Veľká noc v Chorvátsku, 3.časť Nin a Zadar

Veľkonočná dovolenka v Chorvátsku pokračuje vo svojom nenáhlivom tempe. Užívame si to. Aj počasie vychádza, rozhodujeme sa, kedy ísť do NP Paklenica. V nedeľu alebo v pondelok? Všetko záleží od predpovedí počasia, ktoré môžu, ale aj nemusia vyjsť.
Nakoniec je rozhodnuté. Na Veľkonočnú nedeľu si vyčleníme Nin a Zadar a na pondelok túru.

Začíname ako inak, jazdou po diaľnici na Zadar. Po cca 40 minútach parkujeme v mestečku Nin.

 
Je krásne slnečné predpoludnie, Veľkonočná nedeľa. Na parkovisku je zopár áut, väčšinou s MPZ rôznych krajín. Zaregistrujem aj jednu našu, slovenskú.

Nin je najstaršie chorvátske kráľovské mesto, obývané vyše 3 000 rokov. Dnes tu žije zhruba 1500 obyvateľov. Je dôležitou archeologickou lokalitou. Nin bol prvým politickým, náboženským a kultúrnym centrom stredovekého Chorvátska. Bolo to miesto, kde sa narodil chorvátsky štát.
Leží v plytkej lagúne na menšom ostrovčeku, obklopený je soľnými poľami a dlhými pieskovými plážami. Sú tu najväčšie náleziská liečivého bahna v krajine.

Po tichej ulici sa vydáme k prvej a najznámejšej historickej pamiatke. Je ňou kostol sv. Kríža a zároveň je to najmenšia katedrála na svete. Pochádza z 9.storočia. Možno malá zaujímavosť; kostol tvarom pripomína grécky jednoramenný kríž a slúžil ako hodiny a kalendár v dobe, v ktorej bol postavený.

Slnko sa šplhá čoraz vyššie na oblohu, vzduch je už dosť dobre vyhriaty, skladám zo seba sako, po ktoré som sa vrátila do auta a teraz mi je len na príťaž. Skutočne nádherný deň.

Postupne sa presúvame od pamiatky k pamiatke a čo je skvelé na našej poznávacej prechádzke, že je v uliciach veľmi málo ľudí. Máme ich teda takmer len pre seba alebo aj pobrežie s množstvom vyhrievajúcich sa drobných jašteričiek či menší prístav, kde sú zakotvené doslova archaické kúsky a aj pri soľných poliach niet skoro ani nohy.

 

 

Hlad ešte nepociťujeme, veď len pred chvíľou sme raňajkovali, ale pri záhradných reštauráciách mám nutkanie zasadnúť k stolu a dať si nejaké dobré jedlo už len kvôli tej čarovnej prímorskej atmosfére, pohode, ktorá je tak typická pre južanské krajiny. Aspoň ja to tak vnímam.
 

 

No pokračujeme ďalej. Opúšťame malebné, trochu ospalé mesto slávnej minulosti, ešte raz sa zastavíme pri soľných poliach a už mierime do 17 km vzdialeného Zadaru.
Čas napreduje a my s ním.

Zadar alebo aj "Malý chorvátsky Rím".

Mesto Zadar poznáme celkom dobre, vraciame sa sem po bezmála dvadsiatich rokoch. Dovolenkovali sme tu vtedy s deťmi a teraz si uvedomujem ako je to strašne dávno a pritom sa mi zdá, že to bolo len "včera".
Parkujeme na miestach, kde pred rokmi.

Hneď v úvode začujeme slovenčinu. Dvaja páni v rokoch sa nás pýtajú, či sa naozaj dnes za parkovanie neplatí. Naozaj. V sviatočné dni a v nedeľu je parkovanie bez poplatku. Spokojne sa usmievajú a prehodia, aký je ten svet malý.
Potvrdzujem.
Slovenčinu je počuť na každom kroku. Keď sme veľkonočné sviatky trávili v roku 2009 na Istrii, nestretli sme sa s ňou skoro vôbec.

