pondelok 19. februára 2018

Zastavme sa na chvíľu/Po zoborských chodníkoch

Príroda je mojím chrámom. Tam si moja myseľ aj duša oddýchne, tam načerpá energiu, silu ísť ďalej a riešiť problémy, ktoré mi často nedajú spávať. 
Lebo mám ich aj ja. Problémy.
Kto ich nemá? 

Jeden rieši zdravotné ťažkosti, iný neveru, tretí alkoholizmus alebo tyraniu v rodine, ďalší finančnú otázku či generačné spory... Naozaj nepoznám nikoho, koho by podobné životné ťarchy obchádzali.

Niekto o nich hovorí, ale väčšina si necháva svoje bôle pre seba a trápi sa.



Tiež nepatrím k tým, ktorí svoje starosti vynášajú na svetlo sveta. Riešim si ich vnútorne sama, len neviem, či je to dobre. Zrejme nie. 

A práve v ústraní lesa, kde často jeho nirvánu narúša len vtáčí spev, sa mi darí nachádzať riešenia pre svoje trampoty, možno ma to prinúti otvoriť si viac srdce, obrátiť sa s väčšou dôverou na blízkych. Jednoducho, prehovoriť.

Príroda mi navracia stratenú harmóniu.




Žijeme v dobe, kedy sa stavajú na piedestál tí najschopnejší jedinci, húževnatí, draví, často idúci cez mŕtvoly. Priam bez chrbtovej kosti. Dovolím si povedať, že ctižiadosť, ba až bezohľadnosť, sa stali fenoménom súčasného žitia. 

Ľudia sa stále za niečím ženú. Chcú vynikať. Byť prví. Lebo inak zapadnú do šedého priemeru. A to sa dnes neodpúšťa. To sa nenosí.
Zabudlo sa na obyčajnosť.
Prítomnosť okamihu.
Na človečinu.





Nenosí sa úcta, empatia, chorí, starí, neschopní sú na príťaž. 

Nestačím ani vnímať tú záplavu správ o krutosti voči seniorom, surovosti na tých najvyšších inštanciách, na uliciach, v školách, na sociálnych sieťach, medzi mladými.

Je mi z toho smutno. Bolí ma to.
No takýto človek je na smiech. Draví ho rozmetú na prach, zadupú do zeme. 


Teraz platia iné zákony. Zákony džungle.




V tomto materiálnom svete chcú všetci všetko hneď. Panuje rivalita, súťaživosť. Aj za cenu zdravia, alebo čo je najhoršie, života.



Práve v týchto dňoch ma šokovala správa o smrti známej, ktorá mala v podstate život pred sebou. Jej plány, sny zostali nenaplnené a maloletá dcéra bez matky.
Prečo? Pre totálnu banalitu. Dôsledok tejto rýchlej, konkurenčnej doby.
Úplne zbytočná smrť. 





V mojej poslednej knihe Premárnený čas som písala práve o tom. O zastavení sa, lebo môže byť neskoro. Potom už zostanú len výčitky, ktoré nás môžu akurát tak privádzať o rozum. 
Lenže cesty späť nebude.

Mali by sme sa naučiť spomaliť, nič nepreháňať, neuštvať sa. Všetko robiť s mierou, aj keď skĺzneme do tej nenosiacej sa obyčajnosti. 
Stojí nám to za to. Stoja nám za to naši blízki.



Šťastie predsa nezávisí od množstva a kvality áut, domov, luxusných dovoleniek, oblečenia, vecí. 
Koľkí to všetko majú a predsa sú stratení. Nešťastní. Zúfalí. 
Stále niečo hľadajú.
Čakárne psychiatrií sa zapĺňajú.


A možno to, po čom prahnú, majú rovno pred očami. Len ich nevedia poriadne otvoriť, pozrieť sa pravde do očí, priznať si chyby. Spomaliť. Vedieť prejaviť city, lásku.

Lenže človek, ak chce zmeniť svet, musí začať v prvom rade od seba. 
Znie to síce ako fráza, ale sama som si tým prešla.

Zbytočne budeme čakať na zlepšenie, ak sa o to nepričiníme sami.

Odhoďte osobnú pýchu a začnite nový život. Taký, po akom túžite.
Zastavte sa na chvíľu, otvorte si dušu a srdce. Spomaľte. Počúvajte. 

Vyhľadajte pomoc.



Nie, nie som žiadna kazateľka. 
Iba som si niečím prešla a preto viem, že nič nepríde samo od seba, pokiaľ nezačnete s vlastnou transformáciou.

Ako povedal môj hrdina z poslednej knihy:

"Ani neviem dobre určiť, čo by som dal za to, aby som mohol znovu žiť. Byť človekom z mäsa a kostí. Ako veľmi som túžil po ozajstných dotykoch, slovách, po odčinení všetkého, čo som za života spôsobil, ako som ranil. S absurdnou naivitou som si namýšľal, že život snáď potrvá večne. Že je čas na slová, dotyky, na ospravedlnenia, úctu, na lásku.

Držala sa ma ako kliešť posadnutosť sebou samým. Vnímal som iba svoje pocity, zaoberal sa jedine nimi.  

Ja, ja, ja... stále dokola.

Ostatní mi unikali. Ich duševné rozpoloženie mi zďaleka nerobilo také vrásky na čele, ako to moje.

Každú jednu narážku na zlepšenie som vnímal ako nebezpečný komplot voči mne.

Prečo som ja blázon chodil po svete so zatvorenými očami, s dlaňami na ušiach?

Kedy sa to stalo?

Žiaľ, stalo sa... a už som sa viezol.

A zrazu bolo po všetkom. Ani som sa nenazdal. Čas sa mi vysmial do ksichtu.

Je neskoro, človeče, neskoro... mal si možnosti, no ty si ich všetky do jednej prepásol... ako keby som ho počul.

Znovu vás prosím, zamyslite sa nad tým, čo vám tu hovorím. Poučte sa z mojich chýb.

Keďže sa prehrýzate touto knihou, nie je pre vás ešte neskoro.

Len zbytočne neotáľajte. Čas je neúprosný, nemá s nikým zľutovanie.

Verte mi, naozaj už čosi o tom viem."


/Úryvok z knihy Premárnený čas/



utorok 13. februára 2018

Zamilovať sa do Helmuta bol pre Ivanu riadny životný kotrmelec

Nasledujúci príbeh o mojej priateľke Ivane je dokonalou ukážkou manipulátora a obete v partnerskom vzťahu.

Ivana sa zo smrti svojho muža spamätávala veľmi dlho a bola presvedčená, že po takej veľkej láske, akú prežívala s ním, sa už nikdy nezamiluje. Nikto a nič nemohlo predsa nahradiť jej milovaného Andreja.
Mala ledva päťdesiat a život akoby skončil aj pre ňu.

Niekoľko dobrých priateľov, na ktorých sa mohla spoľahnúť, mama a synova rodina, najmä vnuk Marek, znamenali pre ňu celý svet. K tomu nepotrebovala žiadneho chlapa. V spomienkach bola stále so svojím mužom.

Od Andrejovej predčasnej smrti ubehlo päť rokov, keď vcelku pokojný život narušilo mamino úmrtie. Ivana sa ocitla v zložitom období, mala pocit, akoby jej amputovali časť tela a ona sa potápala, pomaly a bez možnosti záchrany. Duševná bolesť bola rovnako silná ako fyzická. Ak nie intenzívnejšia.
A práve vtedy sa na scéne objavil Helmut z Viedne. Sympatický, zábavný, pripravený zbaviť ju clivoty. Síce o štrnásť rokov starší, ale stále šarmantný.

Ivana sa za tie roky samoty stiahla do seba aj čo sa týkalo ženskosti. Pokladala sa za nezaujímavú, tuctovú a už vôbec nie príťažlivú. Pritom to bola stále krásna žena, aj melanchólia, ktorú nosila v sebe, pôsobila u nej podmaňujúco.

Odrazu tu bol niekto, kto mal o ňu záujem, kto si pomaly, ale isto získaval jej priazeň a srdce. Začali sa s Helmutom stretávať, veľa sa rozprávali, dokázal ju pobaviť, rozosmiať. Mal taký krásny úsmev!
A bolo to tu. Bum! Zamilovala sa.

Zdravý rozum sa ju snažil držať v racionálnej rovine, ale srdce už bolo stratené. A malo prevahu.

Pomaly, ale isto sa vzďaľovala zabehnutému životu, dokonca aj svojim blízkym, priateľom. Od samého začiatku, bez toho, aby si to uvedomovala, sa Helmutovi vo všetkom podvolila. Vyžadoval absolútnu pozornosť a oddanosť. Bezvýhradnú poslušnosť.
Bola tou novou láskou taká zaskočená a zároveň pohltená, až mala strach, že o ňu príde, keď sa mu nebude prispôsobovať tak, ako si nárokoval.

Stretávali sa tri až štyrikrát do týždňa. Buď prišiel Helmut za ňou do Bratislavy, alebo išla ona za ním do Viedne.
Ivana sa už pred nejakým časom rozhodla, že predá veľký, trojizbový byt a nájde si menší. Helmut predostrel návrh na kúpu spoločného bytu v Hainburgu, vlastne mal už jeden vhodný na ruke. A vraj sa jej bude určite páčiť.

Aj keď bol byt v dezolátnom stave, Ivana si vedela predstaviť, že po rekonštrukcii by to nemuselo byť zlé bývanie. Súhlasila. Vybavila si úver.
Byt kúpili na polovicu. U právnika podpísali zmluvu, v ktorej stálo, že byt nemôže predať jeden bez súhlasu druhého. Vedela, že ak by sa náhodou nepohodli, dostala by sa do patovej situácie, lenže akosi to vtedy neriešila. Dúfala, že k niečomu takému nepríde.

Plánovala nový byt zrekonštruovať a až potom sa do neho nasťahovať, lenže Helmut s tým zásadne nesúhlasil. A bol aj proti väčšej rekonštrukcii, ktorú Ivana mienila zrealizovať zo svojich vlastných prostriedkov.

Napokon si presadil, že sa bude prerábať počas bývania. Opäť ustúpila a tak sa studený, špinavý a hlavne nezariadený provizórny byt stal jej novým domovom.

To všetko ale odľahčila predstava peknej renovácie.

Ivane sa podarilo predať byt v Bratislave, vyplatila úver a veľkú časť zo zostávajúcich peňazí investovala do nového zariadenia bytu v Hainburgu.

Ibaže, ukázalo sa, že pre Helmuta je dôležitejšie niečo iné. A to auto Mitsubishi Jeep. Presvedčil ju o výhodnosti kúpy, uvoľnila teda financie. Až neskôr pochopila, že auto malo vlastne slúžiť na prevoz ďalšieho jeho rozmaru, loďky zo Švédska.

Auto využíval najmä Helmut, keďže ona nevlastnila vodičské oprávnenie.
Potom mal zrazu na ruke výhodnú kúpu pozemku v Hainburgu, aby bolo autá kde odstaviť. Vlastnil tri, z toho jedno patrilo Ivane.

Ivana chcela dať nejaké peniaze aj synovi, aby mu kompenzovala to, že predala byt, v ktorom vyrastal. No Helmut ju presvedčil, že to nie je správne rozhodnutie. A tak bol pozemok.
To nestačilo, zmyslel si kúpiť karavan. Rád a veľa cestoval, jeho snom bolo spoznávať Európu a najlepšie takouto formou dopravy.
Ona už peniaze nemala, tak si vzal úver, čo v jeho veku pokladala za dosť riskantné. Povedala si však, že je to jeho rozhodnutie. Beztak by ju nepočúval, keby sa mu to snažila vyhovoriť.

Zatiaľ sa teda zdalo, že je všetko tak, ako má byť. Že sa milujú a sú šťastní.
No ich vzťah fungoval najmä pre Ivaninu prispôsobivosť. Helmut si ju absolútne podmanil. Počúvala ho na slovo.
Pritom je to inteligentná, múdra žena, no ani nevedela ako a stala sa obeťou manipulátora.

Helmut ju vozil denne do Bratislavy do práce a po skončení pracovnej doby zase späť do Hainburgu.

Celý čas mimo zamestnania trávila len s ním. Na rodinu, vnuka, priateľky nezostávalo miesto. Dokonca, ak sa raz za čas chcela stretnúť s vnukom, bolo zle-nedobre, vyčítal jej, že sa nechá od syna a jeho ženy iba zneužívať. Nedokázal pochopiť, že je to jej jediná rodina, že ich miluje, že má právo sa s nimi stretávať.

Ivana mala krátko pred odchodom do dôchodku. Tento fakt sa stal častou témou ich rozhovorov. Helmut bol skriktne proti tomu, aby pokračovala v práci. Tlačil na ňu, nech už toho nechá. Chcel cestovať po Európe, ako si to vysníval.

Bol to asi jej podvedomý protest voči jeho neprimeraným nárokom, jednoducho sa rozhodla, že v zamestnaní zotrvá. Mala rada svoju prácu, pracovala v úžasnom kolektíve, nepáčila sa jej predstava penzistky. A cestovať môžu aj tak. Na to si bude čerpať dovolenku. Na ich cesty po starom kontinente, na ktoré sa naozaj párkrát vybrali.

Treba spomenúť, že Helmut sa po celý čas trvania ich vzťahu stretával s bývalou priateľkou Hanou, zhodou okolností tiež Slovenkou. Ivana to brala racionálne, chápala, že majú spoločné väzby na bývalú prácu, na minulosť, veď spolu žili 17 rokov. Dokonca sa jej páčilo, že sa nerozišli v zlom.

Postupom času ale vychádzalo na povrch, ako sa o nej Hana škaredo vyjadruje. Helmut začal byť opatrnejší a prestal ju spomínať. Alebo sa smial, že je šibnutá.
Lenže, akoby sa spustila lavína, Ivana sa začala dozvedať veci, čo ju šokovali a pomaly sa jej začali otvárať oči.

Vrchol všetkého bol, keď sa jej donieslo, že Hana sa stále prezentuje ako Helmutova životná partnerka a on nenamieta. Počas doby, keď bola Ivana v zamestnaní, trávil čas u nej doma, alebo chodili na spoločné nákupy, prechádzky a potom popoludní vyzdvihol Ivanu v práci a odviezol ju do Hainburgu. Len aby nemala šancu stretnúť sa s nikým iným a mať trochu vlastného súkromia.

