 |
Nadišiel čas, aby som poslednými zápiskami uzatvorila našu veľkonočnú dovolenku v Chorvátsku /2017/ a to túrou v NP Paklenica.
V predošlých častiach ste mali možnosť so mnou putovať Plitvičkami, Trogirom, Splitom a Rogoznicou, Ninom a Zadarom.
Pred nami sa črtá pekný, slnečný deň. Presne podľa predpovede počasia.
Voda v bazéne na dvore láka tisíckami odrazov, len do nej skočiť. Ale napriek slnečným lúčom, ktoré zalievajú krajinu, čas na kúpanie ešte neprišiel. Na našu návštevu panenskej prírody Národného parku však áno.
Vstup do kaňonu Velika Paklenica, kam máme namierené, leží asi 2 km za Starigradom nad obcou Marasovići.
Trochu južnejšie /za Seline/ sa nachádza kaňon Mala Paklenica. Kaňony vryté do horského masívu Velebit sú od seba oddelené 500 metrov vysokou náhornou plošinou a tvoria jadro Národného parku.
Po približne 12 kilometroch zastavujeme na recepcii NP. Kúpime si vstupenky do parku a zároveň aj do jaskyne Manita Peć. Spolu zaplatíme 90 HRK. Parkovné si neúčtujú.
Dostávame malú brožúrku o NP s mapkou, aj z nej čerpám informácie do tohto blogu.
Od recepcie sa vezieme autom ešte asi 2 kilometre na jedno z parkovísk a potom sa už pešo púšťame po dobre udržiavanej ceste ku kaňonu s dĺžkou 2,5 km.
Chôdza je
jediný spôsob, akým je možné poznať Paklenicu s rozlohou 95 km2. Je tu vyznačených 150 km
chodníkov a ciest, my si dnes vyberáme tú k jaskyni Manita Peć, čo trvá približne 2 hodiny.
Flóra je v parku rozmanitá, vyniká tu skalná vegetácia, najmä rôzne druhy zvončekov, v kamenistej krajine prevláda vres a šalvia.
Na lúkach rastie veľa druhov orchideí a ľalií.
Zaujímavosť: Národný park Paklenica je oblasťou s výnimočne rôznorodými geomorfologickými útvarmi, ktoré, či už na zemi, alebo pod ňou, skrývajú endemické bylinné a živočíšne druhy. Z 1000 evidovaných bylinných druhov a poddruhov je endemických 79.
Míňame v skale vytesanú predajňu suvenírov, toalety, je možnosť občerstviť sa, vypiť kávu. Dostali sme sa k nedávno otvorenému Podzemnému mestu Paklenica /Titove bunkre/, čo je vlastne bývalý vojenský bunker v skalách kaňonu. Začiatkom päťdesiatych rokov minulého storočia v období studenej vojny medzi Juhosláviou a Sovietskym zväzom ho dala vybudovať juhoslovanská armáda ako sklad vojenského materiálu a bezpečný protiatómový úkryt pre najvyšších politických a vojenských predstaviteľov socialistickej Juhoslávie. Tento rozsiahly komplex nebol nikdy dokončený a tak po Stalinovej smrti v roku 1953 bunker vyprázdnili a uzavreli.
Podzemné mesto Paklenica dnes ponúka prehliadku na 1100 m2.
Príťažlivá prírodná scenéria je akoby predurčená k natáčaniu filmov o slávnom Vinnetuovi. Každý pozná, nemusím sa bližšie rozpisovať.
Pri mohutných skalách, kde sú označené miesta natáčania, na chvíľu zastavujeme a necháme sa unášať predstavami.
Onedlho sa dostaneme do najužšej a zároveň najsugestívnejšej časti kaňonu, široký je len 30 metrov. Sme v zovretí takmer rovných vápencových skál. Na nich sú ako mravci rozlezení lezci, alpinisti, pre ktorých sú tieto miesta ideálnym cvičiskom.
Už viac ako polstoročie alipinistickej tradície a športového horolezectva radí Paklenicu medzi najznámejšie horolozecké destinácie.
Na skalách nieje nijakou výnimkou vidieť aj celkom malé deti, ktoré ledva vyliezli z plienok. Samozrejme, tie najmenšie sú zachytené všetkými štyrmi kúsok nad zemou. Pôsobia ako drobní chrobáci. Väčšie si však trúfnu liezť vyššie. Neuveriteľné...
Nestačíme sa čudovať a zároveň obdivovať týchto zapálených športovcov. Začujeme medzi nimi slovenčinu aj češtinu.
Keď sme sa dosť napozerali, pokračujeme ďalej.
Cesta sa čoraz viac zužuje, občas musíme vystúpiť po kamenných schodoch.
Treba si dávať pozor na vlhkých úsekoch, najmä v oblasti bystrín a potoka.
Slnko, ktoré pred chvíľou pohltil kaňon, nám opäť svieti na chrbty, opieram sa o teplú skalu a nechám ho, nech mi prehreje trochu stuhnuté kosti.
Paklenica tvorená vápencom a dolomitom, vyniká veľkým počtom krasových javov, ako sú škrapy, žľaby, závrty, jaskyne, priepasti...
A už sme pri odbočke, ktorá vedie k Anića kuk, skale s nadmorskou výškou 712 m. Keďže máme namierené k jaskyni Manita Peć, odbočujeme vľavo k Anića luka.
Cestou sa nám naskytnú nádherné pohľady na pôsobivú hradbu masívu Anića kuk i na kaňon, ktorý máme pod sebou. Fascinujúca príroda vyráža dych.
Zastavujeme sa pri prameni s pitnou vodou, malé osvieženie príde vhod.
Príjemná a nenáročná lesná cesta nás zavedie k rozcestiu, kde si posedíme na lavičke, zjeme nabalené sušienky a potom sa pustíme smerom vľavo, po úzkom chodníku hore do kopca, čo mierne zrýchli tep.
Sú to také čarovné, mystické chvíle, výhľady nezabudnuteľné, až z toho človeku zviera srdce. Vrcholky Velebitu sú ešte pokryté snehom, tu nižšie sa však vo svojej kráse ukazuje flóra aj fauna.
Vegetácia vo Velebite je na prímorskej strane stredomorská, na vnútrozemskej naopak stredoeurópska, dokonca alpská.
Velebit obývajú aj mnohé druhy zvierat, ktoré sú inde v Európe už vzácne. Napr. orol skalný, sup bielohlavý, mačka divá, hadiar krátkoprstý, vlk, medveď hnedý. Opäť sa tu rozmnožili rysy, ktoré sem prišli zo Slovinska.
Tesne pod jaskyňou Manita Peć krátko oddychujeme, pre mňa je priam rajom ľahnúť si na vyhriate skaly, kochať sa výhľadmi na Velebit a nechať sa maznať slnečnými lúčmi.
Ešte niekoľko stoviek metrov do vrchu a prídeme na vyhliadku kúsok od jaskyne.
Z 53 priepastí a 37 jaskýň, koľko sa ich v Národnom parku Paklenica skýva, je jaskyňa Manita peć najzaujímavejšia. Získa si vás už svojou prvou dvoranou, a potom aj 80 000 rokmi starými nezvyčajnými okrasami, stalaktitmi i stalagmitmi, podobajúcimi sa na organ, helmu a čarodejnicu, po ktorých sú aj pomenované.
Je to najväčšia jaskyňa v tunajšom národnom parku. Dosahuje dĺžku 175 m a tvoria ju dve veľké siene. Je dobre sprístupnená a len pre obmedzený počet návštevníkov. Vstup je výlučne so sprievodcom, otvorená je iba 2 hodiny denne (do 13.00).
Po prehliadke jaskyne sa púšťame naspäť do údolia. Nechávame za sebou prekrásne scenérie pohoria Velebit, prechádzame chodníkom popod listnaté stromy, aby sme sa asi po hodine dostali opäť ku kaňonu.
Lesy pokrývajú dve tretiny NP od bukových po lesy borovice čiernej. Po nej je vlastne pomenovaná Paklenica. Presnejšie, po miazge borovice čiernej, tzv. pakline, ktorá sa používala ako náter na lode a často aj ako liečebný prostriedok.
Zaujímavosť: Paklenica znamená v preklade Peklo.
Na zdolanie všetkých vrchov a chodníkov Paklenice je potrebných niekoľko dní, a tak ak ju zase budeme chcieť navštíviť, ubytujeme sa opäť v Seline, odkiaľ to sem máme na skok.
Pokiaľ sa dostaneme na pobrežie v Starigrade, je niečo po štvrtej. Slnko sa pomaly, ale isto skláňa k obzoru. Deň sa chýli ku koncu. Bol to však nádherný deň.
Plánovali sme sa najesť v miestnej reštaurácii a vybrali sme si tú priamo pri mori, Restaurant Marin.
Z terasy je na more priamy výhľad. Romantické. Čarovné. Čo však kazí inak dokonalú atmosféru, je studený vietor a tak si obliekame vetrovky, ktoré sme v Paklenici nemuseli vôbec vytiahnuť.
Obsluha je ako vždy priateľská a dokonca nám po hlavnom jedle čašník prináša ako pozornosť podniku dezert a rakiju. Keď môj muž zaprotestuje, že nemôže, lebo je vodič, čašník iba hodí rukou, že "nema problema". Však sme v Chorvátsku, kde tuším nikto nema problema... :)
Po výbornom neskorom sviatočnom obede sa presunieme k moru, kde si, ako inak, zbieram kamene, tentoraz aj za účelom maľovania. Pozri Maľované kamene
Ešte som sa mora dosť nenabažila a tak sa vyberiem k zrúcanine protitureckej obrannej veže zo 16. storočia Večka kula na myse Stara kula.
Vietor čerí morskú hladinu, v mohutných príbojoch ju ženie k brehu, zapiera sa aj do mňa. No mne to nevadí, naplno si užívam posledné chvíle pri mori a snívam o tom, že raz budem žiť na pobreží a takéto prechádzky nebudú pre mňa ničím výnimočným.
Posledný večerný pohľad na tajomnú krásu chorvátskej hory Velebit s najvyším vrchom, Vaganski vrh, ktorý sa štverá do takmer 1 800 metrov nm a už sa vezieme na ubytovanie do Seline, aby sme v utorok ráno vyrazili na cestu domov, na Slovensko.
Spokojní a šťastní.
Prežili sme niekoľko nádherných, nezabudnuteľných dní v krásnej krajine, akou Chorvátsko bez debaty je. Chcela som vám mojimi článkami ukázať, že aj takýmto spôsobom sa dajú prežiť veľkonočné sviatky a že užiť si to pri mori môžeme aj mimo hlavnej sezóny, že k nemu nemusíme chodiť výlučne za slnením a kúpaním.
Ja osobne takúto dovolenku iba odporúčam.
