Vrch Člnok - pamätník, Lazárova studnička, Zubria zvernica

V prvú septembrovú sobotu, ktorá bola slnečná s príjemnými teplotami do 24 st. C, sme sa vybrali na staré známe miesto Zubria zvernica neďaleko Loviec v okrese Zlaté Moravce. Chodíme tam minimálne raz do roka, najradšej však na jeseň. Mal to byť celkom nenáročný výlet, veď kvôli čerstvo prasknutej platničke nemôžem robiť zázraky, ale hýbať sa musím. K obligátnej prechádzke po náučnom chodníku v dĺžke 2,5 km sme však predsa len pridali aj výstup na blízky vrch Člnok /438 m/ patriaci do CHKO Ponitrie. 

Ako sme sa dočítali na nete, na Člnku je postavený pamätník horám. Z lásky k horám.

Nejde mi do hlavy, že za tie roky, čo chodíme do zvernice, sme tam ani raz nevyšli, vlastne sme o tom pamätníku vôbec nevedeli. 

Auto sme zaparkovali na Vlčom kúte /325 m/, čo je asi kilometer od brány zvernice a 19 minút chôdze na vrch Člnok. 

Cesta je dobre značená, hneď v úvode sa púšťame vľavo po červenej. Hore nás vedie úzky chodník a čím vyššie stúpame, tým je užší a aj dosť zarastený žihľavou, malinčím, trávou... Chvíľami sa zastavujeme, fotíme staré bútľavé duby, buky pokrivené ako storoční starci.

Po cca 20 minútach sa dostávame k skalnatému útvaru, odkiaľ sa nám otvárajú prvé krásne výhľady do okolia. 

Odtiaľ je to už ozaj len na skok k samotnému vrcholu s kremencovým podložím.  

Užívame si nádhernú panorámu tríbečského pohoria, v doline sa krčí dedina Zlatno. Odtiaľ sme podnikli už nejednu túru. Vyhrievame sa na skalách spolu s malou jaštericou, len my a ticho. Vskutku posvätná chvíľa.

Napokon, kríž osadený vedľa pamätníka len minulý rok, máme rovno za chrbtom. 

Cesta späť nám pochopiteľne trvá o pár minút kratšie, ani sa nenazdáme a sme pri aute na Vlčom kúte. I tak sa krátko zastavím tu a tam a fotím detaily lesa.

Odtiaľ je len kúsok k Lazárovej studničke v údolí potoka Pelúsok a tiché zurčanie vody začujeme hneď, ako vojdeme do lesa.

Nad studničkou je postavený oltárik zasvätený sv. Goarovi - ochrancovi turistiky, za pletivom dvierok rozoznávame jeho zaprášenú drevenú postavu a mini izbu slovenskej drevenice s maštaľou. Škoda, že sa nenájde niekto, kto by tento pekný výjav zbavil niekoľkoročného nánosu prachu a pavučín. Pravdepodobne od r. 2002, kedy ho postavili. 

K areálu studničky patrí táborisko, hojdačka, dobrý dojem kazí odkaz "slušných" turistov v podobe hŕby smetí. A to priamo pod tabuľou s oznamom, aby si návštevníci tohto miesta zobrali odpad so sebou. Niekomu to zrejme pripadalo veľmi vtipné, ale tú istú situáciu som zažila aj u nás v Nitre pod hradným kopcom.

Človek - tvor inteligentný :( 

Prosíme milých turistov, aby obaly z potravín (aj tekuté), odniesli tam, odkiaľ ich priniesli. My nie sme dobrovoľní smetiari. Ďakujeme. Chráňme si naše prírodné bohatstvo.

K bráne zvernice sme sa odviezli autom, od našej poslednej návštevy sa zväčšilo parkovisko, čo bolo aj potrebné. O návštevníkov nemá toto miesto totiž núdzu.

Bolo dávno po popoludňajšom kŕmení, zubry už odpočívali roztrúsené po výbehu v tieni stromov, nenechali sa vyrušovať našou prítomnosťou, za tie roky sú na ľudí zvyknuté. 

A tak sme sa prešli dobre známym náučným chodníkom, všade ticho, pokoj, pohoda. Toto sú ozdravné chvíle pre dušu aj telo. 

V okolí miesta, kde sú uložené pozostatky najväčšieho zubra zvernice Putifára, sme sa "na vlastné nebezpečenstvo" pohojdali na hojdačkách a vrátili sa tak trochu do detstva no a potom sme už z náučného chodníka pomaly dokráčali k autu a šťastne dorazili domov.

Tu som použila pár fotiek zo septembra spred 2 rokov.

Mali sme ozaj peknú sobotu.

Parížske močiare Gbelce

Gbelce, južnoslovenská obec v okrese Nové Zámky, bola mojím cieľom pri nedávnom výlete za doteraz nepoznaným a pritom vzácnym kútom nášho kraja. Sú ním najvýznamnejšie mokrade na Slovensku Parížske močiare. Zaujal ma už samotný názov. Prečo Parížske?

Najväčšie súvislé trstinové močiare na Slovensku. 

Na Wikipédii som sa dočítala, že v tom má vlastne prsty gróf Pálfy, ktorý sem koncom 18. storočia pozval uznávaného parížskeho odborníka na odvodňovanie pôdy. Mal za úlohu vybudovať jazero (močiar) a odvodňovací kanál pre získanie väčšieho územia poľnohospodársky využiteľnej pôdy a tak močiarom prischlo meno Parížske a potok, ktorý nimi preteká dostal názov Paríž.

Rezervácia zaberá takmer 200 hektárov, viac ako štvrtinu tvorí vodná plocha. 

Ako sa ďalej píše, v trstinových močiaroch, ktoré boli vyhlásené za národnú prírodnú rezerváciu, hniezdi približne 170 druhov vtáctva. Z nich niektoré sa nevyskytujú nikde inde na Slovensku. Preto Parížske močiare navštevujú ornitológovia z celej Európy.


Na pozorovanie vtáctva tu bola vybudovaná drevená rozhľadňa - pozorovateľňa.



Stojí na samom začiatku rezervácie, kam sme sa dostali z Trstinovej ulice v severozápadnej časti obce, kde parkujeme.

Od roku 1996 sa tu uskutočňuje medzinárodný ornitologický tábor a konferencia odborníkov ornitológov z celej Európy.

Už po úvodných krokoch sa nám nohy zabárajú do bahnitej pôdy, čo je neklamný znak toho, že sme tu správne.

Ustálená hladina

Kedysi boli močiare asi trikrát väčšie. Nachádzajú sa v katastrálnom území obcí Gbelce, Nová Vieska a Strekov.

Preskočíme nepatrné mláčky, prejdeme po úzkej drevenej lávke a už znovu máme pod nohami pevnú pôdu.

Stojíme na rozhraní dvoch náučných chodníkov.

Zastavujeme sa pri informačnej tabuli, odtiaľ je to už len na skok k pozorovateľni.

Aby som nezabudla pripomenúť, so psom je vstup do rezervácie zakázaný a váš pohyb je monitorovaný fotopascami.

Výhľady z pozorovateľne sú fantastické, rozľahlé močiare máme pred sebou ako na dlani. Z jasnožltej trstiny podchvíľou vyletia vtáky, vznášajú sa zľahka v povetrí, až im človek závidí tú suverénnu voľnosť.

Do zvukov vtáctva z močarísk sa mieša bzukot včiel, okupujú trstinovú striešku rozhľadne, po chvíli sa odtiaľ poberieme radšej preč. Nemám chuť riešiť prípadné pichnutie a následnú alergickú reakciu, keďže s tým už mám svoje skúsenosti.
Schádzame dolu k náučnému chodníku.

Ak sa nemýlim, práve tu som uvidela Včelárika zlatého, nádherného operenca.

Územie Parížskych močiarov je napriek zásahom človeka unikátny ekosystém.

Pozvoľna kráčame rezerváciou, nikde ani živej duše, ak nepočítam kane močiarne neustále krúžiace v povetrí.

Jeden z dvoch náučných chodníkov.

Zaujímavosťou je, že za bývalého režimu sa tu plánovalo experimentovať s pestovaním ryže.

Sprevádzajú nás však rôzne zvuky, škriekanie, pískanie, trilkovanie, kvákanie, taká akustická džungľa, ale aj dajaké pokrochkávanie, občas je lomoz v trstine hlučnejší, čakáme, čo z nej vylezie, ale všetko sa to deje v bezpečnom území močiarov. Tak iba načúvame. A užívame si čaro prítomnosti.

V rezervácii sa vyskytuje viac ako 31 druhov cicavcov.

 Parížsky močiar je živený vodou z parížskeho potoka. Tečie ticho, pričom trikrát mení smer toku.
 Jeho dĺžka je približne 40 km. Vteká do rieky Hron.

Okolité scenérie sú prekrásne, keby sa tak dalo prebádať močiare trochu viac v člne! 

Trstina miestami dosahuje výšku až štyri metre.

Kačica chrapačka

Po viac ako troch kilometroch nenáročnej chôdze, pozorovania a počúvania života naokolo, sa obraciame späť.

Stále sme nestretli žiadneho človeka. Je to veľká výhoda, ten absolútny pokoj máme iba pre seba. Naplno si ho vychutnávame.
Až sa mi žiada zvolať "Postoj, chvíľa, si tak krásna!"

Postoj, chvíľa... si krásna!

Gbelce

Močiare sú hlavne pre tých, ktorí majú radi neobyčajnú obyčajnosť.

Strávili sme tu jedno obyčajné, ale pritom nádherné, harmonické popoludnie. Nebyť asi desiatich prejazdov vlakov po neďalekej trati, dalo by sa povedať, že dokonalé.
Ale aj napriek tomuto "malému obláčiku na belasom nebi" som sa cítila priam božsky!

Nič v zlom, ale takto to mám rada. Bez davu ľudí, tlačenice, štabarcu...
Veď toho si užijem v meste požehnane.

Parížsky močiar bol vytvorený umelo, je významným biotopom. 

Kačica chrapačka Anas querquedula

Trsť obyčajná Phragmites australis

Čas tu plynie pomalšie

Trstina a močiare