Kruh sa uzatváral, Ivana strácala trpezlivosť. Veď Helmut žil vlastne dva životy.
Bola priveľmi veľkorysá, príliš ústupčivá, benevolentná.
Verila v partnerský život, ale ten ich niesol známky hniloby.

Aby sa z toho všetkého spamätala, vybrala sa na dovolenku do Grécka so svojimi dvomi dlhoročnými priateľkami. Boli pre ňu ako rodina. Ony ju aj najviac navštevovali v Hainburgu, vedeli o všetkom, nemala pred nimi nijaké tajnosti.
Syn Helmuta prekukol dávno, lenže Ivana si myslela, že skrátka žiarli.
Pritom to bolo práve naopak. Žiarlil Helmut. A chorobne.

Naplno sa to potvrdilo, keď za ňou o pár dní priletel do Grécka, aby ju skontroloval, či tam nie je s nejakým mužom. V jeho predstavách to mal byť Grék.
Keď ho ráno uvidela stáť vo dverách izby, neverila vlastným očiam. Prvotriedna prepadovka. Dôkaz. Corpus delicti.

Spokojný, že ju našiel s kamarátkami, dokonca na spoločných posteliach, mu vrátilo istotu a náramne sa na nich bavil. Ivana cítila strašnú potupu.
Ako napríklad vtedy, keď ho prichytila pri tom, ako jej kontroloval nohavičky... Alebo keď ju sledoval na ceste k pedikérke, kaderníčke, vlastne všade, kam sa pohla bez jeho sprievodu.
Lebo ničomu a nikomu neveril.

Už bola rozhodnutá tento nezdravý, nikam nevedúci vzťah ukončiť.
Pochopila, že on sa Hany nikdy nevzdá a že jeho obmedzovanie slobody, ponižovanie, pohŕdanie, vulgárnosti, ktoré postupne v stave žiarlivosti na ňu chŕlil aj pred cudzími ľuďmi, sú prejavom chorobného manipulátorstva.
Jej hrdosť, sloboda, názory, boli udupané pod čiernu zem.

Po tom, ako mu oznámila, že sa s ním chce rozísť, začalo ozajstné peklo.
Vyhrážky, zlomyseľnosti, nekonečné dohadovanie, nezmyselné rozhovory.


Najal si istého človeka, ktorý ju celé dni pozoroval, čo robí v práci, kedy odchádza, kedy prichádza, dokonca aj jej kolegyňu. Tieto informácie chcel použiť ako vydieranie s tým, že ich predloží zamestnávateľovi ako zneužívanie pracovného času.

Znížil sa aj k takej podlosti, že jej z notebooku skopíroval všetku korešpodenciu na sociálnych sieťach, v mailoch, či v osobných zložkách. Dokonca vytlačil posledný list, ktorý jej napísal muž pred smrťou a ukazoval ho známym po Bratislave, aby ju kompromitoval.

Napriek tomu sa Ivana nechala neskôr uprosiť a zostala s ním ešte nejaký čas bývať v spoločnom byte v Hainburgu. Ale žili v ňom ako dvaja cudzí ľudia a ona sa už chystala na rekonštrukciu bytu, ktorý zdedila po smrti svojej sestry. Tam sa plánovala odsťahovať, čo Helmutovi aj povedala. Ten jej ale neveril. Nepredpokladal, že by nazbierala silu opustiť ho.
Bol si istý svojou prevahou.

Na vianočné sviatky toho roku odišiel s jeho bývalou? partnerkou Hanou na dovolenku k sestre do Švédska. Ivana mu povedala, že keď sa vráti, ju už v Hainburgu nenájde.
Iba sa pohŕdavo uškrnul.

Ale tak aj bolo. Počas jeho neprítomnosti sa odsťahovala. Spolu s nevestou a najlepšími priateľkami pobalila čo bolo jej, zároveň teda mohli dosvedčiť, čo si z bytu vzala a čo nie.

Po návrate od sestry jej ihneď zavolal a obvinil ju, že mu ukradla jeho veci. Od večera do polnoci to bolo asi osem výhražných, osočujúcich telefonátov.
Áno, Ivana omylom vzala deku, ktorá nepatrila jej, tiež hrebeň a naberačku. Lenže obvinil ju aj z krádeže signálnej pištole. Tú však neskôr našiel.

Po tie tri veci, deku, hrebeň, naberačku, si prišiel do jej nového bytu osobne a v podstate v pokoji  sa porozprávali. Ivana ho prosila, nech už prestane s psychickým týraním. Chcela, aby sa rozišli v mieri.
Napriek sľubu, že s tým prestane, znovu jej zavolal s tým, že sa s ňou musí naliehavo stretnúť.

Do Auparku, na miesto stretnutia, prišla pre istotu aj so synom. Ten ho slušne a zároveň dôrazne požiadal o to, aby skončil so slovnými atakmi voči Ivane, aby ju nechal na pokoji. Neskôr jej Helmut tvrdil, že syn mal pod stolom jeho signálnu pištoľ a chcel mu streliť do tváre, čo bol holý nezmysel.

Ivana s ním chcela riešiť majetkové vysporiadanie a viackrát sa ho pýtala, či jej zaplatí za nábytok, ktorý nechala v byte v Hainburgu. Povedal, že si nechá kuchyňu a šatník, ostatné si môže zobrať.
Potom však zmenil rétoriku. Oznámil jej, že mu zmizla zbierka mincí od jeho otca. Nepriamo ju obvinil z krádeže.
Nedalo sa s ním nijako dohodnúť.

Ivana trvala na tom, aby predali byt v Hainburgu, platila stále polovicu nákladov, aj keď v ňom nebývala. Naviac, on si prenajal byt v Bratislave blízko Hany a tak to boli v Rakúsku vyhodené peniaze.
Odmietol.
Dostala sa do patovej situácie, čoho sa na začiatku obávala a čo si vtedy myslela, že sa nikdy nestane.

Trvalo ešte celý rok, pokiaľ sa s ním na predaji bytu dohodla, čo ju stálo nesmiernu energiu, ubralo jej to kus života.
Bola však šťastná, že sa napokon vymanila spod jeho vplyvu, že sa dostala z područia tohto manipulátora s peknou vizážou.

"Rozdielnosť pováh, životných skúseností a hlavne plánov do budúcnosti som chcela riešiť postupne počas spoločného života," hovorí Ivana.

"Zjavne som podcenila neschopnosť tolerancie a adaptability staršieho človeka, ktorý pod pojmom spoločný život videl len vlastné zaopatrenie. Navariť, upratať, postarať sa o jeho pohodlie mi nerobilo problém, pokiaľ som z jeho strany nenarazila na odmietanie mojich blízkych, priateľov, mojich potrieb. Hodiny rozhovorov, ktoré sa končili akým-takým konsenzom už ráno boli rozmetané na prach, pretože sa zobudil s úplne opačným riešením.

Zo spoločného bývania ma vytlačil vlastnou paranojou a chorobnou posadnutosťou pomsty. Hystericky prognózoval môj život bez neho v čiernych farbách a ako som sa mala možnosť neskôr dozvedieť, takto sa rozlúčil so všetkými svojimi partnerkami. 
Vyhrážkami.

Jediná Hana pri ňom zotrváva, neprekáža jej psychická tyrania, znevažovanie, jeho vzťahy, nevšíma si to, iba si spokojne sedí a štrikuje." Pousmeje sa Ivana na záver svojho rozprávania.

Dodáva, že skúsenosť s Helmutom v nej zanechala nedôveru voči všetkým mužom.
Chvíľu zauvažovala, či jeho slová, že nikdy nestretol takú ženu ako je ona má brať ako lichôtku, alebo sa má hanbiť za to, že sa nechala tak ľahko zmanipulovať.

"Vieš, ja som prežila pekné manželstvo so skvelým chlapom," zasníva sa krátko. "Dnes to dokonca vnímam ako zradu voči nemu, že som si začala s iným mužom a navyše, psychopatom." 

Možno ešte niekoho stretneš, niekoho normálneho, s kým budeš šťastná, usilujem sa ju trochu povzbudiť. "Ach! Ten 1,5 ročný preplesk s ním mi stačil, mám po šesťdesiatke, už nikoho nepotrebujem." 

A naozaj, je spokojná so svojou rodinou, prácou, pravidelne sa stretáva s priateľkami, mastia karty, chodia do kina, cestujú, občas zájde na synovu chalupu, kde sa vždy zotaví z prílišných aktivít.
Žije bez nátlaku, slobodne a šťastne.
A s čistými spomienkami na svojho milovaného Andreja.

Waldorfský šalát

Mám pre vás ďalší úplne jednoduchý recept. Tentoraz na Waldorfský šalát.
Počítam s tým, že mnohí z vás ho už poznajú, ale nejaké to percento zostáva takých, ktorí s ním ešte nemali tú česť. Celkom určite.

Každá moja návšteva, ktorej som ho pripravila, bola z neho nadšená.
Pritom nestojí veľa a rovnako tak zaberie minimum času v kuchyni.




Skaramelizovaný zeler a orechy dodávajú šalátu neobyčajnú, výnimočnú chuť, jablká ho príjemne osviežujú a grécky jogurt s troškou majonézy mu vnášajú hebký ráz.
No a štipka chili korenia krásne zvýrazní jeho základ.


Budete potrebovať:
250 g zeleru
2 jablká
1 PL masla
1-2 PL trstinového cukru 
50 g orechov
1/2 citrónu
1 grécky jogurt /200g/
1 PL majonézy
soľ
mleté čierne korenie
mleté chilli korenie /štipku/

Postup:
Zeler nakrájame na kocky a na panvici s rozpusteným maslom ho pomaly opekáme. Keď trochu zmäkne, pridáme citrónovú šťavu  a trstinový cukor.




Karamelizujeme asi 10 minút. Následne zeler vyberieme a preložíme do misy. Do zvyšku karamelu vhodíme orechy a tiež chvíľu opekáme.




K zeleru pridáme na kocky nakrájané jablká.




Medzitým si v miske zmiešame jogurt, majonézu, dochutíme soľou, ml. čiernym korením a chilli.




Vymiešanú zmes pridáme k zeleru a jablkám, zľahka premiešame. Navrch uložíme skaramelizované orechy.




A máme hotovo!
Dobrú chuť.



sobota 10. februára 2018

Stretnutie s Betkou, ktorá emigrovala sama s piatimi malými deťmi, záver jej príbehu

Dnes bol výnimočný deň. Stretla som sa s pani Alžbetou. Tou, ktorá pred vyše tridsiatimi rokmi emigrovala sama s piatimi nedospelými deťmi.
/Čítaj TU/

Konečne sme sa stretli. Dve Vodnárky!

Tí, ktorí občas zablúdia na môj blog, pani Alžbetu z Viedne poznajú.
Vedia, že v roku 1983 sa rozhodla opustiť socialistické Československo. Nie sama, ale s piatimi nedospelými deťmi. Mladá žena prežila ťažké chvíle a jej sen usadiť sa v Austrálii, napokon nevyšiel.
Po mnohých peripetiách skončila vo Viedni, len pár desiatok kilometrov od rodnej Bratislavy.

Osud chcel, že práve v Rakúsku stretla muža svojho života. Ich láska pretrvala vyše tridsať rokov. Až do januára tohto roku. Presne pred mesiacom od nej odišiel na svoju poslednú cestu.


O svojej emigrácii napísala Betka knihu Aj za ostnatým drôtom kvitnú biele margaréty




Na základe tejto knihy a jej voľného pokračovania A pozdravujte mi domovinu som zase ja spísala Betkin príbeh TU

S Betkou sme sa spoznali pred niekoľkými rokmi prostredníctvom sociálnej siete. Hneď sme si padli do oka, aj keď len na diaľku.

Mali sme plány, že sa stretneme vo Viedni, lenže vždy, keď som tam bola, nezostal na to čas. Navyše, posledné roky mala viac starostí, nechcela som ju teda zbytočne zaťažovať.
Starala sa totiž o svojho chorého manžela, životnú lásku, muža, ktorý jej výrazne a osudovo pomohol počas emigrácie.
On na ňu prakticky za tým ostnatým drôtom čakal...


Betka so svojou veľkou láskou už počas choroby

Prežili spolu tri krásne desiatky rokov, pomohol jej s výchovou detí, veľa cestovali, prežívali spolu dobré aj zlé a potom prišla ťažká choroba.
Betka sa o neho starala do poslednej chvíle, aj keď to bolo občas nad jej sily, aj keď si myslela, že to už ďalej nezvládne.

Krátko pred smrťou jej za všetko poďakoval, povedal, že vie, aký s ním má kríž a vyjadril túžbu odísť... len nech sa jej už uľaví.

Obidvaja plakali, ona mu ďakovala za to, že jej dal možnosť byť znovu šťastnou, milovanou, že sa postaral o jej päť detí, že im všetkým poskytol domov, dal im pocit jedinečnosti.
Veď zase boli rodina.

Potom ho prepustila do svetla...

Takto mi to dnes všetko vyrozprávala, keď sme sa konečne po tých asi siedmich rokoch virtuálneho priateľstva stretli.

Od detí totiž dostala víkendový pobyt v slovenských termálnych kúpeľoch na malé zotavenie a trochu zabudnutia. A nám už nič nebránilo osobnému stretnutiu.

Všetko sa to zbehlo veľmi rýchlo a ja som jej chcela podarovať niečo na pamiatku, zároveň to mal byť darček k blížiacim sa narodeninám. No a kto ma pozná, ľahko si domyslí, že to mohol byť jedine maľovaný kameň Maľované kamene

Lenže času bolo tak strašne málo, že som si najskôr netrúfala pustiť sa do toho. Určite to nestihnem, hovorila som si, veď mám na to len dva dni a z toho môžem maľovať akurát tak po nociach... a čo s mojou krčnou chrbticou, ktorú som mala len nedávno operovanú... naozaj to dám?

Pravdaže som nevydržala a maľovať som začala. Síce za denného svetla, ale pokračovať som mohla až po polnoci. Do tretej nadránom.

Ibaže inak sa maľuje za denného svetla a inak pod umelým osvetlením.
Už boli chvíle, keď som bola presvedčená, že kameň nebude.

Napokon predsa bol. Síce nie celkom podľa predstáv, ale dúfala som, že moje ženské poňatie znamenia Vodnára sa bude Betke páčiť.

Nebol čas na detaily, lepšie prepracovanie pozadia, detailov, ale čo bolo podstatné, že som maľovala srdcom...

Vodnárka pre Vodnárku

Betke sa kameň páčil. A mne sa páčili naše spoločné chvíle.




Betka si svojho manžela, svoju osudovú lásku, ponecháva v srdci.
V jej spomienkach stále žije, celý čas hovorila len o ňom a ja som so zaujatím počúvala.
Veď taká nevšedná láska je dožičená len vyvoleným.

Betka, ďakujem za príjemné chvíle, bolo mi s tebou naozaj krásne. 

sobota 3. februára 2018

Cuketový rýchly koláč

Keď som prvýkrát jedla tento fantastický a pritom úplne jednoduchý koláč u priateľky, okamžite som si pýtala recept. Chutil božsky. Ďakujem, Marika.
Prekvapilo ma, že do cesta ide kokos, ktorý som vôbec necítila, lebo pravdupovediac, veľmi ho nemusím.

Ja som si dopriala riadnu dávku ovocia. Samozrejme, je len na vás, koľko, si ho naložíte :)

Už som ho piekla viackrát a najmä vtedy, keď som čakala návštevu a zatiaľ si každý pochvaľoval. Recept som posúvala ďalej a ďalej.
Preto som sa rozhodla, že ho uverejním aj na mojom blogu. Pre vás.


Aj čokolády sme si dopriali

Čo budete potrebovať:

2  vajcia 
120 g trstinového cukru
1 stredne veľkú cuketu
75 ml rastlinného oleja
85 g špaldovej múky
2 PL strúhaného kokosu
1 PL kakaa
1 ČL prášku do pečiva
1/4 ČL sódy bikarbóny
štipku soli 

Postup:
Vajcia s cukrom vyšľaháme do peny. Postupne pridávame olej.
Primiešame nastrúhanú cuketu zbavenú vody.
Zvlášť zmiešame múku, kokos, prášok do pečiva, sódu bikarbónu, kakao, štipku soli.
Suchú zmes primiešame k mokrej.
Cesto vylejeme na menší plech /30x20/ /alebo do okrúhlej menšej formy/, vystlaný papierom na pečenie.
Do cesta môžeme pridať nasekané orechy, tiež je ich vhodné nasypať na vrch koláča, rovnako tak mandle alebo pistácie. Podľa chuti.
Dáme piecť na 180 st.C asi 20-25 minút.
Po upečení sa poleje čokoládou, alebo ho podávame s horúcim ovocím.




Dobrú chuť!

utorok 30. januára 2018

Orechová torta s vôňou rumu a s chuťou ríbezlí

V predvečer mojich narodenín som si zmyslela, že idem upiecť tortu. Po dlhých rokoch. Rozhodovala som sa asi hodinu a keď som napokon po mnohých áno/nie vytiahla starý zošit s receptami, bolo pol deviatej. Vybrala som ten najjednoduchší recept na orechovú tortu.

Hovorila som si, že upečiem iba korpus, aby som na druhý deň mala menej roboty a nech je to teda rýchlejšie.



Lenže keď sa už cesto pieklo, dobrý medzičas ma lákal pustiť sa aj do plnky. Onedlho bola hotová. Pripravená na druhý deň som bola spolovice, čo pre mňa znamenalo polovičnú spokojnosť.
Musím však podotknúť, že vo veľkej miere mal moje rýchle pečenie na svedomí manžel, ktorý šľahal, miešal...

Po polnoci som si ľahla spať. Ale o pár minút som už opäť stála v kuchyni a chystala sa prekrojiť korpus. Nevydržala som. Len toľko spravím!
Keď sa mi to však pekne podarilo, pobádalo ma pokračovať ďalej. Dobre, natrela som rozkrojené časti a pekne na seba naukladala. Potom som už mohla s pokojným svedomím zaľahnúť. O tretej.




Dnes, teda v deň mojich narodenín, už pred siedmou ráno začal frmol. V byte sa vymieňal jeden druh nábytku. Starý za nový. Obývačka plná škatúľ. Bolo treba upratať, umyť čo sa nanosilo, potom rýchlo do obchodu kúpiť šľahačkovú smotanu do polevy a mohla som sa konečne venovať torte.
A potom vareniu, aj návšteve, napokon zloženiu sedačky a na úplný záver znovu upratať. Na to som už ale nebola sama.




Deň plný pohybu a ja si už pomaly necítim môj nedávno operovaný krk, ruky, chrbát.
Ale to všetko zľahčí pohľad na moju zimnú, zasneženú tortu.
Kto ma pozná vie, že som milovníčka bielej zimy. A keď sa jej neviem dočkať vonku, urobila som si ju aspoň takto symbolicky.




No ale poďme piecť.
Orechová torta.

cesto:
6 vajec
6 vrchovatých lyžíc práškového cukru
3 lyžice hrubej múky
3 vrchovaté lyžice mletých orechov
30 g čokolády na varenie
pol lyžičky prášku do pečiva

plnka:
250 g masla
180 g práškového cukru
3 dl mlieka
3 lyžice hrubej /hladkej/ múky
1-2 lyžice /r/umu
vanilka /vanilkový cukor, vanilková esencia.../

na potretie:
ríbezľový džem
/r/um na pokvapkanie

Ganache - čokoládová poleva:
50 g čokolády na varenie
50 ml šľahačkovej smotany
20 g masla


Postup:
Žĺtky vymiešame s práškovým cukrom dopenista, pridáme múku zmiešanú s nastrúhanou čokoládou, orechmi a práškom do pečiva. Nakoniec zľahka primiešame vyšľahaný sneh z bielkov.
Spodok tortovej formy /priemer 26 cm/ vystelieme papierom na pečenie /kruh/ a vylejeme do nej cesto.
Pečieme pri 175 st.C 45-50 minút.
Po upečení necháme korpus vychladnúť.

Medzitým z mlieka a múky uvaríme kašu, ktorú necháme tiež vychladnúť. Vymiešame zmäknuté maslo s pr. cukrom a vanilkou. Potom do tejto zmesi postupným pridávaním zapracujeme /mixérom/ vychladnutú kašu a /r/um.
Plnku môžeme rozdeliť na dve polovice a do jednej pridať cca 2 lyžice kakaa. Získame tak dve plnky. Bielu a tmavú.

Vychladnutý korpus predelíme zúbkovaným dlhým nožom na tri časti.


















Spodnú časť pokvapkáme /r/umom, natrieme ríbezľovým džemom a tmavou plnkou. Položíme strednú časť a znovu - pokvapkáme ju /r/umom, natrieme džem a rozotrieme bielu plnku. Trochu si necháme na vrch torty, prípadne boky. Na strednú časť položíme vrchnú a tú už necháme suchú.

Tortu môžeme ozdobiť podľa vlastnej fantázie a ľubovôle.
Ja som volila polonahý vzhľad,
čokoládovou polevou /ganache/ som obliala polovicu torty, nechala som ju stekať po bokoch.

Na polevu som zohriala smotanu /nesmie prísť do varu/ a horúcu som ju naliala na kúsky čokolády. Zmiešala som dohladka. Napokon treba pridať zmäknuté maslo a rovnako vymiešať, aby v nej nezostali hrudky.
Zdobila som podľa momentálnej nálady a vlastne aj podľa ročného obdobia, zimy. Škoda len, že za oknami bytu sa to tak vôbec nejaví.


Z čokolády som si urobila akúsi misku, do ktorej som položila ovocie a škoricu.
Tú si pripravíte takto: Čokoládu na varenie som roztopila a na mastný papier som si pomocou vrecúška urobila potrebný tvar. Potom som papier aj s čokoládou zvinula a dala zachladiť do chladničky. Vychladnuté to ide veľmi ľahko odlepiť.




Ovocie som vykúpala v cukrovom sirupe a po vychladnutí som ho uložila na tortu a posypala práškovým cukrom, akoby snehom.




Dobrú chuť!

štvrtok 18. januára 2018

Valašská kyselica - tradičná

Nastali dni, keď konečne teplota vzduchu klesá pod nulu a telo si automaticky pýta prijať viac energie. Tak prečo mu ju nedať? Ak tú prijatú energiu aj vhodne vydáme, nemusíme sa báť ani takejto hutnej polievky, akou je práve valašská kyselica. Je to vlastne biela príbuzná našej slovenskej, červenej kapustnice.
Kedysi ju jedávali chlapi na raňajky, aby mali cez deň dosť sily pri ťažkých prácach. 
Ja ju pripravím aspoň raz za zimu a nikdy som nepostrehla nárast hmotnosti, nestalo sa nič tragické, keď som jej zjedla za tanier alebo dva raz za deň.
Ak ste sa nezľakli a túto voňavú, chutnú polievku plánujete uvariť, máte moje sympatie.

Dobre, krátky úvod máme za sebou, poďme miesto vykecávania radšej variť. A veru, máte sa na čo tešiť.

Toto jedlo si vyžaduje minimum času, príprava je nenáročná a výsledok skvelý.

Budete potrebovať:
500 g kyslej kapusty
300 g zemiakov
100 g klobásy  
100 g slaniny
1 cibuľu
1 malú lyžicu hladkej múky
50 ml mlieka
pohár vody
200 ml kyslej smotany
čierne korenie
nové korenie
bobkový list
rascu /celú alebo mletú-podľa chuti/
soľ

Do hrnca dáme variť kapustu aj s nálevom, pridáme bobkový list, pár zrniečok nového korenia a pohár vody.




V druhom hrnci varíme na kocky nakrájané zemiaky, osolíme ich, vsypeme rascu.




Keď sú zemiaky skoro mäkké, zlejeme ich aj s vodou do hrnca s kapustou.

Slaninu nakrájame na kocky, opečieme ju na panvici, pridáme nadrobno nakrájanú cibuľu a kolieska klobásy. Restujeme.  





V miske rozhabarkujeme múku s mliekom a vlejeme do hrnca, zamiešame. Potom prisypeme osmaženú zmes cibule, slaniny a klobásy. Polievku necháme variť-prebublávať asi štvrť hodiny, občas premiešame.
Podľa chuti okoreníme, osolíme-opatrne. Ja osobne už nesolím.




Po vypnutí primiešame do polievky kyslú smotanu.
A máme hotovo.

Dobrú chuť!



pondelok 15. januára 2018

Rodina sa v núdzi poznáva a často je to veľké rozčarovanie

Za Hanku, spolužiačku zo strednej, dám hocikedy bez mihnutia oka ruku do ohňa. Nepoznám silnejší charakter, úprimnejšiu osobu, ako je práve ona.

Po skončení strednej sme zostali v stálom kontakte, sporadicky sme sa navštevovali, alebo si telefonovali. Vydala sa, keď my, ostatné baby z triedy, sme už s deťmi riešili rovnice so zátvorkami, antonymá, synonymá. O nič však neprišla, pretože sa jej rok po roku narodili dvaja synovia a dokonca sa jej pritrafil ešte jeden po štyridsiatke.

Jej muž je dobrák od kosti, pokojný, tichý, veľa toho nenahovorí, teda až na debaty o slonoch. O tých by vedel rozprávať hodiny. Dlhé roky s nimi pracoval a pokiaľ si nezaložil rodinu, iné pre neho neexistovalo. V podstate obidvaja pracujú so zvieratami a ich zamestnanie je pre nich zároveň koníčkom.

Hanku poznám ako silného človeka, dokázala sa zmobilizovať aj v tých najkritickejších situáciách, nepripúšťala si možnosť zlyhania.
Spravodlivosť bola u nej vždy prvoradá, rovnako ako čestnosť. A pomoc druhým. To by vám povedal každý, kto ju pozná.
Aj mne neraz pomohla, istým spôsobom ju pokladám za člena rodiny.

Preto je teda úplne prirodzené, že pomáhala aj svojim rodičom. Ako to len išlo. I keď ju od nich delila stovka kilometrov, každý druhý víkend, keď v sobotu nepracovala, zašla za nimi, porobila čo bolo treba v záhrade, v dome, navarila a keď bola so všetkým hotová, frčala domov, aby tam pokračovala v tom istom kolotoči. Dom, záhrada, domácnosť...

V dedine, kde žili jej rodičia, býval aj brat Adam. Najmladší z troch súrodencov. Stredná, Veronika, žila v hlavnom meste. Brat býval najskôr s rodinou u rodičov, potom si postavil dom a osamostatnil sa. Má to k nim však pešo len cez dve ulice.

Hanka nikdy nezabudla Adamovi a jeho žene pripomenúť, že ju majú ihneď kontaktovať, ak by bolo treba zájsť s rodičmi napríklad k lekárovi, niečo vybaviť, zariadiť, nech ju isto zavolajú, čokoľvek by sa vyskytlo. Nechcela, aby tým, že je rodičom najbližšie, cítil za nich väčšiu zodpovednosť a starostlivosť. Zároveň si ale bola vedomá toho, že ako jediná zo súrodencov funguje na maximum. A ostatní to brali ako samozrejmosť. Nesťažovala sa, ona mala svedomie čisté.

A potom sa všetko zmenilo.


Krátko po 70-ke ochorel otec. Bolo to čierne na bielom. Parkinsonova choroba.
Rodičia, ktorí mali za sebou vcelku dobrý vzťah, sa na dôchodku dostávali do čoraz väčších konfliktov, stále to však bolo v medziach normy. Starkí jednoducho trpia ponorkou, konštatovali deti. No otcova choroba ich vzájomné spolužitie dramaticky zhoršila a dokonca prišlo aj k fyzickým útokom.

Mama bola odjakživa tá, ktorá vo vzťahu hrala prím. Ťažko prijímala iný názor, už vonkoncom nijakú kritiku, zato ňou nešetrila u ostatných. Svoje rozhodnutia, názory, skutky pokladala za tie najlepšie a neomylné.
Otec sa pre pokoj v rodine radšej vždy stiahol, nemal rád hádky, ale napriek tomu to spoločne ťahali viac ako päťdesiat rokov.

Jeho choroba však znamenala začiatok konca ich celoživotného vzťahu.
Mama, mladšia od neho o štyri roky, v sebe neprejavila dostatočnú trpezlivosť, empatiu, vlastne odmietala chápať a prijať jeho stavy spojené s touto chorobou. Dokonca sa mu vysmievala, ak sa nevedel vyjadrovať, zmáhala ho depresia, ťažko sa pohyboval, alebo sa u neho prejavili znaky demencie, či keď mu zlá kombinácia liekov navodila stavy halucinácií. Došlo to tak ďaleko, že tí dvaja sa znenávideli na život a na smrť.
Mama sa sťažovala, že to s ním už ďalej nevydrží, že ak to takto pôjde ďalej, stane sa nejaká tragédia.

Po niekoľkých vzájomných fyzických atakoch, keď sa im v rukách zablysli aj nože, sa súrodenci rozhodli riešiť situáciu a to tak, že otcovi budú hľadať zariadenie, kde by bolo o neho dobre a odborne postarané. Na jeho opateru si ani jeden z nich netrúfal, nevideli teda inú možnosť.
Otec navzdory svojej chorobe chápal všetko, čo sa okolo neho deje a keď mu tento návrh predostreli, súhlasil. Vyhlásil, že beztak iné riešenie neexistuje, obojstranná nenávisť je v nich zažratá ako hrdza. A hrdzu treba zlikvidovať...
Bolo naozaj nebezpečné nechávať tých dvoch spolu.

Hanka mala kvôli tomu ako sa rozhodli zlé svedomie, navyše, keď úloha nájsť vhodné zariadenie zostala na nej.
Začala teda hľadať na internete, zamerala sa na oblasť, kde bývala, aby to za otcom nemala ďaleko. Keď už ho nemôže mať u seba, nech jej je aspoň nablízku. Nech ho má pod dohľadom.
Niekoľko zariadení pre seniorov vybrala, rozoslala žiadosti, ale predtým všetky osobne navštívila, aby sa presvedčila, že tam bude o neho postarané čo najlepšie.
Súrodenci sa dohodli, že ak bude treba, otcovi na pobyt prispejú, mama však urobila gesto a oznámila, že prípadný mesačný doplatok pôjde z jej úspor.
Hanka sa nad tým v duchu pousmiala, pretože vedela, že tie úspory vznikli len vďaka otcovmu príjmu.

Pred necelým rokom, vo februári, sa otcovi náhle priťažilo, musel byť hospitalizovaný. Hanka vybavila presun do nemocnice v mieste jej bydliska, aby mohla byť dennodenne pri ňom, aby sa necítil sám a opustený. Lekári mu nasadili novú liečbu a tá s ním urobila menšie zázraky. No i keď sa jeho stav zlepšil, z nemocnice sa domov vrátiť nemohol, stále bolo potrebné starať sa o neho. A to mama odmietla.

A opäť túto situáciu musela riešiť Hanka. Brat so sestrou všetko len z diaľky ticho pozorovali. Neprejavili najmenší záujem nejako pomôcť. Napokon Hanka zobrala otca aspoň na nejaký čas k sebe domov. Pendlovala medzi zamestnaním, domácnosťou, venovala sa synom, najmä najmladší osemročný vyžadoval nemalú pozornosť, ak mala čo len malú voľnú chvíľu, cestovala k mame, aby jej pomohla s čím bolo treba. Vtedy sa doma o všetko postaral jej muž, ešteže sa na neho mohla úplne spoľahnúť.

Vďaka novej liečbe a rovnako tak láskyplnej, trpezlivej opatere Hanky a jej rodiny sa otcov zdravotný stav neustále zlepšoval. Ak jej otec päťkrát za sebou položil tú istú otázku, ona mu s úsmevom päťkrát na ňu odpovedala, pozorne načúvala jeho niekedy zmäteným slovám, prejavom strachu,  utvrdzovala ho, že je v bezpečí, že sa nemusí ničoho báť, chodila s ním na prechádzky do lesa, ktorý mali hneď za domom a tak otec nadobudol opäť stratenú rovnováhu a to doslova. Upokojil sa, bol z neho celkom iný, nový človek.

Lenže zatiaľ čo sa ona tešila z toho, ako sa otcov zdravotný stav zlepšuje, v pozadí rodiny sa začalo "šepkať".

To, čo sa Hanke dostalo do uší, jej vyrazilo dych.
Okolo otca sa točí len preto, lebo jej ide o jeho dôchodok, o jeho úspory, o rodičovský dom, aby mohla všetko zhrabnúť!
Absurdné!

Čo ju však zlomilo, dorazilo bola skutočnosť, že tieto rečo o nej šíril Adam. Jej malý, roztomilý brat.
Lenže čas napreduje, ľudia sa menia... alebo sa len vykryštalizuje ich podstata?
Nechápala to. Veď o rodičov sa starala celé roky a že si otca vzala teraz k sebe domov? Čo iné mala robiť? Kde sa mal podieť, keď ho prepúšťali z nemocnice? Mama sa odmietla o neho starať, Adam s Veronikou mali zrazu primalý dom, primalý byt, priveľa práce, priveľa starostí, aktivít. Mala ho nechať na ulici? V podstate sa všetci spoľahli práve na ňu. Že to opäť zariadi, vybaví, vyrieši.

A navyše, od otca nezobrala jediný cent, jeho dôchodok bol pre ňu tabu, takým niečím sa ani len v mysli nezaoberala a že jej ide o rodičovský dom? Čo si ho vari odnesie na chrbte? Žasla nad tým, ako také niečo mohlo bratovi vôbec napadnúť.

Práve Adam bol ten, ktorý pred časom začal vyjadrovať obavy, čo s domom. Hanke sa to už vtedy nepáčilo. Čo s domom? Rodičia žijú, bývajú v ňom, tak čo by s ním malo byť?!
A ak aj otec pôjde do nejakého zariadenia, ešte v ňom zostane žiť mama. No a ona musí rozhodnúť, ako sa budú veci vyvíjať ďalej. Má len niečo málo cez 70, zďaleka nie je na odpis. 

Lenže úplný šok zažila, keď sa dozvedela, že v tom Adam nie je so svojou ženou sám, že tieto lži o nej rozširuje spolu s mamou! Bolo to ako bodnutie nožom. Priamy zásah do srdca. Jej zmysel pre spravodlivosť, čestnosť jednoducho nebral toto všetko do hlavy, bola doslova ohromená, paralyzovaná z toho, že ju z niečoho takého podozrieva vlastná mama. Ako keby ju nepoznala celý život! 50 rokov je predsa dosť na to, aby rodič poznal svoje dieťa. Veď sa na ňu ako na najstaršiu z nich vždy vo všetkom spoliehala.

Pre brata zostala už len "Hentá". Nedokázal jej prísť ani na meno. Bolelo to. Nič zlé neurobila a predsa sa stala čiernou ovcou rodiny. Veronika sa hodila do neutrálnej pozície, nechcela si pohnevať brata ani sestru.

Život však išiel ďalej. Aj s tým ťažkým obvinením.
Nespravodlivým obvinením.

Po troch mesiacoch bývania u Hanky sa otec cítil tak dobre, že sa rozhodol vrátiť domov. Do svojho. Mama mlčky privolila a tak ho Hanka začiatkom leta priviezla späť. Obávala sa síce, aký bude mať ich ďalšie spolužitie priebeh, no zároveň dúfala, že keď je teraz otec na tom tak dobre, že hádam to zvládnu.

To bol však veľký omyl. Konflikty ožili, spory, hádky, roztržky sa stali súčasťou ich dní až napokon došlo k incidentu, po ktorom mama skončila so zlomenou lonovou kosťou v nemocnici. Vraj do nej na schodišti domu strčil otec. Nepoprel to, ale zároveň dodal, že sa len bránil.

A zase Hanka vybavila nemocnicu v mieste jej bydliska pre mamu a div sa svete, po prepustení neodišla nikam inam, ako k nej.
Znovu mali súrodenci primalý dom, primalý byt, priveľa práce, starostí, aktivít.

Tak sa teda Hanke začiatkom septembra, len pár dní po maminých narodeninách, začal opäť kolotoč, aký zažívala na jar. Ba bolo to ešte náročnejšie, lebo mama sa pohybovala ťažko, iba s pomocou barlí.

Ale už netrúsila reči o dcérinej chamtivosti, bola rada, že sa jej ujala. Aspoň niekto. Ani dôchodok od nej nepýtala, naopak, vybavila jej súkromnú fyzioterapiu bez toho, aby od mamy žiadala jediné euro a opäť trpezlivosť, prechádzky, oddaný prístup k chorej.
Veď, Hanka.
Ako predtým k mame, teraz chodila urobiť čo bolo treba, k otcovi. Už si ani nepamätala, kedy mala jedinú chvíľku len pre seba a aj keď si v práci vyčerpala všetku dovolenku, o oddychu nemohlo byť ani reči. Všetok ten čas venovala svojim rodičom. Raz jednému, potom druhému.

S bratom prestala komunikovať, občas jej nejakú informáciu podala sestra, ale bolo to stále o tom istom. O jej údajnej chamtivosti, vraj si všetko pekne chystá len pre seba.
Keď to Hanka predostrela mame, tá už uznala, že to preháňa a že sa aj ona mýlila.
S čím ale mama neprestala, bola kritika všetkého možného okolo nej. Od zaťa, ktorý si to chudák vôbec nezaslúžil, až po také banality, ako Hanka premiešala polievku v hrnci.

Do toho začali chodiť odpovede zo zariadení pre seniorov, na čo pomaly aj zabudla. Keď sa pre tú alternatívu rozhodli, otec bol v oveľa horšom stave zdravotnom stave ako teraz. Preto sa Hanke priečilo pokračovať v tom, no keď si uvedomila, že pre rodičov je nebezpečné zostávať spolu v jednom dome, nemala na výber nič iné, len začať dávať dokopy ohromné množstvo papierov, potvrdení, ktoré boli potrebné pre prijatie.

Otcovi opatrne oznámila, čo sa deje, ale ubezpečil ju, že je s tým vysporiadaný, že do "starobinca" pôjde. Mal už všetkého po krk, tých večných hádok, nenávisti, ničila ho aj zlá atmosféra v rodine, synove obvinenia voči Hanke. Chcel byť od toho čo najskôr preč.

Hanka napokon vybrala zariadenie iba pár kilometrov od jej domu, dôkladne si ho ešte raz prezrela a zhodnotila, že by to mohlo byť pre otca vhodné miesto na slušný, pokojný život. Že bude o neho dobre postarané.
Zlé svedomie kvôli tomu jej však nedalo spávať. Uvažovala, čo všetko by sa zmenilo, keby si ho predsa len zobrala k sebe, no aj keď bol momentálne na tom po zdravotnej stránke celkom dobre, nemohol by zostať bez stáleho dohľadu. Zo zamestnania si nemôže dovoliť odísť, synovia ešte študujú, z jedného platu a úbohého opatrovateľského príspevku by to celkom isto nezvládali.

Všetko bolo napokon vybavené, otec sa mohol previeť do zariadenia. Ani jeden zo súrodencov neprejavil záujem pomôcť jej v tejto veci, bola na všetko sama. Teda, spolu s jej rodinou.
Rodičia sa už odmietli navzájom stretnúť a tak sa naplánovala výmena. Mama sa mala odviezť domov, otec medzitým z domu.
Taká veľká, neprekonateľná bola ich nenávisť.
Nepochopiteľné, smutné.

Blížili sa Vianoce. Tri týždne pred nimi došlo k výmene. Otec sa ubytoval v zariadení, mamu Hankin syn odviezol domov s tým, že po ňu opäť prídu pred sviatkami, ktoré strávi u nich. Nikto iný totiž mamu nepozval. Ani otca. Vzhľadom k ich obojstrannej zášti bolo jasné, že ich Hanka nemôže mať na sviatky obidvoch. Aj keď to otcovi navrhla. Lenže keď sa dozvedel, že u nej bude mama, rezolútne odmietol.

Po trojmesačnom pobyte u dcéry sa mame ďakovalo za všetko len veľmi ťažko. Predtým, ako tak urobila, neodpustila si ťažký povzdych, že sa bude musieť postarať o seba sama, lebo veď nikto o ňu nemá záujem. To bola pre Hanku facka, z ktorej sa asi nespamätá nikdy.
Ale predsa sa len pri rozlúčke prekonala a napokon horko-ťažko prehodila: Ďakujem, že si ma prichýlila.

Hanka chodila za otcom skoro každý deň. Býval na izbe s veselým dedkom, ten jej vždy podával správy čo sa udialo za ten čas, čo tam nebola, žartoval, hádzal vtipy jeden za druhým, no otec sa nesmial. A čo bolo ešte zvláštnejšie, odmietal opustiť izbu. Od príchodu z nej nevyšiel, pokiaľ to nebolo nutné. Nechcel sa zúčastňovať na spoločných aktivitách, nechodil pozerať televíziu, ani sa poprechádzať po dvore. Nezapojil sa do komunity, iba často stával v okne a pozeral do neznáma.

Hanka z toho mala hlavu v smútku a on keď videl, že sa tým sužuje, utešoval ju. "Milá moja, môžeš pokojne spávať, je mi dobre. Som spokojný." 
No ona nespávala. Nahlodávali ju výčitky, v kútiku duše vedela, že spokojný nie je.
Celá situácia ju mrzela, zožierala, hľadala spôsob, ako to vyriešiť. Na nič však neprišla.

Čo ale pre pokoj duše urobila bolo, že prelomila vnútornú bariéru a napísala k sviatkom pohľadnicu aj Adamovi, hoci jej tak ublížil. A aj keď predtým vyhlásila, že už nemá brata a nechce ho nikdy vidieť, premohla svoj odmietavý postoj a v duchu mu odpustila.
S tým bola teda vysporiadaná.

Otca si na Vianoce nezobral nikto. Ani Veronika, ani Adam.
Jeho rodina bola v troskách. On bol v troskách.
Celý život sa mu premietal pred očami, videl muža, ktorý sa usiloval, pracoval, zabezpečoval, miloval, odpúšťal.
Dnes mu nezostalo nič.
Ba nie tak celkom.
Zostala mu Hanka. A jej rodina.

A ešte Parkinson.
Prišiel ho na sviatky navštíviť s plnou vervou.
Už nestával v okne izby sám. Bol jeho prítomnosťou taký plný, až z toho cítil zmätok.
Roztriasol sa...

Momentálne je jeho zdavotný stav natoľko zhoršený, že Hanka je nútená hľadať ďalšie zariadenie, kde mu budú vedieť poskytnúť sústavnú zdravotnú starostlivosť.
A pravdaže, opäť sama.