Mala ledva päťdesiat a život akoby skončil aj pre ňu.
Niekoľko dobrých priateľov, na ktorých sa mohla spoľahnúť, mama a synova rodina, najmä vnuk Marek, znamenali pre ňu celý svet. K tomu nepotrebovala žiadneho chlapa. V spomienkach bola stále so svojím mužom.
Od Andrejovej predčasnej smrti ubehlo päť rokov, keď vcelku pokojný život narušilo mamino úmrtie. Ivana sa ocitla v zložitom období, mala pocit, akoby jej amputovali časť tela a ona sa potápala, pomaly a bez možnosti záchrany. Duševná bolesť bola rovnako silná ako fyzická. Ak nie intenzívnejšia.
A práve vtedy sa na scéne objavil Helmut z Viedne. Sympatický, zábavný, pripravený zbaviť ju clivoty. Síce o štrnásť rokov starší, ale stále šarmantný.
Ivana sa za tie roky samoty stiahla do seba aj čo sa týkalo ženskosti. Pokladala sa za nezaujímavú, tuctovú a už vôbec nie príťažlivú. Pritom to bola stále krásna žena, aj melanchólia, ktorú nosila v sebe, pôsobila u nej podmaňujúco.
Odrazu tu bol niekto, kto mal o ňu záujem, kto si pomaly, ale isto získaval jej priazeň a srdce. Začali sa s Helmutom stretávať, veľa sa rozprávali, dokázal ju pobaviť, rozosmiať. Mal taký krásny úsmev!
A bolo to tu. Bum! Zamilovala sa.
Zdravý rozum sa ju snažil držať v racionálnej rovine, ale srdce už bolo stratené. A malo prevahu.
Pomaly, ale isto sa vzďaľovala zabehnutému životu, dokonca aj svojim blízkym, priateľom. Od samého začiatku, bez toho, aby si to uvedomovala, sa Helmutovi vo všetkom podvolila. Vyžadoval absolútnu pozornosť a oddanosť. Bezvýhradnú poslušnosť.
Bola tou novou láskou taká zaskočená a zároveň pohltená, až mala strach, že o ňu príde, keď sa mu nebude prispôsobovať tak, ako si nárokoval.
Stretávali sa tri až štyrikrát do týždňa. Buď prišiel Helmut za ňou do Bratislavy, alebo išla ona za ním do Viedne.
Ivana sa už pred nejakým časom rozhodla, že predá veľký, trojizbový byt a nájde si menší. Helmut predostrel návrh na kúpu spoločného bytu v Hainburgu, vlastne mal už jeden vhodný na ruke. A vraj sa jej bude určite páčiť.
Aj keď bol byt v dezolátnom stave, Ivana si vedela predstaviť, že po rekonštrukcii by to nemuselo byť zlé bývanie. Súhlasila. Vybavila si úver.
Byt kúpili na polovicu. U právnika podpísali zmluvu, v ktorej stálo, že byt nemôže predať jeden bez súhlasu druhého. Vedela, že ak by sa náhodou nepohodli, dostala by sa do patovej situácie, lenže akosi to vtedy neriešila. Dúfala, že k niečomu takému nepríde.
Plánovala nový byt zrekonštruovať a až potom sa do neho nasťahovať, lenže Helmut s tým zásadne nesúhlasil. A bol aj proti väčšej rekonštrukcii, ktorú Ivana mienila zrealizovať zo svojich vlastných prostriedkov.
Napokon si presadil, že sa bude prerábať počas bývania. Opäť ustúpila a tak sa studený, špinavý a hlavne nezariadený provizórny byt stal jej novým domovom.
To všetko ale odľahčila predstava peknej renovácie.
Ivane sa podarilo predať byt v Bratislave, vyplatila úver a veľkú časť zo zostávajúcich peňazí investovala do nového zariadenia bytu v Hainburgu.
Ibaže, ukázalo sa, že pre Helmuta je dôležitejšie niečo iné. A to auto Mitsubishi Jeep. Presvedčil ju o výhodnosti kúpy, uvoľnila teda financie. Až neskôr pochopila, že auto malo vlastne slúžiť na prevoz ďalšieho jeho rozmaru, loďky zo Švédska.
Auto využíval najmä Helmut, keďže ona nevlastnila vodičské oprávnenie.
Potom mal zrazu na ruke výhodnú kúpu pozemku v Hainburgu, aby bolo autá kde odstaviť. Vlastnil tri, z toho jedno patrilo Ivane.
Ivana chcela dať nejaké peniaze aj synovi, aby mu kompenzovala to, že predala byt, v ktorom vyrastal. No Helmut ju presvedčil, že to nie je správne rozhodnutie. A tak bol pozemok.
To nestačilo, zmyslel si kúpiť karavan. Rád a veľa cestoval, jeho snom bolo spoznávať Európu a najlepšie takouto formou dopravy.
Ona už peniaze nemala, tak si vzal úver, čo v jeho veku pokladala za dosť riskantné. Povedala si však, že je to jeho rozhodnutie. Beztak by ju nepočúval, keby sa mu to snažila vyhovoriť.
Zatiaľ sa teda zdalo, že je všetko tak, ako má byť. Že sa milujú a sú šťastní.
No ich vzťah fungoval najmä pre Ivaninu prispôsobivosť. Helmut si ju absolútne podmanil. Počúvala ho na slovo.
Pritom je to inteligentná, múdra žena, no ani nevedela ako a stala sa obeťou manipulátora.
Helmut ju vozil denne do Bratislavy do práce a po skončení pracovnej doby zase späť do Hainburgu.
Celý čas mimo zamestnania trávila len s ním. Na rodinu, vnuka, priateľky nezostávalo miesto. Dokonca, ak sa raz za čas chcela stretnúť s vnukom, bolo zle-nedobre, vyčítal jej, že sa nechá od syna a jeho ženy iba zneužívať. Nedokázal pochopiť, že je to jej jediná rodina, že ich miluje, že má právo sa s nimi stretávať.
Ivana mala krátko pred odchodom do dôchodku. Tento fakt sa stal častou témou ich rozhovorov. Helmut bol skriktne proti tomu, aby pokračovala v práci. Tlačil na ňu, nech už toho nechá. Chcel cestovať po Európe, ako si to vysníval.
Bol to asi jej podvedomý protest voči jeho neprimeraným nárokom, jednoducho sa rozhodla, že v zamestnaní zotrvá. Mala rada svoju prácu, pracovala v úžasnom kolektíve, nepáčila sa jej predstava penzistky. A cestovať môžu aj tak. Na to si bude čerpať dovolenku. Na ich cesty po starom kontinente, na ktoré sa naozaj párkrát vybrali.
Treba spomenúť, že Helmut sa po celý čas trvania ich vzťahu stretával s bývalou priateľkou Hanou, zhodou okolností tiež Slovenkou. Ivana to brala racionálne, chápala, že majú spoločné väzby na bývalú prácu, na minulosť, veď spolu žili 17 rokov. Dokonca sa jej páčilo, že sa nerozišli v zlom.
Postupom času ale vychádzalo na povrch, ako sa o nej Hana škaredo vyjadruje. Helmut začal byť opatrnejší a prestal ju spomínať. Alebo sa smial, že je šibnutá.
Lenže, akoby sa spustila lavína, Ivana sa začala dozvedať veci, čo ju šokovali a pomaly sa jej začali otvárať oči.
Vrchol všetkého bol, keď sa jej donieslo, že Hana sa stále prezentuje ako Helmutova životná partnerka a on nenamieta. Počas doby, keď bola Ivana v zamestnaní, trávil čas u nej doma, alebo chodili na spoločné nákupy, prechádzky a potom popoludní vyzdvihol Ivanu v práci a odviezol ju do Hainburgu. Len aby nemala šancu stretnúť sa s nikým iným a mať trochu vlastného súkromia.
Kruh sa uzatváral, Ivana strácala trpezlivosť. Veď Helmut žil vlastne dva životy.
Bola priveľmi veľkorysá, príliš ústupčivá, benevolentná.
Verila v partnerský život, ale ten ich niesol známky hniloby.
Aby sa z toho všetkého spamätala, vybrala sa na dovolenku do Grécka so svojimi dvomi dlhoročnými priateľkami. Boli pre ňu ako rodina. Ony ju aj najviac navštevovali v Hainburgu, vedeli o všetkom, nemala pred nimi nijaké tajnosti.
Syn Helmuta prekukol dávno, lenže Ivana si myslela, že skrátka žiarli.
Pritom to bolo práve naopak. Žiarlil Helmut. A chorobne.
Naplno sa to potvrdilo, keď za ňou o pár dní priletel do Grécka, aby ju skontroloval, či tam nie je s nejakým mužom. V jeho predstavách to mal byť Grék.
Keď ho ráno uvidela stáť vo dverách izby, neverila vlastným očiam. Prvotriedna prepadovka. Dôkaz. Corpus delicti.
Spokojný, že ju našiel s kamarátkami, dokonca na spoločných posteliach, mu vrátilo istotu a náramne sa na nich bavil. Ivana cítila strašnú potupu.
Ako napríklad vtedy, keď ho prichytila pri tom, ako jej kontroloval nohavičky... Alebo keď ju sledoval na ceste k pedikérke, kaderníčke, vlastne všade, kam sa pohla bez jeho sprievodu.
Lebo ničomu a nikomu neveril.
Už bola rozhodnutá tento nezdravý, nikam nevedúci vzťah ukončiť.
Pochopila, že on sa Hany nikdy nevzdá a že jeho obmedzovanie slobody, ponižovanie, pohŕdanie, vulgárnosti, ktoré postupne v stave žiarlivosti na ňu chŕlil aj pred cudzími ľuďmi, sú prejavom chorobného manipulátorstva.
Jej hrdosť, sloboda, názory, boli udupané pod čiernu zem.
Po tom, ako mu oznámila, že sa s ním chce rozísť, začalo ozajstné peklo.
Vyhrážky, zlomyseľnosti, nekonečné dohadovanie, nezmyselné rozhovory.
Najal si istého človeka, ktorý ju celé dni pozoroval, čo robí v práci, kedy odchádza, kedy prichádza, dokonca aj jej kolegyňu. Tieto informácie chcel použiť ako vydieranie s tým, že ich predloží zamestnávateľovi ako zneužívanie pracovného času.
Znížil sa aj k takej podlosti, že jej z notebooku skopíroval všetku korešpodenciu na sociálnych sieťach, v mailoch, či v osobných zložkách. Dokonca vytlačil posledný list, ktorý jej napísal muž pred smrťou a ukazoval ho známym po Bratislave, aby ju kompromitoval.
Napriek tomu sa Ivana nechala neskôr uprosiť a zostala s ním ešte nejaký čas bývať v spoločnom byte v Hainburgu. Ale žili v ňom ako dvaja cudzí ľudia a ona sa už chystala na rekonštrukciu bytu, ktorý zdedila po smrti svojej sestry. Tam sa plánovala odsťahovať, čo Helmutovi aj povedala. Ten jej ale neveril. Nepredpokladal, že by nazbierala silu opustiť ho.
Bol si istý svojou prevahou.
Na vianočné sviatky toho roku odišiel s jeho bývalou? partnerkou Hanou na dovolenku k sestre do Švédska. Ivana mu povedala, že keď sa vráti, ju už v Hainburgu nenájde.
Iba sa pohŕdavo uškrnul.
Ale tak aj bolo. Počas jeho neprítomnosti sa odsťahovala. Spolu s nevestou a najlepšími priateľkami pobalila čo bolo jej, zároveň teda mohli dosvedčiť, čo si z bytu vzala a čo nie.
Po návrate od sestry jej ihneď zavolal a obvinil ju, že mu ukradla jeho veci. Od večera do polnoci to bolo asi osem výhražných, osočujúcich telefonátov.
Áno, Ivana omylom vzala deku, ktorá nepatrila jej, tiež hrebeň a naberačku. Lenže obvinil ju aj z krádeže signálnej pištole. Tú však neskôr našiel.
Po tie tri veci, deku, hrebeň, naberačku, si prišiel do jej nového bytu osobne a v podstate v pokoji sa porozprávali. Ivana ho prosila, nech už prestane s psychickým týraním. Chcela, aby sa rozišli v mieri.
Napriek sľubu, že s tým prestane, znovu jej zavolal s tým, že sa s ňou musí naliehavo stretnúť.
Do Auparku, na miesto stretnutia, prišla pre istotu aj so synom. Ten ho slušne a zároveň dôrazne požiadal o to, aby skončil so slovnými atakmi voči Ivane, aby ju nechal na pokoji. Neskôr jej Helmut tvrdil, že syn mal pod stolom jeho signálnu pištoľ a chcel mu streliť do tváre, čo bol holý nezmysel.
Ivana s ním chcela riešiť majetkové vysporiadanie a viackrát sa ho pýtala, či jej zaplatí za nábytok, ktorý nechala v byte v Hainburgu. Povedal, že si nechá kuchyňu a šatník, ostatné si môže zobrať.
Potom však zmenil rétoriku. Oznámil jej, že mu zmizla zbierka mincí od jeho otca. Nepriamo ju obvinil z krádeže.
Nedalo sa s ním nijako dohodnúť.
Ivana trvala na tom, aby predali byt v Hainburgu, platila stále polovicu nákladov, aj keď v ňom nebývala. Naviac, on si prenajal byt v Bratislave blízko Hany a tak to boli v Rakúsku vyhodené peniaze.
Odmietol.
Dostala sa do patovej situácie, čoho sa na začiatku obávala a čo si vtedy myslela, že sa nikdy nestane.
Bola však šťastná, že sa napokon vymanila spod jeho vplyvu, že sa dostala z područia tohto manipulátora s peknou vizážou.
"Rozdielnosť pováh, životných skúseností a hlavne plánov do budúcnosti som chcela riešiť postupne počas spoločného života," hovorí Ivana.
"Zjavne som podcenila neschopnosť tolerancie a adaptability staršieho človeka, ktorý pod pojmom spoločný život videl len vlastné zaopatrenie. Navariť, upratať, postarať sa o jeho pohodlie mi nerobilo problém, pokiaľ som z jeho strany nenarazila na odmietanie mojich blízkych, priateľov, mojich potrieb. Hodiny rozhovorov, ktoré sa končili akým-takým konsenzom už ráno boli rozmetané na prach, pretože sa zobudil s úplne opačným riešením.
Zo spoločného bývania ma vytlačil vlastnou paranojou a chorobnou posadnutosťou pomsty. Hystericky prognózoval môj život bez neho v čiernych farbách a ako som sa mala možnosť neskôr dozvedieť, takto sa rozlúčil so všetkými svojimi partnerkami.
Vyhrážkami.
Jediná Hana pri ňom zotrváva, neprekáža jej psychická tyrania, znevažovanie, jeho vzťahy, nevšíma si to, iba si spokojne sedí a štrikuje." Pousmeje sa Ivana na záver svojho rozprávania.
Dodáva, že skúsenosť s Helmutom v nej zanechala nedôveru voči všetkým mužom.
Chvíľu zauvažovala, či jeho slová, že nikdy nestretol takú ženu ako je ona má brať ako lichôtku, alebo sa má hanbiť za to, že sa nechala tak ľahko zmanipulovať.
"Vieš, ja som prežila pekné manželstvo so skvelým chlapom," zasníva sa krátko. "Dnes to dokonca vnímam ako zradu voči nemu, že som si začala s iným mužom a navyše, psychopatom."
Možno ešte niekoho stretneš, niekoho normálneho, s kým budeš šťastná, usilujem sa ju trochu povzbudiť. "Ach! Ten 1,5 ročný preplesk s ním mi stačil, mám po šesťdesiatke, už nikoho nepotrebujem."
A naozaj, je spokojná so svojou rodinou, prácou, pravidelne sa stretáva s priateľkami, mastia karty, chodia do kina, cestujú, občas zájde na synovu chalupu, kde sa vždy zotaví z prílišných aktivít.
Žije bez nátlaku, slobodne a šťastne.
A s čistými spomienkami na svojho milovaného Andreja.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára