nedeľa 3. apríla 2016

Ako som išla na jeden malý zákrok takého nič - POLYP

Ženy, možno sa vám moje skúsenosti z prípravy na zákrok, na ktorý sa denne chystá množstvo z vás zídu, prinajmenšom získate vedomosť, ako to chodí, keď sa nedajbože dostanete do šlamastiky pod krycím názvom Diagnóza N 921. 

Prišlo to ako blesk z jasného neba. Dovtedy som mala všetky výsledky u gynekológa ako vysvedčenie jednotkára, ešte aj pred necelým polrokom a zrazu len nejaká malá sranda na maternici. Že polyp. Také nič. Teda, až na to, že vyzerá ako nič, ale jeho ničota sa ozrejmí až po výsledkoch z histológie.

Keďže som riziková pacientka, vraj má ísť pre istotu hneď preč, niekam do teplých krajín. Treba ho odstrániť. A na to stačí jeden malý zákrok s nevábnym názvom kyretáž. No dobre. Podvedomie mi navráva, že o nič nejde, je to len triviálny úkon, po ktorom už o dve, tri hodiny odídem z nemocnice po vlastných a na druhý deň ani nebudem vedieť, že som niekde bola.

O deň neskôr teda volám do nemocnice a zajednávam si termín. Najvhodnejší sa mi zdá piatok, predsa len, ak by som z toho bola nejako extrémne mimo, mám dva víkendové dni na spamätanie.
Je štvrtok, pýtam sa na voľný budúci piatok. Sestrička v pohode potvrdí termín. Ráno o siedmej mám byť na príjme. Hladná a smädná. To znamená od polnoci nič nepiť, nejesť.

Treba si priniesť nočnú košeľu /božemôj, kde by som ja vzala nočnú košeľu?!/ papuče, vložky /bez nich tam ani nemusíte chodiť/, niečo na pitie, ak by som bola po zákroku načisto vyprahnutá /čo zrejme budem, veď tekutiny neprijmem 12 hodín/ a aj čosi malé na zjedenie, keksík alebo čo, keby ma umáral hlad a následne z toho ma sklátil k zemi nejaký závrat /v piatok ráno som našla v špajzi medovníkového veľkonočného zajaca, tak som si ho pribalila/. Hladu som sa obávala najmenej, ale zajac bol pre každý prípad v taške. A pravdaže, nesmiem zabudnúť na výsledky z predoperačných vyšetrení plus odporúčací lístok od gynekológa. Ja som k nemu dostala aj zaujímavú fotku zo sona, v ktorej sa síce vôbec nevyznám, no napokon, ja sa ani nemusím.

Toto sú teda najhlavnejšie veci, s ktorými sa môžete vybrať do nemocnice. Zmestí sa vám to do malej príručnej tašky.


Cez víkend sa však objavili prvé náznaky komplikácií. Dočerta! V mojom okolí zúrili choroby, vírusy, doslova som tie potvorky videla lietať vzduchom, a aj keď som im odolávala pomerne dlho, čo čert nechcel, premohli ma v tom najnevhodnejšom čase. V piatok ma čakal zákrok a ja som v pondelok kašľala odušu, nemohla som prehĺtať, svaly na stehnách si po roku spomenuli, že som dala stovku cyklo kilometrov, tak mi to oneskorene pripomenuli svalovicou, do toho zvýšená teplota. Nezostávalo iné, ako zostať z práce doma, však reku, do piatku to vyležím. Takže som zostala PN. Odporučené mi boli kvapky proti kašľu a Dorithricin, lokálne atb. Ja som pridala osvedčený Coldrex.
Vo štvrtok som si s obavami, že neprejdem, išla spraviť na interné predoperačné vyšetrenia.
Prešla som.

Znervózňoval ma však stále dusivý kašeľ, vracal  sa v nepravidelných intervaloch a mne prebleslo mysľou, čo keď ma začne dusiť v narkóze? To bol prvý náznak strachu a tušenia.
Lenže, hovorila som si, výsledky vyšli ok, nemám byť prečo v strese.

V piatok ráno som ešte pred siedmou prišla do nemocnice a aj napriek tomu, že mi sestrička môjho gynekológa vysvetľovala, kde presne leží prijímacia ambulancia, pobehovala som preplnenými chodbami  /bolo 7 hodín ráno a ľudí ako na promenáde/ medzi oddeleniami a raz nevedela, kam to mám vlastne ísť. Pomaly sa ma chytala panika, že to jednoducho nenájdem a príjem zmeškám. Pripadala som si, ako keby som doletela z inej planéty, keď sa nevyznám v nemocničnom svete. No ale po niekoľkých dezorientovaných minútach som našla tie správne dvere! Gynekologický príjem. Lenže to som si iba myslela. Keď sa asi o 10 minút dvere otvorili, sestrička mi oznámi, že čakám zle, musím ísť na gynekologicko-pôrodnícky príjem. Mimochodom, prešla som okolo neho dvakrát. No ale čo ja idem rodiť? Pomyslela som si. Preto som ho obišla.
Fajn. Aspoň som si už bola načistom.
 

Strach, že idem neskoro, keď mi hodiny ukazovali skoro pol ôsmej, bol neopodstatnený, lebo doktor na príjem chodil aj tak medzi pol ôsmou až ôsmou.
Znovu som nadobudla rozvahu a pokoj.
Medzi čakajúcimi pacientkami som spoznala jednu známu z videnia s veľkou cestovnou taškou. Prvé, čo mi napadlo, že ide ležať aspoň na mesiac. Samozrejme, slovo dalo slovo a nie, nešla ležať na mesiac, iba na pár hodín ako ja. Nuž, každý sa zbalí ako vie.


A už sme boli silná dvojka a čochvíľa aj trojka, keď sa k nám pridala vystrašená pani, ktorú napokon moje nevzrušené správanie uchlácholilo a vytvorili sme celkom slušný debatný krúžok.

No a došlo na samotné vyšetrenie v prijímacej ambulancii a následný presun na oddelenie. Známa z videnia išla pred nami a keď sa zakrátko vynorila z dverí aj s veľkou taškou, vedeli sme, že ležať nepôjde ani na tých pár hodín. Ráno totiž vypila pohár vody. Bola smädná. A áno, vedela, že nemá piť, no ale čo mala robiť, keď ju moril smäd? Ten síce síce uhasila, ale aj samotný zákrok.

Prišiel rad na mňa. Za stolom sedel mladý doktor, prevahu mladosti výrazne dopĺňala sestrička, a ak by som si to snáď nejakým nedopatrením neuvedomovala, doktor žartovne poznamená, že v roku 1987, keď som rodila druhýkrát, nebol ešte na svete. Mojej rozvahe týmto jeho konštatovaním začal vyzváňať umieráčik. Prevaha bola krutá.
Zaťala som zuby / však čo iné som mohla robiť/ a tvárila sa nenútene. Dokonca sme si po vyšetrení mierne zavtipkovali.

Nato ma sestrička poslala na oddelenie na druhé poschodie. Rýchlejšie by z ambulancie nevytrielil ani profesionálny šprintér.
Na oddelení bolo otvorené, nemusela som zvoniť. Dobre, ale kam ísť? Na prázdnej chodbe ani náznak bielej rovnošaty /a vôbec, hovorí sa tomu stále rovnošata?/, iba pootvorené dvere do izieb. Chvíľu som tam šaškovala, podišla do stredu chodby, potom zase späť, nemala som nijaký záchytný bod. Zanedlho sa však kdesi v diaľke zjavila sestrička /vďaka mojej krátkozrakosti som zazrela len bieleho ducha/ a zakričala, že mám ísť na devinu. Aha! Devina. O devine som písala aj v knihách. Ale o trochu inej devine.
Tak som sa pobrala na izbu č.9.

Bola v nej prázdna ustlaná posteľ, pohovka a úzka dvojdverová skriňa. A stôl. Za ním sedelo dievča. S vyloženou nohou zafixovanou v akomsi modrom čude. Niečo zapisovalo. Došlo mi, že je to študentka. Budúca zdravotná sestra. Vlastne to mala napísané na menovke pripevnenej k blúzke. Pokynula mi, aby som sa zložila. Potom mi mladučká skoro sestra odmerala tlak, zaznamenala do papierov ešte nejaké údaje a vraj, prezlečte sa do nočnej košele. Podotýkam, že som si niesla pyžamo, ale v prípade núdze aj dlhé tričko, pretože kupovať košeľu kvôli tým pár minútam sa mi zdalo ozaj zbytočné. Položím budúcej sestričke zbytočnú otázku, či radšej tričko alebo pyžamo. Tričko. Veď áno, kvôli lepšej manipulácii s nevládnym telom po zákroku... pochopiteľne, však ako po narkóze. Nech s nami sestričky nemajú priveľa roboty.

Poobzerala som sa po izbe, nikde nijaký paravan alebo miesto, kde by som skryla svoju intimitu. Už nie je čo veľmi vystavovať na obdiv, bolo by preto pre mňa príjemnejšie nechať si ju len pre seba. Oči mi zastali na sedačke, resp. na dvoch sediacich pacientkach pripravených v nočných košeliach, ako ma zvedavo pozorujú. Utrúsim skôr pre seba, že sa pôjdem prezliecť na záchod. Ale potom sa ich spýtam, kde sa prezliekli ony. Vraj v skrini. No jasné! Vôbec mi to nedošlo. Prezliekla som sa teda v skrini, presnejšie medzi jej dverami, kde ma síce nebolo vidieť z izby, ale zato z náprotivnej budovy, kde mohol byť za oknami ktovie kto. Ale to si uvedomím, až keď mám na sebe navlečené tričko, tak je to už jedno.

Moja nová priateľka z debatného krúžku z čakárne, ktorá medzitým dorazila ako posledná pri pohľade na mňa vtipne podotkne, že by som mohla ísť tancovať do baru.
Kŕčovito sa zasmejeme, lebo inak tu toho veľa na smiech nie je.

Čakáme. Štyri dospelé ženy od 49 do 75 v nočných košeliach. A v dlhom tričku. Pod dozorom mladej budúcej sestričky. Zavše ma chytí ten zradca dusivý kašeľ.
Čakáme. Na holých nohách po čase cítime chlad z otvoreného okna. A nielen na nohách. Všade.
Okno som zatvorila. 
Tu by som vám dala dobrú radu. Pribaľte si do tašky ponožky. Alebo aj župan. Pre každý prípad. Lebo ktovie, koľko budete čakať, pokiaľ vás odvedú na sálu. Čo som počula, trvá to niekedy aj tri hodiny. My sme čakali dve. Celkom dosť.

Po desiatej hodine sa konečne vo dverách ukázala sestra a s otráveným "no poďte!" nás vyzve, aby sme išli za ňou.
A my sme sa na jej povel zdvihli a išli. Prečo sa mi len pred očami vybavila husiarka s prútom? A husi? Lenže, prechádzali sme okolo záchoda. Vtedy sa v každej z nás ozvala prirodzená potreba odskočiť si. Všetky štyri sme zmizli z chodby ako para nad hrncom.
Po návrate sa dalo znechutenie zmiešané s pohŕdaním v sestričkinej tvári priam uchopiť.

Ideme ďalej. Za ňou. Do výťahu. Ženy od 49 do 75 v nočných košeliach a dlhom tričku s holými, od dlhého chladu fialovými nohami. Pokiaľ do neho vojdeme, prechádzame chodbou, kde na nás hádžu zvedavé pohľady civilní návštevníci nemocnice. Je to trápne. Ponižujúce? Oči nám padajú k fialovým nohám. Len tak na okraj, nestačí, že mám fialové nohy, mám aj fialové tričko. Dokonalé zladenie.
Z výťahu sa za sestrou /ozaj, prečo sestra?/ presúvame do chodby, ktorá vedie do operačnej sály. Alebo sál. Neviem. Konečne sa blížime k tomu, na čo sme sem prišli.
Prichádza ošetrovateľ a ďalšia sestra, povedia, aby sme sa vyzliekli. Ženy sa chvíľu okúňajú, zvlečiem tričko prvá. Blesková nahota pred niekoľkými pármi očí. Čo už, stávajú sa horšie veci. Napokon, tu sme v nemocnici, tu sa nad tým nikto nepozastavuje. Potom nám pomáhajú navliecť zelené plášte, ktoré vzadu nezaviažu, a na hlavu nacapia sieťované čapice. Košele s nohavičkami prikážu zvinúť a položia ich k našim papučiam. Na každé klbko košele pripevnia menovku.
A zase sa mi vybaví konkrétna predstava. Tentoraz z transportu...
Nemôžem za svoje predstavy.

Bosky sa presúvame ďalej do chodby, zadky nám svietia spod plášťov ako majáky, líhame si na veľké postele pritiahnuté k stene radom za sebou.

Okolo nás chodí personál, ešte, že si nás nikto nevšíma, že sme všetkým ukradnuté. Okrem ošetrovateľa, ktorý nás prikryje zelenými plachtami. Chladu bolo na dnes skutočne dosť.
Pritom sa usmeje.
Aj ja sa zaškľabím.
Čakáme.
O nejakú chvíľu, neviem určiť akú, zavolajú prvú pacientku.
Čakáme.
O ďalšiu nespoznanú chvíľu, možno desať minút, niekto zakričí moje meno.
Ohlásim sa. Prichádza ošetrovateľ, pomáha mi zísť z postele a odvádza ma na operačnú sálu. S holým zadkom, ktorý si zbytočne zakrývam kusom plášťa.
Tam mi kážu vyliezť hore na stôl alebo ako nazvať tú vec...
Vyleziem.
Otrčím ruku, sestra mi do žily pichne ihlu. Mám dobré žily, nie je to nijaký problém.
Prichádza moja doktorka, mladá, pekná.
Mladosť je na každom kroku.
Prevaha.
A potom sa objaví anesteziologička. Ako inak, mladá. Začne mi klásť otázky.
Kedy som bola naposledy chorá.
Vravím, v pondelok.
Ach, dočerta! Taká infantilnosť! Ani neviem, prečo som to zvalila na pondelok. Najskôr preto, že vtedy to všetko začalo.
Alebo preto, že som to chcela mať rýchlo za sebou. Keď už som tam. Pripravená na uspatie s ihlou v ruke. Načo to rozvíjať ďalej?
Anesteziologička vyvráti oči dohora, odfrkne. Položí ďalšiu otázku. Alebo skôr, vyštekne ju. Je naštvaná, to je isté.
Aké lieky som brala.
No, iba kvapky proti kašľu a lokálne antibiotikum, teda Dorithricin.
Oči jej zostanú stĺpkom niekoľko sekúnd. Úporne sa snažím nezakašľať. Nepodarí sa.
Teplota?
Áno. Neviem klamať. Trochu zvýšená... ale je to len 37,1, 2. Chabý pokus o zľahčenie.
A už viem, že to nezachránim ani takými rečami, že však predoperačné dopadli dobre, že, že...
Spýta sa ma, či mi nikto nepovedal, že pred operáciou /nasadením narkózy/ nesmiem byť minimálne 2 týždne chorá.
No, nikto.
Odkiaľ som to mala vedieť? Neštudovala som medicínu. Mali mi to povedať.

Všetci stoja naokolo s napätím, sestry, doktorka, čakajú. Pre zmenu aj ony.
Potom sa mi do ucha dostane jedna veľká pravda. Vedela som to, celý čas som to vedela!
Išli by ste sama proti sebe. Ja vás neuspím, mohli by ste sa mi začať dusiť a dostať chorobu... názov som si nezapamätala.
Je koniec. Predstavenie sa končí. Nijaký zákrok sa nekoná.
Zahlienená, s kašľom, treba sa doliečiť a potom prísť.
Cítim sa znovu trápne, v duchu hromžím, prečo ma tá choroba lapla práve teraz, už som mohla mať za tým.

Pri schádzaní z tej nepohodlnej veci, na ktorej som ležala, stúpim do kýbla položeného pod ňou napriek tomu, že mi pomáha sestra. Úžasné! Ešte to mi chýbalo!
Sestra /nie mladá/ zvolá: Stúpili ste do kýbla!
Ako keby som to nevedela.
Viem, na čo slúži. Ale je mi už vážne všetko jedno.
Zdal sa byť suchý. Aspoň niečo.
A možno to bolo iba zdanie.

S mojou doktorkou si dohodneme ďalší termín, o týždeň.
Keď sa vytrácam zo sály, nepozerám naokolo a asi prvýkrát som vďačná za moju krátkozrakosť. V podstate nikoho nevidím.
Prechádzam naspäť chodbou, kde som len pred chvíľou ležala a čakám na jej konci pri dverách na sestričku, ktorá mi donesie moje veci.
Mám zmiešané pocity.
Dofrasa, dofrasa.
Nevšímam si nie práve najvhodnejšiu poznámku sestry, ktorá však našťastie nebola určená mne, ale mladej pacientke, čo sa zjavila vo dverách za mnou. Keďže ako bez duše hľadím do chodby a teda aj na sestričku, hoci ju ani poriadne nevidím, iba počujem, príde za mnou a vysvetľuje mi, že to nepatrilo mne. Mladá ju nepočula, tak je to fuk.
Usmievam sa spod tej blbej čapice v zelenom veľkom plášti a uvedomujem si, ako musím pôsobiť komicky.
Selfie? Dáme si selfie?
Prichádza sestra s mojimi vecami, rýchlo sa navlečiem do trička a vraciam sa s ňou na devinu.
V skrini na seba hodím opäť civil a potom čakám. V taške leží nedotknutý veľkonočný zajac, čakáme spolu.

Napadne mi poslať esemesku manželovi.
"Nerobili ma."
Krátke, výstižné. Tochu smiešne.
On to tušil. Veď aj ja.

Asi po polhodine prichádza sestra, donesie mi všetky papiere, čosi podpisujem a odchádzam domov.
Doliečiť sa, aby som mohla prísť zase o týždeň. No ale už v tej chvíli som mala znovu tušenie, že neprídem.
A neprišla som, pretože choroba si vyžiadala atb a nabrala taký spád, že si dnes netrúfam ani len odhadnúť, kedy to malé nič pôjde do tých teplých krajín.

Milé ženy, poskytla som vám celkom presný obraz o tom, ako to chodí, keď sa ide na kyretáž. Teda, okrem toho, aby som vedela, aké je to po nej.
Možno vám to aspoň trošku pomôže zbaviť sa prípadných nejasností. A vyvarujete sa podobných chýb, ktoré som tu uviedla.

No najlepšie zo všetkého by bolo, keby ste sa na podobný zákrok nikdy nedostali a nad touto intímnou a hlavne tragikomickou spoveďou sa bez akéhokoľvek zainteresovania len pousmiali.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára