utorok 27. februára 2018

Kôprový osúch

Kôprový osúch patrí nezmazateľne do mojich spomienok z detstva. Piekla ho babka, mama, teta, vždy som sa na tento chutný slaný koláč veľmi tešila.

Jeho príprava je nenáročná a kto má rád vôňu a chuť kôpru, určite si ho zamiluje.
Teda, okrem tých, ktorí ho poznajú a majú ho zamilovaný dávno.

No a pre tých, čo o ňom ani nechyrovali, mám tento osvedčený recept.
Vynikajúci je teplý, ale rovnako tak chutný je aj na druhý deň. Ak vám, pravda, vydrží.



Na kôprový osúch budete potrebovať:
Cesto:
1/2 kg hladkej múky
2,5 dl mlieka
1/2 kocky čerstvého droždia
1 vajce /alebo iba žĺtok/, kysnuté cesto môžeme pripraviť aj bez vajca
0,5 dl oleja
1 ČL soli
1ČL cukru

Plnka:
250 g tvarohu
1 kyslú smotanu
1 vajce
3-4 zemiaky
1 ČL soli
kôpor




Ako prvé môžete dať variť do osolenej vody zemiaky v šupke.
Uvaríme ich domäkka. Odložíme vychladnúť.


Mlieko s cukrom mierne zohrejeme, pridáme droždie, necháme vykysnúť.




Ja som kysnuté cesto pripravovala v pekárničke.
Do nádoby v nej som vsypala múku izbovej teploty, soľ / zmiešala som ju s múkou/.
Pridala som vajce, olej a kvások s mliekom.

Nastavila som program "CESTO", čo trvá cca 1,5 hodiny, pokiaľ bude hotovo.

/Kysnuté cesto si ale môžete pripraviť podľa vlastného receptu a pravdaže aj ručne, nemusí to byť v pekárničke/.




Pokiaľ bude cesto kysnúť, pripravíme si plnku.

Vychladené zemiaky ošúpeme, postrúhame na strúhadle alebo ich pretlačíme cez pasírovač do misky.
Pridáme k nim tvaroh, kyslú smotanu, vajce, nasekaný kôpor a osolíme podľa chuti.
Zmiešame.




Cesto je už vykysnuté, preložíme ho teda na plech vystlaný papierom na pečenie, ja ho ešte potieram aj olejom, a roztlačíme do strán. Je dobré, keď sú okraje cesta vymastené, nie sú potom také suché, preto ten olej na papier.




 Na cesto rozotrieme plnku.




Pečieme pri 200 st.C asi 30-35 minút. Záleží na vašej rúre.





Dúfam, že sa vám osúch vydaril a mne už nezostáva iné, len zaželať vám dobrú chuť!

pondelok 26. februára 2018

Zahraniční pracovníci, pre mnohých neprekonateľný problém/ Miluj blížneho svojho/ Prebuď sa, človeče

Každú chvíľu čítam v rôznych médiách, že raz tu a potom zase tam sa spísala petícia proti výstavbe ubytovní pre zamestnancov z cudziny.

Príchodom ľudí z krajín, ktoré sú na tom ekonomicky ešte horšie ako my, sa domáci obávajú násilností, narušenia pokoja, cítia sa ohrození.
Slovači sa prieči mať v blízkosti  inú národnosť ako tú svoju.

V diskusiách sú na to rôzne názory, prevládajú však tie, ktoré sú a priori proti akémukoľvek príchodu zahraničných pracovníkov z chudobnejších krajín východného bloku.

Ako všetci vieme, nie je to u nás žiadna sláva.
Keby tu veci fungovali tak, ako by mali, neodchádzalo by do vyspelejších, bohatších krajín, alebo ak chcete, na západ, také množstvo ľudí, nehľadali by lepší život za hranicami.

Pomaly v každej druhej rodine sa nájde niekto, kto bol alebo je "vonku". Kto tu nechal svojich blízkych, opustil rodinné zázemie, len aby sa mu žilo aspoň trochu ľahšie. Lepšie.

A práve tak hľadajú onen lepší život aj ľudia z krajín, kde to páni politici tiež dovŕzali. A aj v takom Slovensku vidia potenciál.

Počúvam reči, že nám berú prácu, kvôli nim nerastú mzdy, znižuje sa tlak na zamestnávanie a pod.

Nikto z tých, ktorí sa tak stavajú proti "lacnej zahraničnej pracovnej sile", sa nezamyslel nad tým, že presne takto to funguje aj v krajinách, kam odchádzajú naši ľudia?
Že sa tam držia podobné názory? Veď zoberme si len také Česko. Rovnaká ideológia...

A to sme boli ako bratia, kedysi spoločná republika. Dnes nás vnímajú ako chudákov z východu, "Čobolákov", čo im zamoria celú krajinu.
Vlastne, nie iba dnes...

Faktom však zostáva, že každý ekonomicky vyspelejší štát prijíma ľudí z tých menej vyspelých, pretože vie, že mzda, za akú by nepracoval našinec, predstavuje pre zahraničných pracovníkov aj niekoľkonásobne vyšší zárobok, než aký by kedy dostal za tú istú prácu doma.

Je to v podstate jeden kruh. A za ten môžu politici a finančné skupiny.
Tí ale, aby odpútali od riešenia problému pozornosť, vyvolávajú v ľuďoch často nenávistné a zbytočné emócie voči cudzincom.

Takže Slováci vo svete sú na tom presne tak, ako sú u nás povedzme ľudia zo Srbska či Rumunska.
Vopred ich odmietame, máme z nich strach, zdajú sa nám menejcenní.

Pritom báť by sme sa mali viac našich vlastných... Veď koľko z tých zahraničných zamestnancov spáchalo trestné činy? Koľkí z nich znásilnili naše dcéry, prepadli seniorov, koľkých prichytili pri krádeži v obchodoch atď.?

Nepopieram, nájdu sa aj takí, čo im dobré meno kazia.
Lenže, nie je tomu práve tak aj medzi našimi v zahraničí? Alebo z hocijakej inej krajiny?
Všetko je o jedincovi.

Všímam si niekedy našincov v obchodoch. Bežných kupujúcich alebo predavačov. Ako povýšenecky a nepríjemne sa správajú k mužom s cudzím prízvukom, už samotné zistenie, že ide o cudzincov, v nich vyvoláva odpor a pohŕdanie.

Také ľudské!

Vždy si vtedy spomeniem na mojich blízkych, ktorí sú v zahraničí a predstavím si, že toto zažívajú aj oni. Že sú nepohodlní, odmietaní.
Vzbudzujúci antipatiu.
Je mi z toho smutno.

Kto za to môže?

Ako som sa už zmienila, ja sa skôr bojím tých našich. Čím ďalej, tým viac mám strach žiť v tejto krajine, kde sa strieľajú novinári, kde sa odstraňujú tí, čo vidia za roh a nemlčia, kde mocní ukazujú svoju silu a neohrozenosť, kde dovolať sa spravodlivosti je mnohokrát nemožné.

Politici by sa mali báť ľudí, nie ľudia politikov. 

Preto sa nebojme ľudí ako my, ktorí sú len obeťami machinácií tých vysokopostavených.
Nebuďme úzkoprsí, obmedzení v našich názoroch, nenechajme sa zmanipulovať vysokou hrou mocných, nech si to neodnášajú tí, čo za nič nemôžu.
Iba sa snažia prežiť čo najslušnejšie. Napokon, ako väčšina z nás.
Nešírme, nepodporujme neznášanlivosť.

Veď ani nám nerobí dobre predstava, že sa na našich blízkych vo svete pozerajú ako na vyvrheľov.

Uvedomte si, že aj títo ľudia, čo k nám prišli za lepšou vidinou života, nechali doma svoje rodiny, svojich rodičov, manželky, deti.
Pokúste sa vžiť do ich kože.
 
Mnohí z vás sa hlásia ku kresťanstvu. A táto viera predsa hlása Miluj blížneho svojho...

A ja verím, že emócie, aké sú voči zahraničným pracovníkom vyvolávané, sa utíšia a že sa naopak neutíšia kauzy, ktoré sú pre krajinu a teda nás, dôležité.

Verím, že sa my, obyčajní ľudia spojíme /nie politická strana/, aby sme dali strachu zadosť a konečne sa upriamili na ozajstné problémy, ktoré sú pred nami zastierané podobnými "záležitosťami".
Kým, to už ani nemusím opakovať.
Iba zdôrazním, vzchopme sa, aby sa konečne politici báli nás ľudí, nie my ich.

Lebo mne to u nás všetko pripadá ako zábavka s obmedzenými.

pondelok 19. februára 2018

Zastavme sa na chvíľu/Po zoborských chodníkoch

Príroda je mojím chrámom. Tam si moja myseľ aj duša oddýchne, tam načerpá energiu, silu ísť ďalej a riešiť problémy, ktoré mi často nedajú spávať. 
Lebo mám ich aj ja. Problémy.
Kto ich nemá? 

Jeden rieši zdravotné ťažkosti, iný neveru, tretí alkoholizmus alebo tyraniu v rodine, ďalší finančnú otázku či generačné spory... Naozaj nepoznám nikoho, koho by podobné životné ťarchy obchádzali.

Niekto o nich hovorí, ale väčšina si necháva svoje bôle pre seba a trápi sa.



Tiež nepatrím k tým, ktorí svoje starosti vynášajú na svetlo sveta. Riešim si ich vnútorne sama, len neviem, či je to dobre. Zrejme nie. 

A práve v ústraní lesa, kde často jeho nirvánu narúša len vtáčí spev, sa mi darí nachádzať riešenia pre svoje trampoty, možno ma to prinúti otvoriť si viac srdce, obrátiť sa s väčšou dôverou na blízkych. Jednoducho, prehovoriť.

Príroda mi navracia stratenú harmóniu.




Žijeme v dobe, kedy sa stavajú na piedestál tí najschopnejší jedinci, húževnatí, draví, často idúci cez mŕtvoly. Priam bez chrbtovej kosti. Dovolím si povedať, že ctižiadosť, ba až bezohľadnosť, sa stali fenoménom súčasného žitia. 

Ľudia sa stále za niečím ženú. Chcú vynikať. Byť prví. Lebo inak zapadnú do šedého priemeru. A to sa dnes neodpúšťa. To sa nenosí.
Zabudlo sa na obyčajnosť.
Prítomnosť okamihu.
Na človečinu.





Nenosí sa úcta, empatia, chorí, starí, neschopní sú na príťaž. 

Nestačím ani vnímať tú záplavu správ o krutosti voči seniorom, surovosti na tých najvyšších inštanciách, na uliciach, v školách, na sociálnych sieťach, medzi mladými.

Je mi z toho smutno. Bolí ma to.
No takýto človek je na smiech. Draví ho rozmetú na prach, zadupú do zeme. 


Teraz platia iné zákony. Zákony džungle.




V tomto materiálnom svete chcú všetci všetko hneď. Panuje rivalita, súťaživosť. Aj za cenu zdravia, alebo čo je najhoršie, života.



Práve v týchto dňoch ma šokovala správa o smrti známej, ktorá mala v podstate život pred sebou. Jej plány, sny zostali nenaplnené a maloletá dcéra bez matky.
Prečo? Pre totálnu banalitu. Dôsledok tejto rýchlej, konkurenčnej doby.
Úplne zbytočná smrť. 





V mojej poslednej knihe Premárnený čas som písala práve o tom. O zastavení sa, lebo môže byť neskoro. Potom už zostanú len výčitky, ktoré nás môžu akurát tak privádzať o rozum. 
Lenže cesty späť nebude.

Mali by sme sa naučiť spomaliť, nič nepreháňať, neuštvať sa. Všetko robiť s mierou, aj keď skĺzneme do tej nenosiacej sa obyčajnosti. 
Stojí nám to za to. Stoja nám za to naši blízki.



Šťastie predsa nezávisí od množstva a kvality áut, domov, luxusných dovoleniek, oblečenia, vecí. 
Koľkí to všetko majú a predsa sú stratení. Nešťastní. Zúfalí. 
Stále niečo hľadajú.
Čakárne psychiatrií sa zapĺňajú.


A možno to, po čom prahnú, majú rovno pred očami. Len ich nevedia poriadne otvoriť, pozrieť sa pravde do očí, priznať si chyby. Spomaliť. Vedieť prejaviť city, lásku.

Lenže človek, ak chce zmeniť svet, musí začať v prvom rade od seba. 
Znie to síce ako fráza, ale sama som si tým prešla.

Zbytočne budeme čakať na zlepšenie, ak sa o to nepričiníme sami.

Odhoďte osobnú pýchu a začnite nový život. Taký, po akom túžite.
Zastavte sa na chvíľu, otvorte si dušu a srdce. Spomaľte. Počúvajte. 

Vyhľadajte pomoc.



Nie, nie som žiadna kazateľka. 
Iba som si niečím prešla a preto viem, že nič nepríde samo od seba, pokiaľ nezačnete s vlastnou transformáciou.

Ako povedal môj hrdina z poslednej knihy:

"Ani neviem dobre určiť, čo by som dal za to, aby som mohol znovu žiť. Byť človekom z mäsa a kostí. Ako veľmi som túžil po ozajstných dotykoch, slovách, po odčinení všetkého, čo som za života spôsobil, ako som ranil. S absurdnou naivitou som si namýšľal, že život snáď potrvá večne. Že je čas na slová, dotyky, na ospravedlnenia, úctu, na lásku.

Držala sa ma ako kliešť posadnutosť sebou samým. Vnímal som iba svoje pocity, zaoberal sa jedine nimi.  

Ja, ja, ja... stále dokola.

Ostatní mi unikali. Ich duševné rozpoloženie mi zďaleka nerobilo také vrásky na čele, ako to moje.

Každú jednu narážku na zlepšenie som vnímal ako nebezpečný komplot voči mne.

Prečo som ja blázon chodil po svete so zatvorenými očami, s dlaňami na ušiach?

Kedy sa to stalo?

Žiaľ, stalo sa... a už som sa viezol.

A zrazu bolo po všetkom. Ani som sa nenazdal. Čas sa mi vysmial do ksichtu.

Je neskoro, človeče, neskoro... mal si možnosti, no ty si ich všetky do jednej prepásol... ako keby som ho počul.

Znovu vás prosím, zamyslite sa nad tým, čo vám tu hovorím. Poučte sa z mojich chýb.

Keďže sa prehrýzate touto knihou, nie je pre vás ešte neskoro.

Len zbytočne neotáľajte. Čas je neúprosný, nemá s nikým zľutovanie.

Verte mi, naozaj už čosi o tom viem."


/Úryvok z knihy Premárnený čas/



utorok 13. februára 2018

Zamilovať sa do Helmuta bol pre Ivanu riadny životný kotrmelec

Nasledujúci príbeh o mojej priateľke Ivane je dokonalou ukážkou manipulátora a obete v partnerskom vzťahu.

Ivana sa zo smrti svojho muža spamätávala veľmi dlho a bola presvedčená, že po takej veľkej láske, akú prežívala s ním, sa už nikdy nezamiluje. Nikto a nič nemohlo predsa nahradiť jej milovaného Andreja.
Mala ledva päťdesiat a život akoby skončil aj pre ňu.

Niekoľko dobrých priateľov, na ktorých sa mohla spoľahnúť, mama a synova rodina, najmä vnuk Marek, znamenali pre ňu celý svet. K tomu nepotrebovala žiadneho chlapa. V spomienkach bola stále so svojím mužom.

Od Andrejovej predčasnej smrti ubehlo päť rokov, keď vcelku pokojný život narušilo mamino úmrtie. Ivana sa ocitla v zložitom období, mala pocit, akoby jej amputovali časť tela a ona sa potápala, pomaly a bez možnosti záchrany. Duševná bolesť bola rovnako silná ako fyzická. Ak nie intenzívnejšia.
A práve vtedy sa na scéne objavil Helmut z Viedne. Sympatický, zábavný, pripravený zbaviť ju clivoty. Síce o štrnásť rokov starší, ale stále šarmantný.

Ivana sa za tie roky samoty stiahla do seba aj čo sa týkalo ženskosti. Pokladala sa za nezaujímavú, tuctovú a už vôbec nie príťažlivú. Pritom to bola stále krásna žena, aj melanchólia, ktorú nosila v sebe, pôsobila u nej podmaňujúco.

Odrazu tu bol niekto, kto mal o ňu záujem, kto si pomaly, ale isto získaval jej priazeň a srdce. Začali sa s Helmutom stretávať, veľa sa rozprávali, dokázal ju pobaviť, rozosmiať. Mal taký krásny úsmev!
A bolo to tu. Bum! Zamilovala sa.

Zdravý rozum sa ju snažil držať v racionálnej rovine, ale srdce už bolo stratené. A malo prevahu.

Pomaly, ale isto sa vzďaľovala zabehnutému životu, dokonca aj svojim blízkym, priateľom. Od samého začiatku, bez toho, aby si to uvedomovala, sa Helmutovi vo všetkom podvolila. Vyžadoval absolútnu pozornosť a oddanosť. Bezvýhradnú poslušnosť.
Bola tou novou láskou taká zaskočená a zároveň pohltená, až mala strach, že o ňu príde, keď sa mu nebude prispôsobovať tak, ako si nárokoval.

Stretávali sa tri až štyrikrát do týždňa. Buď prišiel Helmut za ňou do Bratislavy, alebo išla ona za ním do Viedne.
Ivana sa už pred nejakým časom rozhodla, že predá veľký, trojizbový byt a nájde si menší. Helmut predostrel návrh na kúpu spoločného bytu v Hainburgu, vlastne mal už jeden vhodný na ruke. A vraj sa jej bude určite páčiť.

Aj keď bol byt v dezolátnom stave, Ivana si vedela predstaviť, že po rekonštrukcii by to nemuselo byť zlé bývanie. Súhlasila. Vybavila si úver.
Byt kúpili na polovicu. U právnika podpísali zmluvu, v ktorej stálo, že byt nemôže predať jeden bez súhlasu druhého. Vedela, že ak by sa náhodou nepohodli, dostala by sa do patovej situácie, lenže akosi to vtedy neriešila. Dúfala, že k niečomu takému nepríde.

Plánovala nový byt zrekonštruovať a až potom sa do neho nasťahovať, lenže Helmut s tým zásadne nesúhlasil. A bol aj proti väčšej rekonštrukcii, ktorú Ivana mienila zrealizovať zo svojich vlastných prostriedkov.

Napokon si presadil, že sa bude prerábať počas bývania. Opäť ustúpila a tak sa studený, špinavý a hlavne nezariadený provizórny byt stal jej novým domovom.

To všetko ale odľahčila predstava peknej renovácie.

Ivane sa podarilo predať byt v Bratislave, vyplatila úver a veľkú časť zo zostávajúcich peňazí investovala do nového zariadenia bytu v Hainburgu.

Ibaže, ukázalo sa, že pre Helmuta je dôležitejšie niečo iné. A to auto Mitsubishi Jeep. Presvedčil ju o výhodnosti kúpy, uvoľnila teda financie. Až neskôr pochopila, že auto malo vlastne slúžiť na prevoz ďalšieho jeho rozmaru, loďky zo Švédska.

Auto využíval najmä Helmut, keďže ona nevlastnila vodičské oprávnenie.
Potom mal zrazu na ruke výhodnú kúpu pozemku v Hainburgu, aby bolo autá kde odstaviť. Vlastnil tri, z toho jedno patrilo Ivane.

Ivana chcela dať nejaké peniaze aj synovi, aby mu kompenzovala to, že predala byt, v ktorom vyrastal. No Helmut ju presvedčil, že to nie je správne rozhodnutie. A tak bol pozemok.
To nestačilo, zmyslel si kúpiť karavan. Rád a veľa cestoval, jeho snom bolo spoznávať Európu a najlepšie takouto formou dopravy.
Ona už peniaze nemala, tak si vzal úver, čo v jeho veku pokladala za dosť riskantné. Povedala si však, že je to jeho rozhodnutie. Beztak by ju nepočúval, keby sa mu to snažila vyhovoriť.

Zatiaľ sa teda zdalo, že je všetko tak, ako má byť. Že sa milujú a sú šťastní.
No ich vzťah fungoval najmä pre Ivaninu prispôsobivosť. Helmut si ju absolútne podmanil. Počúvala ho na slovo.
Pritom je to inteligentná, múdra žena, no ani nevedela ako a stala sa obeťou manipulátora.

Helmut ju vozil denne do Bratislavy do práce a po skončení pracovnej doby zase späť do Hainburgu.

Celý čas mimo zamestnania trávila len s ním. Na rodinu, vnuka, priateľky nezostávalo miesto. Dokonca, ak sa raz za čas chcela stretnúť s vnukom, bolo zle-nedobre, vyčítal jej, že sa nechá od syna a jeho ženy iba zneužívať. Nedokázal pochopiť, že je to jej jediná rodina, že ich miluje, že má právo sa s nimi stretávať.

Ivana mala krátko pred odchodom do dôchodku. Tento fakt sa stal častou témou ich rozhovorov. Helmut bol skriktne proti tomu, aby pokračovala v práci. Tlačil na ňu, nech už toho nechá. Chcel cestovať po Európe, ako si to vysníval.

Bol to asi jej podvedomý protest voči jeho neprimeraným nárokom, jednoducho sa rozhodla, že v zamestnaní zotrvá. Mala rada svoju prácu, pracovala v úžasnom kolektíve, nepáčila sa jej predstava penzistky. A cestovať môžu aj tak. Na to si bude čerpať dovolenku. Na ich cesty po starom kontinente, na ktoré sa naozaj párkrát vybrali.

Treba spomenúť, že Helmut sa po celý čas trvania ich vzťahu stretával s bývalou priateľkou Hanou, zhodou okolností tiež Slovenkou. Ivana to brala racionálne, chápala, že majú spoločné väzby na bývalú prácu, na minulosť, veď spolu žili 17 rokov. Dokonca sa jej páčilo, že sa nerozišli v zlom.

Postupom času ale vychádzalo na povrch, ako sa o nej Hana škaredo vyjadruje. Helmut začal byť opatrnejší a prestal ju spomínať. Alebo sa smial, že je šibnutá.
Lenže, akoby sa spustila lavína, Ivana sa začala dozvedať veci, čo ju šokovali a pomaly sa jej začali otvárať oči.

Vrchol všetkého bol, keď sa jej donieslo, že Hana sa stále prezentuje ako Helmutova životná partnerka a on nenamieta. Počas doby, keď bola Ivana v zamestnaní, trávil čas u nej doma, alebo chodili na spoločné nákupy, prechádzky a potom popoludní vyzdvihol Ivanu v práci a odviezol ju do Hainburgu. Len aby nemala šancu stretnúť sa s nikým iným a mať trochu vlastného súkromia.

Kruh sa uzatváral, Ivana strácala trpezlivosť. Veď Helmut žil vlastne dva životy.
Bola priveľmi veľkorysá, príliš ústupčivá, benevolentná.
Verila v partnerský život, ale ten ich niesol známky hniloby.

Aby sa z toho všetkého spamätala, vybrala sa na dovolenku do Grécka so svojimi dvomi dlhoročnými priateľkami. Boli pre ňu ako rodina. Ony ju aj najviac navštevovali v Hainburgu, vedeli o všetkom, nemala pred nimi nijaké tajnosti.
Syn Helmuta prekukol dávno, lenže Ivana si myslela, že skrátka žiarli.
Pritom to bolo práve naopak. Žiarlil Helmut. A chorobne.

Naplno sa to potvrdilo, keď za ňou o pár dní priletel do Grécka, aby ju skontroloval, či tam nie je s nejakým mužom. V jeho predstavách to mal byť Grék.
Keď ho ráno uvidela stáť vo dverách izby, neverila vlastným očiam. Prvotriedna prepadovka. Dôkaz. Corpus delicti.

Spokojný, že ju našiel s kamarátkami, dokonca na spoločných posteliach, mu vrátilo istotu a náramne sa na nich bavil. Ivana cítila strašnú potupu.
Ako napríklad vtedy, keď ho prichytila pri tom, ako jej kontroloval nohavičky... Alebo keď ju sledoval na ceste k pedikérke, kaderníčke, vlastne všade, kam sa pohla bez jeho sprievodu.
Lebo ničomu a nikomu neveril.

Už bola rozhodnutá tento nezdravý, nikam nevedúci vzťah ukončiť.
Pochopila, že on sa Hany nikdy nevzdá a že jeho obmedzovanie slobody, ponižovanie, pohŕdanie, vulgárnosti, ktoré postupne v stave žiarlivosti na ňu chŕlil aj pred cudzími ľuďmi, sú prejavom chorobného manipulátorstva.
Jej hrdosť, sloboda, názory, boli udupané pod čiernu zem.

Po tom, ako mu oznámila, že sa s ním chce rozísť, začalo ozajstné peklo.
Vyhrážky, zlomyseľnosti, nekonečné dohadovanie, nezmyselné rozhovory.


Najal si istého človeka, ktorý ju celé dni pozoroval, čo robí v práci, kedy odchádza, kedy prichádza, dokonca aj jej kolegyňu. Tieto informácie chcel použiť ako vydieranie s tým, že ich predloží zamestnávateľovi ako zneužívanie pracovného času.

Znížil sa aj k takej podlosti, že jej z notebooku skopíroval všetku korešpodenciu na sociálnych sieťach, v mailoch, či v osobných zložkách. Dokonca vytlačil posledný list, ktorý jej napísal muž pred smrťou a ukazoval ho známym po Bratislave, aby ju kompromitoval.

Napriek tomu sa Ivana nechala neskôr uprosiť a zostala s ním ešte nejaký čas bývať v spoločnom byte v Hainburgu. Ale žili v ňom ako dvaja cudzí ľudia a ona sa už chystala na rekonštrukciu bytu, ktorý zdedila po smrti svojej sestry. Tam sa plánovala odsťahovať, čo Helmutovi aj povedala. Ten jej ale neveril. Nepredpokladal, že by nazbierala silu opustiť ho.
Bol si istý svojou prevahou.

Na vianočné sviatky toho roku odišiel s jeho bývalou? partnerkou Hanou na dovolenku k sestre do Švédska. Ivana mu povedala, že keď sa vráti, ju už v Hainburgu nenájde.
Iba sa pohŕdavo uškrnul.

Ale tak aj bolo. Počas jeho neprítomnosti sa odsťahovala. Spolu s nevestou a najlepšími priateľkami pobalila čo bolo jej, zároveň teda mohli dosvedčiť, čo si z bytu vzala a čo nie.

Po návrate od sestry jej ihneď zavolal a obvinil ju, že mu ukradla jeho veci. Od večera do polnoci to bolo asi osem výhražných, osočujúcich telefonátov.
Áno, Ivana omylom vzala deku, ktorá nepatrila jej, tiež hrebeň a naberačku. Lenže obvinil ju aj z krádeže signálnej pištole. Tú však neskôr našiel.

Po tie tri veci, deku, hrebeň, naberačku, si prišiel do jej nového bytu osobne a v podstate v pokoji  sa porozprávali. Ivana ho prosila, nech už prestane s psychickým týraním. Chcela, aby sa rozišli v mieri.
Napriek sľubu, že s tým prestane, znovu jej zavolal s tým, že sa s ňou musí naliehavo stretnúť.

Do Auparku, na miesto stretnutia, prišla pre istotu aj so synom. Ten ho slušne a zároveň dôrazne požiadal o to, aby skončil so slovnými atakmi voči Ivane, aby ju nechal na pokoji. Neskôr jej Helmut tvrdil, že syn mal pod stolom jeho signálnu pištoľ a chcel mu streliť do tváre, čo bol holý nezmysel.

Ivana s ním chcela riešiť majetkové vysporiadanie a viackrát sa ho pýtala, či jej zaplatí za nábytok, ktorý nechala v byte v Hainburgu. Povedal, že si nechá kuchyňu a šatník, ostatné si môže zobrať.
Potom však zmenil rétoriku. Oznámil jej, že mu zmizla zbierka mincí od jeho otca. Nepriamo ju obvinil z krádeže.
Nedalo sa s ním nijako dohodnúť.

Ivana trvala na tom, aby predali byt v Hainburgu, platila stále polovicu nákladov, aj keď v ňom nebývala. Naviac, on si prenajal byt v Bratislave blízko Hany a tak to boli v Rakúsku vyhodené peniaze.
Odmietol.
Dostala sa do patovej situácie, čoho sa na začiatku obávala a čo si vtedy myslela, že sa nikdy nestane.

Trvalo ešte celý rok, pokiaľ sa s ním na predaji bytu dohodla, čo ju stálo nesmiernu energiu, ubralo jej to kus života.
Bola však šťastná, že sa napokon vymanila spod jeho vplyvu, že sa dostala z područia tohto manipulátora s peknou vizážou.

"Rozdielnosť pováh, životných skúseností a hlavne plánov do budúcnosti som chcela riešiť postupne počas spoločného života," hovorí Ivana.

"Zjavne som podcenila neschopnosť tolerancie a adaptability staršieho človeka, ktorý pod pojmom spoločný život videl len vlastné zaopatrenie. Navariť, upratať, postarať sa o jeho pohodlie mi nerobilo problém, pokiaľ som z jeho strany nenarazila na odmietanie mojich blízkych, priateľov, mojich potrieb. Hodiny rozhovorov, ktoré sa končili akým-takým konsenzom už ráno boli rozmetané na prach, pretože sa zobudil s úplne opačným riešením.

Zo spoločného bývania ma vytlačil vlastnou paranojou a chorobnou posadnutosťou pomsty. Hystericky prognózoval môj život bez neho v čiernych farbách a ako som sa mala možnosť neskôr dozvedieť, takto sa rozlúčil so všetkými svojimi partnerkami. 
Vyhrážkami.

Jediná Hana pri ňom zotrváva, neprekáža jej psychická tyrania, znevažovanie, jeho vzťahy, nevšíma si to, iba si spokojne sedí a štrikuje." Pousmeje sa Ivana na záver svojho rozprávania.

Dodáva, že skúsenosť s Helmutom v nej zanechala nedôveru voči všetkým mužom.
Chvíľu zauvažovala, či jeho slová, že nikdy nestretol takú ženu ako je ona má brať ako lichôtku, alebo sa má hanbiť za to, že sa nechala tak ľahko zmanipulovať.

"Vieš, ja som prežila pekné manželstvo so skvelým chlapom," zasníva sa krátko. "Dnes to dokonca vnímam ako zradu voči nemu, že som si začala s iným mužom a navyše, psychopatom." 

Možno ešte niekoho stretneš, niekoho normálneho, s kým budeš šťastná, usilujem sa ju trochu povzbudiť. "Ach! Ten 1,5 ročný preplesk s ním mi stačil, mám po šesťdesiatke, už nikoho nepotrebujem." 

A naozaj, je spokojná so svojou rodinou, prácou, pravidelne sa stretáva s priateľkami, mastia karty, chodia do kina, cestujú, občas zájde na synovu chalupu, kde sa vždy zotaví z prílišných aktivít.
Žije bez nátlaku, slobodne a šťastne.
A s čistými spomienkami na svojho milovaného Andreja.

Waldorfský šalát

Mám pre vás ďalší úplne jednoduchý recept. Tentoraz na Waldorfský šalát.
Počítam s tým, že mnohí z vás ho už poznajú, ale nejaké to percento zostáva takých, ktorí s ním ešte nemali tú česť. Celkom určite.

Každá moja návšteva, ktorej som ho pripravila, bola z neho nadšená.
Pritom nestojí veľa a rovnako tak zaberie minimum času v kuchyni.




Skaramelizovaný zeler a orechy dodávajú šalátu neobyčajnú, výnimočnú chuť, jablká ho príjemne osviežujú a grécky jogurt s troškou majonézy mu vnášajú hebký ráz.
No a štipka chili korenia krásne zvýrazní jeho základ.


Budete potrebovať:
250 g zeleru
2 jablká
1 PL masla
1-2 PL trstinového cukru 
50 g orechov
1/2 citrónu
1 grécky jogurt /200g/
1 PL majonézy
soľ
mleté čierne korenie
mleté chilli korenie /štipku/

Postup:
Zeler nakrájame na kocky a na panvici s rozpusteným maslom ho pomaly opekáme. Keď trochu zmäkne, pridáme citrónovú šťavu  a trstinový cukor.




Karamelizujeme asi 10 minút. Následne zeler vyberieme a preložíme do misy. Do zvyšku karamelu vhodíme orechy a tiež chvíľu opekáme.




K zeleru pridáme na kocky nakrájané jablká.




Medzitým si v miske zmiešame jogurt, majonézu, dochutíme soľou, ml. čiernym korením a chilli.




Vymiešanú zmes pridáme k zeleru a jablkám, zľahka premiešame. Navrch uložíme skaramelizované orechy.




A máme hotovo!
Dobrú chuť.



sobota 10. februára 2018

Stretnutie s Betkou, ktorá emigrovala sama s piatimi malými deťmi, záver jej príbehu

Dnes bol výnimočný deň. Stretla som sa s pani Alžbetou. Tou, ktorá pred vyše tridsiatimi rokmi emigrovala sama s piatimi nedospelými deťmi.
/Čítaj TU/

Konečne sme sa stretli. Dve Vodnárky!

Tí, ktorí občas zablúdia na môj blog, pani Alžbetu z Viedne poznajú.
Vedia, že v roku 1983 sa rozhodla opustiť socialistické Československo. Nie sama, ale s piatimi nedospelými deťmi. Mladá žena prežila ťažké chvíle a jej sen usadiť sa v Austrálii, napokon nevyšiel.
Po mnohých peripetiách skončila vo Viedni, len pár desiatok kilometrov od rodnej Bratislavy.

Osud chcel, že práve v Rakúsku stretla muža svojho života. Ich láska pretrvala vyše tridsať rokov. Až do januára tohto roku. Presne pred mesiacom od nej odišiel na svoju poslednú cestu.


O svojej emigrácii napísala Betka knihu Aj za ostnatým drôtom kvitnú biele margaréty




Na základe tejto knihy a jej voľného pokračovania A pozdravujte mi domovinu som zase ja spísala Betkin príbeh TU

S Betkou sme sa spoznali pred niekoľkými rokmi prostredníctvom sociálnej siete. Hneď sme si padli do oka, aj keď len na diaľku.

Mali sme plány, že sa stretneme vo Viedni, lenže vždy, keď som tam bola, nezostal na to čas. Navyše, posledné roky mala viac starostí, nechcela som ju teda zbytočne zaťažovať.
Starala sa totiž o svojho chorého manžela, životnú lásku, muža, ktorý jej výrazne a osudovo pomohol počas emigrácie.
On na ňu prakticky za tým ostnatým drôtom čakal...


Betka so svojou veľkou láskou už počas choroby

Prežili spolu tri krásne desiatky rokov, pomohol jej s výchovou detí, veľa cestovali, prežívali spolu dobré aj zlé a potom prišla ťažká choroba.
Betka sa o neho starala do poslednej chvíle, aj keď to bolo občas nad jej sily, aj keď si myslela, že to už ďalej nezvládne.

Krátko pred smrťou jej za všetko poďakoval, povedal, že vie, aký s ním má kríž a vyjadril túžbu odísť... len nech sa jej už uľaví.

Obidvaja plakali, ona mu ďakovala za to, že jej dal možnosť byť znovu šťastnou, milovanou, že sa postaral o jej päť detí, že im všetkým poskytol domov, dal im pocit jedinečnosti.
Veď zase boli rodina.

Potom ho prepustila do svetla...

Takto mi to dnes všetko vyrozprávala, keď sme sa konečne po tých asi siedmich rokoch virtuálneho priateľstva stretli.

Od detí totiž dostala víkendový pobyt v slovenských termálnych kúpeľoch na malé zotavenie a trochu zabudnutia. A nám už nič nebránilo osobnému stretnutiu.

Všetko sa to zbehlo veľmi rýchlo a ja som jej chcela podarovať niečo na pamiatku, zároveň to mal byť darček k blížiacim sa narodeninám. No a kto ma pozná, ľahko si domyslí, že to mohol byť jedine maľovaný kameň Maľované kamene

Lenže času bolo tak strašne málo, že som si najskôr netrúfala pustiť sa do toho. Určite to nestihnem, hovorila som si, veď mám na to len dva dni a z toho môžem maľovať akurát tak po nociach... a čo s mojou krčnou chrbticou, ktorú som mala len nedávno operovanú... naozaj to dám?

Pravdaže som nevydržala a maľovať som začala. Síce za denného svetla, ale pokračovať som mohla až po polnoci. Do tretej nadránom.

Ibaže inak sa maľuje za denného svetla a inak pod umelým osvetlením.
Už boli chvíle, keď som bola presvedčená, že kameň nebude.

Napokon predsa bol. Síce nie celkom podľa predstáv, ale dúfala som, že moje ženské poňatie znamenia Vodnára sa bude Betke páčiť.

Nebol čas na detaily, lepšie prepracovanie pozadia, detailov, ale čo bolo podstatné, že som maľovala srdcom...

Vodnárka pre Vodnárku

Betke sa kameň páčil. A mne sa páčili naše spoločné chvíle.




Betka si svojho manžela, svoju osudovú lásku, ponecháva v srdci.
V jej spomienkach stále žije, celý čas hovorila len o ňom a ja som so zaujatím počúvala.
Veď taká nevšedná láska je dožičená len vyvoleným.

Betka, ďakujem za príjemné chvíle, bolo mi s tebou naozaj krásne. 

sobota 3. februára 2018

Cuketový rýchly koláč

Keď som prvýkrát jedla tento fantastický a pritom úplne jednoduchý koláč u priateľky, okamžite som si pýtala recept. Chutil božsky. Ďakujem, Marika.
Prekvapilo ma, že do cesta ide kokos, ktorý som vôbec necítila, lebo pravdupovediac, veľmi ho nemusím.

Ja som si dopriala riadnu dávku ovocia. Samozrejme, je len na vás, koľko, si ho naložíte :)

Už som ho piekla viackrát a najmä vtedy, keď som čakala návštevu a zatiaľ si každý pochvaľoval. Recept som posúvala ďalej a ďalej.
Preto som sa rozhodla, že ho uverejním aj na mojom blogu. Pre vás.


Aj čokolády sme si dopriali

Čo budete potrebovať:

2  vajcia 
120 g trstinového cukru
1 stredne veľkú cuketu
75 ml rastlinného oleja
85 g špaldovej múky
2 PL strúhaného kokosu
1 PL kakaa
1 ČL prášku do pečiva
1/4 ČL sódy bikarbóny
štipku soli 

Postup:
Vajcia s cukrom vyšľaháme do peny. Postupne pridávame olej.
Primiešame nastrúhanú cuketu zbavenú vody.
Zvlášť zmiešame múku, kokos, prášok do pečiva, sódu bikarbónu, kakao, štipku soli.
Suchú zmes primiešame k mokrej.
Cesto vylejeme na menší plech /30x20/ /alebo do okrúhlej menšej formy/, vystlaný papierom na pečenie.
Do cesta môžeme pridať nasekané orechy, tiež je ich vhodné nasypať na vrch koláča, rovnako tak mandle alebo pistácie. Podľa chuti.
Dáme piecť na 180 st.C asi 20-25 minút.
Po upečení sa poleje čokoládou, alebo ho podávame s horúcim ovocím.




Dobrú chuť!