Obyčajná nedeľa v Tribečskom pohorí

Tie najobyčajnejšie chvíle sú tie najkrajšie.

A presne také som si vychutnávala ostatnú nedeľu, ktorá bola zároveň sviatkom všetkých matiek.

I keď už deti so mnou nebývajú, nezabudli na mňa...

Ako ich pozdravy, potešili ma tiež tieto úplne jednoduché, ale zato krásne kvietky.

Práve tak to mám rada.
Keď sa krása skrýva v jednoduchosti.

Pompéznosť ma privádza do pomykova a nie je mi vlastná.

Na to, že v kalendári sa zároveň skvelo meno Servác, čo je jeden zo svätých zamrznutých /netreba sa hádam o tom rozpisovať/, teplota vonku tomu nenasvedčovala. Tento rok si tradičné ochladenie v tomto období príroda trošku posunula.






Ovzdušie bolo horúce, azúrovú oblohu nezastieral jediný mrak.
No a kto by v takýto pekný deň trčal medzi štyrmi stenami, keď nemusí, že?
Von to lákalo od samého rána.


Ako súčasť rehabilitácií po operácii mám odporučenú chôdzu.
To ani nemuselo byť, pretože chôdzu milujem. Znamená pre mňa ten najkrajší a najprirodzenejší pohyb vôbec. Chodila som vždy rada a veľa. Kilometre chôdze.
A najmä v prírode.

A práve tým, že som bola naučená na dlhé vzdialenosti, mám s tým teraz problém. Priveľa chôdze mi privodí zhoršenie zdravotného stavu.

Takže ak to prepísknem, trochu sa zabrzdím a kráčam menej. To znamená asi tak 6-7 km.
A niekedy treba dať prestávku aj po týchto číslach.

Preto som sa v túto slnečnú májovú nedeľu vybrala na ozaj nenáročnú prechádzku do lesov Tribečského pohoria, kde sa na jednom z kopcov vypínajú aj pozostatky rozľahlého hradu Gýmeš.

Chcela som si naplno užiť ticha, čistého vzduchu, podmanivých pohľadov, doslova rajských chvíľ.

Za dedinkou Kostoľany pod Tribečom sme zaparkovali na mieste, kde sa cesta rozchádza smerom k najvyššiemu vrchu pohoria Tribeč, alebo do lesov, cez ktoré sa dá dostať k zrúcaninám hradu Gýmeš, ale aj do dediny Jelenec. K Remitáži.
Pomedzi farebné, voňavé lúky sa púšťame práve týmto smerom.
Cez rekreačné zariadenie Jedliny.

Boli časy, keď sme týmito končinami prechádzali na bicykloch, je to fajn cyklistická trasa. Na bicyklovanie si však musím ešte nejaký ten rok počkať.
Spomíname aj na zimy, keď bola lesná cesta zasypaná snehom a zdolávali sme ju na bežkách.
Alebo zaspomíname na zamrznuté rybníky na Jelenci a naše korčuľovanie. To bolo ešte minulú zimu. Nedávno a pritom akoby odvtedy prešlo more času.
Tieto aktivity sú teraz pre mňa také vzdialené...

A tak sa teda oddávam už len prítomnosti, počúvam vtáčí orchester, vážne mu konkuruje cvrlikanie svrčkov, sledujem prelietavé motýle, vytrvalé včely, čmeliaky, ktoré svojím zavalitým telom rozvibrujú povetrie, rôzny hmyz, čo putuje v prachu cesty ktovie kam, privoniavam lúčnym kvetom, na alergiu v tom momente akosi pozabudnem, nechám si týmto rýdzim svetom vyčistiť myseľ, je mi krásne, obyčajne, božsky. Vtom ma muž upozorní na srnku len pár metrov od nás. Zostaneme nepohnuto stáť a sledujeme jej ľahké poskakovanie lúkou, aby sa napokon skryla do húštiny stromov.

Vzduch je nabitý horúčavou, tiene stromov sú pre nás blahodarnou úľavou.
Na lesnej ceste obchádzame niekoľko bahnitých mlák, ktoré zostali po predvčerajšej búrke, okupujú ich krvilačné komáre. Ja tieto liahne dotieravých mini upírov radšej preskáčem.

Sem-tam nás obehnú sporadickí cyklisti, ale aj dve, tri autá a motorky, pritom je tu prejazd pre ne zakázaný.
Zostáva po nich len benzínový zápach, medzi hustými stromami ťažko miznúci.

Napriek celej tej idyle všade naokolo /s výnimkou áut/, začíname cítiť chrbát, nohy, mňa navyše otláčajú tenisky, preto sa otáčame a pomaly sa vraciame k Jedlinám.
Beztak mi mobilná aplikácia ukazuje, že sme prešli necelé 3 km, keď počítam cestu späť, bude to na aktuálne pomery tak akurát.

A predsa sa ešte odkloníme z trasy, zláka nás veľká farebná lúka a tajomno blízkeho lesa.

Aj tu nás však obiehajú autá, preto sa s konečnou platnosťou poberieme späť.

I keď je už únava zrejmá /horúci deň nás načisto odrovnal/ a ja ledva stúpam s pľuzgiermi na nohách, navrhnem ešte kratučkú zastávku v dedinke Kostoľany pod Tribečom pri kostolíku sv. Juraja. Viem, že sú odtiaľ nádherné výhľady do širokého okolia a tak teda zastavujeme a nejakú tú chvíľu sa na tom malebnom mieste zdržíme.

Pohľad od kostolíka do údolia a na zrúcaniny hradu Gýmeš

Kostolík bol postavený koncom 9. storočia až začiatkom 10. storočia.
Zažil mnohé premeny, bol niekoľkokrát prestavaný a v 50. rokoch minulého storočia sa nachádzal v havarijnom stave, dokonca ho na dva roky uzavreli, keď hrozilo jeho zrútenie.
Rekonštrukcia prebiehala dlhý čas, až sa mu dostalo súčasnej podoby.

Kostol sv. Juraja je jednou z troch najstarších stojacich sakrálnych stavieb na Slovensku pochádzajúcich z veľkomoravského obdobia.

V roku 2009 bol zaradený do zoznamu Európskeho kultúrneho dedičstva.
Od februára 2018 sa v kostolíku opäť konajú sv. omše.

Z kopca, na ktorom je kostolík postavený, sú takéto čarovné výhľady do okolia.

Celý kraj pôsobí idylicky, až človeku zviera srdce nad toľkou poéziou prírody.

Bol to jeden nádherný, pokojný deň, úplne obyčajný a pritom jedinečný.
Jedinečný práve vo svojej jednoduchosti.
Taký, aké sú pre mňa najviac.

Ani tých 6,9 km nebolo celkom márnych. Unavili, ale zároveň prospeli.

No a ako ukončiť taký skvelý deň? U mňa bez debaty knihou.

Verím, že ste túto sviatočnú nedeľu prežili rovnako príjemne ako ja a tiež, že ste nezabudli na svoje mamy.

Tá moja sa potešila okrem črepníkového cyklámenu aj tomuto maľovanému kameňu v podobe srdca, na ktorý som namaľovala jej obľúbené lúčne kvety.

Dúfam, že onedlho zažijem rovnako pekný deň a zároveň prajem podobné obyčajné a pritom nevšedné chvíle aj vám, ktorí ste zablúdili na môj blog.

Hrdovická, pohorie Tribeč

Človek hľadá vzácnosti ďaleko od domova a často ich má rovno pod nosom.

Hrdovická

Na podobnú vzácnosť ma upozornila len pred pár dňami moja známa. Ide o Národnú prírodnú rezerváciu Hrdovická v pohorí Tribeč. Najväčším lákadlom je tu skalný hrebeň, ale nemenej zaujímavá je aj okolitá skalná step a lesostep, či vresoviská. Preto nebolo pochýb o tom, že sa tam najbližšiu voľnú chvíľu vyberieme. Ako sa zdá, toto pohorie máme stále neprebádané.

Taká chvíľa prišla čo nevidieť...
Aj keď patrí Hrdovická do katastrálneho územia Nitrianskej Stredy, plánovali sme k nej vyraziť zo susednej obce Čeľadince. Z Nitry je to ozaj len na skok. Asi 30 km smerom na Topoľčany.

Krátko po obede vyrážame z Nitry. Parkujeme pri miestnom poľnohospodárskom družstve a púšťame sa po vyjazdenej ceste cez rolu k nevýraznej hore, až sa mi nechce veriť, že v sebe skrýva niečo mimoriadne.

