A máme za sebou Vianoce aj Nový rok

Tak som tu zas. Síce s takmer dvojmesačnou prestávkou, ale predsa. Nebol čas písať blogy, naplno ma zamestnalo maľovanie na kamene POZRI TU
Odsunulo nabok aj pečenie vianočných koláčov, no napokon som stihla upiecť aj tie.

Táto fotka je z minulého roku, ale je taká pekná, že som neodolala a pridala som ju k aktuálnemu blogu.

Malá vzorka z vianočnej rýchlovky.

Medzitým som si doma aj u mamy odfajkla vianočné upratovanie a poďho zase do maľovania.
Čo čert nechcel, opäť a znovu ma pochytili zdravotné problémy, tak typické pre rok 2016 /presunuli sa aj do nového roku/, no i popri nich sa mi podarilo ukončiť starý rok podľa predstáv. Stihla som všetko, čo som chcela.

Vianoce sme prežili s najstarším, ale aj s najmladším členom rodiny. Sedemročný vnuk Alexander výrazne oživil domácnosť plnú vážnych dospelých.
Chýbala len dcéra. Naozaj veľmi chýbala. Ešte, že existujú telefóny a internet...

Vidieť šťastie v detskej tvári. Čo treba viac?

Na Nový rok sme však opäť zostali len dvaja. Ak počítam chorobu, traja.
Lenivú sviatočnú nedeľu sme si s mužom spestrili vychádzkou do mestského parku, nechali sme trochu vymrznúť bacily, čo sa na nás nalepili.

Teplomer ukazoval mínus 7 stupňov. U nás na miernom kopci sa prevaľovala ukážková inverzia, všetko naokolo sa belelo a strácalo v mliečnej hmle, ale dole v meste ju rozptýlilo zubaté slnko, svet bol hneď o kúsok veselší. Hoci ja milujem aj takéto hmlisté, nostalgické počasie. Ba niekedy ho mám radšej ako to slnečné.

V parku sa motalo zopár ľudí. Cestou k jazeru Veľká Hangócka sa na nás zo stromov sypala páperovitá inovať. Ako závoj. Taká chabá náhrada za sneh. No stále lepšie ako všadeprítomná, smutná šeď.
Zimnú idylu doplnila sýkorka vyďobávajúca dobroty z vrecúška od dobrých ľudí. Našu tichú prítomnosť zjavne ignorovala. 

Pohľad na hrad je pekný v každom ročnom období a z každej strany.

Jazero ešte nebolo zamrznuté tak, aby sa po ňom dalo bezpečne prejsť. Korčuliari si teda musia ešte deň, dva počkať. Ľad pod nohami praskal, deti skúšali jeho pevnosť drevenou palicou, ovzdušie vibrovalo, cvendžalo.

Ľad ešte nebol dostatočne pevný.

Rozjímala som. V spomienkach som sa vrátila do detstva, spomenula som si na biele zimy, sánkovačku, na korčuľovanie do úmoru, až mi omŕzali prsty na nohách...
Vtedy sa pripomenul reálny chlad, začal sa mi vtierať pod kabát.

Bez knihy ani na krok. Veď ako na Nový rok, tak po celý rok.

Urobila som zopár záberov okolia, zašli sme aj kúsok ďalej k rieke pozdraviť labute a divé kačky a pobrali sme sa späť, mráz bol čoraz trúfalejší.

  

Tieto pohľady ma vrátili do detstva.

 

Aj my sme niečo priniesli pre malých operencov. Na kríky som rozvešala kúsky loja na doplnenie energie a už naozaj rýchlym krokom sme sa pobrali domov.
Vymrznutí, ale nadmieru spokojní.

Nech je nový rok aspoň taký príjemný a pohodový ako bol jeho prvý deň, nech nám prinesie viac ľudskosti, lásky a pravdaže, zdravia.

PF 2017