Limoncello, citrónový likér plný slnka

Z poslednej dovolenky v Kampánii sme si odniesli veľa krásnych zážitkov, máme naozaj na čo spomínať, ale okrem zážitkov sme si domov priniesli aj fantastický nápoj typický pre túto oblasť a to limoncello. 

Tento likér  sa vyrába z citrónov, ktorým sa v Kampánii mimoriadne darí, vraj sa tu pestujú najušľachtilejšie citróny na svete. Vyzerali skutočne ušľachtilo!

Limoncello sme popíjali už počas dovolenky a tento nápoj nám veru učaroval. Preto sme si ako suvenír z dovolenky kúpili hneď tri fľašky. Žiaľ, po suveníre už po nejakom čase nebolo ani stopy.
Nevadí. Zistila som totiž, že tento skvelý citrónový nápoj sa dá pripraviť aj doma a jeho príprava je navyše mimoriadne jednoduchá.

Keď som kupovala v Amalfi pre mamu túto utierku, vôbec som si neuvedomila, že je na nej recept na limoncello. Zistila som to až doma, keď si ju prezerala. To už bolo na likér zarobené.

Nič mi už nebránilo v tom, aby som sa pustila do jeho prípravy.
Veľmi rada sa podelím o ňu s vami, doprajem vám ten kúsok slnečného Talianska, pretože keď zatvoríte oči a chlipnete si z limoncella, ocitnete sa priamo na slnečnom ostrove Capri, alebo trebárs v Sorrente, Positane, nuž ale nebudeme trochárčiť, rovno na celom Amalfskom čarovnom pobreží!

Nechcem vás už toľko zabávať, poďme rovno na to.

Potrebujeme:
8 veľkých citrónov
1 liter 90% konzumného liehu
600 gramov kryštálového cukru
1 liter vody

Postup nájdete v popise pod fotkami.

Použila som 9 citrónov. V recepte je síce uvedených 8 /veľkých/, ale ja som zvolila deväť kvôli číslu, ktoré som si priniesla z Amalfi. Tak nech to sedí. A napokon, citróny, ktoré sa predávajú u nás, nie sú také veľké ako v Kampánii.

Citróny dobre umyjeme pod tečúcou vodou a tenkou škrabkou olúpeme kôru. Iba žltú časť! Je dôležité dbať na to, aby sme nelúpali bielu časť, ktorá je horká a nápoj by znehodnotila.

Nastrúhanú kôru vložíme do sklenenej nádoby a zalejeme 1 litrom 90% konzumného liehu.

Nádobu zakryjeme alobalom, upevníme gumičkou a odložíme na tmavé chladné miesto 

na dobu 30 dní.

Každý deň rodiace sa limoncello premiešame.

Po 30 dňoch získame takúto nádhernú žltú farbu.

Do hrnca vsypeme 600 g kryštálového cukru a zalejeme ho 1 litrom vody. Uvaríme sirup.

Uvarený sirup necháme vychladnúť a zmiešame s precedeným citrónovým výluhom.

Už hotový likér prelejeme cez sitko do čistých fliaš. Ja som použila tie z originál limoncella. 

Limoncello uložíme do chladničky. Z uvedených surovín som získala 2 litre likéru.

Podáva sa vychladený, najlepšie v horúcich letných dňoch, ale nie je to podmienka.

Vynikajúco chutí kedykoľvek.

Jablková roláda

Je sobota večer a ja opäť a zas surfujem po internete, hľadám nejaký fajn recept k zajtrajšiemu obedu. Z mrazničky som vytiahla bravčové karé a ja už naozaj neviem, ako ho pripraviť. Pritom sa internet len tak hemží lákavými receptami, mnohé z nich ma už inšpirovali, ale dnes som tuším v koncoch.

Moja fantázia, čo sa kuchárskeho umenia týka, je na dosť slabej úrovni, radšej sa nechám viesť,  pekne krok za krokom.

Ale občas sa predsa len stane, že si overené recepty pospájam, takže sa aká-taká fantázia predsa len prejaví. Nič mimoriadne, priznávam. Napokon, nemôžeme byť všetci majstri vo varení, niekto tu musí byť aj laikom.

Keď mi počas varenia alebo pečenia zostane trochu času a v baterke vo fotoaparáte trochu šťavy, svoje výtvory si odfotím, aby som sa o ne mohla podeliť s vami. Nestáva sa to často, no sem-tam ma to pochytí. Ako napríklad aj minulý víkend.

Bola to v podstate klasika. Polievka z tekvice hokaido, bravčová panenka obalená v slanine, šampiňónová omáčka, opekané zemiaky. Ako dezert jablková roláda.

Tak ak budete v koncoch čo uvariť, ako teraz ja, možno vás toto moje menu navnadí.

Nezostáva mi iné, iba zaželať vám dobrú chuť.

A ja idem hľadať ďalej...

Slaninka vyzerá byť viac prepečená, ale aj tak chutila :)

Jablková roláda

Cesto: 6 vajec, 6 PL pr. cukru, 6 PL polohrubej múky, 1/2 prášku do pečiva, 2 PL kakaa. Postup je klasický: žĺtky vymiešame s cukrom, zvlášť vyšľaháme bielka. Do vymiešaných žĺtkov striedavo pridávame múku zmiešanú s kakaom a s práškom do pečiva a vyšľahané bielka. Zľahka spojíme. Cesto vylejeme na plech vystlaný papierom na pečenie. Čas pečenia cca 15 minút, teplota 180-190°C. Korpus po upečení zrolujeme aj s papierom na pečenie a necháme vychladnúť. Plnka: asi 5-6 jabĺk očistíme, nakrájame na menšie kúsky, vložíme do hrnca. Pridáme kr. cukor /50g/, vanilkový cukor /1 PL/, škoricu, citrónovú šťavu z pol citróna, dusíme asi štvrťhodinu. Potom pridáme Zlatý klas /2 PL/ rozmiešaný v 50 ml vody. Necháme zovrieť a vypneme. Primiešame 50 g masla. Vychladnutú roládu rozbalíme, navrstvíme na ňu mierne vychladnutú jablkovú zmes, opatrne zrolujeme a na záver posypeme pr. cukrom.

Nočný pochod na Čachtický hrad alebo po stopách krvavej grófky, 2. ročník

Konečne sa dostávam k tomu, aby som napísala o nočnom pochode na Čachtický hrad, ktorý sa konal prvú októbrovú sobotu tohto roku. Aj keď odvtedy prešlo niekoľko dní, zmienim sa o tejto akcii, lebo je možné, že niekto z vás dostane chuť ísť po stopách krvavej grófky na budúci rok, samozrejme za predpokladu, že sa ho organizátorom podarí opäť zrealizovať. Tak aby ste mali aspoň akú-takú predstavu o jeho priebehu.

Čachtický hrad z Višňového, tam smerujeme

Ako som sa už spomenula TU klikni bol to pekný slnečný deň babieho leta, predpoveď počasia sľubovala rovnako peknú a na toto ročné obdobie aj teplú noc.
Začiatok pochodu bol avizovaný na 19 hod. Miesto Čachtické podzemie. Záujemcovia o nočný výstup na hrad mali hodinu na to, aby sa zaregistrovali a kúpili si vstupenky. Tak sme sa teda už pred 18 hod. v bufete na Čachtickom podzemí registrovali. K vstupenkám za 5 eur na hlavu sme dostali aj kvapku Báthoryčkinej krvi, v preklade, deci červeného vína. Začínalo to veľmi dobre.
 

Vtedy tam posedávala len hŕstka ľudí, vedeli sme však, že účasť bude niekoľkonásobne vyššia. Na sociálnej sieti sa na nočný pochod nahlásili asi dve stovky ľudí.
Dúfali sme, že neprídu všetci.
Prišli. A mnohí z nich na poslednú chvíľu, takže sa registrácia o čosi natiahla a tak sa vyrazilo až krátko pred pol ôsmou.

Mnoho ľudí prišlo na poslednú chvíľu a tak sa začiatok pochodu posunul

My zaregistrovaní zatiaľ čakáme na lúke. Je príjemný večer, takže nám to nerobí nijaký problém.

Bolo nás ako hadov. Dlhý, naozaj dlhý zástup. Svetielkujúci zástup. Tým, že sme čakali na lúke za bufetom, nedostali sme sa na samý začiatok pochodu. Tam sa zhrčili všetci tí, ktorí prišli poslední. Zvyknutí na rýchlejšie tempo z našich túr, bolo pre nás utrpením kráčať pomalšie v zástupe a tak sme sa my rýchlejší, za hundrania tých pomalších, prepracovali do prvej línie.

Svetielkujúci pochod

Počas pochodu oľutujem chvíľu, keď som prepásla prvý ročník, kedy sa ho zúčastnilo asi 30 ľudí.
Vtedy to mohlo mať svoje čaro, atmosféru, teraz sa nám však podobné pocity vyhýbajú. To, že ideme nočným lesom po cestách s desivou minulosťou, si akosi ani nestačíme uvedomovať. Všade je plno svetla, človečiny, stúpame si doslova na päty, očakávané tajomno sa vytratilo s hlukom a cigaretovým dymom fajčiacich pochodujúcich.

Naša trasa vedie z Čachtíc do Višňového. Hodnú chvíľu kráčame po asfaltke, až po niekoľkých desiatkach minút schádzame do lesa a cez most ponad riečku sa dostávame na lúku, z ktorej sa čo nevidieť vynoríme a už sa ocitáme v dedine Višňové.

 

Cesta lesom viedla aj cez riečku

Pod hradným kopcom zostávame chvíľu stáť a čakáme na druhú polovicu zástupu.
Krásu čistej noci opäť zahnusí cigaretový dym. Asi po tretíkrát ľutujem, že som sa na to vôbec dala. Na  ľútosť je však neskoro, krátim teda dych a myšlienkami som už hore na hrade.

O týždeň po páde

Tým, že z Višňového stúpame po strmejšom úseku, niektorí pred nami nevládzu a tak ich predbiehame, pretože nám robí problém spomaľovať, paradoxne vtedy strácam na sile. To sa mi stane osudným. Pri predbiehaní si zvolím zlý terén, vlastne, ono ani nebolo veľmi na výber, a tak sa šmyknem na prachovom povrchu a padám. Len trochu, nič tragické. Rýchle sa pozviecham, zdá sa, že to bola zanedbateľná záležitosť. Bolesť sa ohlási až o nejaký čas.

Je krátko pred desiatou večer, keď vstupujeme na hrad

Na nočnom hrade je živo. Presuniem sa do najtmavšieho možného kúta zrúcaniny a vzhliadnem k oblohe. Je posiata hviezdami. Nádherný pohľad. Upokojujúci. Aspoň niečo. Blýskajú svetlá fotoaparátov, ale je to prirodzené. Ľudia si chcú zvečniť neobyčajnú chvíľu.
Usilujem sa zachytiť svoje vlastné predstavy o dávnej minulosti, spomeniem si na Nižňánskeho Čachtickú pani, ale nechať sa tými predstavami aspoň na moment uniesť, je nemožné.
Naokolo je príliš veľa ruchu.

Obloha bola posiata hviezdami. Verte mi.

 

Baterka bola nevyhnutnou súčasťou pochodu

V podzemí hradu

Tu to malo svoju atmosféru

Pozrieme si nadzemie, podzemie, posedíme, vydýchneme si po dvojhodinovej túre a vydáme sa na cestu späť. Z hradu priamo do Čachtíc.
Teraz to už ide ako masle. Veď čoby nie, keď ideme dolu kopcom.

Je jedenásť, keď sa dostaneme do dediny, pristavíme sa pri drevenej soche Báthoryčky na námestí a vydáme sa na poslednú časť pochodu. Do Čachtického podzemia.

Do Čachtíc sme dorazili hodinu pred polnocou

Aj tu však narážame na celé húfy ľudí. Nie je čas na rozjímanie, na malé zastavenie, na trochu tej našej chvíle.

V Čachtickom podzemí

Ktovie, ktoré nápisy sú tie pravé

Indície

V hrozivom podzemí s hrozivou minulosťou

 

Nálezy z podzemia

Pochod sa skončil desivou bodkou.

Napriek tomu, že naše očakávania boli splnené asi tak spolovice, nakoniec som rada, že sme sa nočného pochodu zúčastnili.
Organizátorom patrí obdiv a vďaka, že sa vôbec do tohto projektu pustili. Nápad vynikajúci, len by bolo dobré dotiahnuť detaily pre budúce ročníky. Zrejme ani oni nepočítali s takým veľkým záujmom ľudí.
Keby sa táto akcia robila dva, trikrát za sezónu, počet účastníkov by sa rozdelil. Vtedy by sme si to určite zopakovali.  Len ktovie, čo to všetko obnáša, aké je pozadie, či by to bolo vôbec možné. Stálo by to však za zváženie.

Na záver dodám, že ma celkom prekvapila účasť malých detí /8-10ročných/, za našich mladých čias už dávno zahrievali postele a aj téma krvavej grófky by bola v tomto prípade diskutabilná, no to už nechám na rodičov, na ich svedomie.
Iba mi bolo krpcov ľúto, keď na neustále otázky adresované rodičom, kedy už budú na mieste, dostávali odpovede typu "Ešte raz sa to spýtaš a jednu ti strelím..." 

Ja som si z nočného pochodu odniesla zážitok síce nie stopercentný, ale zato nový, nepoznaný.
A aj to sa ráta.

Úprimne vám radím, vyskúšajte to, vaše dojmy môžu byť celkom odlišné od tých mojich.

Želám vám veľa pekných, nezabudnuteľných chvíľ.

Rýchle zemiakové placky

Možno tento jednoduchý a extrémne rýchly recept na zemiakové placky poznáte, mne sa však toto jedlo tak páči, že ho napriek tomu zaraďujem na svoj blog.
Veď čo ak sa nájde niekto, komu je pochúťka našich starých mám neznáma?

Na túto dokonalú rýchlu večeru budete potrebovať minimum surovín a rovnako aj minimum času.
A o to nám predsa ide. Nestráviť v kuchyni pol života.

Základom sú samozrejme, zemiaky.
Ďalej si nachystajte soľ, majoránku, olej, kyslú smotanu alebo bryndzu, môže byť aj kyslé mlieko.

Ideme na to:
- očistené zemiaky postrúhajte na hrubom strúhadle
- pridajte soľ a majoránku

Na panvici rozohrejte trochu oleja, pridajte ochutené nastrúhané zemiaky, vytvarujte ich do placiek.
Tie opečte z každej strany do chrumkava.

Uložte ich na tanier a ešte teplé konzumujte.

K plackám sa výborne hodí kyslá smotana, bryndza zmiešaná s kyslou smotanou, kyslé mlieko, ale môžete si k nej pridať napr. rajčinu, syr alebo šunku. Mne chutia najviac s kyslou smotanou.
No výborné sú aj samotné, bez akýchkoľvek okrás :)

A to je celé.

Tak vám prajem dobrú chuť a zase niekedy nabudúce...

Zemiaky nastrúhame na hrubom strúhadle. Pridáme soľ a majoránku.

Na panvici zemiakovú zmes vytvarujeme do placiek, opekáme ich z každej strany do chrumkava.

Hotovo! Placky chutia výborne samotné alebo napr. aj s kyslou smotanou.

Jablonka a jej Jablonkové kumštovanie

Nastal ďalší pekný slnečný víkend /prvý októbrový/ a hoci som sa ešte v sobotu ráno dušovala, že po predošlých náročných cestovateľských týždňoch nevytiahnem päty z domu, už na obed sme s mužom ako draci vyštartovali za novými zážitkami.

Zvalím to všetko na cestovateľský portál Kam na víkend.

Tam mi totiž ponúkli hneď niekoľko akcií.
A že prečo som si vlastne na tú stránku klikla? Hádajte.

Takže, napriek raňajšiemu vyhláseniu rolujem stránku v mobile zhora nadol, zdola nahor... listujem strany odpredu dozadu a zase späť.
Je tam toho na mraky. V každom kúte Slovenska sa čosi deje. Až je ťažko vyberať. Čomu dať prednosť?

Netrvalo dlho a mala som to! Nočný pochod "Po stopách Čachtickej panej 2016." Druhý ročník. Na prvom som nebola, ale vyzeralo to až nebezpečne lákavo. Stúpať nočným lesom a o polnoci strašiť na hrade! Črtali sa nezabudnuteľné zážitky.
Je rozhodnuté.

Ibaže pochod mal začať až o 19. hod. na Čachtickom podzemí, pekný deň si rozhodne nenechám ujsť čakaním na večer. Preto som znovu zrolovala stránku Kam na víkend a hľadala nejaké podujatie v okolí Čachtíc. A našla som.

Obec Jablonka na Myjave, čo je len asi 20 kilometrov od Čachtíc, organizovala deň jabĺk. Konkrétne "Jablonkové kumštovanie."
To je to pravé orechové! Vlastne jablkové. Koláče, guláš, jablčný mušt, pálenka... Čo sa hodí k jeseni lepšie?
Ide sa!

Tak sme teda okolo obeda vyrazili k prvému cieľu. Na Jablonkové kumštovanie do Jablonky.

A aby som vás dlho nezabávala, v skratke to vyzeralo asi takto.

Prvé, na čo sme v dedinke natrafili, keď sme tam asi po hodine jazdy autom dorazili, boli stánky s handmade výrobkami, dokonca sa vyrábalo v priamom dianí.

Paličkovanie

Ďalej to už bolo o jablkách v akejkoľvek forme, dokonca i v drevenej, do nosa sa nám v jednej chvíli votrela vôňa podpecníkov, ale aj kotlíkového guláša.
A to všetko na Obecnom dvore v tesnej blízkosti Kultúrneho domu.

Podpecníky, z pece von!

Robili sme si chuť na guláš

Nechýbal ani konský povoz, ten na podobné akcie už neodmysliteľne patrí.
Boli sme teda na správnom mieste.

Na úvod sme si kúpili lístky za 0,40 €, za ktoré sme si mohli "vybrať" buď koláčik alebo jablčný mušt či pohárik pálenky. Naša voľba padla na svieže jablkové koláče.
Podávali sa s čajom v tradičnej kuchyni, rozvoňanej jablkami a škoricou.

Ktorý to bude?

Bolo to naše malé predjedlo pred kotlíkovým gulášom. Ten sme si chceli dať trochu neskôr, keď si všetko popozeráme. A tak sme pozerali. A popritom počúvali CM Pajtáš, teda cimbalovú kapelu z Moravy. Naživo síce hrala v sále Kultúrneho domu, kde sa všetko začínalo a na jeho dvore pokračovalo, ale neobišli sme skrátka ani my, čo sme sa motali po vonku, pretože cimbalovka sa na nás rinula z reproduktorov.

Toto bol ich veľký deň

Lis lisoval a lisoval

Predávali sa pekné a chutné domáce výrobky

Na malom kúsku zeme v záhradke starých materí sme našli aj bylinky, z tých známejších napr. rebríček obyčajný, materinu dúšku či šalviu lekársku. To ma podnietilo kúpiť si v čajovni u dôveryhodnej bylinkárky bylinkový čaj. Vybrala som si ukľudňujúci. Hodí sa a najmä teraz...

Hneď na druhý deň som začala s "ukľudňujúcou" kúrou :)

Keď sme sa už dosť napozerali na výrobky šikovných majstrov a nejakú tú vecičku som si kúpila, medziiným aj krásne drevené jabĺčka vyrobené autistickými deťmi, zašli sme ďalej do Breziny, teda do malého hája za Obecným dvorom, kde bol raj pre najmenších. Alebo, nielen pre najmenších.

Výrobky od malých autistov

Jabĺčka vyrobené malými autistami. Niektoré už visia aj u mňa doma.

Organizátori šikovne vymysleli vyžitie aj pre deti. V Brezine boli pre ne pripravené rôzne zábavné atrakcie, podotýkam, čisto prírodné, dokonca sa mohli povoziť na malých oslíkoch a na dosah mali aj zopár domácich zvierat ako napr. husy, kozy či ovce.

Brezina, raj nielen pre deti

 

Niekomu je sveta žiť

Maľovanie pieskom

Husy vyzerali, že vôbec nechápali, čo sa to okolo nich deje

A ovciam to bolo očividne ukradnuté

Z Breziny sme sa pomaly presunuli do Pálenice. Vlastne som doteraz ešte v nijakej nebola a tak ma trochu vyviedla z konceptu rozmernosť prístrojov, nástrojov, celého toho pálenkového aparátu. Zdalo sa mi to príliš veľké a komplikované. Ako stroj budúcnosti z Verneovky.

Veselé okno do pálenice. Ktovie, prečo? :)

Z Pálenice sme sa v slnečnom, vidieckom opojení vrátili späť na Obecný dvor a pristavili sa pri kováčovi a jeho mladom učňovi. Toto remeslo ma, ani neviem prečo, vždy uchvacovalo. Možno je pre mňa fascinujúca sila ohňa, to, že dokáže so železom robiť divy, alebo vidím príťažlivosť tohto remesla v sile chlapov v kožených vestách a ich schopnosti ovládať oheň a kov. Pravdepodobne to bude všetko dohromady.

Kováč je proste chlap!

Po obdivnej zastávke pri kováčovi konštatujeme, že nastal čas na guláš. Také prirodzené premostenie.
Lenže, guláš už nebol!
Neveriacky nazerám do prázdnych kotlov a skutočne, sú prázdne.
Hladných bolo priveľa a gulášu primálo.

S prázdnym žalúdkom sa nám už motať nechce.
Chvíľu sa rozhodujeme, kde sa najesť, či to vezmeme rovnou čiarou do Čachtíc a tam vyhľadáme nejakú reštauráciu, kolibu alebo to je jedno, hlavne, nech tam varia...
Vtom nám oči padnú na miestnu reštauráciu, ktorú máme rovno pod nosom a tak je výber jasný.

Našli sme si miesto na terase, objednali jedlo a všetko by bolo fajn, až na to, že som sa zrejme znepáčila jednej ose prieskumníčke...
Schytala som to od nej priamo pod pazuchu. 

Po okamžitom opuchu, sčervenaní a triaške ma pochytili obavy, že na nijaký nočný pochod sa nepôjde. No už o hodinu sa moja ruka dostávala do normálu a tak sa cesta na Čachtický hrad opäť stala reálnou. 

Pred odchodom z Jablonky sme sa ešte raz pristavili pri drevenej búdke s podpecníkmi, aby som kus koláča kúpila domov pre dcéru.

Tu sme sa dali do reči s vartášom pece na kolesách.

Fotograf a zároveň vartáš podpecníkov

A čo nezistíme?! Tento sympatický pán vartáš bol tiež z Nitry ako my a dokonca vysvitlo, že je majiteľom dobre známej Fotogalérie Trafačka, nitriansky fotograf František Kolář.

Nezaprel sa, oslovil ma kvôli mojej zrkadlovke, ktorou som na neho už pri našom príchode mierila. Zaregistrovala som vtedy jeho váhanie povedať mi čosi na adresu fotoaparátu a fotenia, pohľady na prístroj v mojej ruke boli zrejmé, urobil to však až pri našom odchode. A dobre spravil.

Dali sme dlhšiu reč na tému všetko. Našli sme spoločných známych, ale dostala som aj krátky výklad o fotografovaní, bola som pozvaná na jeho kurzy, výstavy a pod., prebrali sme všeličo, až sme skoro zmeškali odchod do Čachtíc.
Vďaka za zaujímavý rozhovor, pán František.
Bola to pekná bodka na záver.

V Jablonke sme prežili jedno príjemné popoludnie babieho leta /aj keď s miernou dávkou jedu/ a týmto chcem vyjadriť úprimný obdiv organizátorom, že aj v takej malej dedinke /k 1.1.2011- 477 duší/ vedia urobiť zaujímavé a vydarené podujatie, ktoré priláka ľudí zo širokého okolia, trebárs aj zo vzdialenejšej Nitry.

Ďakujeme, Jablonka.
Neboli sme u vás naposledy.

No a ako to vyzeralo a dopadlo na nočnom pochode po stopách krvavej grófky, o tom už v nasledujúcom blogu.