streda 24. augusta 2016

Život ako jedno veľké dobrodružstvo

Keď som prvý raz stretla túto charizmatickú dámu, mala som pocit, že ma svojím temperamentom a energiou doslova zvalcuje. Už jej stisk ruky prezrádzal vášnivú osobnosť, nespútanú a neuveriteľne silnú. Neskôr sa ukázalo, že som sa v mojom odhade vôbec nemýlila.

Žena so srdcom na dlani

Pokiaľ iní spravia krok, ona prebehne pol ulice. Keď ju víchor života hodí na kolená, ona mu vzdoruje zo všetkých síl a vstane. S ešte väčšou energiou.
Marika je jednoducho ženou činu.
Žije naplno a s radosťou.

Práca je zároveň jej koníčkom, neváha ráno o štvrtej vstať, pripravená podať občerstvenie bežcom pretekov od Tatier k Dunaju, priamo sa podieľať na natáčaní Naj dedinky pre RTVS, či moderovať niekoľko hodín bez prestávky. Do všetkého vkladá nadšenie a najmä  lásku.

Kto teda je Marika Derďaková z Komjatíc, čo robí, kde a ako žije, čo jej je milé alebo naopak nemilé, kde berie tú svoju energiu a ako ju najradšej využíva, prečo jej malá dedinka Rastislavice neďaleko Nitry prirástla k srdcu a kto jej v ťažkých chvíľach podal pomocnú ruku?

Marika, tvoj život je jedno veľké dobrodružstvo. Učíš, vychovávaš, organizuješ, moderuješ, naplno využívaš každú minútu svojho bytia. Raz si hore, potom ťa nepriazeň osudu sotí na samé dno, ale ty sa s ešte väčším rozmachom opäť vyšvihneš na výslnie. Si plná nevyčerpateľnej energie, dostala si ju iste do vienka od sudičiek. Keď už sme pri tom, povedz, aké si mala detstvo. Na čo najradšej spomínaš?  
Najintenzívnejšie spomienky mám na babku. Nikdy nezabudnem na naše spoločné chvíle, keď mi rozprávala príbehy zo svojej mladosti, pritom ma hladila po vlasoch. Jej láskavé ruky mi zostanú v pamäti navždy. Najradšej som mala historky o grófovi, ktorému slúžila. Možno práve vtedy vo mne začala klíčiť láska k histórii.

Malá Marika s mamou a milovanou babkou
Tiež rada spomínam na prechádzky po lúkach plných margarétok, zvončekov, divých makov.
V Komjaticiach je miesto – chránená oblasť, ktorá sa nazýva Kňazova jama. Ako hovorí legenda, v močiari sa utopil kňaz prechádzajúci okolo na koči. Keď mu cez cestu prebehla srnka, kone sa splašili, na koči sa zlomilo koleso a kňaz spadol do vody. 
Okolie močiara (kde mimochodom žila vzácna korytnačka močiarna) bol pestrofarebný raj pre motýle, vážky, včielky a aj pre mňa. Doteraz si lisujem rastliny a robím herbár, aj keď tých kvetov je pomenej.
Letá sme so súrodencami a kamarátmi trávili v komjatickom štrkovisku /Štrkárni/. Od rána do večera sme vystrájali pri vode a hlavne vo vode. Domov sme sa vracali až večer. Hladní, ale šťastní. A čierni od slnka ako také uhlíky.
Najradšej spomínam na celé svoje detstvo. Je to ako batôžtek krásnych zážitkov.

Spomenula si lásku k histórii. Uberala sa tvoja cesta týmto smerom?
Vždy som chcela byť buď archeologičkou alebo herečkou. Herecké vlohy som asi zdedila po mame, sme dosť podobné povahy, bola učiteľkou a hoci som sa sprvu bránila tomuto povolaniu, neskôr si ma nielen našlo, ale do pedagogiky som sa doslova zamilovala. Práca s deťmi bola a je to, čo milujem a v podstate to nie je pre mňa práca, ale koníček.

Túžila byť archeologičkou alebo herečkou
V dejepise je spojená aj archeológia s herectvom. Veď učiteľ musí byť tak trochu herec. Teraz, keď už nie som učiteľkou, najkrajší týždeň z roka je pre mňa Farský letný tábor, ktorý každoročne organizujem spolu s miestnym farárom a s mojím manželom. Tento čas v tábore s detičkami ma naplní na celý rok energiou a moju dušu radosťou.

To znamená, že si si nakoniec vybrala učiteľskú dráhu.
Keďže som sa učila na samé jednotky, bolo jasné, že pôjdem na gymnázium. Vtedy boli gymnáziá výberové školy, kde chodili ozaj iba výborní žiaci a boli sme na to aj dosť namyslení, čo mi je teraz, keď viem, že vzdelanie dobrého človeka nerobí, smiešne. Po maturite som sa hlásila na UK v Bratislave odbor Sociológia. Mala prívlastok „Marxisticko-leninská.“ Našťastie ma nevzali. Tak som sa rozhodla zostať pracovať v Bratislave a o rok skúsiť vysokú školu znovu. Ale osud mienil inak.

Mala som dobrú prácu, neskôr som dostala byt a samostatný život vo „veľkomeste“ zo mňa vytvaroval sebavedomú silnú osobnosť, zvyknutú spoliehať sa sama na seba.
Najskôr som pracovala vo výpočtovom stredisku v Závodoch MDŽ a potom na Bytovom družstve. Vo výpočtovom stredisku som pracovala v kolektíve plnom disidentov, nasiakla som pod ich vplyvom určitým rebelstvom a odporom k nespravodlivosti, ktoré vo mne pretrvalo doteraz.
Počas nežnej revolúcie v 89-tom som sa aktívne zapojila do boja proti komunizmu, každý deň som štrngala na námestí kľúčmi, organizovala štrajk v práci. Stretla som sa aj s Václavom Havlom. Bol veľmi malý oproti mne, ale veľký svojou charizmou. Neľutujem tú revolúciu, bolo to neskutočné obdobie, prirovnávam ho k mojim životným zážitkom. Ale myslím si, že sme tú demokraciu nejako zle pochopili a je mi ľúto za istotami, ktoré sme za socializmu mali. Život v Bratislave ma okrem iného naučil láske k slobode.

Zrejme bolo naozaj šťastím, že ťa na ten odbor nevzali. Ako pokračoval tvoj život ďalej?
Ako mladá som mala sen byť slobodnou matkou, mať dieťa iba sama pre seba. Tak som si tento sen splnila a tehotná som sa vrátila z Bratislavy domov k rodičom. Narodil sa mi krásny syn Šimon. Dvanásť rokov, kedy sme existovali iba jeden pre druhého, pokladám za najkrajšie obdobie svojho života. Počas materskej dovolenky som si urobila štátnicu z angličtiny a po materskej som začala učiť na základnej škole v Komjaticiach.

Marika-učiteľka

Bola som zvyknutá na rušný spoločenský život v hlavnom meste, a tak som začala v dedine organizovať rôzne kultúrno-spoločenské akcie. Nabitá energiou a tlačená aj mamou, bývalou učiteľkou, ale i potrebou kvôli práci, som externe vyštudovala históriu na Filozofickej fakulte UKF v Nitre.
Počas štúdia som sa zoznámila s o 10 rokov mladším Dávidom, a tak som si k 40-tke dala úžasné 3 darčeky – sobáš, promócie a pôrod môjho slniečka-dcéry Sany. Vymenila som rolu slobodnej matky za manželku a neľutujem. S manželom nevnímame vekový rozdiel, práve naopak, ja som tá „bláznivejšia a dobrodružnejšia“ vo vzťahu.

Marika ako nevesta s manželom a synom

Práca učiteľky ťa napĺňala, brala si ju ako životné poslanie. Prečo si odišla od niečoho, čo bolo takou dôležitou súčasťou tvojho života?
Učila som 17 rokov, keď prišla osudná noc a z riaditeľkinej oslavy som sadla za volant auta, aby som išla oproti synovi, ktorý ma mal odviezť domov. 300m stačilo na to, aby som si svoj život „spackala“ – aspoň vtedy som to tak vnímala.
Spustil sa kolotoč – novinári, záujem médií (bola som obecná poslankyňa za SMER), anonymy, nakoniec aj policajt, ktorý ma zastavil, bol poslaný ako na hotovú vec. Náhoda to nebola. Zo školy som bola „vyhodená.“ Čo z toho, že riaditeľka sa ma spočiatku zastávala kvôli tomu, že som ako učiteľka bola aktívna a pre školu prospešná. Zlyhala som, musela som platiť. Aj keď v dnešnej dobe málokto platí za svoje chyby. Horšie veci ľudia porobili, hlavne tí smeráci, čo sú na vysokých postoch a naďalej sú na svojich teplých miestečkach zamestnaní.
Ale ja verím, že všetko sa deje kvôli niečomu, čo nám osud nalinajkoval. Predtým som žila „rýchlo a zbesilo,“ samé akcie, schôdze, nácviky, stretnutia /prekonala som 2 menšie mozgové príhody/ a plno falošne spriaznených ľudí okolo seba. Ako to už býva, na to som prišla až neskôr. Po tom, ako ma vyhodili zo školy, sa zrazu veľa tých mojich „priaznivcov“ a „priateľov“ akoby zázrakom zmenilo na úplne cudzích ľudí, tváriacich sa, že ma nepoznajú. Ale neľutujem ich stratu. Práve naopak, akoby mi do života zasvietilo slnko a lepšie vidím, jasnejšie vnímam svet. Spoznala som nových, lepších ľudí, možno nie tak dôležitých, ale o to úprimnejších. Mám viac času na rodinu, ktorá pri mne v tom zlom období stála.


