Kampánia 5. časť Positano, Amalfi

Ako som písala v predošlej časti, včerajšok sme si vyhradili na menšie preskúmanie okolitých hôr  MONTE FAITO a dnes už opäť schádzame nespočetnými serpentínami dolu k moru.

Ráno je krásne, čisté, akoby ho jeden vymaľoval. Výhľady úchvatné.
Po preplnených cestách, ako inak, smerujeme do Positana, najfarebnejšieho mestečka na pobreží a asi najznámejšieho letoviska v okolí. O Positane som sa zmienila už TU.

Positano

Neskôr máme namierené do Amalfi vzdialeného odtiaľ ani nie 20 km. Čo by kameňom dohodil.
Už ale vieme, že to potrvá dlhšie, ako sa môže pri tých kilometroch zdať.

Sorrenstký polostrov

Cesta ubieha slimačím tempom. Auto za autom, autobusy, karavány, pomedzi to kľučkujú mopedy, trochu sa to pohne až priamo na pobreží, ale ako sa blížime k Positanu, doprava opäť hustne.

Tradičné kolóny na cestách

Asi kilometer pred mestom sa objavujú prvé autá zaparkované na kraji cesty, nevidíme ani jedno voľné miesto. A tak teda pokračujeme ďalej v nádeji, že sa hádam na nás usmeje šťastie. Neusmialo sa.

Dostávame sa do samotného centra, kde si všimnem kabriolet so slovenskou ŠPZ. Predtým, ani potom som tu už ďalšiu slovenskú ŠPZ nevidela.

Jediné auto so slovenskou ŠPZ, ktoré som tu na juhu videla. 

Na parkovanie v meste môžeme rovno zabudnúť, pomaly sa teda posúvame v kolóne vozidiel a asi kilometer za tabuľou sa nám podarí natrafiť na jediné voľné miesto pri krajnici. Za nami, pred nami, automobilový had.

Po oblohe sa začínajú rozťahovať mračná, síce ešte svieti slnko, no na poobedie je hlásený dážď. Preto sa v Positane neplánujeme priveľmi zdržať, napokon, pred pár dňami sme si už čo-to pozreli.

Na pokojnej hladine azúrového mora sa belejú člny, loďky aj väčšie lode, kontrastne pôsobia i domy mestečka ako prilepené k mohutnej skale Latarrského pohoria.

Positano 

Kedysi zabudnutá rybárska dedina sa stala po 2. sv. vojne vyhľadávaným miesto pre oddych, prichádzali sem najmä spisovatelia, filmoví režiséri, umelci, boháči z celého sveta. Elita. A práve preto Positano postupne nadobudlo punc luxusu.

Opäť sa dostávame do úzkych pôvabných uličiek, kde sa vám zdá, že čas ide akosi pomalšie, míňame reštaurácie, galérie, kaviarne, obchodíky s oblečením, klobúkmi, remeselníckymi výrobkami, maľovanou keramikou, na ktorej dominujú citróny typické pre tento poloostrov.

Nemôžeme obísť ani kostol Santa Maria Assunta v samom centre Positana. Páry z celého sveta prichádzajú k bielo-zlatému oltáru spečatiť svoj vzťah, aby ho následne dokumentovali na fotografiách s romantickým pozadím .

Krátko sa zdržíme na pláži Spiaggia Grande a keďže sa obloha postupne zapĺňa čoraz väčšími mrakmi, vrátime sa k autu, aby sme sa presunuli do Amalfi.

Pláž Spiaggia Grande

 

Ideme dažďu v ústrety, zanedlho nám na predné sklo auta padnú prvé kvapky. Aj napriek zamračenej oblohe sú okolité obrazy krásne. Z jednej strany sa na nás valia mohutné horské útesy, z druhej nás uzatvára oceľové more. Vzbudzuje to rešpekt.

Bývanie na brale.

Premávka je už tradične pomalá, doslova sa vlečieme. Obzeráme sa po voľnom mieste pri krajnici, kde by sme zaparkovali, pretože vieme, že v meste bude situácia s parkovaním zlá. Všetko je však obsadené do posledného miesta.

Tunely v bralách.

Amalfi nás víta so zamračeným výrazom, ďalší turisti!

Amalfi.

Neúspešne sa krútime po preplnených parkoviskách, všade sa pohybuje množstvo ľudí.
Už míňame mesto, otočiť sa nehrozí, zmierujem sa s tým, že sa dnes do centra Amalfi skrátka nedostaneme.

Asi kilometer za tabuľou mesta sa nám napokon podarí auto otočiť v bočnej uličke, vraciame sa a predsa len sa ešte nevzdávame... Skúšame všetky možné parkoviská, prešla už hodina, no nie a nie zaparkovať. Dostávame sa znovu na koniec mesta a už sme rozhodnutí pri najbližšom možnom otočení pokračovať na ubytovanie. Toto jednoducho nemá význam.

A práve vtedy si všimneme na druhej strany vozovky tabuľu P, posledný pokus. Dokonca sa nám podarí ihneď zvrtnúť auto a zisťujeme, že v tejto garáži pod skalou je voľných miest celkom dosť. Sú tam aj slušné toalety. Hodina parkovania stojí 3€. Platí sa pri odchode.

Tunelom a spletitými chodbami starých domov sa konečne dostaneme do centra mesta.

Stále jemne mrholí, miestami vykukne slnko, ale vzápätí nás už kropí dážď.
Napriek tomu si vychutnávame atmosféru tohto prímorského mestečka uloženého pod útesmi hory Monte Cerreto s výškou 1315 metrov.

Prezrieme si nádhernú katedrálu Amalfi /Katedrála sv. Ondreja/ s maurskými oblúkmi a výzdobou, ku ktorej vedie z námestia Piazza Duomo široké schodisko. Zvonica pred kosotolom je zakončená mramorom a majolikou v arabsko-normanskom štýle. 

Zhora sa nám ponúka pekný výhľad na námestie s neprestajne sa hemžiacimi turistami. 

Katedrála Amalfi.

Námestie Piazza Duomo.

Odtiaľ sa pomedzi kvapky dažďa presúvame do uličiek s kaviarňami, obchodíkmi, kde nájdete takmer všetko. Napríklad aj prírodnú paprikovú viagru :)

Zaujal nás labyrint schodísk v spleti domov, úzkych uličiek, trochu sa v nich pomotáme, obdivujeme, ako na seba naväzujú, spájajú dom k domu, prekonať však treba množstvo schodov.
Každý dvor, priečelia vstupných domov zdobia sochy, ikony svätých.

Vyzerá to, že aj v týchto stiesnených podmienkach má zrejme každý byt balkón.

Kto nemá, vešia bielizeň z okna nad spojovacou uličkou.

História sa na nás valí na každom kroku.

V malých obchodíkoch si kupujem niečo na pamiatku, medziiným aj typickú keramickú tabuľku s citrónmi a s mojím obľúbeným číslo 9, mydielka-citróny, citrónové utierky... Odvšadiaľ sa na nás hrnú citróny, ťažko im je odolať. Po nákupoch sme si dali miestnu pizzu a pokračujeme cez promenádu do prístavu.

















Skôr ako sa dostaneme k mólu, vyjdeme si ešte do uličiek nad prístavom.

Škoda, že počasie sa neumúdrilo, neprestajne mrholí, ale i tak sme našli v mori zopár otužilcov, ktorí si to zjavne užívajú. Domáci to istotne nie sú.

V prístave riadne fúka, vlasy mám skoro permanentne nad hlavou, ale práve stadiaľ sa nám ponúkali skvelé pohľady na panorámu celého mesta. Síce tomu kvôli sivej oblohe chýba viac farieb, no nemôžeme mať všetko, že.

V prístave na móle s nádhernou panorámou mesta.

Zvonica.

Čas pokročil, mraky sa nerozchádzajú a tak opúšťame neobyčajné mesto, akým Amalfi určite je. Nie nadarmo je zaradeného do zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Ako stúpame serpentínami k nášmu ubytovaniu v horách, obloha sa postupne vyjasňuje, oblaky ustupujú zapadujúcemu slnku a my už vieme, že tieto čarovné výhľady na krajinu sú kompenzáciou  nedostatku farieb z dnešného popoludnia.

Dúfam, že pri zajtrajšom výlete do Neapola nám bude počasie priať trochu viac, ale tunajšie podnebie je už raz také, nenavyberáme si.

Na záver mám pre vás recept na moje domáce Limoncello.