Zastavme sa na chvíľu/Po zoborských chodníkoch

Príroda je mojím chrámom. Tam si moja myseľ aj duša oddýchne, tam načerpá energiu, silu ísť ďalej a riešiť problémy, ktoré mi často nedajú spávať. 
Lebo mám ich aj ja. Problémy.
Kto ich nemá? 

Jeden rieši zdravotné ťažkosti, iný neveru, tretí alkoholizmus alebo tyraniu v rodine, ďalší finančnú otázku či generačné spory... Naozaj nepoznám nikoho, koho by podobné životné ťarchy obchádzali.

Niekto o nich hovorí, ale väčšina si necháva svoje bôle pre seba a trápi sa.

Tiež nepatrím k tým, ktorí svoje starosti vynášajú na svetlo sveta. Riešim si ich vnútorne sama, len neviem, či je to dobre. Zrejme nie. 

A práve v ústraní lesa, kde často jeho nirvánu narúša len vtáčí spev, sa mi darí nachádzať riešenia pre svoje trampoty, možno ma to prinúti otvoriť si viac srdce, obrátiť sa s väčšou dôverou na blízkych. Jednoducho, prehovoriť.

Príroda mi navracia stratenú harmóniu.

Žijeme v dobe, kedy sa stavajú na piedestál tí najschopnejší jedinci, húževnatí, draví, často idúci cez mŕtvoly. Priam bez chrbtovej kosti. Dovolím si povedať, že ctižiadosť, ba až bezohľadnosť, sa stali fenoménom súčasného žitia. 

Ľudia sa stále za niečím ženú. Chcú vynikať. Byť prví. Lebo inak zapadnú do šedého priemeru. A to sa dnes neodpúšťa. To sa nenosí.

Zabudlo sa na obyčajnosť.

Prítomnosť okamihu.

Na človečinu.

Nenosí sa úcta, empatia, chorí, starí, neschopní sú na príťaž. 

Nestačím ani vnímať tú záplavu správ o krutosti voči seniorom, surovosti na tých najvyšších inštanciách, na uliciach, v školách, na sociálnych sieťach, medzi mladými.

Je mi z toho smutno. Bolí ma to.
No takýto človek je na smiech. Draví ho rozmetú na prach, zadupú do zeme. 


Teraz platia iné zákony. Zákony džungle.

V tomto materiálnom svete chcú všetci všetko hneď. Panuje rivalita, súťaživosť. Aj za cenu zdravia, alebo čo je najhoršie, života.

Práve v týchto dňoch ma šokovala správa o smrti známej, ktorá mala v podstate život pred sebou. Jej plány, sny zostali nenaplnené a maloletá dcéra bez matky.
Prečo? Pre totálnu banalitu. Dôsledok tejto rýchlej, konkurenčnej doby.
Úplne zbytočná smrť. 

V mojej poslednej knihe Premárnený čas som písala práve o tom. O zastavení sa, lebo môže byť neskoro. Potom už zostanú len výčitky, ktoré nás môžu akurát tak privádzať o rozum. 
Lenže cesty späť nebude.

Mali by sme sa naučiť spomaliť, nič nepreháňať, neuštvať sa. Všetko robiť s mierou, aj keď skĺzneme do tej nenosiacej sa obyčajnosti. 
Stojí nám to za to. Stoja nám za to naši blízki.

Šťastie predsa nezávisí od množstva a kvality áut, domov, luxusných dovoleniek, oblečenia, vecí. 
Koľkí to všetko majú a predsa sú stratení. Nešťastní. Zúfalí. 
Stále niečo hľadajú.
Čakárne psychiatrií sa zapĺňajú.

A možno to, po čom prahnú, majú rovno pred očami. Len ich nevedia poriadne otvoriť, pozrieť sa pravde do očí, priznať si chyby. Spomaliť. Vedieť prejaviť city, lásku.

Lenže človek, ak chce zmeniť svet, musí začať v prvom rade od seba. 
Znie to síce ako fráza, ale sama som si tým prešla.

Zbytočne budeme čakať na zlepšenie, ak sa o to nepričiníme sami.

Odhoďte osobnú pýchu a začnite nový život. Taký, po akom túžite.
Zastavte sa na chvíľu, otvorte si dušu a srdce. Spomaľte. Počúvajte. 

Vyhľadajte pomoc.

Nie, nie som žiadna kazateľka. 
Iba som si niečím prešla a preto viem, že nič nepríde samo od seba, pokiaľ nezačnete s vlastnou transformáciou.

Ako povedal môj hrdina z poslednej knihy:

"Ani neviem dobre určiť, čo by som dal za to, aby som mohol znovu žiť. Byť človekom z mäsa a kostí. Ako veľmi som túžil po ozajstných dotykoch, slovách, po odčinení všetkého, čo som za života spôsobil, ako som ranil. S absurdnou naivitou som si namýšľal, že život snáď potrvá večne. Že je čas na slová, dotyky, na ospravedlnenia, úctu, na lásku.

Držala sa ma ako kliešť posadnutosť sebou samým. Vnímal som iba svoje pocity, zaoberal sa jedine nimi.  

Ja, ja, ja... stále dokola.

Ostatní mi unikali. Ich duševné rozpoloženie mi zďaleka nerobilo také vrásky na čele, ako to moje.

Každú jednu narážku na zlepšenie som vnímal ako nebezpečný komplot voči mne.

Prečo som ja blázon chodil po svete so zatvorenými očami, s dlaňami na ušiach?

Kedy sa to stalo?

Žiaľ, stalo sa... a už som sa viezol.

A zrazu bolo po všetkom. Ani som sa nenazdal. Čas sa mi vysmial do ksichtu.

Je neskoro, človeče, neskoro... mal si možnosti, no ty si ich všetky do jednej prepásol... ako keby som ho počul.

Znovu vás prosím, zamyslite sa nad tým, čo vám tu hovorím. Poučte sa z mojich chýb.

Keďže sa prehrýzate touto knihou, nie je pre vás ešte neskoro.

Len zbytočne neotáľajte. Čas je neúprosný, nemá s nikým zľutovanie.

Verte mi, naozaj už čosi o tom viem."

/Úryvok z knihy Premárnený čas/