Obráť svoju tvár k slnku a všetky tiene padnú za teba /E. Hemingway/
Svoj kalich horkosti si si teda vypila až do dna.
10 mesiacov som bola nezamestnaná, v podstate mi to aj vyhovovalo, lebo som sa cítila psychicky na dne. Nevedela som, čo budem bez svojej školy a bez svojich žiakov robiť. Keby som nemala takú skvelú rodinu akú mám, neviem ako by som skončila. Akoby pre mňa nastal koniec sveta. A práve vtedy u nás niekto zazvonil a pred dverami stáli dvaja anjeli. Tak to vnímam. Prišiel za mnou starosta Rastislavíc spolu s manželkou a ponúkli mi miesto kultúrnej referentky v ich obci. Ja som manželov Juhászových poznala už zo školy, bola som triedna ich synovi. A oni poznali mňa, lebo chodili na akcie, ktoré som organizovala. Dodnes si pána starostu veľmi vážim, kvôli jeho rozhľadenosti, ľudskosti, schopnosti riešiť komplikované situácie so zdravým rozumom, rozvahou a pokojom. Som mu vďačná, že mi ponúkol prácu, ktorá ma napĺňa a v ktorej som sa našla.



Marika pri moderovaní
Žiješ novým životom, ale nie je ti za učiteľstvom občas smutno? Deti ťa zbožňujú. Vybrali si ťa za najlepšieho učiteľa. Vrátila by si sa ešte do školy?
Robiť kultúru je práca, v ktorej môžem uplatniť svoju fantáziu, slobodomyselnosť, kreativitu. Vždy som bola iná ako bežné gazdinky. Môj syn to zhrnul asi takto: „Mamina, ty nie si normálna ako ostatné maminy.“ V Rastislaviciach som našla super kolektív, výborné kolegyne, kolegov a spoznala veľa dobrých ľudí. Je to malá dedinka a žijú si ako jedna veľká rodina. Veľmi sa mi tam páči a snažím sa robiť pre nich svoju prácu so srdcom na dlani a čo najlepšie. 

Najlepšia učiteľka

A čo sa týka detí, robievam akcie aj pre ne. 
Často spolupracujem so školou, deti chodievajú do kultúrneho domu. Zorganizovala som im napríklad exkurziu do PPD v Komjaticiach, kde boli pozrieť kravičky a teliatka. Kompenzujem deficit detí takto.
Neviem čo a ako bude, či sa vrátim do školy. Teraz žijem naplno túto etapu môjho života. Nezvyknem sa trápiť nad budúcnosťou. Čo má prísť, príde.
Ešte dodám, že učiteľovanie ma naučilo milovať prácu s deťmi, mám nekonečne veľa zážitkov s detskou bezprostrednosťou, naučilo ma byť zodpovednou vo vzťahu k mladým a hlavne mi dalo radosť, ktorá ma napĺňa.
Keď  vidím svoje deti-bývalých žiakov rásť, cítim radosť a spokojnosť, že aj ja som im do života niečo dala.



 

Marikine "deti"

Si jednoducho ženou činu. Stále v pohybe, plná energie, nových nápadov. Kde berieš inšpiráciu na nové a neobyčajné podujatia?
Asi som sa naozaj taká narodila. Dostanem nejaký nápad na akciu, a to akoby vo mne stlačilo gombík ŠTART a už frčím na plný výkon, až kým si nevyzujem doma lodičky a nevyložím nohy. A tak to ide u mňa stále dokola.
Nezniesla by som byť sama niekde v nudnej práci, kde „ani vtáčika letáčika nechyrovať, nieto ešte človiečika.“ Spoznávanie, stretávanie nových ľudí, skúmanie ich reakcií a pováh a rozhovory s nimi – to je pre mňa tým, čím je pre auto benzín.
A odkiaľ beriem námety? Vlastne ani neviem. Jednoducho mi niečo napadne a pustím sa do toho. Možno je moja fantázia veľká aj vďaka tomu, že som prečítala milióny kníh. Občas cítim, ako mi myseľ naplno pracuje nezávisle odo mňa. A ja nevnímam bežné veci, ako je upratovanie, nakupovanie, varenie.
Od týchto činností ma oslobodzuje mama, je pre mňa obrovskou pomocou. Som jej za to veľmi vďačná.


Nie si nikdy vyčerpaná? Tak na doraz.
Aké je to byť vyčerpaná na doraz? Neviem čo myslíš... neviem či som taká vyčerpaná. Psychicky nie a fyzicky asi tiež nie.
Nedávno som sa vrátila domov po náročnom týždni v tábore, nachodila som tam hory-doly, veľa toho nenaspala a prvé čo som spravila, išla som do záhrady a trhala tam celé tri hodiny zelinu. Bol to v podstate oddych pre môj mozog.


Moderovanie v Rastislaviciach
Čo na tvoju vyťaženosť hovorí manžel? Ako to berú deti?
Manžel hovorieva, že je rád, čo sa mi stalo, lebo som viac s rodinou. Možno to tak nevyzerá, ale nie som až taká vyťažená, ako keď som popri škole robila akcie pre Komjatice. A nezabudne dodať, že mi za to aj tak nikto nepomohol, keď som to najviac potrebovala. Teraz je spokojný, chodieva so mnou do Rastislavíc na rôzne podujatia, cíti sa tam veľmi dobre.
Syn je ako môj klon, my si rozumieme aj bez slov, ja podporujem jeho, on zasa mňa. A dcérka občas žiarli, že hovorím stále len o Rastislaviciach, ale na akcie tam chodieva spolu so mnou. My sme veľmi homogénna rodina, ako 4 mušketieri – jeden za všetkých, všetci za jedného.
Rodina je pre mňa to isté čo kyslík... nič viac netreba dodať.


S manželom, jej veľkou oporou


A čo pre teba znamená priateľstvo?
Pravdupovediac, nikdy som si nikoho nepustila celkom k telu. Neviem či to bolo tým, že som nestretla spriaznenú dušu, alebo mojou povahou. Som zvyknutá spoliehať sa iba sama na seba. A po skúsenosti, keď ma hlboko sklamala osoba, ktorú som pokladala za svoju priateľku, si udržujem ešte väčší odstup. Ale v priateľstvo som neprestala veriť. Mám vo svojej blízkosti ľudí, za ktorých ďakujem Bohu a osudu, že sú. Je ich pár, no verím im, neviem si bez nich predstaviť svoj život.
 
Pri pôrode som takmer zomrela a zachránila ma krv, ktorú niekto daroval. Ako inak za to poďakovať, ak nie darovaním krvi?" usmieva sa Marika.

Ako najradšej tráviš voľné chvíle? Kde naberáš nové sily?
Momentálne som „zamilovaná“ do výletov na ostrovčeky v našom komjatickom štrkovisku /Štrkárni/, kde sa loďkou preveziem spolu s manželom a dcérou. Kúpeme sa, skáčeme z ostrova do vody, varíme na malom variči párky, pod stromom si čítam knihu a niekde v pozadí počúvam trilkovať vtáky a manžela ako vysvetľuje dcére postup pri nahadzovaní udice. To je balzam na moju dušu.


Na tomto mieste rada relaxuje

Si v podstate šťastná žena.
Radosť mi vedia urobiť úplné maličkosti. Ako napríklad táto... manžel s dcérou čosi na dvore potajme majstrovali. Nemohla som tam ísť 3 dni. Potom mi zaviazali oči, vyviedli ma na dvor... a pod veľkým orechom stála krásna nová lavička a na nej položené medovníkové srdce. O tej lavičke pod orechom som dlho snívala a oni mi tento môj malý-veľký sen splnili.
Som ľúbená, mám zdravé deti a to pokladám za šťastie.

Marika založila deťom pri ich narodení "krabice života," do ktorých uložila prvé zúbky, prvý odstrihnutý pramienok vlasov, vecičky, ktoré mapujú celý ich život. Usiluje sa svoje deti vychovávať tak, aby na ňu spomínali ako na mamu, ktorá ich učila nebyť slepým, hluchým a nemým.


 Foto: Archív MD


Pri natáčaní Naj dedinky v Rastislaviciach spolu s K. Brychtovou a M. Nikodýmom

S Nočnými vlkmi, keď moderovala podujatie pri príležitosti výročia víťazstva nad fašizmom v Štúrove."


Marika by určite zvládla veliť aj vojakom z 13. mechanizačného práporu z Levíc

Farský tábor v Telgárte

Marika so svojím tímom čaká ešte pred východom slnka na štafetových bežcov

2 komentáre:

  1. Janka, ďakujem Bohu a osudu, že mi do cesty dali TEBA :-) si skvelá...ďakujem za krásny článok..deťom ho dám do Krabíc života :-)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Marika, som rada, že patrím do tvojho úzkeho kruhu dobrých priateľov :)

      Odstrániť