štvrtok 28. apríla 2016

Emigrovala z Československa sama s piatimi nedospelými deťmi

Nápad napísať príbeh o pani Alžbete mi skrsol v hlave už dávnejšie. Veď téma emigrácie rezonuje aj v súčasnosti, i keď má dnes iný rozmer ako kedysi, keď našinci unikali komunistickému režimu, jeho nezmyselnej doktríne. Jednou z množstva emigrantov bola vtedy aj 36-ročná Betka, učiteľka z Bratislavy. 8.júl 1983 pre ňu navždy zostane zlomovým, nikdy na tento piatok onoho horúceho leta nezabudne.
V tento deň sa začala jej cesta za slobodou. V tento deň zbalila do dvoch kufrov to najnutnejšie pre seba a svojich päť detí, aby pod zámienkou dovolenky v Juhoslávii začala uskutočňovať svoj plán odísť do Austrálie, kde ich mal čakať vysnívaný život.
Lenže, ako to už býva, zámery často nedosiahnu cieľ a presne tak to bolo aj v Betkinom prípade.
K protinožcom sa nikdy nedostala a skončila paradoxne len pár desiatok kilometrov od prísne strážených československých hraníc, od domova ako sa hovorí, čo by kameňom dohodil. Úrad OSN v Belehrade poslal Betku a jej päť detí do susedného Rakúska. Austrália totiž jej žiadosť o azyl neprijala.

Betka sa rada vracia do rodnej Bratislavy

O svojej emigrácii napísala Betka knihu s názvom "Aj za ostnatým drôtom kvitnú biele margaréty," kde vykresľuje dramatické chvíle úteku a zároveň v nej odhaľuje pohnútky, ktoré ju viedli k tomuto odvážnemu, pre niekoho až neuveriteľnému, činu. 
Je to spoveď matky, ktorá je nekonečne vďačná deťom, že ju za tento čin neodsudzovali, práve naopak, ďakovali jej za to, že to pre ne urobila.  

Do vienka dostala bojovnosť
Okolnosti jej narodenia akoby predurčovali Betku k nevšednému životu a bojovnosti.
Narodila sa v starej Petržalke o päť týždňov skôr, ako sa očakávalo. Mama preto nemala pre bábätko pripravené žiadne oblečenie. Vonku zúrila snehová fujavica, záveje dosahovali dva a pol metra. Bol to extrémne studený február roku 1947. Dunaj zamrzol, mohli po ňom prechádzať kone s kočmi. Večer išiel otec dva kilometre pešo po pôrodnú asistentku, odmietla však v takom nečase prísť k pôrodu. Autobusy nechodili. Našťastie dobehla suseda.
Malá Betka prišla na svet s vykĺbenou nožičkou, navyše na kúsku prirastenou o ľavé plece. Suseda vzala obväz, priložila k nohe varešku, obmotala obväzom a potiahla. Potom vrátila nožičku späť do kĺbu. Zo starej plachty nastrihala plienky, v noci ušila pre malú tri košieľky a perinku.
Keď mala Betka asi tri týždne, ľadové kryhy plávajúce z Rakúska spôsobili v Bratislave povodeň. Rodičia so štyrmi deťmi sa uchýlili na povalu, tam čakali na evakuáciu. Pár dní to trvalo, pomedzi kryhy sa nedostali ani člny. Živili sa mliekom kozy, ktorú mali so sebou na povale. Po evakuácii ju prvýkrát uvidel lekár. Vážila vtedy 1700 gramov. Matka sa obávala, aby nebola postihnutá. Otec vtedy vyhlásil, že je bojovníčka, prežila komplikovaný pôrod, prvý mesiac pila len zriedené kozie mlieko, určite sa bude vedieť v živote obracať.
A jeho slová sa naplnili do bodky.
/Tento úvod zapísala sama Betka/.


Betka (14) vpravo s rodičmi a ostatnou rodinou

Manžel by s emigráciou nikdy nesúhlasil
O úteku za hranice začala Betka uvažovať ešte v roku 1968. Pokiaľ však žil jej otec, silný vlastenec a komunista, myšlienky na emigráciu zatlačila na dlhé roky do úzadia, nikdy sa ich ale úplne nevzdala.
Na Vianoce roku 1982 sa jej naskytla šanca splniť si dávnu túžbu odísť za slobodou. Odvážne sny sa uberali ďaleko, až k protinožcom do Austrálie. Známi, ktorí žili v tejto krajine dlhé roky a práve trávili nejaký čas v Bratislave, jej po poskytnutí azylu prisľúbili pomoc. Skutočnosť, že bola vydatá s piatimi deťmi (najstaršie malo 17 rokov, najmladšie 4 roky), nepokladala za prekážku vo svojich plánoch. Vedela, že manžel by s emigráciou nikdy nesúhlasil, rozhodla sa preto odísť bez neho. Spolužitie s ním bolo pre ňu postupne utrpením,  o rodinu sa viac-menej nestaral okrem toho, že priniesol výplatu. Navyše sa rád pozrel na dno pohárika. Vtedy z neho išiel strach.
Túžila deťom zabezpečiť lepšiu budúcnosť. A život v slobodnej krajine.  

Nebola vzorom pre nastupujúcu socialistickú generáciu
Odmalička snívala o tom, že sa raz stane učiteľkou. Promovala na Pedagogickej fakulte v Trnave s aprobáciou slovenský jazyk a dejepis, v tom čase už mala dve deti. Neskôr sa jej narodili ďalšie tri. S prácou to nemala ľahké, učiteľov s jej aprobáciou bolo dostatok, aby to mala jednoduchšie, musela vstúpiť do strany. Prejavovala však často nesúhlas s rôznymi straníckymi praktikami týkajúcimi sa najmä neúmerného zbožňovania všetkého sovietskeho, ale aj slobody vyznania, nepravdivého ohovárania života za ostnatým drôtom. A to nemala robiť. Bolo jej oznámené, že sa nehodí za učiteľa a vychovávateľa mladej socialistickej generácie. Jej sen o učiteľstve sa rozpadal. 


Betkina promócia

Bez pomoci priateľov by nikdy nemohla vycestovať
Ešte v januári 1983 podala Betka žiadosť o devízový prísľub do Rakúska a Juhoslávie, bez neho nebolo možné požiadať o vycestovanie do Juhoslávie a západných krajín. Potvrdenie jej priklepli aj preto, že mala cestovať bez manžela. Nikomu zrejme ani len nenapadlo čo zamýšľa. Že by mohla emigrovať sama s piatimi malými deťmi. Mala to byť len niekoľkodňová dovolenka v Juhoslávii.
Betka nemala našetrené nijaké peniaze. Hoci obidvaja s manželom zarábali, pri piatich deťoch nebolo možné odložiť nijaké peniaze bokom. Navyše splácali pôžičky. Krátko pred cestou odniesla do antikvariátu za plnú cestovnú tašku svojich vzácnych kníh, predala svadobné obrúčky. Na cestovné lístky do Rijeky jej požičala peniaze kolegyňa zo školy, stačila ich vrátiť z poslednej výplaty, synovec si vybavil pôžičku na päť tisíc korún, ktoré si niesla so sebou. On jediný vedel čo zamýšľa, ale ochotne pomohol. A mlčal.

Ty ešte oľutuješ čo si urobila
Po príchode do Juhoslávie sa radosť z úteku pomaly premieňala na nočnú moru. Prvé dni prakticky iba cestovali. Z mesta do mesta. Rijeka, Crikvenica, Záhreb. Hotely boli v letnej sezóne beznádejne vypredané, nemali sa kde ubytovať, o posteli a streche nad hlavou mohli iba snívať. Plány jej nevychádzali, stále sa im nepodarilo dostať na austrálsky konzulát. Napokon sa na radu istého Juhoslovana pokúsili vycestovať bez víz do Rakúska. Samozrejme, colníci ich zadržali, vzali im pasy, niekoľko hodín nechali rodinu čakať v zúfalej neistote na pražiacom slnku železničnej stanice v Jesenici, potom všetkých násilím prinútili nastúpiť na vlak do Belehradu, odkiaľ sa mali vrátiť späť do Československa.  Jeden z mužov zákona jej vtedy šplechol do tváre: Ty ešte oľutuješ čo si urobila! 
Betka si neustále kládla otázku, prečo sa k nim správajú ako k zločincom. Jednanie colníkov bolo kruté a pre ňu nepochopiteľné. 

Ľudia sa za nimi obzerali
V Belehrade sa im podarilo uniknúť pozornosti colníkov, najstaršia Ľudmila sa vyjadrila, že radšej skočí pod vlak ako by sa mala vrátiť domov. Túžili byť už v ďalekej Austrálii.
U ľudí vzbudzovali zvedavosť. Mladá matka obklopená kopou detí a batožiny. To nebol bežný pohľad. Obzerali sa za nimi.
Najhoršie bolo, že všetky peniaze čo Betka mala, sa čoskoro minuli. V peňaženke jej zostalo iba pár drobných. Trápil ich hlad, nedostatok spánku, boli vyčerpaní, zdrvení z neustálych patálií.
Spali na cestách vo vlaku, často aj postojačky, na pláži alebo v parku či na schodišti obytného domu, kam sa uchýlili pred búrkou. 
Vyhliadky na azyl sa stávali utópiou.

Každý, kto opúšťa svoju vlasť, musí počítať s nepríjemnosťami a rizikom
Podarilo sa im dostať na austrálsky konzulát v Belehrade, odtiaľ ich však poslali do kancelárie OSN (Organizácia Spojených národov) - úradu pre utečencov z východného bloku. Betka sa úradníkom snažila vysvetliť, že potrebujú byť čo najskôr vybavení. Je bez peňazí, deti sú hladné, nemajú kde spať, sú na pokraji síl. Odpoveď bola neľútostná: Milá pani, každý, kto opúšťa svoju vlasť, musí s istými nepríjemnosťami a rizikom počítať. Čakajte.
Trhalo jej srdce pri pohľade na svoje utrmácané, hladné deti. Vyčítala si, do akej situácie ich dostala. Za tieto ťažkosti niesla zodpovednosť...

Austrália ich neprijala
Predsa však napokon od OSN dostali bezplatné ubytovanie v hoteli Astória aj so stravou. Hostia boli bez výnimky utečenci. Po troch týždňoch napätého čakania prišlo obrovské sklamanie. Austrália ich neprijala. Mali vycestovať do Rakúska. Svitla im však nádej, že sa do vysnenej krajiny dostanú práve odtiaľ. A hlavné bolo, že odídu z Juhoslávie, odkiaľ ich stále mohli poslať späť domov.

Utečenecký tábor v Traiskirchene
Po ceste plnej nečakaných komplikácií, kedy ich juhoslovanskí colníci na hraniciach surovo vyhodili z vlaku pre podozrenie z ilegálneho opustenia krajiny, pričom všetky doklady mali v poriadku, sa po nekonečných prestupoch úplne vyčerpaní ocitli v rakúskom utečeneckom tábore Traiskirchene neďaleko Viedne. Bol to jediný zberný tábor v Rakúsku. Utečenci ho prezývali láger. Rodina sa ihneď po príchode dostala do tzv. karantény. To znamenalo, že sa nemohli z budovy pohnúť ani na krok, deti nesmeli vyjsť na dvor, hoci bolo horúce leto, všade ich sprevádzali policajti či už do jedálne, na lekárske prehliadky, fotenie na "lágerkartu" alebo na rozhovory-interview ohľadom žiadosti o azyl. V izbách o rozmere asi 3x4 metra spalo niekedy aj 15-20 ľudí. Ušli za slobodou, cítili sa však ako väzni.


Utečenecký tábor v Traiskirchene, foto Wikipedia

Šálka z Československa
Zo zberného tábora v Traiskirchene ich po týždni presunuli do penziónu (bývalý internát) v malebnom mestečku na úpätí hôr Payerbach v Dolnom Rakúsku, kde žilo veľa emigrantov aj z Československa. Konečne sa cítili slobodne a mali vlastnú izbu! V nej bolo šesť postelí, stôl, dve stoličky, jedna skriňa. Na chodbe spoločné tri záchody pre 6 izieb, teda asi 25 ľudí a v pivnici štyri sprchy pre sto ľudí. Boli však radi, že majú strechu nad hlavou. Dostali aj prvé vreckové. Mohli si kúpiť zopár maličkostí. Pre Betku to znamenalo štvrť kila kávy a odrazu si z toľkých druhov v regáli ani nevedela vybrať. Kúpila si aj šálku, z jedálne penziónu totiž nesmeli vynášať jedlo ani riad, a keď si šálku neskôr prezerala, rozosmiala sa. Bola vyrobená v Československu. Takže prvá vec, ktorú si v emigrácii kúpila, bola z jej domova.


Betka s deťmi a "adoptovanou" dcérou po rokoch opäť v Payerbachu. Pred dverami penziónu, kde žili 11 mesiacov

Nečakaná návšteva im spôsobila šok
V jeden augustový deň dostali predvolanie do Traiskirchenu. Nemali potuchy o čo ide, dúfali, že sa dozvedia nejaké informácie ohľadne žiadosti o azyl v Austrálii, ale riaditeľ utečeneckého tábora im kládol otázky týkajúce sa spokojnosti v penzióne, nič mimoriadne. Keď čakali na mikrobus, ktorý ich mal zaviesť späť do Payerbachu, zažili šok. Na druhej strane ulice na nich čakal Betkin najmladší brat a mama. O chvíľu pochopila, že brat mal za úlohu prehovoriť sestru k návratu do vlasti. Odsudzoval jej útek, ale prehovoriť sa mu ju nepodarilo.
Neskôr sa dozvedela, prečo boli všetci predvolaní na pohovor do tábora. Rakúska televízia skrytou kamerou natočila ich rozhovor a vo večernom spravodajstve odvysielala reportáž, kde Betku oslavovali ako matku-hrdinku, ktorá sama s piatimi maloletými deťmi ušla spoza ostnatého drôtu.

Austrália ich odmietla druhý raz
Počas čakania na oznámenie o prijatí či neprijatí do Austrálie si Betka našla prácu ako pomocná sila v kuchyni jednej reštaurácie v mestečku, neskôr vypomáhala v miestnom hoteli. Staršie dcéry sa zatiaľ starali o mladších súrodencov a aj o ostatné deti v penzióne. Synovia museli nastúpiť do základnej školy a keďže nevedeli po nemecky, nebolo to pre nich jednoduché. Pretieklo veľa sĺz, odmietania, búrenia, pokiaľ si ako-tak zvykli. Pri ďalšom predvolaní do Traiskirchenu na interview sa mali dozvedieť konečný verdikt žiadosti o azyl. Austrália ich znovu odmietla. Dôvody? Betka nebola rozvedená, rozbili by tak rodinu. Ďalším argumentom bolo, že miesto matky piatich detí je v domácnosti, má ešte štvorročné dieťa, mala by byť pri ňom. V tom prípade by boli pre krajinu ďalší sociálny prípad.

Po roku emigrácie dostali vlastný byt
Betka sa nakoniec sna o Austrálii vzdala a požiadala o azyl v Rakúsku. Tým sa všetko pohlo dopredu. Po jedenástich  neľahkých mesiacoch v penzióne im rakúske ministerstvo vnútra pridelilo starší byt v Ansfeldene pri Linzi. Na sídlisku, kde sa byt nachádzal, bývali iba emigranti alebo tzv. Volksdeutsche, teda Nemci a Rakúšania, národnostné menšiny z Rumunska, Maďarska, Juhoslávie, sudetskí Nemci, ktorí museli po vojne opustiť krajinu. Pre nich v Ansfeldene vybudovali drevené baraky (bolo ich niekoľko tisíc) a potom OSN postavila sociálne byty, paneláky bez ústredného kúrenia. V nich sa striedali iba utečenci. A práve takýto byt bol pridelený aj Betke a jej deťom.
  
Osudová jazda vlakom
Tesne pred odchodom z penziónu v Payerbachu ich opäť navštívila mama tentoraz so staršou sestrou a zase s jasnou úlohou, prehovoriť ju k návratu. O tom nemohlo byť ani reči. Bola však šťastná, že sa mohla vidieť s milovanými.
S najstaršou dcérou si išli byt do Ansfeldenu najskôr pozrieť. Cesta vlakom do Linzu bola pre Betku osudová. Oslovil ju muž, Rakúšan s krásnymi modrými očami a v momente ako na neho pozrela, sa do peknej svetlovlásky vášnivo a navždy zaľúbil.


Na fotografii Betkina mama a sestra s deťmi v Payerbachu na jar roku 1984.
Sestra mala vtedy za úlohu presvedčiť ju o návrate do vlasti


Pocit viny, že všetkých sklamala
Muž s modrými očami menom Egon ju chodil navštevovať, jeho láska nepoznala hraníc. Pomáhal jej s deťmi, aj finančne, plánoval svadbu. City boli obojstranné. Betka napísala manželovi do Bratislavy, aby podal žiadosť o rozvod, sám žil od jej odchodu vo vzťahu, problém to teda nebol. Našla si aj s dcérami zamestnanie v továrni na výrobu okuliarov. Pracovala manuálne na dve smeny. Spočiatku sa zdalo, že prácu nezvládne, zaťala sa však a po čase podávala nadpriemerné výkony. Na skromné zariadenie bytu si zobrala pôžičku. Egon sa k nej nasťahoval a stal sa platným členom rodiny. Avšak po dvoch rokoch spoločného žitia situáciu s mnohopočetnou rodinou nezvládol a na istý čas odišiel. Betka sa nervovo zrútila. Nápor práce, zodpovednosti, silný pocit viny, že sklamala svojich najbližších, problémy, ktorým musela čeliť za posledný rok jej podlomili duševné zdravie. Bola nútená vyhľadať psychiatra.


S Egonom v roku 1984
Deti v roku 1985

Aj za ostnatým drôtom kvitnú biele margaréty
Úryvok z knihy...
Pri poslednom stisku lekárovej ruky cítila, ako sa jej vracia chuť do života, telo sa jej napĺňalo novou životnou silou. Ani si neuvedomila, že si nahlas pospevuje. Tie tri kilometre domov sa rozhodla prejsť pešo. Na polceste zostala stáť na moste cez rieku Traun, pozorovala prúd rieky. Na brehu zbadala jej najmilšie kvety. Zbehla dolu, natrhala peknú kyticu, pozdravila kačky, labute. Na chvíľu si sadla sa lavičku a obdivovala biele margaréty.
"Musím sa prestať ľutovať, som povinná dokončiť, čo som začala. Nepatrí sa vracať z polcesty," napomenula sa v duchu.
Hravo vybehla po strmom kopci, tešila sa na deti. O dva dni začnú prázdniny, bude mať dosť času sa im venovať. Teší sa aj na Kurta, najradšej by objala celý svet!




Rozprávkový koniec
Egon sa zakrátko k svojej osudovej láske vrátil a v roku 1990 sa zosobášili. Presťahovali sa do Viedne, kde žijú dodnes. S deťmi ich stále viaže silné puto, často sa navštevujú, mama zostala pre ne pilierom, u nej a Egona nachádzajú záštitu, vracajú im lásku, ktorú im obaja dávali celé roky.
K 25. výročiu emigrácie matke podarovali originálne poďakovanie za to, že riskovala, aby im umožnila lepší život.



Preklad: 
Priviedla si nás na svet a zaprisahala si sa, že tu budeš stále pre nás a nikdy nás neopustíš.
Sme ti povďační, darovala si nám budúcnosť.
Vieš, čo je v živote dôležité: Byť tu jeden pre druhého, nikto nie je rád sám.
Ďakujeme Ti mama, že nás ľúbiš, aj my Ťa milujeme. 


Šťastná Betka s rodinou

Napísala päť kníh
Po dopísaní spomienok o emigrácii čitatelia žiadali pokračovanie. Boli zvedaví na ďalšie osudy rodiny. Preto sa rozhodla napísať voľné pokračovanie s názvom A pozdravujte mi domovinu. 
Písanie sa jej zapáčilo, pustila sa do tretej knihy. Tentoraz to bol skutočný príbeh o živote nevidiacich manželov s názvom Svetielka v temnotách.
Vyšli jej ešte dve knihy Viktória, neobzeraj sa a Štvorlístok pre Ivanu.


Spisovateľka Betka

Betkino vyjadrenie na záver
Po odchode z domova som sa rozhodla žiť v cudzej zemi sama s deťmi a len pre ne. Ani vo sne mi nezišlo na um, že niekoho stretnem a dokonca, že sa vydám.
Iste, deti pomaly odchádzali zo spoločnej domácnosti, ale rodina sa stále zväčšovala o zaťov, vnúčatá a neskôr nevesty. Dnes mám sedem vnukov, dve pravnučky.
S manželom žijeme vo Viedni v útulnom byte v krásnom prostredí, žiaľ, jeho zdravotný stav nie je taký dobrý, ako by sme si priali.
Už šesť rokov sa o neho s oddanosťou starám a prajem si z celého srdca, aby sme mohli ešte zopár rokov spolu pobudnúť. Som mu veľmi vďačná za pomoc v čase, keď sme nič nemali. Za jeho oddanosť, za to, že mi dal pocítiť, aké je to byť milovaná.
Pomohol mi vychovať tri mladšie deti. Vďaka nemu som videla kus sveta.
Je to muž môjho života. 
Každý večer odchádza do postele s vyznaním lásky, ktorá ani po 32 rokoch nestratila nič na sile.

 
Láska na celý život. Betka s Egonom na jar 2016

Betka s deťmi, 2016
Betka, Egon a vnúčatá

Šťastná rodina, Betka, Alexandra, Ľudmila, Martin, Michal, Jana
Vianoce 2015
Betka so synom Michalom a vnukom Alexandrom


1 komentár:

  1. Tento život pani Betky upúta originalitou, nedá porovnať zo žiadnym z tých veľa krát publikovaných príbehov emigrovania v dobe studenej vojny. Len život dokáže vytvoriť takýto sled udalosti aký opísala pani spisovateľka Jana Chmelová. Jednoznačne je to príbeh ako stvorený pre napísanie filmového scenára a filmovú realizáciu.

    OdpovedaťOdstrániť