Za Hanku, spolužiačku zo strednej, dám hocikedy bez mihnutia oka ruku do ohňa. Nepoznám silnejší charakter, úprimnejšiu osobu, ako je práve ona.
Po skončení strednej sme zostali v stálom kontakte, sporadicky sme sa navštevovali, alebo si telefonovali. Vydala sa, keď my, ostatné baby z triedy, sme už s deťmi riešili rovnice so zátvorkami, antonymá, synonymá. O nič však neprišla, pretože sa jej rok po roku narodili dvaja synovia a dokonca sa jej pritrafil ešte jeden po štyridsiatke.
Jej muž je dobrák od kosti, pokojný, tichý, veľa toho nenahovorí, teda až na debaty o slonoch. O tých by vedel rozprávať hodiny. Dlhé roky s nimi pracoval a pokiaľ si nezaložil rodinu, iné pre neho neexistovalo. V podstate obidvaja pracujú so zvieratami a ich zamestnanie je pre nich zároveň koníčkom.
Hanku poznám ako silného človeka, dokázala sa zmobilizovať aj v tých najkritickejších situáciách, nepripúšťala si možnosť zlyhania.
Spravodlivosť bola u nej vždy prvoradá, rovnako ako čestnosť. A pomoc druhým. To by vám povedal každý, kto ju pozná.
Aj mne neraz pomohla, istým spôsobom ju pokladám za člena rodiny.
Preto je teda úplne prirodzené, že pomáhala aj svojim rodičom. Ako to len išlo. I keď ju od nich delila stovka kilometrov, každý druhý víkend, keď v sobotu nepracovala, zašla za nimi, porobila čo bolo treba v záhrade, v dome, navarila a keď bola so všetkým hotová, frčala domov, aby tam pokračovala v tom istom kolotoči. Dom, záhrada, domácnosť...
V dedine, kde žili jej rodičia, býval aj brat Adam. Najmladší z troch súrodencov. Stredná, Veronika, žila v hlavnom meste. Brat býval najskôr s rodinou u rodičov, potom si postavil dom a osamostatnil sa. Má to k nim však pešo len cez dve ulice.
Hanka nikdy nezabudla Adamovi a jeho žene pripomenúť, že ju majú ihneď kontaktovať, ak by bolo treba zájsť s rodičmi napríklad k lekárovi, niečo vybaviť, zariadiť, nech ju isto zavolajú, čokoľvek by sa vyskytlo. Nechcela, aby tým, že je rodičom najbližšie, cítil za nich väčšiu zodpovednosť a starostlivosť. Zároveň si ale bola vedomá toho, že ako jediná zo súrodencov funguje na maximum. A ostatní to brali ako samozrejmosť. Nesťažovala sa, ona mala svedomie čisté.
A potom sa všetko zmenilo.
Krátko po 70-ke ochorel otec. Bolo to čierne na bielom. Parkinsonova choroba.
Rodičia, ktorí mali za sebou vcelku dobrý vzťah, sa na dôchodku dostávali do čoraz väčších konfliktov, stále to však bolo v medziach normy. Starkí jednoducho trpia ponorkou, konštatovali deti. No otcova choroba ich vzájomné spolužitie dramaticky zhoršila a dokonca prišlo aj k fyzickým útokom.
Mama bola odjakživa tá, ktorá vo vzťahu hrala prím. Ťažko prijímala iný názor, už vonkoncom nijakú kritiku, zato ňou nešetrila u ostatných. Svoje rozhodnutia, názory, skutky pokladala za tie najlepšie a neomylné.
Otec sa pre pokoj v rodine radšej vždy stiahol, nemal rád hádky, ale napriek tomu to spoločne ťahali viac ako päťdesiat rokov.
Jeho choroba však znamenala začiatok konca ich celoživotného vzťahu.
Mama, mladšia od neho o štyri roky, v sebe neprejavila dostatočnú trpezlivosť, empatiu, vlastne odmietala chápať a prijať jeho stavy spojené s touto chorobou. Dokonca sa mu vysmievala, ak sa nevedel vyjadrovať, zmáhala ho depresia, ťažko sa pohyboval, alebo sa u neho prejavili znaky demencie, či keď mu zlá kombinácia liekov navodila stavy halucinácií. Došlo to tak ďaleko, že tí dvaja sa znenávideli na život a na smrť.
Mama sa sťažovala, že to s ním už ďalej nevydrží, že ak to takto pôjde ďalej, stane sa nejaká tragédia.
Po niekoľkých vzájomných fyzických atakoch, keď sa im v rukách zablysli aj nože, sa súrodenci rozhodli riešiť situáciu a to tak, že otcovi budú hľadať zariadenie, kde by bolo o neho dobre a odborne postarané. Na jeho opateru si ani jeden z nich netrúfal, nevideli teda inú možnosť.
Otec navzdory svojej chorobe chápal všetko, čo sa okolo neho deje a keď mu tento návrh predostreli, súhlasil. Vyhlásil, že beztak iné riešenie neexistuje, obojstranná nenávisť je v nich zažratá ako hrdza. A hrdzu treba zlikvidovať...
Bolo naozaj nebezpečné nechávať tých dvoch spolu.
Hanka mala kvôli tomu ako sa rozhodli zlé svedomie, navyše, keď úloha nájsť vhodné zariadenie zostala na nej.
Začala teda hľadať na internete, zamerala sa na oblasť, kde bývala, aby to za otcom nemala ďaleko. Keď už ho nemôže mať u seba, nech jej je aspoň nablízku. Nech ho má pod dohľadom.
Niekoľko zariadení pre seniorov vybrala, rozoslala žiadosti, ale predtým všetky osobne navštívila, aby sa presvedčila, že tam bude o neho postarané čo najlepšie.
Súrodenci sa dohodli, že ak bude treba, otcovi na pobyt prispejú, mama však urobila gesto a oznámila, že prípadný mesačný doplatok pôjde z jej úspor.
Hanka sa nad tým v duchu pousmiala, pretože vedela, že tie úspory vznikli len vďaka otcovmu príjmu.
Pred necelým rokom, vo februári, sa otcovi náhle priťažilo, musel byť hospitalizovaný. Hanka vybavila presun do nemocnice v mieste jej bydliska, aby mohla byť dennodenne pri ňom, aby sa necítil sám a opustený. Lekári mu nasadili novú liečbu a tá s ním urobila menšie zázraky. No i keď sa jeho stav zlepšil, z nemocnice sa domov vrátiť nemohol, stále bolo potrebné starať sa o neho. A to mama odmietla.
A opäť túto situáciu musela riešiť Hanka. Brat so sestrou všetko len z diaľky ticho pozorovali. Neprejavili najmenší záujem nejako pomôcť. Napokon Hanka zobrala otca aspoň na nejaký čas k sebe domov. Pendlovala medzi zamestnaním, domácnosťou, venovala sa synom, najmä najmladší osemročný vyžadoval nemalú pozornosť, ak mala čo len malú voľnú chvíľu, cestovala k mame, aby jej pomohla s čím bolo treba. Vtedy sa doma o všetko postaral jej muž, ešteže sa na neho mohla úplne spoľahnúť.
Vďaka novej liečbe a rovnako tak láskyplnej, trpezlivej opatere Hanky a jej rodiny sa otcov zdravotný stav neustále zlepšoval. Ak jej otec päťkrát za sebou položil tú istú otázku, ona mu s úsmevom päťkrát na ňu odpovedala, pozorne načúvala jeho niekedy zmäteným slovám, prejavom strachu, utvrdzovala ho, že je v bezpečí, že sa nemusí ničoho báť, chodila s ním na prechádzky do lesa, ktorý mali hneď za domom a tak otec nadobudol opäť stratenú rovnováhu a to doslova. Upokojil sa, bol z neho celkom iný, nový človek.
Lenže zatiaľ čo sa ona tešila z toho, ako sa otcov zdravotný stav zlepšuje, v pozadí rodiny sa začalo "šepkať".
To, čo sa Hanke dostalo do uší, jej vyrazilo dych.
Okolo otca sa točí len preto, lebo jej ide o jeho dôchodok, o jeho úspory, o rodičovský dom, aby mohla všetko zhrabnúť!
Absurdné!
Čo ju však zlomilo, dorazilo bola skutočnosť, že tieto rečo o nej šíril Adam. Jej malý, roztomilý brat.
Lenže čas napreduje, ľudia sa menia... alebo sa len vykryštalizuje ich podstata?
Nechápala to. Veď o rodičov sa starala celé roky a že si otca vzala teraz k sebe domov? Čo iné mala robiť? Kde sa mal podieť, keď ho prepúšťali z nemocnice? Mama sa odmietla o neho starať, Adam s Veronikou mali zrazu primalý dom, primalý byt, priveľa práce, priveľa starostí, aktivít. Mala ho nechať na ulici? V podstate sa všetci spoľahli práve na ňu. Že to opäť zariadi, vybaví, vyrieši.
A navyše, od otca nezobrala jediný cent, jeho dôchodok bol pre ňu tabu, takým niečím sa ani len v mysli nezaoberala a že jej ide o rodičovský dom? Čo si ho vari odnesie na chrbte? Žasla nad tým, ako také niečo mohlo bratovi vôbec napadnúť.
Práve Adam bol ten, ktorý pred časom začal vyjadrovať obavy, čo s domom. Hanke sa to už vtedy nepáčilo. Čo s domom? Rodičia žijú, bývajú v ňom, tak čo by s ním malo byť?!
A ak aj otec pôjde do nejakého zariadenia, ešte v ňom zostane žiť mama. No a ona musí rozhodnúť, ako sa budú veci vyvíjať ďalej. Má len niečo málo cez 70, zďaleka nie je na odpis.
Lenže úplný šok zažila, keď sa dozvedela, že v tom Adam nie je so svojou ženou sám, že tieto lži o nej rozširuje spolu s mamou! Bolo to ako bodnutie nožom. Priamy zásah do srdca. Jej zmysel pre spravodlivosť, čestnosť jednoducho nebral toto všetko do hlavy, bola doslova ohromená, paralyzovaná z toho, že ju z niečoho takého podozrieva vlastná mama. Ako keby ju nepoznala celý život! 50 rokov je predsa dosť na to, aby rodič poznal svoje dieťa. Veď sa na ňu ako na najstaršiu z nich vždy vo všetkom spoliehala.
Pre brata zostala už len "Hentá". Nedokázal jej prísť ani na meno. Bolelo to. Nič zlé neurobila a predsa sa stala čiernou ovcou rodiny. Veronika sa hodila do neutrálnej pozície, nechcela si pohnevať brata ani sestru.
Život však išiel ďalej. Aj s tým ťažkým obvinením.
Nespravodlivým obvinením.
Po troch mesiacoch bývania u Hanky sa otec cítil tak dobre, že sa rozhodol vrátiť domov. Do svojho. Mama mlčky privolila a tak ho Hanka začiatkom leta priviezla späť. Obávala sa síce, aký bude mať ich ďalšie spolužitie priebeh, no zároveň dúfala, že keď je teraz otec na tom tak dobre, že hádam to zvládnu.
To bol však veľký omyl. Konflikty ožili, spory, hádky, roztržky sa stali súčasťou ich dní až napokon došlo k incidentu, po ktorom mama skončila so zlomenou lonovou kosťou v nemocnici. Vraj do nej na schodišti domu strčil otec. Nepoprel to, ale zároveň dodal, že sa len bránil.
A zase Hanka vybavila nemocnicu v mieste jej bydliska pre mamu a div sa svete, po prepustení neodišla nikam inam, ako k nej.
Znovu mali súrodenci primalý dom, primalý byt, priveľa práce, starostí, aktivít.
Tak sa teda Hanke začiatkom septembra, len pár dní po maminých narodeninách, začal opäť kolotoč, aký zažívala na jar. Ba bolo to ešte náročnejšie, lebo mama sa pohybovala ťažko, iba s pomocou barlí.
Ale už netrúsila reči o dcérinej chamtivosti, bola rada, že sa jej ujala. Aspoň niekto. Ani dôchodok od nej nepýtala, naopak, vybavila jej súkromnú fyzioterapiu bez toho, aby od mamy žiadala jediné euro a opäť trpezlivosť, prechádzky, oddaný prístup k chorej.
Veď, Hanka.
Ako predtým k mame, teraz chodila urobiť čo bolo treba, k otcovi. Už si ani nepamätala, kedy mala jedinú chvíľku len pre seba a aj keď si v práci vyčerpala všetku dovolenku, o oddychu nemohlo byť ani reči. Všetok ten čas venovala svojim rodičom. Raz jednému, potom druhému.
S bratom prestala komunikovať, občas jej nejakú informáciu podala sestra, ale bolo to stále o tom istom. O jej údajnej chamtivosti, vraj si všetko pekne chystá len pre seba.
Keď to Hanka predostrela mame, tá už uznala, že to preháňa a že sa aj ona mýlila.
S čím ale mama neprestala, bola kritika všetkého možného okolo nej. Od zaťa, ktorý si to chudák vôbec nezaslúžil, až po také banality, ako Hanka premiešala polievku v hrnci.
Do toho začali chodiť odpovede zo zariadení pre seniorov, na čo pomaly aj zabudla. Keď sa pre tú alternatívu rozhodli, otec bol v oveľa horšom stave zdravotnom stave ako teraz. Preto sa Hanke priečilo pokračovať v tom, no keď si uvedomila, že pre rodičov je nebezpečné zostávať spolu v jednom dome, nemala na výber nič iné, len začať dávať dokopy ohromné množstvo papierov, potvrdení, ktoré boli potrebné pre prijatie.
Otcovi opatrne oznámila, čo sa deje, ale ubezpečil ju, že je s tým vysporiadaný, že do "starobinca" pôjde. Mal už všetkého po krk, tých večných hádok, nenávisti, ničila ho aj zlá atmosféra v rodine, synove obvinenia voči Hanke. Chcel byť od toho čo najskôr preč.
Hanka napokon vybrala zariadenie iba pár kilometrov od jej domu, dôkladne si ho ešte raz prezrela a zhodnotila, že by to mohlo byť pre otca vhodné miesto na slušný, pokojný život. Že bude o neho dobre postarané.
Zlé svedomie kvôli tomu jej však nedalo spávať. Uvažovala, čo všetko by sa zmenilo, keby si ho predsa len zobrala k sebe, no aj keď bol momentálne na tom po zdravotnej stránke celkom dobre, nemohol by zostať bez stáleho dohľadu. Zo zamestnania si nemôže dovoliť odísť, synovia ešte študujú, z jedného platu a úbohého opatrovateľského príspevku by to celkom isto nezvládali.
Všetko bolo napokon vybavené, otec sa mohol previeť do zariadenia. Ani jeden zo súrodencov neprejavil záujem pomôcť jej v tejto veci, bola na všetko sama. Teda, spolu s jej rodinou.
Rodičia sa už odmietli navzájom stretnúť a tak sa naplánovala výmena. Mama sa mala odviezť domov, otec medzitým z domu.
Taká veľká, neprekonateľná bola ich nenávisť.
Nepochopiteľné, smutné.
Blížili sa Vianoce. Tri týždne pred nimi došlo k výmene. Otec sa ubytoval v zariadení, mamu Hankin syn odviezol domov s tým, že po ňu opäť prídu pred sviatkami, ktoré strávi u nich. Nikto iný totiž mamu nepozval. Ani otca. Vzhľadom k ich obojstrannej zášti bolo jasné, že ich Hanka nemôže mať na sviatky obidvoch. Aj keď to otcovi navrhla. Lenže keď sa dozvedel, že u nej bude mama, rezolútne odmietol.
Po trojmesačnom pobyte u dcéry sa mame ďakovalo za všetko len veľmi ťažko. Predtým, ako tak urobila, neodpustila si ťažký povzdych, že sa bude musieť postarať o seba sama, lebo veď nikto o ňu nemá záujem. To bola pre Hanku facka, z ktorej sa asi nespamätá nikdy.
Ale predsa sa len pri rozlúčke prekonala a napokon horko-ťažko prehodila: Ďakujem, že si ma prichýlila.
Hanka chodila za otcom skoro každý deň. Býval na izbe s veselým dedkom, ten jej vždy podával správy čo sa udialo za ten čas, čo tam nebola, žartoval, hádzal vtipy jeden za druhým, no otec sa nesmial. A čo bolo ešte zvláštnejšie, odmietal opustiť izbu. Od príchodu z nej nevyšiel, pokiaľ to nebolo nutné. Nechcel sa zúčastňovať na spoločných aktivitách, nechodil pozerať televíziu, ani sa poprechádzať po dvore. Nezapojil sa do komunity, iba často stával v okne a pozeral do neznáma.
Hanka z toho mala hlavu v smútku a on keď videl, že sa tým sužuje, utešoval ju. "Milá moja, môžeš pokojne spávať, je mi dobre. Som spokojný."
No ona nespávala. Nahlodávali ju výčitky, v kútiku duše vedela, že spokojný nie je.
Celá situácia ju mrzela, zožierala, hľadala spôsob, ako to vyriešiť. Na nič však neprišla.
Čo ale pre pokoj duše urobila bolo, že prelomila vnútornú bariéru a napísala k sviatkom pohľadnicu aj Adamovi, hoci jej tak ublížil. A aj keď predtým vyhlásila, že už nemá brata a nechce ho nikdy vidieť, premohla svoj odmietavý postoj a v duchu mu odpustila.
S tým bola teda vysporiadaná.
Otca si na Vianoce nezobral nikto. Ani Veronika, ani Adam.
Jeho rodina bola v troskách. On bol v troskách.
Celý život sa mu premietal pred očami, videl muža, ktorý sa usiloval, pracoval, zabezpečoval, miloval, odpúšťal.
Dnes mu nezostalo nič.
Ba nie tak celkom.
Zostala mu Hanka. A jej rodina.
A ešte Parkinson.
Prišiel ho na sviatky navštíviť s plnou vervou.
Už nestával v okne izby sám. Bol jeho prítomnosťou taký plný, až z toho cítil zmätok.
Roztriasol sa...
Momentálne je jeho zdavotný stav natoľko zhoršený, že Hanka je nútená hľadať ďalšie zariadenie, kde mu budú vedieť poskytnúť sústavnú zdravotnú starostlivosť.
A pravdaže, opäť sama.
Žijeme v dobe, kedy sa stavajú na piedestál tí najschopnejší jedinci, húževnatí, draví, často idúci cez mŕtvoly. Priam bez chrbtovej kosti. Dovolím si povedať, že ctižiadosť, ba až bezohľadnosť, sa stali fenoménom súčasného žitia. 
Teraz platia iné zákony. Zákony džungle.
