Stretnutie s Betkou, ktorá emigrovala sama s piatimi malými deťmi, záver jej príbehu

Dnes bol výnimočný deň. Stretla som sa s pani Alžbetou. Tou, ktorá pred vyše tridsiatimi rokmi emigrovala sama s piatimi nedospelými deťmi.
/Čítaj TU/

Konečne sme sa stretli. Dve Vodnárky!

Tí, ktorí občas zablúdia na môj blog, pani Alžbetu z Viedne poznajú.
Vedia, že v roku 1983 sa rozhodla opustiť socialistické Československo. Nie sama, ale s piatimi nedospelými deťmi. Mladá žena prežila ťažké chvíle a jej sen usadiť sa v Austrálii, napokon nevyšiel.
Po mnohých peripetiách skončila vo Viedni, len pár desiatok kilometrov od rodnej Bratislavy.

Osud chcel, že práve v Rakúsku stretla muža svojho života. Ich láska pretrvala vyše tridsať rokov. Až do januára tohto roku. Presne pred mesiacom od nej odišiel na svoju poslednú cestu.


O svojej emigrácii napísala Betka knihu Aj za ostnatým drôtom kvitnú biele margaréty

Na základe tejto knihy a jej voľného pokračovania A pozdravujte mi domovinu som zase ja spísala Betkin príbeh TU

S Betkou sme sa spoznali pred niekoľkými rokmi prostredníctvom sociálnej siete. Hneď sme si padli do oka, aj keď len na diaľku.

Mali sme plány, že sa stretneme vo Viedni, lenže vždy, keď som tam bola, nezostal na to čas. Navyše, posledné roky mala viac starostí, nechcela som ju teda zbytočne zaťažovať.
Starala sa totiž o svojho chorého manžela, životnú lásku, muža, ktorý jej výrazne a osudovo pomohol počas emigrácie.
On na ňu prakticky za tým ostnatým drôtom čakal...

Betka so svojou veľkou láskou už počas choroby

Prežili spolu tri krásne desiatky rokov, pomohol jej s výchovou detí, veľa cestovali, prežívali spolu dobré aj zlé a potom prišla ťažká choroba.
Betka sa o neho starala do poslednej chvíle, aj keď to bolo občas nad jej sily, aj keď si myslela, že to už ďalej nezvládne.

Krátko pred smrťou jej za všetko poďakoval, povedal, že vie, aký s ním má kríž a vyjadril túžbu odísť... len nech sa jej už uľaví.

Obidvaja plakali, ona mu ďakovala za to, že jej dal možnosť byť znovu šťastnou, milovanou, že sa postaral o jej päť detí, že im všetkým poskytol domov, dal im pocit jedinečnosti.
Veď zase boli rodina.

Potom ho prepustila do svetla...

Takto mi to dnes všetko vyrozprávala, keď sme sa konečne po tých asi siedmich rokoch virtuálneho priateľstva stretli.

Od detí totiž dostala víkendový pobyt v slovenských termálnych kúpeľoch na malé zotavenie a trochu zabudnutia. A nám už nič nebránilo osobnému stretnutiu.

Všetko sa to zbehlo veľmi rýchlo a ja som jej chcela podarovať niečo na pamiatku, zároveň to mal byť darček k blížiacim sa narodeninám. No a kto ma pozná, ľahko si domyslí, že to mohol byť jedine maľovaný kameň Maľované kamene

Lenže času bolo tak strašne málo, že som si najskôr netrúfala pustiť sa do toho. Určite to nestihnem, hovorila som si, veď mám na to len dva dni a z toho môžem maľovať akurát tak po nociach... a čo s mojou krčnou chrbticou, ktorú som mala len nedávno operovanú... naozaj to dám?

Pravdaže som nevydržala a maľovať som začala. Síce za denného svetla, ale pokračovať som mohla až po polnoci. Do tretej nadránom.

Ibaže inak sa maľuje za denného svetla a inak pod umelým osvetlením.
Už boli chvíle, keď som bola presvedčená, že kameň nebude.

Napokon predsa bol. Síce nie celkom podľa predstáv, ale dúfala som, že moje ženské poňatie znamenia Vodnára sa bude Betke páčiť.

Nebol čas na detaily, lepšie prepracovanie pozadia, detailov, ale čo bolo podstatné, že som maľovala srdcom...

Vodnárka pre Vodnárku

Betke sa kameň páčil. A mne sa páčili naše spoločné chvíle.

Betka si svojho manžela, svoju osudovú lásku, ponecháva v srdci.
V jej spomienkach stále žije, celý čas hovorila len o ňom a ja som so zaujatím počúvala.
Veď taká nevšedná láska je dožičená len vyvoleným.

Betka, ďakujem za príjemné chvíle, bolo mi s tebou naozaj krásne.