Ako sme sa dočítali na nete, na Člnku je postavený pamätník horám. Z lásky k horám.
Nejde mi do hlavy, že za tie roky, čo chodíme do zvernice, sme tam ani raz nevyšli, vlastne sme o tom pamätníku vôbec nevedeli.
Auto sme zaparkovali na Vlčom kúte /325 m/, čo je asi kilometer od brány zvernice a 19 minút chôdze na vrch Člnok.
Cesta je dobre značená, hneď v úvode sa púšťame vľavo po červenej. Hore nás vedie úzky chodník a čím vyššie stúpame, tým je užší a aj dosť zarastený žihľavou, malinčím, trávou... Chvíľami sa zastavujeme, fotíme staré bútľavé duby, buky pokrivené ako storoční starci.
Odtiaľ je to už ozaj len na skok k samotnému vrcholu s kremencovým podložím.
Užívame si nádhernú panorámu tríbečského pohoria, v doline sa krčí dedina Zlatno. Odtiaľ sme podnikli už nejednu túru. Vyhrievame sa na skalách spolu s malou jaštericou, len my a ticho. Vskutku posvätná chvíľa.
Napokon, kríž osadený vedľa pamätníka len minulý rok, máme rovno za chrbtom.
Cesta späť nám pochopiteľne trvá o pár minút kratšie, ani sa nenazdáme a sme pri aute na Vlčom kúte. I tak sa krátko zastavím tu a tam a fotím detaily lesa.
Odtiaľ je len kúsok k Lazárovej studničke v údolí potoka Pelúsok a tiché zurčanie vody začujeme hneď, ako vojdeme do lesa.
Nad studničkou je postavený oltárik zasvätený sv. Goarovi - ochrancovi turistiky, za pletivom dvierok rozoznávame jeho zaprášenú drevenú postavu a mini izbu slovenskej drevenice s maštaľou. Škoda, že sa nenájde niekto, kto by tento pekný výjav zbavil niekoľkoročného nánosu prachu a pavučín. Pravdepodobne od r. 2002, kedy ho postavili.
Človek - tvor inteligentný :(
Prosíme milých turistov, aby obaly z potravín (aj tekuté), odniesli tam, odkiaľ ich priniesli. My nie sme dobrovoľní smetiari. Ďakujeme. Chráňme si naše prírodné bohatstvo. |
K bráne zvernice sme sa odviezli autom, od našej poslednej návštevy sa zväčšilo parkovisko, čo bolo aj potrebné. O návštevníkov nemá toto miesto totiž núdzu.
Bolo dávno po popoludňajšom kŕmení, zubry už odpočívali roztrúsené po výbehu v tieni stromov, nenechali sa vyrušovať našou prítomnosťou, za tie roky sú na ľudí zvyknuté.
V okolí miesta, kde sú uložené pozostatky najväčšieho zubra zvernice Putifára, sme sa "na vlastné nebezpečenstvo" pohojdali na hojdačkách a vrátili sa tak trochu do detstva no a potom sme už z náučného chodníka pomaly dokráčali k autu a šťastne dorazili domov.