Pokračujem druhou časťou nášho výletu po Európe, prvá časť je TU a začnem hneď pondelkovým ránom v Eeklo. Po skvelých raňajkách na ubytovaní sa rozlúčime s domácim, podarujeme mu pivo z našich končín a sladkosti, dúfam, že urobia dobrý dojem, a odchádzame.
Predtým, ako opustíme toto dvadsaťtisícové sympatické mesto, zastavíme sa v tunajších obchodoch a kúpime niečo malé na pamiatku. Času nie je nazvyš, preto sa príliš nezdržiavame.
Do navigácie zadáme ďalšie mesto, ktoré nám pribudlo cestou do Francúzska.
Luxemburg, hlavné mesto jednej z najmenších krajín Európy, ale zároveň jednej z najbohatších krajín sveta, Luxemburska. To je naša najbližšia zastávka. Máme pred sebou 300 km.
Monotónna cesta po diaľnici ma uspáva, zas a znovu obdivujem moju polovičku, ako dokáže odšoférovať stovky kilometrov, ďalšie kilometre nachodiť po mestách a potom znovu sadnúť za volant.
Aj parkovanie je tu najlacnejšie zo všetkých krajín, ktorými sme prešli. Iba 4 € na 4 hodiny.
Parkujeme vo veľkom parkovacom podzemnom dome, z ktorého je to asi desať minút pešej chôdze k prvej pamiatke, ktorú si prezrieme, ku Katedrále Notre Dame. Cestou k nej sa však zastavujeme na vyhliadke, kde je zároveň aj veľké parkovisko, na ktorom sa nám chvíľu predtým nepodarilo nájsť voľné miesto. Pokocháme sa nádhernými pohľadmi na mesto pred nami, na zelenú oázu v údolí pod nami, obrovský park, ponad ktorý sa ťahá dlhý kamenný most Pont Adoplhe.
V Luxemburgu sa história strieda s modernou, čo je občas aj ťažko stráviť, keď napr. vidíte na peknej historickej budove prilepený ohyzdný kus skla a na ňom na dôvažok opäť historický kúsok. Hovorím si, ak ešte niekto bude kritizovať našich mestských architektov, nech sa príde pozrieť sem.
Rušivo pôsobia aj nezmyselné sprejerské výtvory doslova na každom kroku. Ak si však odmyslím tieto "maličkosti," v konečnom dôsledku má toto mesto svoje čaro. Panoramatické výhľady na mesto z bývalého opevnenia sú vskutku podmanivé.
V hlbokom údolí sa pomedzi malebné domy so šikmými strechami vinie rieka Alzette, na človeka sa tu nalepí vytúžený pokoj, ani sa nám nechce odísť.
Pomaly sa ale vraciame späť k autu, veď pred nami je ešte 120 km na ubytovanie vo Francúzsku.
A aj keď je to v podstate iba na skok, počítame so zápchami na cestách, preto chceme z Luxemburgu vyraziť čo najskôr. Za tie štyri hodiny, čo sme tu strávili, sme získali akú-takú predstavu o tomto neobvyklom meste, ktoré si zamilujete až na druhý pohľad. Je to však príliš málo, aby som mohla úplne vstrebať jeho charakter. Nevadí, som rada aj za to málo, čo som mohla vidieť a zažiť.
Ako sme predpokladali, cesty sú plné, ale že to bude až také zúfalé, s tým sme nerátali.
Keďže do Luxemburgu dochádzajú denne za prácou ľudia aj z okolitých krajín, vytvoria sa siahodlhé zápchy.
Navyše je predvečer Halloweenu, na čo sme tak trochu pozabudli. Doprava kolabuje. V navigácii sa červené čiary pretínajú jedna cez druhú a nemajú konca. Aj keď sa najskôr v jednej z kolón ocitneme a trčíme v nej asi 20 minút, podarí sa nám z nej šťastlivo vyšmyknúť.
Obchádzame celé mesto, aby sme sa nakoniec vmanévrovali do ďalšej kolóny, ktorá smeruje do Francúzska, ale už sa to hýbe pomerne rýchlo.
Vzhľadom k tomu, že ďalšie mesto na zozname, ktoré chceme vidieť, Colmar, je z Luxemburska vzdialené 300 km, v poradí piatu noc prespíme na polceste. Ubytovanie máme rezervované vo vidieckom dome Chambres d'hôtes Au presbytère v dedinke Racrange.
Toto ubytovanie predčilo všetky doterajšie a asi aj budúce. Síce nie svojím komfortom, ale atmosférou.
Môj ďalší sen je splnený. Bývať v klasickom vidieckom dome na francúzskom vidieku so všetkým, čo k tomu patrí. Ako som to mala dovtedy možnosť vidieť iba vo filmoch.
Prichádzame za tmy a hneď pri vstupe do domu na nás číha asi desiatka pavúkov! V prvom momente sa môj muž preľakne a na rohožke poskočí, druhý moment ho upokojí, sú gumové.
V sliepňajúcom svetle z lampy nad dverami sa zdali skutočné.
Na chodbe pavučiny, tekvice všetkých možných veľkostí, lebky, sviečky... proste Halloween.
Domáca je však vľúdna, vysmiata. Vyjde z kuchyne na prízemí, za ňou sa ťahá aróma akéhosi silného vývaru, za stolom zazriem sedieť starších mužov, mastia karty, privítajú nás francúzskym bonsoir a bienvenue a už nás pani XY vedie na poschodie do našej izby.
Postelí je v nej nejako veľa, pýta sa nás, kde máme deti. Keď zistí, že si nás pomýlila s mladým párom s deťmi, ktorý má prísť o deň neskôr, jednoducho pripravenú detskú postieľku odsunie do kúta, rozťahovateľný gauč pokrytý množstvom vankúšov a plyšových hračiek zloží jedným hmatom, pričom sa schuti smeje na svojom omyle a my s ňou.
Vlastne, ja sa neviem dosmiať celý večer a znovu ráno. Také je to všetko komické, absurdné, až je to roztomilé.
Strašidelne vŕzgajúca dlážka, dvere s centimetrovou fugou, cez ktorú kontrolujem situáciu na chodbe a tak prípadný voľný vstup do spoločnej kúpeľne, tu podotknem, že izba mala v ponuke ubytovania uvedené súkromné sociálne zariadenie, množstvo obrázkov po stenách s kvietkovanými tapetami od krajiniek, cez plagáty, po fotografie rodiny, hercov, ba i Putina v maľovanom tanieri, všelijaké miniatúry, hračky, sošky svätých až po plyšové zvieratká, najmä ovečky. Tie na nás striehnu úplne všade. Ešte aj na prívesku spolu s kľúčom.
Všade je však čisto a vlastne aj útulne. Užívam si to.
V noci idem asi dvakrát na toaletu, ktorá je na konci slabo osvetlenej chodby. V tomto starom dome, kde všetko vzdychá a škrípe, prekonávam samu seba, strach a kadejaké duchárske myšlienky plaším z hlavy ako len vládzem.
V klasickej francúzskej jedálni domácich sa za asistencie veľkého čierneho kocúra a chlpatého psa naraňajkujeme. Spolu so sympatickou rodinkou Francúzov.
Vôňa čerstvo napečených čučoriedkových muffin napĺňa celý dom. Na bohato prestretom stole máme na výber hneď z niekoľkých druhov vynikajúcich domácich džemov, ale aj šunky, syrov, pečiva, džúsov, kávy, čajov... hladní ani smädní veru neodchádzame.
Do mesta Colmar to máme niečo cez dve hodiny, po ceste dolaďujeme nasledujúci program.
Najskôr sa ubytujeme, resp. zahlásime sa v hoteli Les Maraichers, kde strávime jednu noc, aj keď check-in je až o 14.30.
Pokiaľ sa dostaneme do izby a zložíme kufre, odchádzame do neďalekej dedinky Eguisheim, ktorá sa už po niekoľko rokov umiestňuje v anketách o najkrajšiu a najobľúbenejšiu dedinu Francúzska. V roku 2013 získala absolútne prvenstvo. Rovnako tak niekoľkokrát plným právom vyhrala európsku cenu za najkrajšiu kvetinovú výzdobu.
5 km a sme tu. Vzletne by som mohla povedať, že v Rozprávkove. Tak totiž táto dedina vyzerá. Čarovne. Malebne. Akoby sme sa vrátili o niekoľko sto rokov späť. Pôvodné domy, tajomné uličky, holubník, kurín, kaplnka, kostolík z 13. storočia a množstvo kvetov. To všetko robí túto alsaskú dedinu výnimočnou. Či chcete alebo nie, na tomto mieste zabudnete na reálny svet, rojčíte o príbehoch, ktoré sa tu kedysi dávno mohli odohrať.
Kvety túto dedinku úplne zaplavujú. Toľko som ich ešte na nijakom mieste nevidela.
Je to neuveriteľne romantický kút Zeme!
Táto oblasť je známa bocianmi a bolo ich tu všade vyše práva. Či už živých, alebo tých ozdobných, plechových, plyšových, na magnetkách, tričkách, pohároch, obrazoch, domoch...
A už sa ocitneme na hlavnom námestí Place du Château, ktorému dominuje studňa so sochou pápeža Lea IX., ktorý sa v Eguisheime narodil (r. 1002).
Studňa bola vyhotovená v polovici 19. storočia a vďaka svojmu objemu 80 000 litrov patrí k najväčším studniam v Alsasku.
Čas pokročil a keďže si dnes ideme prezrieť aj Colmar, opúšťame túto idylickú dedinku, ktorá je známa aj ako obľúbená vínna cesta.
Po návrate na hotel sa ubytujeme, ale v izbe iba zložíme kufre a hneď sa vyberieme do mesta.
Pešo nám to trvá slabých pätnásť minút. Našu obhliadku začíname v jednej z najkrajších častí Colmaru nazývanú aj Malé Benátky /La Petite Venise/.
Prechádzame ďalej slnkom zaliatym mestom, romantickú atmosféru mu dodávajú budovy postavené v nemeckom gotickom a ranom renesančnom štýle.
Obdivujeme všadeprítomnú malebnosť tohto nádherného stredovekého mestečka, na každom kroku narazíme na nezvyčajný dom, bránu, alebo dvor, ktoré neraz ukrývajú originálne reštaurácie, kaviarne, pekárne, obchodíky s tradičnými remeselnými výrobkami, a už sa dostávame k miestnej tržnici z roku 1865.
V jej blízkosti sa po kanáli plavia drevené loďky s turistami, pod nízkymi mostami musia všetci skloniť hlavy, inak by tadiaľ neprešli. Brehy kanála aj mosty nad ním sú obsypané kvetmi. Vlastne, tie sú v celom meste. Colmar je vyzdobený, farebný, veselý, lahodiaci oku aj srdcu.
Pri pohľade na dom ozdobený srdiečkami mi nedá nespomenúť malú zaujímavosť. V domoch, ktoré majú do dreva vyrezané srdce, bývalo slobodné dievča. Keď sa vydalo, srdce premaľovali na kosoštvorec, čo je symbol plodnosti.
Míňame budovu Koifhus z roku 1480. Jedná sa o najstaršiu budovu v celom Francúzsku.
Pred Koifhusom stojí najslávnejšia fontána v celom Colmare. Vraj si má človek pri nej nečo zaželať a ono sa mu to splní.
Nezaželali sme si nič.
Stredovekými uličkami, kde akoby zastal čas /ak si dokážete odmyslieť húfy turistov/, sa dostaneme do samého centra a už stojíme na ulici Rue des Marchands pred Pfisterovým domom "La Maison Pfister" architektonickým skvostom z roku 1537.
Tento dom je dokonalou ukážkou renesančnej architektúry v tejto oblasti Francúzska. Steny sú zdobené maľbami biblických scén, na fasáde sa nachádzajú aj portréty nemeckých panovníkov.
Hneď za ním stojí jeden z najväčších a najzaujímavejších kostolov "Kostol Saint-Martin" z 13. storočia.
I keď je Halloween a ulice sú ešte plné letničiek a muškátov, sú zároveň vyzdobené množstvom vianočných dekorácií, tiež sú poprepájané reťazami drobných žiaroviek typických pre tento zimný sviatok.
Vraciame sa v šere uličiek späť k tržnici, odkiaľ to k hotelu máme asi polhodinu chôdze.
Turistov trochu ubudlo, zato áut sa nakopilo, je po pracovnej dobe, zajtra voľný deň, tak sme svedkami menšej migrácie domácich.
V tržnici si kúpime tradičné praclíky, ale namierené máme do niektorej z množstva reštaurácií. Toto má byť len akési predjedlo.
Práve som vošla do jedného z obchodíkov na brehu kanála pozrieť si a prípadne dokúpiť ešte nejaký darček pre blízkych, keď mi začne vyhrávať telefón.
Volá mi môj osemročný vnuk.
To musím zdvihnúť...
Keď spolu dohovoríme, konečne si vyberieme reštauráciu s terasou, kde sa usádzame. Pri každom stole je vyhrievacie teleso, ale ja sa ešte prikrývam dekou, ktorá je k dispozícii. Predsa len, je posledný októbrový deň a aj napriek pomerne teplému počasiu cez deň, večer je už chladno.
Večera nás nasýti, ale zároveň aj unaví.
Cestou do hotela sa napriek tomu zastavujeme ešte v miestnych potravinách, aby sme porovnali ceny výrobkov s tými našimi. Najmä masla, ktoré je momentálne nedostatkový tovar.
Sú nepomerne vyššie, samozrejme. A maslo chýba, médiá neklamali.
Na hotel prichádzame vyčerpaní, ale spokojní. Videli sme nádherný kus sveta, lebo Alsasko ním nepochybne je. Človek-návštevník je tu chtiac nechtiac vytrhnutý z reality aspoň na ten krátky čas, ktorý tu pobudne.
Zajtra je prvý novembrový deň a nás čaká cesta do južného Nemecka k Bodamskému jazeru do mesta Friedrichshafen.
Náš výlet sa síce kráti, ale ešte nekončí... posledným miestom bude krátka návšteva Salzburgu v Rakúsku.
O tom nabudúce.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára