Emigrovala z Československa sama s piatimi nedospelými deťmi

Nápad napísať príbeh o pani Alžbete mi skrsol v hlave už dávnejšie. Veď téma emigrácie rezonuje aj v súčasnosti, i keď má dnes iný rozmer ako kedysi, keď našinci unikali komunistickému režimu, jeho nezmyselnej doktríne. Jednou z množstva emigrantov bola vtedy aj 36-ročná Betka, učiteľka z Bratislavy. 8.júl 1983 pre ňu navždy zostane zlomovým, nikdy na tento piatok onoho horúceho leta nezabudne.
V tento deň sa začala jej cesta za slobodou. V tento deň zbalila do dvoch kufrov to najnutnejšie pre seba a svojich päť detí, aby pod zámienkou dovolenky v Juhoslávii začala uskutočňovať svoj plán odísť do Austrálie, kde ich mal čakať vysnívaný život.
Lenže, ako to už býva, zámery často nedosiahnu cieľ a presne tak to bolo aj v Betkinom prípade.
K protinožcom sa nikdy nedostala a skončila paradoxne len pár desiatok kilometrov od prísne strážených československých hraníc, od domova ako sa hovorí, čo by kameňom dohodil. Úrad OSN v Belehrade poslal Betku a jej päť detí do susedného Rakúska. Austrália totiž jej žiadosť o azyl neprijala.

Betka sa rada vracia do rodnej Bratislavy

O svojej emigrácii napísala Betka knihu s názvom "Aj za ostnatým drôtom kvitnú biele margaréty," kde vykresľuje dramatické chvíle úteku a zároveň v nej odhaľuje pohnútky, ktoré ju viedli k tomuto odvážnemu, pre niekoho až neuveriteľnému, činu. 
Je to spoveď matky, ktorá je nekonečne vďačná deťom, že ju za tento čin neodsudzovali, práve naopak, ďakovali jej za to, že to pre ne urobila.  

Do vienka dostala bojovnosť
Okolnosti jej narodenia akoby predurčovali Betku k nevšednému životu a bojovnosti.
Narodila sa v starej Petržalke o päť týždňov skôr, ako sa očakávalo. Mama preto nemala pre bábätko pripravené žiadne oblečenie. Vonku zúrila snehová fujavica, záveje dosahovali dva a pol metra. Bol to extrémne studený február roku 1947. Dunaj zamrzol, mohli po ňom prechádzať kone s kočmi. Večer išiel otec dva kilometre pešo po pôrodnú asistentku, odmietla však v takom nečase prísť k pôrodu. Autobusy nechodili. Našťastie dobehla suseda.
Malá Betka prišla na svet s vykĺbenou nožičkou, navyše na kúsku prirastenou o ľavé plece. Suseda vzala obväz, priložila k nohe varešku, obmotala obväzom a potiahla. Potom vrátila nožičku späť do kĺbu. Zo starej plachty nastrihala plienky, v noci ušila pre malú tri košieľky a perinku.
Keď mala Betka asi tri týždne, ľadové kryhy plávajúce z Rakúska spôsobili v Bratislave povodeň. Rodičia so štyrmi deťmi sa uchýlili na povalu, tam čakali na evakuáciu. Pár dní to trvalo, pomedzi kryhy sa nedostali ani člny. Živili sa mliekom kozy, ktorú mali so sebou na povale. Po evakuácii ju prvýkrát uvidel lekár. Vážila vtedy 1700 gramov. Matka sa obávala, aby nebola postihnutá. Otec vtedy vyhlásil, že je bojovníčka, prežila komplikovaný pôrod, prvý mesiac pila len zriedené kozie mlieko, určite sa bude vedieť v živote obracať.
A jeho slová sa naplnili do bodky.
/Tento úvod zapísala sama Betka/.

Betka (14) vpravo s rodičmi a ostatnou rodinou

Manžel by s emigráciou nikdy nesúhlasil

O úteku za hranice začala Betka uvažovať ešte v roku 1968. Pokiaľ však žil jej otec, silný vlastenec a komunista, myšlienky na emigráciu zatlačila na dlhé roky do úzadia, nikdy sa ich ale úplne nevzdala.
Na Vianoce roku 1982 sa jej naskytla šanca splniť si dávnu túžbu odísť za slobodou. Odvážne sny sa uberali ďaleko, až k protinožcom do Austrálie. Známi, ktorí žili v tejto krajine dlhé roky a práve trávili nejaký čas v Bratislave, jej po poskytnutí azylu prisľúbili pomoc. Skutočnosť, že bola vydatá s piatimi deťmi (najstaršie malo 17 rokov, najmladšie 4 roky), nepokladala za prekážku vo svojich plánoch. Vedela, že manžel by s emigráciou nikdy nesúhlasil, rozhodla sa preto odísť bez neho. Spolužitie s ním bolo pre ňu postupne utrpením,  o rodinu sa viac-menej nestaral okrem toho, že priniesol výplatu. Navyše sa rád pozrel na dno pohárika. Vtedy z neho išiel strach.
Túžila deťom zabezpečiť lepšiu budúcnosť. A život v slobodnej krajine.  

Nebola vzorom pre nastupujúcu socialistickú generáciu
Odmalička snívala o tom, že sa raz stane učiteľkou. Promovala na Pedagogickej fakulte v Trnave s aprobáciou slovenský jazyk a dejepis, v tom čase už mala dve deti. Neskôr sa jej narodili ďalšie tri. S prácou to nemala ľahké, učiteľov s jej aprobáciou bolo dostatok, aby to mala jednoduchšie, musela vstúpiť do strany. Prejavovala však často nesúhlas s rôznymi straníckymi praktikami týkajúcimi sa najmä neúmerného zbožňovania všetkého sovietskeho, ale aj slobody vyznania, nepravdivého ohovárania života za ostnatým drôtom. A to nemala robiť. Bolo jej oznámené, že sa nehodí za učiteľa a vychovávateľa mladej socialistickej generácie. Jej sen o učiteľstve sa rozpadal. 

Betkina promócia

Bez pomoci priateľov by nikdy nemohla vycestovať

Ešte v januári 1983 podala Betka žiadosť o devízový prísľub do Rakúska a Juhoslávie, bez neho nebolo možné požiadať o vycestovanie do Juhoslávie a západných krajín. Potvrdenie jej priklepli aj preto, že mala cestovať bez manžela. Nikomu zrejme ani len nenapadlo čo zamýšľa. Že by mohla emigrovať sama s piatimi malými deťmi. Mala to byť len niekoľkodňová dovolenka v Juhoslávii.
Betka nemala našetrené nijaké peniaze. Hoci obidvaja s manželom zarábali, pri piatich deťoch nebolo možné odložiť nijaké peniaze bokom. Navyše splácali pôžičky. Krátko pred cestou odniesla do antikvariátu za plnú cestovnú tašku svojich vzácnych kníh, predala svadobné obrúčky. Na cestovné lístky do Rijeky jej požičala peniaze kolegyňa zo školy, stačila ich vrátiť z poslednej výplaty, synovec si vybavil pôžičku na päť tisíc korún, ktoré si niesla so sebou. On jediný vedel čo zamýšľa, ale ochotne pomohol. A mlčal.

Ty ešte oľutuješ čo si urobila
Po príchode do Juhoslávie sa radosť z úteku pomaly premieňala na nočnú moru. Prvé dni prakticky iba cestovali. Z mesta do mesta. Rijeka, Crikvenica, Záhreb. Hotely boli v letnej sezóne beznádejne vypredané, nemali sa kde ubytovať, o posteli a streche nad hlavou mohli iba snívať. Plány jej nevychádzali, stále sa im nepodarilo dostať na austrálsky konzulát. Napokon sa na radu istého Juhoslovana pokúsili vycestovať bez víz do Rakúska. Samozrejme, colníci ich zadržali, vzali im pasy, niekoľko hodín nechali rodinu čakať v zúfalej neistote na pražiacom slnku železničnej stanice v Jesenici, potom všetkých násilím prinútili nastúpiť na vlak do Belehradu, odkiaľ sa mali vrátiť späť do Československa.  Jeden z mužov zákona jej vtedy šplechol do tváre: Ty ešte oľutuješ čo si urobila! 
Betka si neustále kládla otázku, prečo sa k nim správajú ako k zločincom. Jednanie colníkov bolo kruté a pre ňu nepochopiteľné. 

Ľudia sa za nimi obzerali
V Belehrade sa im podarilo uniknúť pozornosti colníkov, najstaršia Ľudmila sa vyjadrila, že radšej skočí pod vlak ako by sa mala vrátiť domov. Túžili byť už v ďalekej Austrálii.
U ľudí vzbudzovali zvedavosť. Mladá matka obklopená kopou detí a batožiny. To nebol bežný pohľad. Obzerali sa za nimi.
Najhoršie bolo, že všetky peniaze čo Betka mala, sa čoskoro minuli. V peňaženke jej zostalo iba pár drobných. Trápil ich hlad, nedostatok spánku, boli vyčerpaní, zdrvení z neustálych patálií.
Spali na cestách vo vlaku, často aj postojačky, na pláži alebo v parku či na schodišti obytného domu, kam sa uchýlili pred búrkou. 
Vyhliadky na azyl sa stávali utópiou.

Každý, kto opúšťa svoju vlasť, musí počítať s nepríjemnosťami a rizikom
Podarilo sa im dostať na austrálsky konzulát v Belehrade, odtiaľ ich však poslali do kancelárie OSN (Organizácia Spojených národov) - úradu pre utečencov z východného bloku. Betka sa úradníkom snažila vysvetliť, že potrebujú byť čo najskôr vybavení. Je bez peňazí, deti sú hladné, nemajú kde spať, sú na pokraji síl. Odpoveď bola neľútostná: Milá pani, každý, kto opúšťa svoju vlasť, musí s istými nepríjemnosťami a rizikom počítať. Čakajte.
Trhalo jej srdce pri pohľade na svoje utrmácané, hladné deti. Vyčítala si, do akej situácie ich dostala. Za tieto ťažkosti niesla zodpovednosť...

Austrália ich neprijala
Predsa však napokon od OSN dostali bezplatné ubytovanie v hoteli Astória aj so stravou. Hostia boli bez výnimky utečenci. Po troch týždňoch napätého čakania prišlo obrovské sklamanie. Austrália ich neprijala. Mali vycestovať do Rakúska. Svitla im však nádej, že sa do vysnenej krajiny dostanú práve odtiaľ. A hlavné bolo, že odídu z Juhoslávie, odkiaľ ich stále mohli poslať späť domov.

Utečenecký tábor v Traiskirchene
Po ceste plnej nečakaných komplikácií, kedy ich juhoslovanskí colníci na hraniciach surovo vyhodili z vlaku pre podozrenie z ilegálneho opustenia krajiny, pričom všetky doklady mali v poriadku, sa po nekonečných prestupoch úplne vyčerpaní ocitli v rakúskom utečeneckom tábore Traiskirchene neďaleko Viedne. Bol to jediný zberný tábor v Rakúsku. Utečenci ho prezývali láger. Rodina sa ihneď po príchode dostala do tzv. karantény. To znamenalo, že sa nemohli z budovy pohnúť ani na krok, deti nesmeli vyjsť na dvor, hoci bolo horúce leto, všade ich sprevádzali policajti či už do jedálne, na lekárske prehliadky, fotenie na "lágerkartu" alebo na rozhovory-interview ohľadom žiadosti o azyl. V izbách o rozmere asi 3x4 metra spalo niekedy aj 15-20 ľudí. Ušli za slobodou, cítili sa však ako väzni.

Utečenecký tábor v Traiskirchene, foto Wikipedia

Šálka z Československa
Zo zberného tábora v Traiskirchene ich po týždni presunuli do penziónu (bývalý internát) v malebnom mestečku na úpätí hôr Payerbach v Dolnom Rakúsku, kde žilo veľa emigrantov aj z Československa. Konečne sa cítili slobodne a mali vlastnú izbu! V nej bolo šesť postelí, stôl, dve stoličky, jedna skriňa. Na chodbe spoločné tri záchody pre 6 izieb, teda asi 25 ľudí a v pivnici štyri sprchy pre sto ľudí. Boli však radi, že majú strechu nad hlavou. Dostali aj prvé vreckové. Mohli si kúpiť zopár maličkostí. Pre Betku to znamenalo štvrť kila kávy a odrazu si z toľkých druhov v regáli ani nevedela vybrať. Kúpila si aj šálku, z jedálne penziónu totiž nesmeli vynášať jedlo ani riad, a keď si šálku neskôr prezerala, rozosmiala sa. Bola vyrobená v Československu. Takže prvá vec, ktorú si v emigrácii kúpila, bola z jej domova.

Betka s deťmi a "adoptovanou" dcérou po rokoch opäť v Payerbachu. Pred dverami penziónu, kde žili 11 mesiacov

Nečakaná návšteva im spôsobila šok
V jeden augustový deň dostali predvolanie do Traiskirchenu. Nemali potuchy o čo ide, dúfali, že sa dozvedia nejaké informácie ohľadne žiadosti o azyl v Austrálii, ale riaditeľ utečeneckého tábora im kládol otázky týkajúce sa spokojnosti v penzióne, nič mimoriadne. Keď čakali na mikrobus, ktorý ich mal zaviesť späť do Payerbachu, zažili šok. Na druhej strane ulice na nich čakal Betkin najmladší brat a mama. O chvíľu pochopila, že brat mal za úlohu prehovoriť sestru k návratu do vlasti. Odsudzoval jej útek, ale prehovoriť sa mu ju nepodarilo.
Neskôr sa dozvedela, prečo boli všetci predvolaní na pohovor do tábora. Rakúska televízia skrytou kamerou natočila ich rozhovor a vo večernom spravodajstve odvysielala reportáž, kde Betku oslavovali ako matku-hrdinku, ktorá sama s piatimi maloletými deťmi ušla spoza ostnatého drôtu.

Austrália ich odmietla druhý raz

Počas čakania na oznámenie o prijatí či neprijatí do Austrálie si Betka našla prácu ako pomocná sila v kuchyni jednej reštaurácie v mestečku, neskôr vypomáhala v miestnom hoteli. Staršie dcéry sa zatiaľ starali o mladších súrodencov a aj o ostatné deti v penzióne. Synovia museli nastúpiť do základnej školy a keďže nevedeli po nemecky, nebolo to pre nich jednoduché. Pretieklo veľa sĺz, odmietania, búrenia, pokiaľ si ako-tak zvykli. Pri ďalšom predvolaní do Traiskirchenu na interview sa mali dozvedieť konečný verdikt žiadosti o azyl. Austrália ich znovu odmietla. Dôvody? Betka nebola rozvedená, rozbili by tak rodinu. Ďalším argumentom bolo, že miesto matky piatich detí je v domácnosti, má ešte štvorročné dieťa, mala by byť pri ňom. V tom prípade by boli pre krajinu ďalší sociálny prípad.

Po roku emigrácie dostali vlastný byt
Betka sa nakoniec sna o Austrálii vzdala a požiadala o azyl v Rakúsku. Tým sa všetko pohlo dopredu. Po jedenástich  neľahkých mesiacoch v penzióne im rakúske ministerstvo vnútra pridelilo starší byt v Ansfeldene pri Linzi. Na sídlisku, kde sa byt nachádzal, bývali iba emigranti alebo tzv. Volksdeutsche, teda Nemci a Rakúšania, národnostné menšiny z Rumunska, Maďarska, Juhoslávie, sudetskí Nemci, ktorí museli po vojne opustiť krajinu. Pre nich v Ansfeldene vybudovali drevené baraky (bolo ich niekoľko tisíc) a potom OSN postavila sociálne byty, paneláky bez ústredného kúrenia. V nich sa striedali iba utečenci. A práve takýto byt bol pridelený aj Betke a jej deťom.
  
Osudová jazda vlakom
Tesne pred odchodom z penziónu v Payerbachu ich opäť navštívila mama tentoraz so staršou sestrou a zase s jasnou úlohou, prehovoriť ju k návratu. O tom nemohlo byť ani reči. Bola však šťastná, že sa mohla vidieť s milovanými.
S najstaršou dcérou si išli byt do Ansfeldenu najskôr pozrieť. Cesta vlakom do Linzu bola pre Betku osudová. Oslovil ju muž, Rakúšan s krásnymi modrými očami a v momente ako na neho pozrela, sa do peknej svetlovlásky vášnivo a navždy zaľúbil.

Na fotografii Betkina mama a sestra s deťmi v Payerbachu na jar roku 1984.
Sestra mala vtedy za úlohu presvedčiť ju o návrate do vlasti

Pocit viny, že všetkých sklamala
Muž s modrými očami menom Egon ju chodil navštevovať, jeho láska nepoznala hraníc. Pomáhal jej s deťmi, aj finančne, plánoval svadbu. City boli obojstranné. Betka napísala manželovi do Bratislavy, aby podal žiadosť o rozvod, sám žil od jej odchodu vo vzťahu, problém to teda nebol. Našla si aj s dcérami zamestnanie v továrni na výrobu okuliarov. Pracovala manuálne na dve smeny. Spočiatku sa zdalo, že prácu nezvládne, zaťala sa však a po čase podávala nadpriemerné výkony. Na skromné zariadenie bytu si zobrala pôžičku. Egon sa k nej nasťahoval a stal sa platným členom rodiny. Avšak po dvoch rokoch spoločného žitia situáciu s mnohopočetnou rodinou nezvládol a na istý čas odišiel. Betka sa nervovo zrútila. Nápor práce, zodpovednosti, silný pocit viny, že sklamala svojich najbližších, problémy, ktorým musela čeliť za posledný rok jej podlomili duševné zdravie. Bola nútená vyhľadať psychiatra.

S Egonom v roku 1984

Deti v roku 1985

Aj za ostnatým drôtom kvitnú biele margaréty
Úryvok z knihy...
Pri poslednom stisku lekárovej ruky cítila, ako sa jej vracia chuť do života, telo sa jej napĺňalo novou životnou silou. Ani si neuvedomila, že si nahlas pospevuje. Tie tri kilometre domov sa rozhodla prejsť pešo. Na polceste zostala stáť na moste cez rieku Traun, pozorovala prúd rieky. Na brehu zbadala jej najmilšie kvety. Zbehla dolu, natrhala peknú kyticu, pozdravila kačky, labute. Na chvíľu si sadla sa lavičku a obdivovala biele margaréty.
"Musím sa prestať ľutovať, som povinná dokončiť, čo som začala. Nepatrí sa vracať z polcesty," napomenula sa v duchu.
Hravo vybehla po strmom kopci, tešila sa na deti. O dva dni začnú prázdniny, bude mať dosť času sa im venovať. Teší sa aj na Kurta, najradšej by objala celý svet!

Rozprávkový koniec
Egon sa zakrátko k svojej osudovej láske vrátil a v roku 1990 sa zosobášili. Presťahovali sa do Viedne, kde žijú dodnes. S deťmi ich stále viaže silné puto, často sa navštevujú, mama zostala pre ne pilierom, u nej a Egona nachádzajú záštitu, vracajú im lásku, ktorú im obaja dávali celé roky.
K 25. výročiu emigrácie matke podarovali originálne poďakovanie za to, že riskovala, aby im umožnila lepší život.

Preklad: 
Priviedla si nás na svet a zaprisahala si sa, že tu budeš stále pre nás a nikdy nás neopustíš.
Sme ti povďační, darovala si nám budúcnosť.
Vieš, čo je v živote dôležité: Byť tu jeden pre druhého, nikto nie je rád sám.
Ďakujeme Ti mama, že nás ľúbiš, aj my Ťa milujeme. 

Šťastná Betka s rodinou

Napísala päť kníh
Po dopísaní spomienok o emigrácii čitatelia žiadali pokračovanie. Boli zvedaví na ďalšie osudy rodiny. Preto sa rozhodla napísať voľné pokračovanie s názvom A pozdravujte mi domovinu. 
Písanie sa jej zapáčilo, pustila sa do tretej knihy. Tentoraz to bol skutočný príbeh o živote nevidiacich manželov s názvom Svetielka v temnotách.
Vyšli jej ešte dve knihy Viktória, neobzeraj sa a Štvorlístok pre Ivanu.

Spisovateľka Betka

Betkino vyjadrenie na záver

Po odchode z domova som sa rozhodla žiť v cudzej zemi sama s deťmi a len pre ne. Ani vo sne mi nezišlo na um, že niekoho stretnem a dokonca, že sa vydám.
Iste, deti pomaly odchádzali zo spoločnej domácnosti, ale rodina sa stále zväčšovala o zaťov, vnúčatá a neskôr nevesty. Dnes mám sedem vnukov, dve pravnučky.
S manželom žijeme vo Viedni v útulnom byte v krásnom prostredí, žiaľ, jeho zdravotný stav nie je taký dobrý, ako by sme si priali.
Už šesť rokov sa o neho s oddanosťou starám a prajem si z celého srdca, aby sme mohli ešte zopár rokov spolu pobudnúť. Som mu veľmi vďačná za pomoc v čase, keď sme nič nemali. Za jeho oddanosť, za to, že mi dal pocítiť, aké je to byť milovaná.
Pomohol mi vychovať tri mladšie deti. Vďaka nemu som videla kus sveta.
Je to muž môjho života. 
Každý večer odchádza do postele s vyznaním lásky, ktorá ani po 32 rokoch nestratila nič na sile.

 

Láska na celý život. Betka s Egonom na jar 2016

Betka s deťmi, 2016

Betka, Egon a vnúčatá

Šťastná rodina, Betka, Alexandra, Ľudmila, Martin, Michal, Jana

Vianoce 2015

Betka so synom Michalom a vnukom Alexandrom

Poďte si zalietať na AcroYogu s Radkou a Lenkou

S pojmom AcroYoga som sa prvýkrát stretla minulý rok, keď som si na sociálnej sieti všimla fotografiu jednej mojej mladej priateľky Radky, na ktorej bola v takej akrobatickej póze, že mi to skôr pripadalo ako celkom vydarená fotomontáž, nie ako cvičebný úkon. K fotke mala len krátky popis AcroYoga, lietanie. Nevenovala som tomu príliš veľkú pozornosť, ale keď u nej postupne podobné fotografie pribúdali a ja som bola presvedčená, že o nijakú fotomontáž nejde, začala som sa zaujímať o toto cvičenie viac už aj preto, že sama sa venujem strečingu, ktorý má k joge veľmi blízko. Lenže to, čo som videla na fotkách, sa líšilo od toho, čo som doteraz poznala. Zistila som, že v Nitre sa AcroYoge venuje len Radka a jej kamarátka Lenka. Preto som sa rozhodla lietajúcu Radku osloviť, položiť jej zopár otázok a dozvedieť sa tak o tomto cvičení viac. Jej zaujímavé rozprávanie si nenechám iba pre seba, určite upúta aj vás.


Začala s flyfitom, akrobaciou na závesných šáloch
Na úplnom začiatku všetkého bol úžas, začína svoje rozprávanie Radka. A bola to práve priateľka Lenka, ktorá ho spôsobila. Pamätala som si ju ešte zo stredoškolských čias ako bacuľku, dievča, ktoré si so športom ruku veľmi nepodávalo. Keď som ju stretla po rokoch, nespoznávala som ju. Predo mnou stála mladá žena s postavou ako lusk, štíhla, pevná, sebavedomá, plná energie. Prirodzene vo mne jej zmena vyvolala zvedavosť a zároveň inšpiráciu. Vtedy som prvýkrát počula o flyfite, ktorému sa Lenka venovala a na ktorý ma pozvala. Ide o akrobatické cvičenie na závesných šáloch. Od prvého momentu som si ho zamilovala. A tak sa začala moja cesta k lepšej postave a vlastne aj k AcroYoge.

Na jednej strane drina, na druhej zábava
Niekedy začiatkom minulého roku som na sociálnej sieti uvidela video s akrobatickým cvičením vo dvojici a úplne ma dostalo, pokračuje Radka vo svojom rozprávaní. Bola to nádherná harmónia dvoch tiel, súhra tvarov, dokonalá symfónia. Zhodou náhod ho videla aj Lenka a mala z neho podobné pocity. Začala pátrať a zistila, že sa jedná o AcroYogu, čo je v podstate fyzické cvičenie, ktoré spája prvky jógy, akrobacie a umenia. Pátrali sme spolu ďalej, zaujímalo nás, kde by sme sa v našom okolí mohli k nemu dostať a prišli sme na to, že v Nitre sa týmto cvičením nikto nezaoberá. Ale potešilo nás zistenie, že sa mal v blízkej dobe konať dvojdňový workshop AcroYogy a pravdaže sme si ho nemohli nechať ujsť. Získali sme tam prvotné skúsenosti, k tomu sme našli veľa informácií na webe čo sa týkalo cvikov, techniky, v tomto je internet naozaj skvelý, jednoducho sme boli z AcroYogy unesené. Je to síce na jednej strane drina, ale zároveň veľká zábava.

Radka a Lenka AcroYoga Nitra

Skúšali, padali a lietali v parku alebo u Lenky v záhrade
Povedali sme si, že to určite chceme robiť a tak sme sa začali s Lenkou vo voľnom čase stretávať buď v parku, alebo u nej v záhrade. Skúšali sme cviky, ktoré sme sa naučili na workshope, alebo ktoré sme si odpozerali z internetu. Takže sme skúšali, padali, lietali a pritom sa smiali. Pre nás bolo o niečo horšie, že nám chýbal tretí článok, tzv. spoter, spojka medzi cvičiacou dvojicou. Spoter má objektívny pohľad na partnerov, je to akýsi pozorovateľ, napomáha k zlepšovaniu cvičebných póz, dohliada na to, aby sa letec /flyer/ dostal bezpečne na zem, pomohol pri akýchkoľvek pošmyknutiach. Takže na veľa vecí sme museli prísť samy.

Začali v prírode

Hodiny sú vo forme jamov
Flyfit išiel stranou, zostala len AcroYoga. S Lenkou sme vytvorili amatérsky športový tím s názvom AcroYoga Nitra. Z parku a záhrady sme sa presunuli do telocvične TGNR na Bratislavskej ulici v Nitre, kde lietame každý štvrtok od 18.45. Naše hodiny sú vo forme jamov, to znamená, že ak niekto dostane na AcroYogu chuť, môže prísť a pridať sa. Nie je to nijako obmedzené a ani to nie je vyslovene vedená hodina. Buď prídu páry, ale nevadí, ak príde aj jednotlivec, nejako sa popárime, vyskúšame cviky jeden s druhým, vymeníme si partnerov, pozície, všetci robia čo len chcú. To je na jamoch fajn, že keď máme rôznych baserov /ten, čo je dole na zemi/, rôznych flyerov /ten, čo je hore/, vyskúšate si aké je to lietať, aké je to byť s niekým iným, učíte sa, spoznávate a zabávate sa, prijímate a dávate si energiu na rôznych úrovniach. A zároveň relaxujete.

 

Dôležitá je komunikácia
Na začiatku hodiny je rozcvička formou zábavy. Párové cvičenia, aby sa ľudia pri tom uvoľnili, zasmiali, dali do pohody. Zacvičíme si strečing, ponaťahujeme chrbticu, zvykneme si dávať vzájomný odpor, tzv. counterbalance. V AcroYoge ho používame často, napríklad pri ukladaní basera flyerom. To znamená, že baser /základ/ nepríde a neľahne si sám na podložku, chytí sa s flyerom /letcom/ za ruky a ten ho pomaličky spúšťa na podložku a pritom použijú vzájomný odpor. Preto counterbalance zahŕňame aj do rozcvičky. Po nej sa prejde k základným pózam. Ukážeme ľuďom jednoduchý flow /plynulý prechod z jednej pozície do druhej/, nenáročné pózy, aby sme ich na začiatok nevystrašili, potom ich to postupne naučíme od základov. Ak sa im nedarí, rozdelíme si ich, ja polietam jedného, Lenka druhého, ukážeme im, že sa to dá, len treba na sebe pracovať a čo je nevyhnutné, musia spolu komunikovať. Tešíme sa s nimi, ak zdolajú nejakú výzvu, prekonajú strach. Získajú tak vnútornú silu a tá im často pomôže aj v bežnom živote. 

Naše hodiny sú plné zábavy, smiechu a radosti.

Zábava, radosť, hra. Aj to je AcroYoga.

Niektoré akrobatické pózy vyzerajú náročne, ale zdanie klame
Cvičenie trvá dve hodiny. Väčšinou sa za ten čas snažíme ukázať čo najviac, aby ľudia vedeli, kam sa vydať v AcroYoge, aby si aj nový člen vedel vybrať, že toto je pre mňa zaujímavé, toto skúsim a keď si povie, že nie, nejde mi to, chcem niečo iné, dobre, prejdeme na inú pózu. Aby ich neodradilo, že niečo nevedia. Lebo to je úplne normálne. Niektoré akrobatické cviky vyzerajú dosť náročne a pritom sú niekedy ľahšie ako základné pózy, ktoré sú zamerané viac na techniku. Dôležité je byť pri cvičení spevnený, svaly musia byť napnuté, jednoducho, byť ako struna. Inak si človek môže ublížiť.

Svaly musia byť napnuté. Ako struna.

Vystúpila zo svojej komfortnej zóny
Vždy som mala problém byť naboso. Hocikde. Zo začiatku teda bolo pre mňa strašné dať dolu ponožky, dotýkať sa telo na telo. Dnes sa na tom už iba smejem. AcroYoga ma naučila prekonať tento blok v hlave, vybudovala vo mne sebadôveru, naučila ma lepšej komunikácii, keď to zhrniem, prinútila ma vystúpiť zo svojej komfortnej zóny. Otvorila som sa ľuďom, ktorých by som inak bežne obišla, alebo by som nechcela, aby sa ma dotýkali. No zrazu zistíte, že vám to nerobí nijaký problém, že sa naučíte načúvať tomu druhému, že sa od toho druhého učíte. Je to vzájomné. Trpezlivosť, porozumenie, harmónia. V tomto uponáhľanom svete akési spomalenie. Pri cvičení nepotrebujem hudbu, vnímam seba, partnera, je to vtedy náš svet. Ako keby sa nám spojili mysle. Sústredím sa na nás dvoch.
Práve pre toto mám ArcoYogu rada.

Trpezlivosť, porozumenie, harmónia.

AcroYoga dáva iný rozmer
AcroYoga je o dôvere. Môžem sa chytiť kamarátky a nie je to divné. Dáva to iný rozmer. Tomu druhému človeku sa musíte odovzdať, musíte mu veriť absolútne vo všetkom, lebo inak to nepôjde. Nemôžete ma strach, blok v hlave. Niekedy sa však tomu neubránim ani ja, najmä, keď chceme s Lenkou vyskúšať niečo nové. Keďže sme výškovo aj váhovo skoro rovnaké, bojím sa, že ma neudrží, no keď sa odhodlám, potlačím strach a dôverujem, podarí sa to. Alebo ak mi niečo nejde s jedným človekom a s ďalším sa mi to podarí, je to pre mňa skvelý pocit, že wau! Takto máličko stačilo spraviť, aby som to dokázala a vďaka tomu človeku, jeho načúvaniu sa to podarilo. Je to o inej technike, o inom prechytení, nastavení tela. Dôverovala som, načúvala a porozumeli sme si.

 

Pred rokom nevedela urobiť stojku ani o stenu
Či už človek pri cvičení lieta alebo je na zemi, používa svaly celého tela. Tie sa čoskoro spevnia, ste ohybnejší, tým sa pre vás skvalitní bežný život. Pred rokom som nedokázala urobiť stojku ani o stenu, mala som veľmi slabé ramená. Dnes ju urobím v priestore a pritom dokážem mávať nohami. Lenka udrží 70 kg chlapa v základnej polohe front bird čo je tiež úžasné. Toto cvičenie mi dalo fyzickú zdatnosť, sebavedomie, hovorí na záver Radka a usmieva sa. Spokojná, vyrovnaná mladá žena, ktorej AcroYoga zmenila život v tom najlepšom slova zmysle a ktorá sa stala jeho neodmysliteľnou súčasťou.

Instagram: Radka

Radka je aj vášnivou dobrovoľníčkou v nitrianskom útulku pre psov, sama sa stará o dvoch psích krásavcov. Na fotke s jedným z nich.

Fotografie: Radkin archív

Tvarohové pagáčiky

Nedávno mi dobrý známy priniesol pol kila tvarohu, že tu máš, niečo z toho vyčaruj. Zhodou náhod mi práve v ten deň písala kamarátka, že robila tvarohové pagáče. A v tej chvíli som ihneď vedela, ako sa bude s tvarohom čarovať. Poslala mi recept, podľa ktorého ich piekla ona a v ňom stálo, že treba použiť tvaroh jemný. Ja som mala hrudkovitý. Povedala som si, že to risknem, vyskúšam pagáče aj s hrudkovitým tvarohom. Veď ak by aj nevyzerali vábne, chuťovo nič nemôžem pokaziť, určite sa doma zjedia.

Tak som sa do ich prípravy na druhý deň pustila a výsledok bol viac než dobrý. Tvarohové hrudky sa rozpustili a aj keď po nich zostali po upečení na vrchu vizuálne stopy, na chuti to vôbec neubralo, pagáčiky boli vynikajúce a povedala som si, že najbližšie ani iné robiť nebudem.