Orientujeme sa dobre, zdá sa, akoby sa tu za ten čas nič nezmenilo. Ešte aj predajcovia výletov stoja na tých istých miestach. Pred mostom, cez ktorý sme chceli prejsť do centra, nás zláka ponuka výletov na Kornati. Dvaja mladíci nám usilovne chorvátsko-slovensky vyložia celý program exkurzie. Poďakujeme, povieme, že niekedy v lete s nimi pozrieť ostrovy pôjdeme, teraz by to chcelo niekoľko stupňov navyše, ale aj tak nám do ruky strčia plánik plavby.

Po moste povedľa prístavu prejdeme na poloostrov, do starého mesta.

Tu je už ľudí omnoho viac, ale stále je to v norme. Žiadne tlačenice v úzkych uličkách, nijaký stres, nervozita, iba pohoda, pokoj.
Obchody sú väčšinou zatvorené, napokon, veď je sviatok, ale reštaurácie, bary, kaviarne a nejaké darčekové predajne či zopár stánkov funguje.
Zláka ma obchod s ručne vyrobenými vecičkami. Do oka mi padnú keramické ryby rôznej veľkosti. Bez váhania po nich siahnem a jednu si kúpim. 18 centimetrovú. Mladé predavačky sa na nás obracajú s angličtinou, ale ja ich v slovenčine vyzvem, aby hovorili po svojom, po chorvátsky. Usmejú sa a vydýchnu si. Konečne, hovoria. 14 € za rybu zaplatím kartou a spokojná s nákupom, ba priam šťastná, sa poberiem za mužom, ktorému sa moja ryba veľmi nepozdáva. Smejem sa, nerozumie umeniu :)

Zadar je tretie najväčšie mesto Chorvátska a hlavné mesto Severnej Dalmácie obklopené až piatimi národnými parkami. Je to živé prístavné a obchodné mesto, centrum hospodárstva, dopravy a kultúry. Leží na 4 km dlhom a 500 metrov širokom poloostrove, ktorý oddeľuje prístav od vôd Zadarského prielivu. Staré mesto Zadaru leží na severozápadnom konci poloostrova a nové mestské časti zaberajú severovýchodné pobrežie mimo poloostrova. V severozápadnej časti mesta leží turistická zóna - letovisko - pod názvom Borik. Hoci bolo staré mesto niekoľkokrát prestavované, stále si zachováva vzhľad a charakter starobylého stredomorského mesta. Jeho ulice sú vydláždené lesklými bielymi kameňmi a prístav lemujú vysoké mestské hradby.

Čítajte viac na: http://www.walkers.sk/zadar.php
Walkers.sk - cestovateľský portál

Medzitým sa dostaneme ku kruhovému kostolu sv. Donáta z 9. storočia. Na stavbu jeho stien sa použili antické stĺpy a kamenné fragmenty z pôvodného rímskeho fóra.

Čítajte viac na: http://www.walkers.sk/zadar.php
Walkers.sk - cestovateľský portál

Zadar je tretie najväčšie mesto Chorvátska a hlavné mesto Severnej Dalmácie obklopené až piatimi národnými parkami. Je to živé prístavné a obchodné mesto, centrum hospodárstva, dopravy a kultúry. Leží na 4 km dlhom a 500 metrov širokom poloostrove, ktorý oddeľuje prístav od vôd Zadarského prielivu. Staré mesto Zadaru leží na severozápadnom konci poloostrova a nové mestské časti zaberajú severovýchodné pobrežie mimo poloostrova. V severozápadnej časti mesta leží turistická zóna - letovisko - pod názvom Borik. Hoci bolo staré mesto niekoľkokrát prestavované, stále si zachováva vzhľad a charakter starobylého stredomorského mesta. Jeho ulice sú vydláždené lesklými bielymi kameňmi a prístav lemujú vysoké mestské hradby.

Čítajte viac na: http://www.walkers.sk/zadar.php
Walkers.sk - cestovateľský portál

Kostol sv. Donáta s pripojenou veľkolepou katedrálou sv. Anastázie zo 14. storočia sa stali miestnym symbolom.

 

 

Prejdeme celým historickým centrom, kamenná dlažba sa leskne ako moja nová ryba v ruksaku, áno, aj ten som si tu kúpila, napokon sa presunieme k moru.

Poriadne tu fúka a začína nám byť chladno. Rozhodneme sa, že sa vrátime do auta a preparkujeme ho na pobrežie. Zároveň sa teplejšie oblečieme. Potom sa pôjdeme najesť a počkáme na večer, aby sme si pozreli svetielkujúci pamätník Pozdrav slnku.
Zatiaľ je ešte slnečno, ale v diaľke sa začínajú kopiť mraky. Ako obrovské duchny. 

Posedeli sme si na schodoch Morského organu, nezvyčajnú hudbu skladá samo more. Cez otvory v hornej časti schodov vychádza zvuk spôsobený vlnami, ktoré narážajú na prieduchy umiestnené pod schodami. Je to hotový koncert a fantastický zážitok.

Po tom, ako sme preparkovali auto a najedli sa v miestnej reštaurácii, vrátili sme sa k Morskému organu. Začínalo sa stmievať, obloha sa zaťahovala ako pred búrkou a naozaj v diaľke aj pršalo, čomu nasvedčovali dažďové záclony.

Západ slnka bol famózny, od mora však fúkal studený vietor, ale na Pozdrave slnku, kde som čakala na jeho rozsvietenie, bolo príjemne teplo.
 

Čo sklenené dosky cez deň nazbierali, to teraz sálali. Začala sa fantastická hra svetiel za koncertovania Morského organu.
Ďalší úžasný zážitok, na ktorý nikdy nezabudnem.

Bola už celkom tma, keď začalo popŕchať. Chlad bol dotieravý, tak sme sa pobrali k autu zaparkovanému oproti Kostolu sv. Donáta.

Mali sme za sebou ďalší nádherný deň, nejako takto som si predstavovala prežitie veľkonočných sviatkov.
Škoda len, že nebolo ešte teplejšie a nedalo sa kúpať v bazéne, ktorý sme mali rovno pod oknami apartmánu.

O pár hodín nás čaká túra v NP Paklenica. Ale o tom nabudúce.

Veľká noc v Chorvátsku, 2. časť Trogir, Split, Rogoznica

Naše veľkonočné putovanie pokračuje v Severnej a neskôr aj v Strednej Dalmácii.
Potom, ako sme si prezreli Plitvické jazerá /pozri TU/, vydali sme sa ubytovať do dedinky Seline učupenej priamo pod pohorím Velebit. Hneď na skok leží dedina Starigrad známa aj ako brána do NP Paklenica. Na pláne boli tiež túry v parku, preto ten výber ubytovania. Apartmány Seline, kde sme mali päť dní bývať, som zabezpečila cez overený Booking.com. a boli sme nadmieru spokojní.

Domáci nás privítali pohárikom domácej pálenky a my, naučení vždy priniesť niečo zo Slovenska, sme im podarovali fľašu hruškovice.
No čo, červa treba vypáliť hneď v úvode.

Konečne sme si mohli po viac ako päťhodinovej túre na Plitvičkách a dvojhodinovej jazde do Seline, oddýchnuť.

V smartfóne sme si pozreli predpoveď počasia na sobotu. Podľa neho sme sa mali zariadiť na ďalší deň. V Zadare, ktorý je vzdialený necelých 50 km predpovedali búrky, zato v Strednej Dalmácii slnečno s teplotou 23 až 24 st.C. V nedeľu to má byť opačne. Nebolo o čom. V sobotu to teda budú mestá Trogir, Split a uvidíme, či sa nám podarí pozrieť aj Šibenik.

Pohľad na pohorie Velebit a dedinku Seline.

Ráno sme vyrazili po diaľnici na Split. Diaľničné poplatky nie sú síce najnižšie, ale v porovnaní s Francúzskom alebo Talianskom je to ešte znesiteľné. Svetová banka však požadovala kvôli poskytnutiu pôžičky, ktorou Chorvátsko reštrukturalizuje dlhy z výstavby diaľnic, zvýšenie poplatkov. V lete to už bude teda zrejme aktuálne.

Cesta prebiehala hladko a rýchlo. Pár kilometrov pred mestečkom Trogir sme si spravili neplánovanú zastávku. Vzduch voňal slnkom, morom, slobodou. Vychutnávali sme si pokoj prítomného okamihu bez húfov ľudí, ktorí boli... no jednoducho, všade.

V Trogire sme odstavili auto na parkovisku neďaleko mosta, ktorým sa dostaneme cez park do historického centra, zapísaného na zozname UNESCO. Platiť za parkovné budeme pri odchode. Podotýkam, s parkovaním nebol žiadny problém, sezóna ešte nezačala a to bolo pre tento jarný výlet veľké plus.

Úzke uličky s dlažbou ako zrkadlo, historické klenoty ako napríklad palác Čipike či katedrála sv. Vavrinca, kamenné domy, vôňa kávy, všadeprítomná zmrzlina, ale aj levanduľa, reštaurácie, promenáda, more, pokoj, pohoda. Všetko je známe, ale pritom nové. Veď v Trogire sme prvý raz. A maximálne si to užívame. To, že nám nad hlavami každú chvíľu preletí dopravné lietadlo už-už pristávajúce v Splite, skoro nevnímame. Skôr nás zaujme palmová promenáda prežiarená slnkom, kde sa posadíme na jednu z bielych lavičiek. Lenivo pozorujeme malé loďky, jachty, ale aj väčšie lode zakotvené v prístave, škriekajúce čajky, uši zachytia útržky slov v rôznych jazykoch i čašníka lákajúceho okoloidúcich do "svojej" reštaurácie. Je to dokonalá idyla, vedela by som takto presedieť celý deň.

Po malom rozjímaní sa vyberieme do pevnosti Kamerlengo z 15. storočia. Zaplatíme zanedbateľné vstupné 25 kn/os. Aj keď zvonku láka svojou monumentálnosťou, budete prekvapení prázdnotou pevnosti, naozaj tam toho veľa nie je. Nádvorie slúži ako letné kino. Pevnosť sme si prešli dvakrát, vystúpili na vežu, kde sa nám naskytli prekrásne pohľady na mesto a okolie. Už len tie stáli za návštevu Kamerlenga.

Romantickými kamennými uličkami a cestou po pobreží sme sa vrátili do auta a vydali sa do neďalekého Splitu. 

Navštívili sme ho iba raz pred 17 rokmi a aj to len úchytkom. V prístave sme vtedy čakali na trajekt, aby s nami odplával na ostrov Brač.

Split. Mesto, ktoré pred 1700 rokmi založil rímsky cisár Dioklecián sme si tentoraz pozreli podrobnejšie a jeho atmosféru zažili na vlastnej koži. Nie iba za oknom auta.
S parkovaním opäť nebol problém a dokonca sme našli bezplatné parkovisko asi 500 mestrov od historického centra.

Najskôr sme sa prešli po palmovej promenáde. V staroveku tu nebola, more siahalo až po múry paláca, kde sa nachádzali brány, ktoré slúžili na vykladanie tovaru z lodí. Chvíľu sme posedeli, slnko stále príjemne hrialo, potom sme sa išli najesť a na rad prišla prehliadka historického centra.