Pomedzi vankúšové oblaky sa vytrvalo predierajú slnečné lúče, je však viac ako isté, že onedlho zaprší. Čím vyššie stúpame, tým sme bližšie k dažďu. Veríme, že to bude len taká mierna spŕška.



Pohľady na okolitý kraj sú podmanivé. Oblaky im dodávajú magickú atmosféru.
Skraja hory vyčnieva zrúcanina Oponického hradu.

V diaľke vidieť Oponický hrad

Po zhruba dvadsiatich minútach sa dostávame do samotného lesa. Ideme stále za nosom. Míňame siahy dreva na malej čistinke, stretávame dvoch, troch hubárov s plnými košíkmi húb, až sa zastavujeme pri tabuli, ktorá oznamuje, že sme v Národnej prírodnej rezervácii. Za ňou vedie strmšia cesta k skalnému hrebeňu.

 

Za touto tabuľou vedie strmšia cesta k skalnému hrebeňu

Ku skalám sa dá dostať aj obchádzkou, zvolili sme však priamu cestu k vrcholu, je zaujímavejšia. Lemujú ju vresoviská, skalné útvary, sú z nej krásne výhľady na Tribečské pohorie a údolie pod ním.

 

Hrad Gýmeš

Cesty nie sú značené, ale zablúdiť sa tu nedá, hoci v týchto horách sa vraj po stáročia strácajú ľudia. Aj v súčasnosti sú na polícii vedené nezvestné osoby, ktoré sa pohybovali v Tribečskom pohorí. Akoby sa pod nimi zľahla zem.

Počas stúpania si nazbieram za vrecko šišiek na dekoráciu do bytu, ale stačím sa pokochať aj výhľadmi na rozľahlé hory so zrúcaninami hradu Gýmeš.

Priamo pod skalným hrebeňom

Po ďalšej cca polhodine sa dostávame k skalnému hrebeňu. Slnko už celkom zakryli ťažké oblaky, dokonca naozaj trochu spŕchlo. No bol to len taký minútový slabý dáždik. 

Skaly sa hrdo týčia nad zalesneným údolím, vítajú nás mlčky a dôstojne. Okolité hory sú také úhľadné, akoby ich len pred chvíľou skalný hrebeň dôkladne prečesal.

V duchu ďakujem známej za tip na Hrdovickú, vlastne jej hneď posielam niekoľko fotiek priamo z miesta činu. A ešte uvažujem, ako je možné, že som o tomto mieste doteraz vôbec nepočula, pritom som ho mala celý život rovno pod nosom. 

Je tu naozaj krásne, duša mi pookreje. A to som tak veľmi potrebovala! 

 

Viditeľnosť je úžasná. Ako na dlani máme neďaleké mesto Topoľčany, ale aj Partizánske. Pekne vidieť aj zrúcaniny Topoľčianskeho hradu.

 

Najkrajšie pohľady...

Čas pokročil a my sa zberáme na cestu späť. Potešilo ma, že sme na skalách boli sami, čo mi však vadilo, bola "kreativita" tiežumelcov, ktorí túto vzácnosť Tribečského pohoria bohato pomaľovali. 

Cestou dolu do doliny si odnášam tie najlepšie pocity, vravím si, že sa sem isto vrátim, a možno čoskoro, keď sa lístie na stromoch v okolitých horách sfarbí do odtieňov žltej, a určite aj vtedy, keď zem pokryje sneh, vtedy to tu bude mať tiež svoju atmosféru.

Pri zostupe nás nenechajú chladnými početné huby a tak si spravíme zopár pamätných fotiek. Nezbierame ich, necháme ich pre skúsenejších hubárov.

Čím viac klesáme, tým viac sa ukazuje slnko. Osvetľuje krajinu pred nami, sú to záverečné čarovné obrazy dnešného dňa.

Kdesi nad Inoveckým pohorím prší a zdá sa, že oblačnosť postupuje smerom k nám.

A naozaj zapršalo. Vtedy sme boli na návšteve v Topoľčanoch. Po daždi sa ukázala krásna dúha. 

Cestu späť domov, do Nitry, nám skrášľoval očarujúci západ slnka, bol to nádherný deň a nemusel byť práve čisto slnečný.

 

Vyberte sa aj vy na Hrdovickú, nebudete ľutovať. Je to vzácny a krásny kus Zeme.