Možno ich poznáte, ale u mňa bodovali prvý raz.

A tu je recept a môj postup

Potrebujeme

300 g hladkej múky

1 ks Palmarin, Hera a pod.

250 g jemného tvarohu

2 PL kyslej smotany

1 balíček kypriaceho prášku do pečiva

1 KL soli

vajce na potretie

sezam, rasca, ľan - na posypanie

 Ja som robila dvojitú dávku, bolo toho na štyri plechy.

Suroviny na cesto zmiesime a dáme na pol hodiny odležať do chladničky.

Potom vyvaľkáme na hrúbku cca 1,5 cm centimetra, preložíme a odložíme na 20 minút do chladu. Tento postup opakujeme 3x.

Vyvaľkáme na hrúbku cca 1,5 cm a vykrajujeme pagáčiky.

Uložíme na plech s papierom, potrieme rozšľahaným vajcom, posypeme.

Pečieme 15-20 minút na 180°C.

   

Robila som ich na jeden hlt, také jednohubky.

Vyskúšajte ich radšej s jemným tvarohom, ale ak ho nebudete mať poruke, nebojte sa aj hrudkovitého. Tu je dôkaz, že sa to dá.

 Prajem vám úspešné pečenie a dobrú chuť!

Ako som išla na jeden malý zákrok takého nič - POLYP

Ženy, možno sa vám moje skúsenosti z prípravy na zákrok, na ktorý sa denne chystá množstvo z vás zídu, prinajmenšom získate vedomosť, ako to chodí, keď sa nedajbože dostanete do šlamastiky pod krycím názvom Diagnóza N 921. 

Prišlo to ako blesk z jasného neba. Dovtedy som mala všetky výsledky u gynekológa ako vysvedčenie jednotkára, ešte aj pred necelým polrokom a zrazu len nejaká malá sranda na maternici. Že polyp. Také nič. Teda, až na to, že vyzerá ako nič, ale jeho ničota sa ozrejmí až po výsledkoch z histológie.

Keďže som riziková pacientka, vraj má ísť pre istotu hneď preč, niekam do teplých krajín. Treba ho odstrániť. A na to stačí jeden malý zákrok s nevábnym názvom kyretáž. No dobre. Podvedomie mi navráva, že o nič nejde, je to len triviálny úkon, po ktorom už o dve, tri hodiny odídem z nemocnice po vlastných a na druhý deň ani nebudem vedieť, že som niekde bola.

O deň neskôr teda volám do nemocnice a zajednávam si termín. Najvhodnejší sa mi zdá piatok, predsa len, ak by som z toho bola nejako extrémne mimo, mám dva víkendové dni na spamätanie.

Je štvrtok, pýtam sa na voľný budúci piatok. Sestrička v pohode potvrdí termín. Ráno o siedmej mám byť na príjme. Hladná a smädná. To znamená od polnoci nič nepiť, nejesť.

Treba si priniesť nočnú košeľu /božemôj, kde by som ja vzala nočnú košeľu?!/ papuče, vložky /bez nich tam ani nemusíte chodiť/, niečo na pitie, ak by som bola po zákroku načisto vyprahnutá /čo zrejme budem, veď tekutiny neprijmem 12 hodín/ a aj čosi malé na zjedenie, keksík alebo čo, keby ma umáral hlad a následne z toho ma sklátil k zemi nejaký závrat /v piatok ráno som našla v špajzi medovníkového veľkonočného zajaca, tak som si ho pribalila/. Hladu som sa obávala najmenej, ale zajac bol pre každý prípad v taške. A pravdaže, nesmiem zabudnúť na výsledky z predoperačných vyšetrení plus odporúčací lístok od gynekológa. Ja som k nemu dostala aj zaujímavú fotku zo sona, v ktorej sa síce vôbec nevyznám, no napokon, ja sa ani nemusím.

Toto sú teda najhlavnejšie veci, s ktorými sa môžete vybrať do nemocnice. Zmestí sa vám to do malej príručnej tašky.

Cez víkend sa však objavili prvé náznaky komplikácií. Dočerta! V mojom okolí zúrili choroby, vírusy, doslova som tie potvorky videla lietať vzduchom, a aj keď som im odolávala pomerne dlho, čo čert nechcel, premohli ma v tom najnevhodnejšom čase. V piatok ma čakal zákrok a ja som v pondelok kašľala odušu, nemohla som prehĺtať, svaly na stehnách si po roku spomenuli, že som dala stovku cyklo kilometrov, tak mi to oneskorene pripomenuli svalovicou, do toho zvýšená teplota. Nezostávalo iné, ako zostať z práce doma, však reku, do piatku to vyležím. Takže som zostala PN. Odporučené mi boli kvapky proti kašľu a Dorithricin, lokálne atb. Ja som pridala osvedčený Coldrex.

Vo štvrtok som si s obavami, že neprejdem, išla spraviť na interné predoperačné vyšetrenia.

Prešla som.

Znervózňoval ma však stále dusivý kašeľ, vracal  sa v nepravidelných intervaloch a mne prebleslo mysľou, čo keď ma začne dusiť v narkóze? To bol prvý náznak strachu a tušenia.

Lenže, hovorila som si, výsledky vyšli ok, nemám byť prečo v strese.

V piatok ráno som ešte pred siedmou prišla do nemocnice a aj napriek tomu, že mi sestrička môjho gynekológa vysvetľovala, kde presne leží prijímacia ambulancia, pobehovala som preplnenými chodbami  /bolo 7 hodín ráno a ľudí ako na promenáde/ medzi oddeleniami a raz nevedela, kam to mám vlastne ísť. Pomaly sa ma chytala panika, že to jednoducho nenájdem a príjem zmeškám. Pripadala som si, ako keby som doletela z inej planéty, keď sa nevyznám v nemocničnom svete. No ale po niekoľkých dezorientovaných minútach som našla tie správne dvere! Gynekologický príjem. Lenže to som si iba myslela. Keď sa asi o 10 minút dvere otvorili, sestrička mi oznámi, že čakám zle, musím ísť na gynekologicko-pôrodnícky príjem. Mimochodom, prešla som okolo neho dvakrát. No ale čo ja idem rodiť? Pomyslela som si. Preto som ho obišla.

Fajn. Aspoň som si už bola načistom.
 

Strach, že idem neskoro, keď mi hodiny ukazovali skoro pol ôsmej, bol neopodstatnený, lebo doktor na príjem chodil aj tak medzi pol ôsmou až ôsmou.

Znovu som nadobudla rozvahu a pokoj.

Medzi čakajúcimi pacientkami som spoznala jednu známu z videnia s veľkou cestovnou taškou. Prvé, čo mi napadlo, že ide ležať aspoň na mesiac. Samozrejme, slovo dalo slovo a nie, nešla ležať na mesiac, iba na pár hodín ako ja. Nuž, každý sa zbalí ako vie.

A už sme boli silná dvojka a čochvíľa aj trojka, keď sa k nám pridala vystrašená pani, ktorú napokon moje nevzrušené správanie uchlácholilo a vytvorili sme celkom slušný debatný krúžok.

No a došlo na samotné vyšetrenie v prijímacej ambulancii a následný presun na oddelenie. Známa z videnia išla pred nami a keď sa zakrátko vynorila z dverí aj s veľkou taškou, vedeli sme, že ležať nepôjde ani na tých pár hodín. Ráno totiž vypila pohár vody. Bola smädná. A áno, vedela, že nemá piť, no ale čo mala robiť, keď ju moril smäd? Ten síce síce uhasila, ale aj samotný zákrok.

Prišiel rad na mňa. Za stolom sedel mladý doktor, prevahu mladosti výrazne dopĺňala sestrička, a ak by som si to snáď nejakým nedopatrením neuvedomovala, doktor žartovne poznamená, že v roku 1987, keď som rodila druhýkrát, nebol ešte na svete. Mojej rozvahe týmto jeho konštatovaním začal vyzváňať umieráčik. Prevaha bola krutá.

Zaťala som zuby / však čo iné som mohla robiť/ a tvárila sa nenútene. Dokonca sme si po vyšetrení mierne zavtipkovali.

Nato ma sestrička poslala na oddelenie na druhé poschodie. Rýchlejšie by z ambulancie nevytrielil ani profesionálny šprintér.

Na oddelení bolo otvorené, nemusela som zvoniť. Dobre, ale kam ísť? Na prázdnej chodbe ani náznak bielej rovnošaty /a vôbec, hovorí sa tomu stále rovnošata?/, iba pootvorené dvere do izieb. Chvíľu som tam šaškovala, podišla do stredu chodby, potom zase späť, nemala som nijaký záchytný bod. Zanedlho sa však kdesi v diaľke zjavila sestrička /vďaka mojej krátkozrakosti som zazrela len bieleho ducha/ a zakričala, že mám ísť na devinu. Aha! Devina. O devine som písala aj v knihách. Ale o trochu inej devine.

Tak som sa pobrala na izbu č.9.

Bola v nej prázdna ustlaná posteľ, pohovka a úzka dvojdverová skriňa. A stôl. Za ním sedelo dievča. S vyloženou nohou zafixovanou v akomsi modrom čude. Niečo zapisovalo. Došlo mi, že je to študentka. Budúca zdravotná sestra. Vlastne to mala napísané na menovke pripevnenej k blúzke. Pokynula mi, aby som sa zložila. Potom mi mladučká skoro sestra odmerala tlak, zaznamenala do papierov ešte nejaké údaje a vraj, prezlečte sa do nočnej košele. Podotýkam, že som si niesla pyžamo, ale v prípade núdze aj dlhé tričko, pretože kupovať košeľu kvôli tým pár minútam sa mi zdalo ozaj zbytočné. Položím budúcej sestričke zbytočnú otázku, či radšej tričko alebo pyžamo. Tričko. Veď áno, kvôli lepšej manipulácii s nevládnym telom po zákroku... pochopiteľne, však ako po narkóze. Nech s nami sestričky nemajú priveľa roboty.

Poobzerala som sa po izbe, nikde nijaký paravan alebo miesto, kde by som skryla svoju intimitu. Už nie je čo veľmi vystavovať na obdiv, bolo by preto pre mňa príjemnejšie nechať si ju len pre seba. Oči mi zastali na sedačke, resp. na dvoch sediacich pacientkach pripravených v nočných košeliach, ako ma zvedavo pozorujú. Utrúsim skôr pre seba, že sa pôjdem prezliecť na záchod. Ale potom sa ich spýtam, kde sa prezliekli ony. Vraj v skrini. No jasné! Vôbec mi to nedošlo. Prezliekla som sa teda v skrini, presnejšie medzi jej dverami, kde ma síce nebolo vidieť z izby, ale zato z náprotivnej budovy, kde mohol byť za oknami ktovie kto. Ale to si uvedomím, až keď mám na sebe navlečené tričko, tak je to už jedno.

Moja nová priateľka z debatného krúžku z čakárne, ktorá medzitým dorazila ako posledná pri pohľade na mňa vtipne podotkne, že by som mohla ísť tancovať do baru.

Kŕčovito sa zasmejeme, lebo inak tu toho veľa na smiech nie je.

Čakáme. Štyri dospelé ženy od 49 do 75 v nočných košeliach. A v dlhom tričku. Pod dozorom mladej budúcej sestričky. Zavše ma chytí ten zradca dusivý kašeľ.

Čakáme. Na holých nohách po čase cítime chlad z otvoreného okna. A nielen na nohách. Všade.

Okno som zatvorila. 

Tu by som vám dala dobrú radu. Pribaľte si do tašky ponožky. Alebo aj župan. Pre každý prípad. Lebo ktovie, koľko budete čakať, pokiaľ vás odvedú na sálu. Čo som počula, trvá to niekedy aj tri hodiny. My sme čakali dve. Celkom dosť.

Po desiatej hodine sa konečne vo dverách ukázala sestra a s otráveným "no poďte!" nás vyzve, aby sme išli za ňou.

A my sme sa na jej povel zdvihli a išli. Prečo sa mi len pred očami vybavila husiarka s prútom? A husi? Lenže, prechádzali sme okolo záchoda. Vtedy sa v každej z nás ozvala prirodzená potreba odskočiť si. Všetky štyri sme zmizli z chodby ako para nad hrncom.

Po návrate sa dalo znechutenie zmiešané s pohŕdaním v sestričkinej tvári priam uchopiť.

Ideme ďalej. Za ňou. Do výťahu. Ženy od 49 do 75 v nočných košeliach a dlhom tričku s holými, od dlhého chladu fialovými nohami. Pokiaľ do neho vojdeme, prechádzame chodbou, kde na nás hádžu zvedavé pohľady civilní návštevníci nemocnice. Je to trápne. Ponižujúce? Oči nám padajú k fialovým nohám. Len tak na okraj, nestačí, že mám fialové nohy, mám aj fialové tričko. Dokonalé zladenie.

Z výťahu sa za sestrou /ozaj, prečo sestra?/ presúvame do chodby, ktorá vedie do operačnej sály. Alebo sál. Neviem. Konečne sa blížime k tomu, na čo sme sem prišli.

Prichádza ošetrovateľ a ďalšia sestra, povedia, aby sme sa vyzliekli. Ženy sa chvíľu okúňajú, zvlečiem tričko prvá. Blesková nahota pred niekoľkými pármi očí. Čo už, stávajú sa horšie veci. Napokon, tu sme v nemocnici, tu sa nad tým nikto nepozastavuje. Potom nám pomáhajú navliecť zelené plášte, ktoré vzadu nezaviažu, a na hlavu nacapia sieťované čapice. Košele s nohavičkami prikážu zvinúť a položia ich k našim papučiam. Na každé klbko košele pripevnia menovku.

A zase sa mi vybaví konkrétna predstava. Tentoraz z transportu...

Nemôžem za svoje predstavy.

Bosky sa presúvame ďalej do chodby, zadky nám svietia spod plášťov ako majáky, líhame si na veľké postele pritiahnuté k stene radom za sebou.

Okolo nás chodí personál, ešte, že si nás nikto nevšíma, že sme všetkým ukradnuté. Okrem ošetrovateľa, ktorý nás prikryje zelenými plachtami. Chladu bolo na dnes skutočne dosť.

Pritom sa usmeje.

Aj ja sa zaškľabím.

Čakáme.

O nejakú chvíľu, neviem určiť akú, zavolajú prvú pacientku.

Čakáme.

O ďalšiu nespoznanú chvíľu, možno desať minút, niekto zakričí moje meno.

Ohlásim sa. Prichádza ošetrovateľ, pomáha mi zísť z postele a odvádza ma na operačnú sálu. S holým zadkom, ktorý si zbytočne zakrývam kusom plášťa.

Tam mi kážu vyliezť hore na stôl alebo ako nazvať tú vec...

Vyleziem.

Otrčím ruku, sestra mi do žily pichne ihlu. Mám dobré žily, nie je to nijaký problém.

Prichádza moja doktorka, mladá, pekná.

Mladosť je na každom kroku.

Prevaha.

A potom sa objaví anesteziologička. Ako inak, mladá. Začne mi klásť otázky.

Kedy som bola naposledy chorá.

Vravím, v pondelok.

Ach, dočerta! Taká infantilnosť! Ani neviem, prečo som to zvalila na pondelok. Najskôr preto, že vtedy to všetko začalo.

Alebo preto, že som to chcela mať rýchlo za sebou. Keď už som tam. Pripravená na uspatie s ihlou v ruke. Načo to rozvíjať ďalej?

Anesteziologička vyvráti oči dohora, odfrkne. Položí ďalšiu otázku. Alebo skôr, vyštekne ju. Je naštvaná, to je isté.

Aké lieky som brala.

No, iba kvapky proti kašľu a lokálne antibiotikum, teda Dorithricin.

Oči jej zostanú stĺpkom niekoľko sekúnd. Úporne sa snažím nezakašľať. Nepodarí sa.

Teplota?

Áno. Neviem klamať. Trochu zvýšená... ale je to len 37,1, 2. Chabý pokus o zľahčenie.

A už viem, že to nezachránim ani takými rečami, že však predoperačné dopadli dobre, že, že...

Spýta sa ma, či mi nikto nepovedal, že pred operáciou /nasadením narkózy/ nesmiem byť minimálne 2 týždne chorá.

No, nikto.

Odkiaľ som to mala vedieť? Neštudovala som medicínu. Mali mi to povedať.

Všetci stoja naokolo s napätím, sestry, doktorka, čakajú. Pre zmenu aj ony.

Potom sa mi do ucha dostane jedna veľká pravda. Vedela som to, celý čas som to vedela!

Išli by ste sama proti sebe. Ja vás neuspím, mohli by ste sa mi začať dusiť a dostať chorobu... názov som si nezapamätala.

Je koniec. Predstavenie sa končí. Nijaký zákrok sa nekoná.

Zahlienená, s kašľom, treba sa doliečiť a potom prísť.

Cítim sa znovu trápne, v duchu hromžím, prečo ma tá choroba lapla práve teraz, už som mohla mať za tým.

Pri schádzaní z tej nepohodlnej veci, na ktorej som ležala, stúpim do kýbla položeného pod ňou napriek tomu, že mi pomáha sestra. Úžasné! Ešte to mi chýbalo!

Sestra /nie mladá/ zvolá: Stúpili ste do kýbla!

Ako keby som to nevedela.

Viem, na čo slúži. Ale je mi už vážne všetko jedno.

Zdal sa byť suchý. Aspoň niečo.

A možno to bolo iba zdanie.

S mojou doktorkou si dohodneme ďalší termín, o týždeň.

Keď sa vytrácam zo sály, nepozerám naokolo a asi prvýkrát som vďačná za moju krátkozrakosť. V podstate nikoho nevidím.

Prechádzam naspäť chodbou, kde som len pred chvíľou ležala a čakám na jej konci pri dverách na sestričku, ktorá mi donesie moje veci.

Mám zmiešané pocity.

Dofrasa, dofrasa.

Nevšímam si nie práve najvhodnejšiu poznámku sestry, ktorá však našťastie nebola určená mne, ale mladej pacientke, čo sa zjavila vo dverách za mnou. Keďže ako bez duše hľadím do chodby a teda aj na sestričku, hoci ju ani poriadne nevidím, iba počujem, príde za mnou a vysvetľuje mi, že to nepatrilo mne. Mladá ju nepočula, tak je to fuk.

Usmievam sa spod tej blbej čapice v zelenom veľkom plášti a uvedomujem si, ako musím pôsobiť komicky.

Selfie? Dáme si selfie?

Prichádza sestra s mojimi vecami, rýchlo sa navlečiem do trička a vraciam sa s ňou na devinu.

V skrini na seba hodím opäť civil a potom čakám. V taške leží nedotknutý veľkonočný zajac, čakáme spolu.

Napadne mi poslať esemesku manželovi.

"Nerobili ma."

Krátke, výstižné. Tochu smiešne.

On to tušil. Veď aj ja.

Asi po polhodine prichádza sestra, donesie mi všetky papiere, čosi podpisujem a odchádzam domov.

Doliečiť sa, aby som mohla prísť zase o týždeň. No ale už v tej chvíli som mala znovu tušenie, že neprídem.

A neprišla som, pretože choroba si vyžiadala atb a nabrala taký spád, že si dnes netrúfam ani len odhadnúť, kedy to malé nič pôjde do tých teplých krajín.

Milé ženy, poskytla som vám celkom presný obraz o tom, ako to chodí, keď sa ide na kyretáž. Teda, okrem toho, aby som vedela, aké je to po nej.

Možno vám to aspoň trošku pomôže zbaviť sa prípadných nejasností. A vyvarujete sa podobných chýb, ktoré som tu uviedla.

No najlepšie zo všetkého by bolo, keby ste sa na podobný zákrok nikdy nedostali a nad touto intímnou a hlavne tragikomickou spoveďou sa bez akéhokoľvek zainteresovania len pousmiali.