V Splite

Musím povedať, že staré mesto mi dokonale učarovalo. Hmatateľná história sa na človeka valí zo všetkých strán. Zmáha vás pocit, že ste sa preniesli o niekoľko sto rokov späť, do dejiska rímskych čias. Priam čakáte, že spoza najbližšieho rohu sa vynorí hlúčik žien vo svojich typických splývavých odevoch mäkko našľapujúc v kožených sandálkach, možno sa vracajú z kúpeľov, alebo sa vybrali na miestny trh, tamto sa blýskajú meče gladiátorov, kolesá kár hrkocú, všade vrava, krik, hluk. Samozrejme, ten hluk je ozajstný. No patrí súčasným ľuďom, turistom, domácim, pouličným umelcom, čašníkom, ale aj čajkám, ktoré škriekajú nad celým týmto divadlom. 

Prešli sme celé historické centrum zaradené do zoznamu svetového dedičstva UNESCO; zvyšky Diokleciánovho paláca postaveného zo slávneho bieleho bračského vápenca, všetky tri brány Zlatú, Striebornú aj Železnú, Ľudové námestie so starou radnicou, Jupiterov chrám, pozreli sa na zvyšky rímskych kúpeľov a na záver sme vystúpili na vežu katedrály so zvonicou. Zdolať to množstvo schodov dalo celkom zabrať. Ku koncu už lapáte po dychu. Ale ten výhľad! Bol odmenou za vynaloženú námahu. 

 

Mesto Split sme opúšťali s predsavzatím, že sa sem určite vrátime. Na viac ako len na pár hodín. Chceme ho spoznať ešte lepšie. Za jedno poobedie sa to v žiadnom prípade nedá.


A už nás čaká jazda do Seline. Ale nejdeme priamo domov, rozhodli sme sa zastaviť ešte na jednom mieste. Nie v Šibeniku. Je skoro večer, nemalo by to význam. Šibenik navštívime niekedy nabudúce. Ideme do Rogoznice. Do malej rybárskej dedinky neďaleko Primoštenu. Máme ju po ceste. A prečo práve Rogoznica?

Rogoznica

Pretože v tejto malebnej dedinke s komornou atmosférou má zopár obyvateľov našej starobylej Nitry svoje prechodné bývanie. No a jednou z nich je aj moja známa, milá osôbka, ktorej aspoň krátka spoločnosť by mi urobila radosť. Pravdepodobnosť stretnutia bola vysoká. Veľkú noc trávila tiež pri mori. Náhoda chcela, že sme sa v rovnakom čase ocitli v rovnakej krajine a navyše blízko seba. Ale rovnako osud chcel, aby k stretnutiu nedošlo. Keďže sme sa spájali výlučne cez internet a ja som sa k nemu nijako nedokázala už na mieste pripojiť, po niekoľkých neúspešných pokusoch som napokon snahu o skontaktovanie vzdala.

Slnko pomaly ale isto klesalo k obzoru, nepotrvá dlho a pohltí ho more. Preto sme sa vydali uličkami Rogoznice hore do kopca. Pozrieť v skratke, ako to tam vyzerá. Nad dedinkou sa vznášala večerná prímorská idyla, slnkom pozlátené kamenné domy vrhali tiene na olivovníky, figovníky, mohutné palmy sa pridávali. Dostali sme sa ku kostolu, odkiaľ bol fantastický pohľad na tmavnúce more, ale aj na prístav s bielymi štíhlymi loďkami.

 

Na ďalšie kostoly, zvyšky opevnenia nad mestom alebo slané jazero Zmajevo oko nám už nezostal čas. Stmievalo sa.

Čakala nás ešte asi hodina jazdy po diaľnici, preto sme už s odchodom neotáľali.
Mali sme za sebou skvelý deň, zažili sme krásne chvíle. Obyčajné a pritom výnimočné.
Keby na záver došlo k úspešnému stretnutiu so známou, bolo by to dokonalé.


Krásnu sobotu zavŕšila naša domáca, keď nás po návrate do Seline vítala vo dverách s veľkonočnou nádielkou.
No mohol sa deň skončiť lepšie?