Príchodom ľudí z krajín, ktoré sú na tom ekonomicky ešte horšie ako my, sa domáci obávajú násilností, narušenia pokoja, cítia sa ohrození.
Slovači sa prieči mať v blízkosti inú národnosť ako tú svoju.
V diskusiách sú na to rôzne názory, prevládajú však tie, ktoré sú a priori proti akémukoľvek príchodu zahraničných pracovníkov z chudobnejších krajín východného bloku.
Ako všetci vieme, nie je to u nás žiadna sláva.
Keby tu veci fungovali tak, ako by mali, neodchádzalo by do vyspelejších, bohatších krajín, alebo ak chcete, na západ, také množstvo ľudí, nehľadali by lepší život za hranicami.
Pomaly v každej druhej rodine sa nájde niekto, kto bol alebo je "vonku". Kto tu nechal svojich blízkych, opustil rodinné zázemie, len aby sa mu žilo aspoň trochu ľahšie. Lepšie.
A práve tak hľadajú onen lepší život aj ľudia z krajín, kde to páni politici tiež dovŕzali. A aj v takom Slovensku vidia potenciál.
Počúvam reči, že nám berú prácu, kvôli nim nerastú mzdy, znižuje sa tlak na zamestnávanie a pod.
Nikto z tých, ktorí sa tak stavajú proti "lacnej zahraničnej pracovnej sile", sa nezamyslel nad tým, že presne takto to funguje aj v krajinách, kam odchádzajú naši ľudia?
Že sa tam držia podobné názory? Veď zoberme si len také Česko. Rovnaká ideológia...
A to sme boli ako bratia, kedysi spoločná republika. Dnes nás vnímajú ako chudákov z východu, "Čobolákov", čo im zamoria celú krajinu.
Vlastne, nie iba dnes...
Faktom však zostáva, že každý ekonomicky vyspelejší štát prijíma ľudí z tých menej vyspelých, pretože vie, že mzda, za akú by nepracoval našinec, predstavuje pre zahraničných pracovníkov aj niekoľkonásobne vyšší zárobok, než aký by kedy dostal za tú istú prácu doma.
Je to v podstate jeden kruh. A za ten môžu politici a finančné skupiny.
Tí ale, aby odpútali od riešenia problému pozornosť, vyvolávajú v ľuďoch často nenávistné a zbytočné emócie voči cudzincom.
Takže Slováci vo svete sú na tom presne tak, ako sú u nás povedzme ľudia zo Srbska či Rumunska.
Vopred ich odmietame, máme z nich strach, zdajú sa nám menejcenní.
Pritom báť by sme sa mali viac našich vlastných... Veď koľko z tých zahraničných zamestnancov spáchalo trestné činy? Koľkí z nich znásilnili naše dcéry, prepadli seniorov, koľkých prichytili pri krádeži v obchodoch atď.?
Nepopieram, nájdu sa aj takí, čo im dobré meno kazia.
Lenže, nie je tomu práve tak aj medzi našimi v zahraničí? Alebo z hocijakej inej krajiny?
Všetko je o jedincovi.
Všímam si niekedy našincov v obchodoch. Bežných kupujúcich alebo predavačov. Ako povýšenecky a nepríjemne sa správajú k mužom s cudzím prízvukom, už samotné zistenie, že ide o cudzincov, v nich vyvoláva odpor a pohŕdanie.
Také ľudské!
Vždy si vtedy spomeniem na mojich blízkych, ktorí sú v zahraničí a predstavím si, že toto zažívajú aj oni. Že sú nepohodlní, odmietaní.
Vzbudzujúci antipatiu.
Je mi z toho smutno.
Kto za to môže?
Ako som sa už zmienila, ja sa skôr bojím tých našich. Čím ďalej, tým viac mám strach žiť v tejto krajine, kde sa strieľajú novinári, kde sa odstraňujú tí, čo vidia za roh a nemlčia, kde mocní ukazujú svoju silu a neohrozenosť, kde dovolať sa spravodlivosti je mnohokrát nemožné.
Politici by sa mali báť ľudí, nie ľudia politikov.
Preto sa nebojme ľudí ako my, ktorí sú len obeťami machinácií tých vysokopostavených.
Nebuďme úzkoprsí, obmedzení v našich názoroch, nenechajme sa zmanipulovať vysokou hrou mocných, nech si to neodnášajú tí, čo za nič nemôžu.
Iba sa snažia prežiť čo najslušnejšie. Napokon, ako väčšina z nás.
Nešírme, nepodporujme neznášanlivosť.
Veď ani nám nerobí dobre predstava, že sa na našich blízkych vo svete pozerajú ako na vyvrheľov.
Uvedomte si, že aj títo ľudia, čo k nám prišli za lepšou vidinou života, nechali doma svoje rodiny, svojich rodičov, manželky, deti.
Pokúste sa vžiť do ich kože.
Mnohí z vás sa hlásia ku kresťanstvu. A táto viera predsa hlása Miluj blížneho svojho...
A ja verím, že emócie, aké sú voči zahraničným pracovníkom vyvolávané, sa utíšia a že sa naopak neutíšia kauzy, ktoré sú pre krajinu a teda nás, dôležité.
Verím, že sa my, obyčajní ľudia spojíme /nie politická strana/, aby sme dali strachu zadosť a konečne sa upriamili na ozajstné problémy, ktoré sú pred nami zastierané podobnými "záležitosťami".
Kým, to už ani nemusím opakovať.
Iba zdôrazním, vzchopme sa, aby sa konečne politici báli nás ľudí, nie my ich.
Lebo mne to u nás všetko pripadá ako zábavka s obmedzenými.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára