký bude mať ich ďalšie spolužitie priebeh, no zároveň dúfala, že keď je teraz otec na tom tak dobre, že hádam to zvládnu.

To bol však veľký omyl. Konflikty ožili, spory, hádky, roztržky sa stali súčasťou ich dní až napokon došlo k incidentu, po ktorom mama skončila so zlomenou lonovou kosťou v nemocnici. Vraj do nej na schodišti domu strčil otec. Nepoprel to, ale zároveň dodal, že sa len bránil.

A zase Hanka vybavila nemocnicu v mieste jej bydliska pre mamu a div sa svete, po prepustení neodišla nikam inam, ako k nej.
Znovu mali súrodenci primalý dom, primalý byt, priveľa práce, starostí, aktivít.

Tak sa teda Hanke začiatkom septembra, len pár dní po maminých narodeninách, začal opäť kolotoč, aký zažívala na jar. Ba bolo to ešte náročnejšie, lebo mama sa pohybovala ťažko, iba s pomocou barlí.

Ale už netrúsila reči o dcérinej chamtivosti, bola rada, že sa jej ujala. Aspoň niekto. Ani dôchodok od nej nepýtala, naopak, vybavila jej súkromnú fyzioterapiu bez toho, aby od mamy žiadala jediné euro a opäť trpezlivosť, prechádzky, oddaný prístup k chorej.
Veď, Hanka.
Ako predtým k mame, teraz chodila urobiť čo bolo treba, k otcovi. Už si ani nepamätala, kedy mala jedinú chvíľku len pre seba a aj keď si v práci vyčerpala všetku dovolenku, o oddychu nemohlo byť ani reči. Všetok ten čas venovala svojim rodičom. Raz jednému, potom druhému.

S bratom prestala komunikovať, občas jej nejakú informáciu podala sestra, ale bolo to stále o tom istom. O jej údajnej chamtivosti, vraj si všetko pekne chystá len pre seba.
Keď to Hanka predostrela mame, tá už uznala, že to preháňa a že sa aj ona mýlila.
S čím ale mama neprestala, bola kritika všetkého možného okolo nej. Od zaťa, ktorý si to chudák vôbec nezaslúžil, až po také banality, ako Hanka premiešala polievku v hrnci.

Do toho začali chodiť odpovede zo zariadení pre seniorov, na čo pomaly aj zabudla. Keď sa pre tú alternatívu rozhodli, otec bol v oveľa horšom stave zdravotnom stave ako teraz. Preto sa Hanke priečilo pokračovať v tom, no keď si uvedomila, že pre rodičov je nebezpečné zostávať spolu v jednom dome, nemala na výber nič iné, len začať dávať dokopy ohromné množstvo papierov, potvrdení, ktoré boli potrebné pre prijatie.

Otcovi opatrne oznámila, čo sa deje, ale ubezpečil ju, že je s tým vysporiadaný, že do "starobinca" pôjde. Mal už všetkého po krk, tých večných hádok, nenávisti, ničila ho aj zlá atmosféra v rodine, synove obvinenia voči Hanke. Chcel byť od toho čo najskôr preč.

Hanka napokon vybrala zariadenie iba pár kilometrov od jej domu, dôkladne si ho ešte raz prezrela a zhodnotila, že by to mohlo byť pre otca vhodné miesto na slušný, pokojný život. Že bude o neho dobre postarané.
Zlé svedomie kvôli tomu jej však nedalo spávať. Uvažovala, čo všetko by sa zmenilo, keby si ho predsa len zobrala k sebe, no aj keď bol momentálne na tom po zdravotnej stránke celkom dobre, nemohol by zostať bez stáleho dohľadu. Zo zamestnania si nemôže dovoliť odísť, synovia ešte študujú, z jedného platu a úbohého opatrovateľského príspevku by to celkom isto nezvládali.

Všetko bolo napokon vybavené, otec sa mohol previeť do zariadenia. Ani jeden zo súrodencov neprejavil záujem pomôcť jej v tejto veci, bola na všetko sama. Teda, spolu s jej rodinou.
Rodičia sa už odmietli navzájom stretnúť a tak sa naplánovala výmena. Mama sa mala odviezť domov, otec medzitým z domu.
Taká veľká, neprekonateľná bola ich nenávisť.
Nepochopiteľné, smutné.

Blížili sa Vianoce. Tri týždne pred nimi došlo k výmene. Otec sa ubytoval v zariadení, mamu Hankin syn odviezol domov s tým, že po ňu opäť prídu pred sviatkami, ktoré strávi u nich. Nikto iný totiž mamu nepozval. Ani otca. Vzhľadom k ich obojstrannej zášti bolo jasné, že ich Hanka nemôže mať na sviatky obidvoch. Aj keď to otcovi navrhla. Lenže keď sa dozvedel, že u nej bude mama, rezolútne odmietol.

Po trojmesačnom pobyte u dcéry sa mame ďakovalo za všetko len veľmi ťažko. Predtým, ako tak urobila, neodpustila si ťažký povzdych, že sa bude musieť postarať o seba sama, lebo veď nikto o ňu nemá záujem. To bola pre Hanku facka, z ktorej sa asi nespamätá nikdy.
Ale predsa sa len pri rozlúčke prekonala a napokon horko-ťažko prehodila: Ďakujem, že si ma prichýlila.

Hanka chodila za otcom skoro každý deň. Býval na izbe s veselým dedkom, ten jej vždy podával správy čo sa udialo za ten čas, čo tam nebola, žartoval, hádzal vtipy jeden za druhým, no otec sa nesmial. A čo bolo ešte zvláštnejšie, odmietal opustiť izbu. Od príchodu z nej nevyšiel, pokiaľ to nebolo nutné. Nechcel sa zúčastňovať na spoločných aktivitách, nechodil pozerať televíziu, ani sa poprechádzať po dvore. Nezapojil sa do komunity, iba často stával v okne a pozeral do neznáma.

Hanka z toho mala hlavu v smútku a on keď videl, že sa tým sužuje, utešoval ju. "Milá moja, môžeš pokojne spávať, je mi dobre. Som spokojný." 
No ona nespávala. Nahlodávali ju výčitky, v kútiku duše vedela, že spokojný nie je.
Celá situácia ju mrzela, zožierala, hľadala spôsob, ako to vyriešiť. Na nič však neprišla.

Čo ale pre pokoj duše urobila bolo, že prelomila vnútornú bariéru a napísala k sviatkom pohľadnicu aj Adamovi, hoci jej tak ublížil. A aj keď predtým vyhlásila, že už nemá brata a nechce ho nikdy vidieť, premohla svoj odmietavý postoj a v duchu mu odpustila.
S tým bola teda vysporiadaná.

Otca si na Vianoce nezobral nikto. Ani Veronika, ani Adam.
Jeho rodina bola v troskách. On bol v troskách.
Celý život sa mu premietal pred očami, videl muža, ktorý sa usiloval, pracoval, zabezpečoval, miloval, odpúšťal.
Dnes mu nezostalo nič.
Ba nie tak celkom.
Zostala mu Hanka. A jej rodina.

A ešte Parkinson.
Prišiel ho na sviatky navštíviť s plnou vervou.
Už nestával v okne izby sám. Bol jeho prítomnosťou taký plný, až z toho cítil zmätok.
Roztriasol sa...

Momentálne je jeho zdavotný stav natoľko zhoršený, že Hanka je nútená hľadať ďalšie zariadenie, kde mu budú vedieť poskytnúť sústavnú zdravotnú starostlivosť.
A pravdaže, opäť sama.

Pre manžela sa obetovala

Vyrastali sme spolu, bola to v detstve moja najlepšia kamarátka. Spolu s jej starším bratom sme tvorili súčasť jednej skvelej detskej partie. Potom sme sa presťahovali a naše cesty sa na pár rokov rozišli. Ale po čase sa opäť spojili.
Budem ju volať Ema.
49 ročná pekná žena, obetavá matka, manželka a kresťanka. Zatiaľ nič zvláštne, poviete si. No jej životný príbeh sa predsa len vymyká z obyčajného priemeru.

Ema sa s vysokým, čiernookým Dávidom zoznámila na prahu dvadsiatky. Bola to taká klasická zaľúbenosť. Pamätám sa, ako sa až vznášala šťastím, ako sa k svojmu fešnému Dávidovi podchvíľou zamilovane pritískala, v očiach jej pritom vybuchoval ohňostroj lásky. Ako inak, bola svadba. Veď tehotenstvo všetko posúrilo. Jej rodičom síce Dávid nebol až tak pochuti, napriek tomu sa stal novým členom rodiny.

Mladí získali dvojizbový byt v okresnom meste, začali si ho pomaly zveľaďovať.
Na svet prišiel prvý syn. Dostal meno po otcovi. Pre Emu jej malá rodina znamenala celý svet. A ten bol ideálny. Dokonalý. Šťastie mohla rozdávať.
Všetko bolo ako nalinajkované.

Krátko po prvom pôrode zistila, že je opäť tehotná. Aj keď s tak rýchlym druhým tehotenstvom nepočítala, brala to ako dar, veď koľkým ženám materstvo nie je vôbec dopriate, na ďalšieho drobca sa nesmierne tešila. Jej milovaný Dávid s ňou. Navzájom sa podporovali a keď Dávid získal dobré miesto v banke, pokladali to za významný krok vpred. Znamenalo to viac financií do rodiny a tým aj väčšie možnosti v plnení snov, ich šťastie nadobúdalo ešte väčší rozmer. Mohli si dovoliť kúpiť nové, potrebné veci do bytu, zánovné auto, dokonca aj niečo odložiť na horšie časy.

Prvá chmára v dosiaľ dokonalom živote prišla v podobe ťažkej diagnózy jej mamy. Celá rodina zostala ako omráčená. Pre všetkých nastali trpké chvíle. Ema bola svojej mame oporou, pomáhala jej, ako to len išlo. Kvôli vysokému stupňu tehotenstva bola ale stále viac vyčerpaná, malý syn tiež vyžadoval neustálu opateru no a Dávid nebol pri nej vždy, keď potrebovala. Práce mal nad hlavu, často sa vracal z banky neskoro večer. Unavený, veľa toho nenarozprával, stávalo sa, že sa ani nenavečeral, hneď celý zmordovaný padol do postele a okamžite zaspal. Ema si to vyčítala, nezaťažovala ho svojimi problémami s tehotenstvom, domácnosťou, mamou, snažila sa mu doma vytvoriť absolútnu pohodu. Milovali sa, to bolo jasné. Napriek tomu mala prchavý pocit, že sa jej vzďaľuje.

Termín druhého pôrodu sa blížil. Pre veľké brucho si už nedovidela na špičky nôh, pohybovala sa ťažko, energie jej ubúdalo. Našťastie jej dosť výrazne pomáhala mladšia sestra Lenka. Mala sotva pätnásť rokov, ale mohla sa na ňu vo všetkom spoľahnúť.

V jeden večer, práve keď nakŕmila syna a uložila ho do postieľky, niekto zazvonil. Za dverami stál neznámy muž.
"Dobrý večer," pozdravil s nepriateľským výrazom v tvári a pohľad mu okamžite padol na jej objemné brucho. Ema videla, že zostal zmätený. Trvalo to však len okamih. Vystrel chrbát, opäť jej ostro pozrel do očí a spýtal sa: "Viete o tom, že váš muž spáva s mojou ženou?"

Tých pár slov ju takmer zabilo. Ostala paralyzovaná, na niekoľko desiatok sekúnd prestala dýchať. Ako keby umrela. V tej chvíli bolo po všetkom. Jej malý súkromný svet bol v troskách. Ako po živelnej katastrofe.  
Chytila sa za brucho, drobec v nej ju začal nástojčivo kopať.

Ďalšie minúty, dni a týždne prežívala ako v zajatí mliečneho oparu. Akoby sa vznášala v imaginárnom svete. Všetko sa zdalo také absurdné. Niekedy mala dojem, že sú to hádam len halucinácie.

Bolo to ťažké obdobie.
Slzy, prosby, sľuby, zaprisahávanie, bolesť, pôrod a potom znovu láska. K ďalšiemu synovi. Drobný chlapček s očami ako trnky prevzal podobu svojho otca, Ema sa roztápala láskou k nemu. Malý prišiel na svet a udobril rodičov. Odpustila.

Dávid dal v banke výpoveď, so staršou kolegyňou, s ktorou sa zaplietol, prerušil všetky styky, našiel si prácu ako obchodný zástupca, mladá rodina sa pomaly spamätávala z krízy. Ema do nej vniesla opäť harmóniu, hoci tie slová neznámeho muža z osudného večera mala nadosmrti vpečatené v mozgu. No urobila všetko preto, aby ich synovia vyrastali v láske a pohode.
Začala sa viac modliť. Za pokoj v rodine, za mamino uzdravenie. Ani slovkom sa pred ňou nezmienila o tom, čo sa u nich udialo, nechcela jej spôsobovať ešte väčšiu bolesť.

Onedlho prišla ďalšia rana. Mama zomrela. Len pár mesiacov po dovŕšení 50-ky. Zbytočná smrť. Ema jej odchod niesla ťažko. Bola však veľkou oporou ako otcovi, tak aj sestre Lenke. Tá trávila takmer všetok čas s ňou, zo školy jej prvá cesta viedla do ich bytu. Ona vedela o Dávidovej nevere a nedokázala preto premôcť odpor voči nemu. Za sestru by dala život, jej mladé, vášnivé srdce odmietalo takú zradu pochopiť a odpustiť.

Mesiace ubiehali, čas pomaly obrusoval hrany vo vzťahu medzi Emou a Dávidom a ich opätovná láska vyvrcholila Eminým tretím tehotenstvom.
Na dieťa sa veľmi tešili a keby to bolo dievčatko, šťastie by bolo dokonalé. Raz v noci mala Ema živý sen s mamou, na ktorý nikdy nezabudne. V ňom ju mama presviedčala, že celkom isto porodí vytúženú dcéru. Od tej chvíle o tom nepochybovala a všetko pripravovala na príchod malej princezničky.
A tá sa naozaj narodila. Krásne bábätko si všetci okamžite zamilovali. 
Zdalo sa, že kríza v rodine je zažehnaná, že ťažké obdobie je definítivne preč.

Po maminej smrti sa ale pridružili otcove problémy so srdcom. Nemocnice, operácie, rekonvalescencia... Starší brat mal tiež svojich starostí dosť, nemohol byť zakaždým k dispozícii, keď bolo potrebné. A Lenka bola príliš mladá. Navyše ju čakala maturita.
Ema niekedy nevedela, kam skôr skočiť. Bola však plná lásky a tá jej pomáhala prekonať starosti, ktoré musela čas od času riešiť.

Deti rástli, vychovávala ich k vzájomnej svornosti. Dávidovu aféru zastrčila kdesi do kúta mysle, nepripomínala mu starý hriech, aj keď to ešte občas veľmi zabolelo. Chcela, aby ako rodičia pred deťmi nezlyhali, aby im išli príkladom. Presne tak, ako to ona videla u svojich rodičov.

A potom prišiel deň, kedy sa všetko zmenilo a mladá rodina sa znovu ocitla v zložitej situácii.
Počas služobnej cesty sa Dávidovo auto na zľadovatenej ceste dostalo do šmyku a stalo sa neovládateľným. Výsledkom bola ťažká havária.
Jeho zranenia - otras mozgu, zlomená stehenná kosť, roztrieštená panva, rozbitý močový mechúr, strata veľkého množstva krvi - boli natoľko vážne, že mu lekári nedávali nádej na prežitie.
Lekárka, ktorá Emu informovala o jeho zdravotnom stave skonštatovala, že to by muselo zasiahnuť samo nebo, aby prežil. A ak áno, zostane ochrnutý.

V krajskej nemocnici ho operovali celú noc. Ema sa spolu s rodinou modlila za jeho záchranu, za to, aby zostal nažive. Nedokázala si predstaviť, že by ho stratila. Bol stále jej jedinou láskou a vedela, že ňou zostane navždy.
Jeho stav bol ale po operácii natoľko vážny, že sa rozhodla zavolať kňaza. Bola veriaca, nechcela dopustiť, aby jej muž zomrel v hriechu.
Lekári robili čo mohli, ona za ním chodila každý deň na ARO, modlila sa a prosila...
Jej blízki sa zatiaľ starali o ich tri malé deti, ktoré nechápali, čo sa deje.

Dávid ležal v kóme 2 týždne. Potom si jeden z lekárov všimol, že po jej návštevách začal reagovať, jeho stav sa zakaždým máličko zlepšil. A tak chodila dennodenne za ním, rozprávala mu, čo jej zišlo na myseľ, neúnavne sa ho usilovala priviesť k prebratiu z kómy.
Vyšlo to.

Z krajskej nemocnice ho následne previezli do FN v Bratislave, kde ho čakali ďalšie operácie. Miestnym lekárom sa ho podarilo dostať na nohy a prognóza, že zostane ochrnutý, sa teda nenaplnila.
Ema bola šťastím celá bez seba.

Lenže osud si pre nich pripravil ešte jedno prekvapenie.
Po ťažkom zranení panvy a močového mechúra zostal Dávid impotentný.
V tom okamihu dôsledky tohto verdiktu nedokázali celkom dobre domyslieť. Aké to bude pre oboch ťažké. Ako bude Dávid trpieť, pretože zmysly zostali neporušené, iba telo bolo zmrzačené.

Po prepustení z nemocnice absolvoval kúpeľnú liečbu v Kováčovej. Zostal na invalidnom dôchodku. Vládal chodiť iba s pomocou zdravotnej palice. Aj to len niekoľko metrov.
Ema sa o neho starala ako len vládala. Podporovala ho psychicky, pomáhala mu prechádzať náročným obdobím, stála verne a trpezlivo pri ňom. Napriek tomu sa nedokázal so svojou situáciou zmieriť, k nej a aj k deťom sa začal správať chladne.
Pokúšali sa viesť intímny život, no ukázalo sa, že lekári sa nemýlili. To Dávida zlomilo úplne.

Načisto stratil záujem o rodinu, komunikácia s ním bola veľmi zložitá. Vyvrcholilo to tým, že sa od nich odsťahoval k rodičom.

Medzitým, ako ona riešila problémy s Dávidom, otcov zdravotný stav sa zhoršil natoľko, že potreboval sústavnú opateru. Prišlo k otázke doopatrovania. Súhlasila.
Presťahovala sa s deťmi z mestského bytu do rodičovského domu a starala sa aj o otca.

Dávid za nimi chodil sporadicky, možno každý druhý týždeň, na narodeniny, na Vianoce, sem-tam zatelefonoval. Deti čoskoro zistili, že sa musia vo všetkom obracať na mamu, že u otca nepochodia. Starostlivosť o rodinu ponechal celkom na Emu, on nemal záujem.
Napriek tomu nehľadala únik v mimomanželskom vzťahu, ani jej nenapadlo riešiť svoju situáciu neverou. Bola vydatá žena a to bolo pre ňu sväté. Ešte viac sa upriamila na modlitby, na Boha.
Nazdávala sa, že hádam raz nastane zvrat a on sa k nim vráti. Tak naplno.

Sestra Lenka stála celý čas po jej boku, ale aj ona mala svoju prácu, svoj súkromný život. Prešli roky, vydala sa. Onedlho po svadbe pochovali otca. Nedočkal sa ani vytúženej, poslednej vnučky.
Lenka sa spolu s manželom rozhodla postaviť dom na rodičovskom pozemku. Aj keď mali obaja v krajskom meste prácu a pekný byt, chcela byť sestre nablízku. Mať to k sebe iba cez dvor. Spájalo ich silné puto. Veď Ema jej vlastne nahradila mamu. 

Emine a Dávidove deti dospeli, dokončili školy, našli si prácu, partnerov, ale osamostatnila sa len dcéra, synovia stále žijú doma s mamou.
Na otcovu neprítomnosť si zvykli a aj keď by ho počas dospievania neraz potrebovali, veľkej pozornosti sa nedočkali.
Ema však voči nemu nikdy nezatrpkla, svojím spôsobom Dávida stále ľúbila.

Preto po 27 rokoch neľahkého manželstva, kedy sa mu za každých okolností snažila byť oporou zostala šokovaná, keď jej oznámil, že sa chce nechať rozviesť. Dôvodom mala byť iná žena, ktorú miluje.
Nechápala, čo sa jej to snaží povedať. Zase iná žena? Prečo? A čo s ňou? Ako je možné, že ich láska, o ktorej si kedysi mysleli, že bude večná, že vydrží až za hrob, vyhasla. Veď sa tak snažila. Usilovala sa mu porozumieť, stála vždy pri ňom. V dobrom aj v zlom. Bola naozaj taká slepá?
Je láska skutočne slepá?

Nerozumela, prečo sa to všetko muselo stať, prečo ju život takto skúša.
Cítila sa hlboko ponížená, sklamaná, bolelo to. Opäť.

Čo ešte viac zhoršovalo celú situáciu bol fakt, že jej to oznámil dva dni pred Štedrým dňom. Aj keď najskôr rodinu ubezpečil, že sviatky strávi ako vždy s nimi, rozmyslel si to a neprišiel. Boli to prvé Vianoce bez neho.

Ema si chcela o všetkom pohovoriť. Bola pripravená odpustiť. Možno je to len krátky úlet, zaľúbenie, ktoré čochvíľa vyprchá.
No Dávid trval na svojom, chce rozvod aj keby čo bolo.

Ema pred sebou videla iného muža. Zaľúbenosť ho zmenila, ožil, v očiach mu iskrilo. Ako kedysi dávno pri nej.
Nebolo šance. Stratí ho navždy. Všetkému je koniec.

Pol roka po Vianociach ich rozviedli.
Ema sa napokon so všetkým zmierila.
Pochopila, že nemá význam držať Dávida vo vzťahu nasilu.
Ale aj tak v nej navždy zostane nezodpovedaná jednoduchá otázka.
Prečo? 

Život ako jedno veľké dobrodružstvo

Keď som prvý raz stretla túto charizmatickú dámu, mala som pocit, že ma svojím temperamentom a energiou doslova zvalcuje. Už jej stisk ruky prezrádzal vášnivú osobnosť, nespútanú a neuveriteľne silnú. Neskôr sa ukázalo, že som sa v mojom odhade vôbec nemýlila.

Žena so srdcom na dlani

Pokiaľ iní spravia krok, ona prebehne pol ulice. Keď ju víchor života hodí na kolená, ona mu vzdoruje zo všetkých síl a vstane. S ešte väčšou energiou.

Marika je jednoducho ženou činu.

Žije naplno a s radosťou.

Práca je zároveň jej koníčkom, neváha ráno o štvrtej vstať, pripravená podať občerstvenie bežcom pretekov od Tatier k Dunaju, priamo sa podieľať na natáčaní Naj dedinky pre RTVS, či moderovať niekoľko hodín bez prestávky. Do všetkého vkladá nadšenie a najmä  lásku.

Kto teda je Marika Derďaková z Komjatíc, čo robí, kde a ako žije, čo jej je milé alebo naopak nemilé, kde berie tú svoju energiu a ako ju najradšej využíva, prečo jej malá dedinka Rastislavice neďaleko Nitry prirástla k srdcu a kto jej v ťažkých chvíľach podal pomocnú ruku?

Marika, tvoj život je jedno veľké dobrodružstvo. Učíš, vychovávaš, organizuješ, moderuješ, naplno využívaš každú minútu svojho bytia. Raz si hore, potom ťa nepriazeň osudu sotí na samé dno, ale ty sa s ešte väčším rozmachom opäť vyšvihneš na výslnie. Si plná nevyčerpateľnej energie, dostala si ju iste do vienka od sudičiek. Keď už sme pri tom, povedz, aké si mala detstvo. Na čo najradšej spomínaš?  

Najintenzívnejšie spomienky mám na babku. Nikdy nezabudnem na naše spoločné chvíle, keď mi rozprávala príbehy zo svojej mladosti, pritom ma hladila po vlasoch. Jej láskavé ruky mi zostanú v pamäti navždy. Najradšej som mala historky o grófovi, ktorému slúžila. Možno práve vtedy vo mne začala klíčiť láska k histórii.

Malá Marika s mamou a milovanou babkou

Tiež rada spomínam na prechádzky po lúkach plných margarétok, zvončekov, divých makov.
V Komjaticiach je miesto – chránená oblasť, ktorá sa nazýva Kňazova jama. Ako hovorí legenda, v močiari sa utopil kňaz prechádzajúci okolo na koči. Keď mu cez cestu prebehla srnka, kone sa splašili, na koči sa zlomilo koleso a kňaz spadol do vody. 

Okolie močiara (kde mimochodom žila vzácna korytnačka močiarna) bol pestrofarebný raj pre motýle, vážky, včielky a aj pre mňa. Doteraz si lisujem rastliny a robím herbár, aj keď tých kvetov je pomenej.

Letá sme so súrodencami a kamarátmi trávili v komjatickom štrkovisku /Štrkárni/. Od rána do večera sme vystrájali pri vode a hlavne vo vode. Domov sme sa vracali až večer. Hladní, ale šťastní. A čierni od slnka ako také uhlíky.

Najradšej spomínam na celé svoje detstvo. Je to ako batôžtek krásnych zážitkov.

Spomenula si lásku k histórii. Uberala sa tvoja cesta týmto smerom?

Vždy som chcela byť buď archeologičkou alebo herečkou. Herecké vlohy som asi zdedila po mame, sme dosť podobné povahy, bola učiteľkou a hoci som sa sprvu bránila tomuto povolaniu, neskôr si ma nielen našlo, ale do pedagogiky som sa doslova zamilovala. Práca s deťmi bola a je to, čo milujem a v podstate to nie je pre mňa práca, ale koníček.

Túžila byť archeologičkou alebo herečkou

V dejepise je spojená aj archeológia s herectvom. Veď učiteľ musí byť tak trochu herec. Teraz, keď už nie som učiteľkou, najkrajší týždeň z roka je pre mňa Farský letný tábor, ktorý každoročne organizujem spolu s miestnym farárom a s mojím manželom. Tento čas v tábore s detičkami ma naplní na celý rok energiou a moju dušu radosťou.

To znamená, že si si nakoniec vybrala učiteľskú dráhu.

Keďže som sa učila na samé jednotky, bolo jasné, že pôjdem na gymnázium. Vtedy boli gymnáziá výberové školy, kde chodili ozaj iba výborní žiaci a boli sme na to aj dosť namyslení, čo mi je teraz, keď viem, že vzdelanie dobrého človeka nerobí, smiešne. Po maturite som sa hlásila na UK v Bratislave odbor Sociológia. Mala prívlastok „Marxisticko-leninská.“ Našťastie ma nevzali. Tak som sa rozhodla zostať pracovať v Bratislave a o rok skúsiť vysokú školu znovu. Ale osud mienil inak.

Mala som dobrú prácu, neskôr som dostala byt a samostatný život vo „veľkomeste“ zo mňa vytvaroval sebavedomú silnú osobnosť, zvyknutú spoliehať sa sama na seba.

Najskôr som pracovala vo výpočtovom stredisku v Závodoch MDŽ a potom na Bytovom družstve. Vo výpočtovom stredisku som pracovala v kolektíve plnom disidentov, nasiakla som pod ich vplyvom určitým rebelstvom a odporom k nespravodlivosti, ktoré vo mne pretrvalo doteraz.

Počas nežnej revolúcie v 89-tom som sa aktívne zapojila do boja proti komunizmu, každý deň som štrngala na námestí kľúčmi, organizovala štrajk v práci. Stretla som sa aj s Václavom Havlom. Bol veľmi malý oproti mne, ale veľký svojou charizmou. Neľutujem tú revolúciu, bolo to neskutočné obdobie, prirovnávam ho k mojim životným zážitkom. Ale myslím si, že sme tú demokraciu nejako zle pochopili a je mi ľúto za istotami, ktoré sme za socializmu mali. Život v Bratislave ma okrem iného naučil láske k slobode.

Zrejme bolo naozaj šťastím, že ťa na ten odbor nevzali. Ako pokračoval tvoj život ďalej?

Ako mladá som mala sen byť slobodnou matkou, mať dieťa iba sama pre seba. Tak som si tento sen splnila a tehotná som sa vrátila z Bratislavy domov k rodičom. Narodil sa mi krásny syn Šimon. Dvanásť rokov, kedy sme existovali iba jeden pre druhého, pokladám za najkrajšie obdobie svojho života. Počas materskej dovolenky som si urobila štátnicu z angličtiny a po materskej som začala učiť na základnej škole v Komjaticiach.

Marika-učiteľka

Bola som zvyknutá na rušný spoločenský život v hlavnom meste, a tak som začala v dedine organizovať rôzne kultúrno-spoločenské akcie. Nabitá energiou a tlačená aj mamou, bývalou učiteľkou, ale i potrebou kvôli práci, som externe vyštudovala históriu na Filozofickej fakulte UKF v Nitre.
Počas štúdia som sa zoznámila s o 10 rokov mladším Dávidom, a tak som si k 40-tke dala úžasné 3 darčeky – sobáš, promócie a pôrod môjho slniečka-dcéry Sany. Vymenila som rolu slobodnej matky za manželku a neľutujem. S manželom nevnímame vekový rozdiel, práve naopak, ja som tá „bláznivejšia a dobrodružnejšia“ vo vzťahu.

Marika ako nevesta s manželom a synom

Práca učiteľky ťa napĺňala, brala si ju ako životné poslanie. Prečo si odišla od niečoho, čo bolo takou dôležitou súčasťou tvojho života?

Učila som 17 rokov, keď prišla osudná noc a z riaditeľkinej oslavy som sadla za volant auta, aby som išla oproti synovi, ktorý ma mal odviezť domov. 300m stačilo na to, aby som si svoj život „spackala“ – aspoň vtedy som to tak vnímala.

Spustil sa kolotoč – novinári, záujem médií (bola som obecná poslankyňa za SMER), anonymy, nakoniec aj policajt, ktorý ma zastavil, bol poslaný ako na hotovú vec. Náhoda to nebola. Zo školy som bola „vyhodená.“ Čo z toho, že riaditeľka sa ma spočiatku zastávala kvôli tomu, že som ako učiteľka bola aktívna a pre školu prospešná. Zlyhala som, musela som platiť. Aj keď v dnešnej dobe málokto platí za svoje chyby. Horšie veci ľudia porobili, hlavne tí smeráci, čo sú na vysokých postoch a naďalej sú na svojich teplých miestečkach zamestnaní.

Ale ja verím, že všetko sa deje kvôli niečomu, čo nám osud nalinajkoval. Predtým som žila „rýchlo a zbesilo,“ samé akcie, schôdze, nácviky, stretnutia /prekonala som 2 menšie mozgové príhody/ a plno falošne spriaznených ľudí okolo seba. Ako to už býva, na to som prišla až neskôr. Po tom, ako ma vyhodili zo školy, sa zrazu veľa tých mojich „priaznivcov“ a „priateľov“ akoby zázrakom zmenilo na úplne cudzích ľudí, tváriacich sa, že ma nepoznajú. Ale neľutujem ich stratu. Práve naopak, akoby mi do života zasvietilo slnko a lepšie vidím, jasnejšie vnímam svet. Spoznala som nových, lepších ľudí, možno nie tak dôležitých, ale o to úprimnejších. Mám viac času na rodinu, ktorá pri mne v tom zlom období stála.

Obráť svoju tvár k slnku a všetky tiene padnú za teba /E. Hemingway/

Svoj kalich horkosti si si teda vypila až do dna.

10 mesiacov som bola nezamestnaná, v podstate mi to aj vyhovovalo, lebo som sa cítila psychicky na dne. Nevedela som, čo budem bez svojej školy a bez svojich žiakov robiť. Keby som nemala takú skvelú rodinu akú mám, neviem ako by som skončila. Akoby pre mňa nastal koniec sveta. A práve vtedy u nás niekto zazvonil a pred dverami stáli dvaja anjeli. Tak to vnímam. Prišiel za mnou starosta Rastislavíc spolu s manželkou a ponúkli mi miesto kultúrnej referentky v ich obci. Ja som manželov Juhászových poznala už zo školy, bola som triedna ich synovi. A oni poznali mňa, lebo chodili na akcie, ktoré som organizovala. Dodnes si pána starostu veľmi vážim, kvôli jeho rozhľadenosti, ľudskosti, schopnosti riešiť komplikované situácie so zdravým rozumom, rozvahou a pokojom. Som mu vďačná, že mi ponúkol prácu, ktorá ma napĺňa a v ktorej som sa našla.

Marika pri moderovaní

Žiješ novým životom, ale nie je ti za učiteľstvom občas smutno? Deti ťa zbožňujú. Vybrali si ťa za najlepšieho učiteľa. Vrátila by si sa ešte do školy?

Robiť kultúru je práca, v ktorej môžem uplatniť svoju fantáziu, slobodomyselnosť, kreativitu. Vždy som bola iná ako bežné gazdinky. Môj syn to zhrnul asi takto: „Mamina, ty nie si normálna ako ostatné maminy.“ V Rastislaviciach som našla super kolektív, výborné kolegyne, kolegov a spoznala veľa dobrých ľudí. Je to malá dedinka a žijú si ako jedna veľká rodina. Veľmi sa mi tam páči a snažím sa robiť pre nich svoju prácu so srdcom na dlani a čo najlepšie. 

Najlepšia učiteľka

A čo sa týka detí, robievam akcie aj pre ne. 

Často spolupracujem so školou, deti chodievajú do kultúrneho domu. Zorganizovala som im napríklad exkurziu do PPD v Komjaticiach, kde boli pozrieť kravičky a teliatka. Kompenzujem deficit detí takto.

Neviem čo a ako bude, či sa vrátim do školy. Teraz žijem naplno túto etapu môjho života. Nezvyknem sa trápiť nad budúcnosťou. Čo má prísť, príde.

Ešte dodám, že učiteľovanie ma naučilo milovať prácu s deťmi, mám nekonečne veľa zážitkov s detskou bezprostrednosťou, naučilo ma byť zodpovednou vo vzťahu k mladým a hlavne mi dalo radosť, ktorá ma napĺňa.

Keď  vidím svoje deti-bývalých žiakov rásť, cítim radosť a spokojnosť, že aj ja som im do života niečo dala.

 

Marikine "deti"

Si jednoducho ženou činu. Stále v pohybe, plná energie, nových nápadov. Kde berieš inšpiráciu na nové a neobyčajné podujatia?

Asi som sa naozaj taká narodila. Dostanem nejaký nápad na akciu, a to akoby vo mne stlačilo gombík ŠTART a už frčím na plný výkon, až kým si nevyzujem doma lodičky a nevyložím nohy. A tak to ide u mňa stále dokola.

Nezniesla by som byť sama niekde v nudnej práci, kde „ani vtáčika letáčika nechyrovať, nieto ešte človiečika.“ Spoznávanie, stretávanie nových ľudí, skúmanie ich reakcií a pováh a rozhovory s nimi – to je pre mňa tým, čím je pre auto benzín.

A odkiaľ beriem námety? Vlastne ani neviem. Jednoducho mi niečo napadne a pustím sa do toho. Možno je moja fantázia veľká aj vďaka tomu, že som prečítala milióny kníh. Občas cítim, ako mi myseľ naplno pracuje nezávisle odo mňa. A ja nevnímam bežné veci, ako je upratovanie, nakupovanie, varenie.

Od týchto činností ma oslobodzuje mama, je pre mňa obrovskou pomocou. Som jej za to veľmi vďačná.

Nie si nikdy vyčerpaná? Tak na doraz.

Aké je to byť vyčerpaná na doraz? Neviem čo myslíš... neviem či som taká vyčerpaná. Psychicky nie a fyzicky asi tiež nie.

Nedávno som sa vrátila domov po náročnom týždni v tábore, nachodila som tam hory-doly, veľa toho nenaspala a prvé čo som spravila, išla som do záhrady a trhala tam celé tri hodiny zelinu. Bol to v podstate oddych pre môj mozog.

Moderovanie v Rastislaviciach

Čo na tvoju vyťaženosť hovorí manžel? Ako to berú deti?

Manžel hovorieva, že je rád, čo sa mi stalo, lebo som viac s rodinou. Možno to tak nevyzerá, ale nie som až taká vyťažená, ako keď som popri škole robila akcie pre Komjatice. A nezabudne dodať, že mi za to aj tak nikto nepomohol, keď som to najviac potrebovala. Teraz je spokojný, chodieva so mnou do Rastislavíc na rôzne podujatia, cíti sa tam veľmi dobre.

Syn je ako môj klon, my si rozumieme aj bez slov, ja podporujem jeho, on zasa mňa. A dcérka občas žiarli, že hovorím stále len o Rastislaviciach, ale na akcie tam chodieva spolu so mnou. My sme veľmi homogénna rodina, ako 4 mušketieri – jeden za všetkých, všetci za jedného.

Rodina je pre mňa to isté čo kyslík... nič viac netreba dodať.

S manželom, jej veľkou oporou

A čo pre teba znamená priateľstvo?

Pravdupovediac, nikdy som si nikoho nepustila celkom k telu. Neviem či to bolo tým, že som nestretla spriaznenú dušu, alebo mojou povahou. Som zvyknutá spoliehať sa iba sama na seba. A po skúsenosti, keď ma hlboko sklamala osoba, ktorú som pokladala za svoju priateľku, si udržujem ešte väčší odstup. Ale v priateľstvo som neprestala veriť. Mám vo svojej blízkosti ľudí, za ktorých ďakujem Bohu a osudu, že sú. Je ich pár, no verím im, neviem si bez nich predstaviť svoj život.

 

Pri pôrode som takmer zomrela a zachránila ma krv, ktorú niekto daroval. Ako inak za to poďakovať, ak nie darovaním krvi?" usmieva sa Marika.

Ako najradšej tráviš voľné chvíle? Kde naberáš nové sily?

Momentálne som „zamilovaná“ do výletov na ostrovčeky v našom komjatickom štrkovisku /Štrkárni/, kde sa loďkou preveziem spolu s manželom a dcérou. Kúpeme sa, skáčeme z ostrova do vody, varíme na malom variči párky, pod stromom si čítam knihu a niekde v pozadí počúvam trilkovať vtáky a manžela ako vysvetľuje dcére postup pri nahadzovaní udice. To je balzam na moju dušu.

Na tomto mieste rada relaxuje

Si v podstate šťastná žena.

Radosť mi vedia urobiť úplné maličkosti. Ako napríklad táto... manžel s dcérou čosi na dvore potajme majstrovali. Nemohla som tam ísť 3 dni. Potom mi zaviazali oči, vyviedli ma na dvor... a pod veľkým orechom stála krásna nová lavička a na nej položené medovníkové srdce. O tej lavičke pod orechom som dlho snívala a oni mi tento môj malý-veľký sen splnili.

Som ľúbená, mám zdravé deti a to pokladám za šťastie.

Marika založila deťom pri ich narodení "krabice života," do ktorých uložila prvé zúbky, prvý odstrihnutý pramienok vlasov, vecičky, ktoré mapujú celý ich život. Usiluje sa svoje deti vychovávať tak, aby na ňu spomínali ako na mamu, ktorá ich učila nebyť slepým, hluchým a nemým.

 Foto: Archív MD

Pri natáčaní Naj dedinky v Rastislaviciach spolu s K. Brychtovou a M. Nikodýmom

S Nočnými vlkmi, keď moderovala podujatie pri príležitosti výročia víťazstva nad fašizmom v Štúrove."

Marika by určite zvládla veliť aj vojakom z 13. mechanizačného práporu z Levíc

Farský tábor v Telgárte

Marika so svojím tímom čaká ešte pred východom slnka na štafetových bežcov