streda 13. septembra 2017

Kampánia 2. časť Pompeje a sopka Vezuv

V prvej časti môjho cestopisu 1. časť Kampánia klikni TU som opísala prvé tri dni nášho putovania na Sorrentský polostrov, do Kampánie.
Ako som vám v jeho závere sľúbila, pokračujem štvrtým dňom, a to výletom do Pompejí a následne výstupom na sopku Vezuv.

Dnešný cieľ Pompeje

a sopka Vezuv

Štvrtý deň.
Vstávame skoro ráno, aby sme toho dnes stihli čo najviac. No i tak vieme, že na to, čo chceme vidieť, bude jeden deň prikrátky.
Dáme si talianske raňajky, ktoré boli v cene ubytovania. Už sme toho pochodili dosť a vždy sa stretneme s niečím novým, nepoznaným. Ako napr. aj teraz v Kampánii. Raňajky v štýle "buď rád, že niečo dostaneš" pozostávajú z balených mini suchárikov, dobreže si na nich nevylámeme zuby, k nim mini balenie dvoch druhov džemov, masielko, káva alebo čaj a croissant. Ten je naozaj výborný, teplý, mäkký, s plnkou alebo bez.
Noc bola chladnejšia, podľa predpovede počasia sa má cez deň otepliť na cca 28 st. C. Počasie na Sorrentskom polostrove je ovplyvnené vlhkými vetrami od mora, často tu na pobreží prší, dúfajme, že to nebude práve dnes.  Rozhodujem sa, čo si obliecť. Pre istotu si navlečiem dlhé nohavice a hodím na seba letnú bundu, ale do ruksaku zabalím veci na prezlečenie, keď sa oteplí. No a pri výstupe na sopku si zase oblečiem to, v čom som vyšla ráno. Plus pribalím mikinu. Vraj je tam hore dosť chladno a fúka.
Do Pompejí vzdialených od nášho ubytovania asi 33 km sa napriek snahe prísť tam čo najskôr, dostávame o 10. hod. Chvíľu nám trvá nájsť voľné miesto na parkovanie v blízkosti areálu vykopávok. Parkujeme pri jednom z bočných vchodov, na juhovýchode. Pokročilá hodina nás núti zaplatiť parkovné len na 3,5 hodiny, do 14 hod. Poplatok na tento čas je 6 €. To ešte netušíme, aká dlhá rada je pred /jednou/ pokladňou. Trvá viac ako polhodinu, pokiaľ sa dostaneme dovnútra areálu. Samozrejme, po zaplatení vstupného, ktoré činí 13 € na osobu.

Pompeje - kedysi mesto s 20 tisíckami obyvateľov, rozkvitajúce obchodom a priemyslom. Ledva sa spamätalo po prvom výbuchu sopky Vezuv v r. 62 n.l., už ho zasiahla ďalšia erupcia sopky, tentoraz mimoriadne tragická.  
24. augusta 74 n.l. ráno sa to začalo. Dráma, akú si ťažko vôbec predstaviť. O tom, čo sa v Pompejach v tento osudný deň prihodilo, najlepšie dokumentuje výpoveď očitého svedka Plínia Mladšieho: "Už asi hodinu bol deň, no napriek tomu svetlo bolo neurčité a ďalej slablo. Už sa zrútili domy okolo, a hoci sme stáli na otvorenom, no úzkom priestranstve, mali sme veľký strach z rúcajúcich sa budov. Nakoniec sa nám teda zdalo rozumné odísť z mesta. Nasledoval nás vydesený dav, ktorý, ako sa to v strachu zdá byť opatrnosťou, vnucuje svoju vôľu iným a vo veľkom húfe prenasleduje a tlačí tých, čo unikajú. Bolo vidieť more, pohltené samo sebou a takmer vytlačené zemetrasením. Zaiste sa pobrežie rozšírilo a mnoho rýb ostalo na suchu. Na druhej strane sa čierny a strašný mrak, potrhaný rýchlym krúžením rozpáleného vetra, otváral v dlhých ohnivých jazykoch, boli ako blesky a stále ďalšie blesky... a ani neprešlo veľa času, oblak zostúpil na zem a zasiahol more. Zahalil a skryl Capri a ukryl výhľad na mys Miseno. Už padal popol, nie však ešte hustý, obrátim sa a vidím, ako sa za mojím chrbtom vznáša hustá hmla ako akýsi príval, rozptyľujúc sa po zemi, prenasledujúc nás... Prichádza noc, nie taká z tých oblačných nocí bez svitu mesiaca, ale ako keď si na uzavretom mieste bez svetla. Bol by si počul stony žien, krik detí, výkriky mužov, ten súcitil so svojím vlastným osudom, tamten s osudom svojich blízkych. Boli takí, čo zo strachu zo smrti ju privolávali. Mnohí sa úpenlivo modlili k bohom, mnohí súdili, že už ich niet, a tá noc musela byť poslednou nocou sveta..."


Po tejto apokalypse zostali Pompeje skryté pred svetom pod 5-6 metrovým návrším popola. Zahynulo tu asi 3-tisíc ľudí. Tí, ktorí nestačili ujsť z mesta, alebo si mysleli, že to nebude až také zlé. Spolu s dvomi menšími mestami pochoval Vezuv približne 16-tisíc obyvateľov ríše. Láva mesto dokonale zakonzervovala, takže sa takmer kompletne zachovalo.

Odhaľovanie Pompejí sa začalo v roku 1748,  ale pravidelný výskum až od roku 1806. Svetu sa tak znovu zjavili paláce s nádhernými freskami, chrámy, amfiteáter pre 20-tisíc divákov, obchody, ulice a námestia. Mesto malo prepracovaný akvadukt, pitná voda prichádzala do fontán a mestskému patriciátu aj priamo do jeho palácov. Našli sa aj odtlačky ľudských tiel zrkadliace posledné okamihy života niektorých obyvateľov. Pompeje sú dnes zrejme najnavštevovanejšou archeologickou lokalitou na svete.

Začíname teda prehliadkou sprístupnenej časti Pompejí / z 2/3 je odhalená /, ktorá ponúka jedinečné nahliadnutie do života kedysi tak prosperujúceho mesta. Je to úžasný pocit prechádzať sa ulicami, námestiami, stúpať po dlažbe, po ktorej kráčali nohy starovekých ľudí, dotýkať sa múrov, fresiek skvele zachovalých, zastaviť sa v kúpeľoch, priam cítite vôňu vonnej soli, premietať si v mysli, ako to tam mohlo vyzerať v čase najväčšieho rozkvetu, zažívať autentickú atmosféru minulosti.

Pozri video ako mohlo mesto vyzerať pred výbuchom Vezuvu

Pompeje ročne navštívi až 2,5 mil. turistov a bolo to vidieť, zažili sme to. Ak budete môcť, príďte skoro ráno, hneď po otvorení, pokiaľ nebude areál zaplnený ľuďmi, najmä turistickými skupinami, to je hotová tragédia. Budete mať lepšiu šancu na osobné rozjímanie bez rušivých momentov, akými sú práve davy ľudí.

Ale teraz sa už prejdite Pompejami spolu so mnou prostredníctvom fotografií.


Mesto malo prepracovaný akvadukt

Pôvodné fresky boli početné a dobre zachované


Zrejme sa prechádzalo po týchto veľkých kameňoch z jednej strany na druhú. Je to akýsi prechod pre chodcov, po ulici podľa všetkého tiekli splašky.


















Sadrový odliatok Pompejčana































Toto bol pre mňa najsilnejší zážitok. Pri tomto dokonale zachovanom lôžku som sa asi najviac dokázala vniesť do dávnej minulosti.

Na námestí

V diaľke Vezuv v oblakoch

Pamätníky na dávnu tragédiu



Tri hodiny prešli ako nič, ale i tak sme plní dojmov. Nebolo v našich silách prejsť si areál dôkladnejšie a s väčším pokojom. Škoda.
Jeden celý deň by bol na prehliadku Pompejí tak akurát.
No čaká nás ešte Vezuv.

Vychádzame z archeologického areálu iným vchodom ako sme vošli, chvíľu sme dezorientovaní a nevieme, kde máme odparkované auto. Najskôr sa pustíme opačným smerom /na môj popud, samozrejme, nesprávny/, ale potom už ideme podľa môjho muža a tak šťastne prichádzame k autu. Areál je dosť rozmerný a má viacero vchodov. To nás trochu zmiatlo.

Vydáme sa k nášmu ďalšiemu cieľu, k Vezuvu. Po krátkom úseku diaľnice. Poplatok 2 €. Už cesta pod vrchol napovedá, že sa tadiaľto kedysi dávno preliala láva, veľké aj menšie sopečné kamene hojne lemujú cestu, niektoré miesta sú úplne "vypálené," čierne.

Po dlhých serpentínach prichádzame na parkovisko, za ktoré platíme 5 €. Zároveň si kupujeme lístky na taxík /dodávka/ za 2 €/os. Tá nás vyvezie k ďalšej zastávke, kde si zakúpime lístky po 10 €/os. a tie sú zároveň vstupným na sopku Vezuv. Nasadáme do autobusu pristaveného obďaleč, vezie nás asi 500 metrov na veľké parkovisko, kde sú podobné autobusy naberajúce turistov, hore-dolu. Dúfame, že sa tortúra vozenia a platenia skončila. Prechádzame vstupnou bránou a konečne sa vydávame do vrchu, priamo ku kráteru. Máme pred sebou cca 900 metrov cesty do kopca. Oči mi padnú na niektoré dámy obuté v sandálkach a dokonca aj v ihličkách. Celkom odvážne... Mám problém ísť v pevnej obuvi, pretože chodník je samý kameň, obdivujem ich, ako môžu takú cestu zvládnuť v spoločenskej obuvi.


