Obyčajná nedeľa v Tribečskom pohorí

Tie najobyčajnejšie chvíle sú tie najkrajšie.

A presne také som si vychutnávala ostatnú nedeľu, ktorá bola zároveň sviatkom všetkých matiek.

I keď už deti so mnou nebývajú, nezabudli na mňa...

Ako ich pozdravy, potešili ma tiež tieto úplne jednoduché, ale zato krásne kvietky.

Práve tak to mám rada.
Keď sa krása skrýva v jednoduchosti.

Pompéznosť ma privádza do pomykova a nie je mi vlastná.

Na to, že v kalendári sa zároveň skvelo meno Servác, čo je jeden zo svätých zamrznutých /netreba sa hádam o tom rozpisovať/, teplota vonku tomu nenasvedčovala. Tento rok si tradičné ochladenie v tomto období príroda trošku posunula.






Ovzdušie bolo horúce, azúrovú oblohu nezastieral jediný mrak.
No a kto by v takýto pekný deň trčal medzi štyrmi stenami, keď nemusí, že?
Von to lákalo od samého rána.


Ako súčasť rehabilitácií po operácii mám odporučenú chôdzu.
To ani nemuselo byť, pretože chôdzu milujem. Znamená pre mňa ten najkrajší a najprirodzenejší pohyb vôbec. Chodila som vždy rada a veľa. Kilometre chôdze.
A najmä v prírode.

A práve tým, že som bola naučená na dlhé vzdialenosti, mám s tým teraz problém. Priveľa chôdze mi privodí zhoršenie zdravotného stavu.

Takže ak to prepísknem, trochu sa zabrzdím a kráčam menej. To znamená asi tak 6-7 km.
A niekedy treba dať prestávku aj po týchto číslach.

Preto som sa v túto slnečnú májovú nedeľu vybrala na ozaj nenáročnú prechádzku do lesov Tribečského pohoria, kde sa na jednom z kopcov vypínajú aj pozostatky rozľahlého hradu Gýmeš.

Chcela som si naplno užiť ticha, čistého vzduchu, podmanivých pohľadov, doslova rajských chvíľ.

Za dedinkou Kostoľany pod Tribečom sme zaparkovali na mieste, kde sa cesta rozchádza smerom k najvyššiemu vrchu pohoria Tribeč, alebo do lesov, cez ktoré sa dá dostať k zrúcaninám hradu Gýmeš, ale aj do dediny Jelenec. K Remitáži.
Pomedzi farebné, voňavé lúky sa púšťame práve týmto smerom.
Cez rekreačné zariadenie Jedliny.

Boli časy, keď sme týmito končinami prechádzali na bicykloch, je to fajn cyklistická trasa. Na bicyklovanie si však musím ešte nejaký ten rok počkať.
Spomíname aj na zimy, keď bola lesná cesta zasypaná snehom a zdolávali sme ju na bežkách.
Alebo zaspomíname na zamrznuté rybníky na Jelenci a naše korčuľovanie. To bolo ešte minulú zimu. Nedávno a pritom akoby odvtedy prešlo more času.
Tieto aktivity sú teraz pre mňa také vzdialené...

A tak sa teda oddávam už len prítomnosti, počúvam vtáčí orchester, vážne mu konkuruje cvrlikanie svrčkov, sledujem prelietavé motýle, vytrvalé včely, čmeliaky, ktoré svojím zavalitým telom rozvibrujú povetrie, rôzny hmyz, čo putuje v prachu cesty ktovie kam, privoniavam lúčnym kvetom, na alergiu v tom momente akosi pozabudnem, nechám si týmto rýdzim svetom vyčistiť myseľ, je mi krásne, obyčajne, božsky. Vtom ma muž upozorní na srnku len pár metrov od nás. Zostaneme nepohnuto stáť a sledujeme jej ľahké poskakovanie lúkou, aby sa napokon skryla do húštiny stromov.

Vzduch je nabitý horúčavou, tiene stromov sú pre nás blahodarnou úľavou.
Na lesnej ceste obchádzame niekoľko bahnitých mlák, ktoré zostali po predvčerajšej búrke, okupujú ich krvilačné komáre. Ja tieto liahne dotieravých mini upírov radšej preskáčem.

Sem-tam nás obehnú sporadickí cyklisti, ale aj dve, tri autá a motorky, pritom je tu prejazd pre ne zakázaný.
Zostáva po nich len benzínový zápach, medzi hustými stromami ťažko miznúci.

Napriek celej tej idyle všade naokolo /s výnimkou áut/, začíname cítiť chrbát, nohy, mňa navyše otláčajú tenisky, preto sa otáčame a pomaly sa vraciame k Jedlinám.
Beztak mi mobilná aplikácia ukazuje, že sme prešli necelé 3 km, keď počítam cestu späť, bude to na aktuálne pomery tak akurát.

A predsa sa ešte odkloníme z trasy, zláka nás veľká farebná lúka a tajomno blízkeho lesa.

Aj tu nás však obiehajú autá, preto sa s konečnou platnosťou poberieme späť.

I keď je už únava zrejmá /horúci deň nás načisto odrovnal/ a ja ledva stúpam s pľuzgiermi na nohách, navrhnem ešte kratučkú zastávku v dedinke Kostoľany pod Tribečom pri kostolíku sv. Juraja. Viem, že sú odtiaľ nádherné výhľady do širokého okolia a tak teda zastavujeme a nejakú tú chvíľu sa na tom malebnom mieste zdržíme.

Pohľad od kostolíka do údolia a na zrúcaniny hradu Gýmeš

Kostolík bol postavený koncom 9. storočia až začiatkom 10. storočia.
Zažil mnohé premeny, bol niekoľkokrát prestavaný a v 50. rokoch minulého storočia sa nachádzal v havarijnom stave, dokonca ho na dva roky uzavreli, keď hrozilo jeho zrútenie.
Rekonštrukcia prebiehala dlhý čas, až sa mu dostalo súčasnej podoby.

Kostol sv. Juraja je jednou z troch najstarších stojacich sakrálnych stavieb na Slovensku pochádzajúcich z veľkomoravského obdobia.

V roku 2009 bol zaradený do zoznamu Európskeho kultúrneho dedičstva.
Od februára 2018 sa v kostolíku opäť konajú sv. omše.

Z kopca, na ktorom je kostolík postavený, sú takéto čarovné výhľady do okolia.

Celý kraj pôsobí idylicky, až človeku zviera srdce nad toľkou poéziou prírody.

Bol to jeden nádherný, pokojný deň, úplne obyčajný a pritom jedinečný.
Jedinečný práve vo svojej jednoduchosti.
Taký, aké sú pre mňa najviac.

Ani tých 6,9 km nebolo celkom márnych. Unavili, ale zároveň prospeli.

No a ako ukončiť taký skvelý deň? U mňa bez debaty knihou.

Verím, že ste túto sviatočnú nedeľu prežili rovnako príjemne ako ja a tiež, že ste nezabudli na svoje mamy.

Tá moja sa potešila okrem črepníkového cyklámenu aj tomuto maľovanému kameňu v podobe srdca, na ktorý som namaľovala jej obľúbené lúčne kvety.

Dúfam, že onedlho zažijem rovnako pekný deň a zároveň prajem podobné obyčajné a pritom nevšedné chvíle aj vám, ktorí ste zablúdili na môj blog.