Čím vyššie stúpame, tým viac sa ochladzuje vzduch. Na oblohe plávajú veľké oblaky, ale pomedzi ne sa občas prederie slnko. Zubaté.
Ľudí je aj tu dosť. Ľudia sú jednoducho všade.


Obliekame si všetko, čo máme v ruksaku. Je naozaj chladno a fúka.
Konečne zdolávame vrchol. Nadmorská výška 1281m. Najskôr prechádzame /ako inak/ obchodom so suvenírmi a už môžeme obdivovať a žasnúť nad ohromnou silou prírody. Sme nad kráterom.




Rešpekt. Čo iné povedať?

Z vrcholu sopky dobre vidieť starodávne Pompeje

Z Vezuvu je krásny výhľad na pobrežie. Tam sa o malú chvíľu vrátime.
Kráter v nás vyvoláva skutočný rešpekt. Neveriacky krútim hlavou, ako sa môže taký kopec vyhodiť do vzduchu. Vraždiaci kopec. Aký je len človek maličký, nemohúci, mravec, ba ani to, zanedbateľný tieň vo vesmíre.
Prečo si potom robíme také problémy?
Uff, toto ma ozaj dostalo.
Tá sila! Ten pocit bezmocnosti, keď sa príroda naštve...

Pri kráteri strávime asi hodinu. Je čas ísť späť.
Ale najskôr si ešte do tašky hodím zopár sopečných kameňov, i keď sa neskôr doma dozviem, že to prináša smolu. No čo už.
Vyrobila som z nich takéto suveníry.


Keď prídeme opäť na parkovisko pod Vezuvom, nasadáme do jedného z pristavených autobusov, platí lístok, ktorý sme si zakúpili cestou hore. Zavezie nás na parkovisko, kde máme auto, presadáme a mierime do Vico Equence.
Znovu po diaľnici za 2 €.
Lenže pri odbočke, ktorá je rozhodujúca, sa akosi pozabudneme, a tak si riadny kus cesty nadídeme. Ale aspoň využívame tankovanie za najlepšiu cenu, akú sme doteraz v Taliansku videli. Tankujeme za 30 €.

Pritom sa zabávame na policajtovi, ktorý si len tak z ničoho nič zastane so svojím služobným autom v prostriedku premávky a s rozmachom, tak typickým pre Talianov, zdraví s otvoreným náručím nejakú Madonu. To, že zablokoval celú ulicu kvôli jedinému pozdravu, mu žily netrhá.
Celkovo sa tu predpisy absolútne nedodržiavajú, každý si jazdí ako chce.
Také talianske.
No doplatíme na to my, cudzinci... ale o tom v ďalšom blogu.

Plné cesty, chaos, zápchy... to všetko zvládame s relatívnym pokojom. Vlastne áno, zatiaľ sa na tom vcelku bavíme.

A tak sa dostávame okľukou do Vico Equence a keďže je ešte celkom dobrý čas, sedem hodín, rozhodneme sa zastaviť na večeru. Volíme reštauráciu na ceste k Monte Faito.
A zase sa nestačíme čudovať.




To, že sme tam sami, prijímame viac-menej s uspokojením. No prekvapí nás jedálny lístok.
Pri jedle nie je nijaký údaj ako napr. gramáž a už vôbec nie údaj o alergénoch a pod. Veď dobre, prežijeme aj bez toho.


Objednávame. Prinesú nám pitie, jedlo, ktoré je chutné a keď chceme platiť, čašník nás odporučí na recepciu reštaurácie.


Tam dostaneme na lístok načarbanú sumu a to je asi tak všetko. Nijaký blok z pokladne, nijaký rozpis toho, čo sme skonzumovali. Iba číslo. 17 €.
Platíme, neriešime.

Sme unavení, už aby sme boli na izbe.

Cestou k penziónu sa nám ešte naskytnú nádherné pohľady na západ slnka. Nedá nám, zastavujeme na vyhliadke na jednej zo serpentín, zvečňujeme si  prítomnú chvíľu, okamih rozjímame a už sa nevieme dočkať, kedy zaľahneme do postele.

Vpravo ostrov Ischia, nad ktorým zapadá slnko, vľavo ostrov Capri. Tam ideme zajtra.

Ostrov Ischia

Veď zajtra na nás čakajú ďalšie zážitky na ostrove Capri.
Veľmi sa teším.

2 komentáre: